Tip na článok
Vir dolorum, muž utrpenia: Pripomenie vám to vašu pominuteľnosť.

Možno aj tam, kde bývate, máte božiu muku. Len či ste si ju všimli?!

Strašne stará musí byť, - povie Veronika Gancarčíková, keď sa jej spýtame na božiu muku v Matiašovciach, ktorá stojí pár metrov od záhrady, kde sa práve prechádza.

Galéria k článku (11 fotografií )
Debraď, Kaplnka svätého Jána: Rovno spod nej vyviera prameň. Keď sa miestnych spýtate, ako sa volá potôčik, povedia, že Voda.
Debraď, Kaplnka svätého Jána: Rovno spod nej vyviera prameň. Keď sa miestnych spýtate, ako sa volá potôčik, povedia, že Voda.
Rastlinný kostol v Debradi: Stojí na mieste, kde kedysi bola kaplnka.

„Moja babička by mala stopäťdesiat rokov, moja mama sto, ale ani jedna z nich mi o tom nič nehovorila. Vraví sa, že ju postavili spolu s krížom pri kostole v časoch, keď tu zúrila cholera, ale na to sa ja nemôžem pamätať, aj keď mám osemdesiat rokov. Jednoducho, stojí tu a hotovo.“ Rozpráva, že sa pri nej zvyknú okoloidúci zastaviť, niektorí sa prežehnajú, niektorí aj pomodlia, ale „len svoji, lebo cudzí o tom nevedia“. V tom sa pani Veronika nemýli. Cudzí ju na okraji dediny, kde sa stretávajú tri poľné cesty, určite nenájdu, ale ani všetci domáci presne nevedia, kde je. Až štvrtá stará pani ju na obrázku spoznala a poslala nás správnym smerom. „Na jeseň tú božiu muku opravili. Bola mizerná, zničená, sami sme ju chceli dať opraviť, ale nakoniec starosta povedal, že sa na ňu nejaké peniaze našli.“

Čo stavba, to príbeh

Božia muka trpiaceho Krista v Matiašovciach. Klaudia Buganová, etnologička z Východoslovenského múzea v Košiciach, konštatuje, že je vzácna už tým, že sa zachovala nedotknutá, bez výraznejších renovačných zásahov. „Je to dielo skúseného kamenára zo začiatku 18. storočia. Soška umiestnená v hornej časti zobrazuje sediaceho Krista ako Vir dolorum, rukou si podopiera tvár a človeku pri pohľade na jeho bolesť zaiste príde na um i vlastný koniec.“ Vir dolorum, muž bolesti. Keď sa k nemu šplhá náš fotograf, je z neho muž v ohrození, ale nakoniec si to odnesú iba okuliare, ktoré padnú na kamenný podstavec.

V Rudníku pri Jasove je to ešte nebezpečnejšie. Príručka píše, že božiu muku ukrižovania Pána máte hľadať kilometer od Kostola svätého Juraja mučeníka, pri bývalej poľnej ceste smerom na Paňovce, „cibrokovo žeme“. Podvečer v obci vyzerá, akoby vyhlásili stanné právo, nikde nikto a osamotený bežec nás pošle celkom inde. Svätá pravda, aj tam je božia muka, ale iná, než sme hľadali. Krížnych ciest, kde sa zvyčajne stavali, je naozaj požehnane.

Kým niekoho nájdeme, kým nás pošlú správnym smerom, padne súmrak a žena v poslednom dome pri poli, kde je cieľ nášho záujmu, nás varuje: „Nechoďte tam teraz, je to dobrý kilometer a po poli sa túla množstvo divých zvierat. Nielen divé svine, ale aj medvede! Museli by ste mať zvončeky, aby ste ich odplašili.“ Ale kde vziať večer v Rudníku zvončeky? Škoda, podľa obrázkov to bola jedna z najkrajších drobných sakrálnych stavieb, ktoré sme si spolu s etnologičkou vybrali. Asi aj najstrašidelnejších. V miestnej kronike je záznam, že na tom mieste pásol jeden muž kone. Mal pri sebe peniaze, ktoré získal výberom daní. Tie mu však ukradli. Keď sa po čase našli, chlap dal na tom mieste postaviť kaplnku. Klaudia Buganová by povedala po východniarsky - kapličku. Rozlišovacie znamenie je veľmi jednoduché - do kaplnky sa zmestíte, do kapličky nie.

„Ľudia ju nazývajú Jeňova kaplica. Podľa ústneho podania Márie Tóthovej totiž dane vyberal vojak, a ten na dnešnom mieste kapličky zaspal. Prebral sa a zistil, že ho okradli. Vrátil sa do dediny, ale nikto mu nechcel pomôcť, a tak ho nakoniec nadriadení dali zastreliť. Muž, ktorý mu peniaze ukradol, ich však nemohol použiť, lebo vždy keď nimi chcel zaplatiť, objavila sa na nich krv. Bol to práve Jeni a práve on tu dal postaviť kapličku. Onedlho sa údajne obesil,“ rozpráva Klaudia Buganová.

Matiašovce: Božia muka stojí na križovatke troch poľných ciest.
Matiašovce: Božia muka stojí na križovatke troch poľných ciest.
JULIUS DUBRAVAY

Tma pod lampou

Krížne cesty považovali ľudia odnepamäti za magické. Tu sa stretávalo dobro a zlo, tu sa tieto sily koncentrovali, mali ešte väčšiu silu. A tak na týchto miestach stavali sakrálne objekty - božie muky, kríže alebo niekde aspoň položili svätý obrázok. Inak sa tu ľudia aj správali. Pomodlili sa, kľakli si, prežehnali sa... Na Slovensku ich máme stovky, zvykli sme si na ne, niekedy ich ani nevnímame. „Na západe ich skúmajú celé vedecké tímy, my sme sa ich podujali v rámci výskumnej úlohy zmapovať u nás, na východe. Zaoberám sa nimi od roku 1990. Niežeby ma predtým nezaujímali, ale za minulého režimu sa to ani nedalo. Pokiaľ viem, ani jedna z týchto malých sakrálnych stavieb nie je národná kultúrna pamiatka, práve preto niektoré obnovili veľmi necitlivo alebo jednoducho zanikli. Škoda. Je to kultúrne dedičstvo každého regiónu, stavali to predkovia ľudí, ktorí tam dnes žijú. Za každou takouto stavbou sa ukrývajú priamo neuveriteľné príbehy!“ dodáva Klaudia Buganová.

„Tak toto my tu určite nemáme!“ krúti žena hlavou, keď jej ukazujeme obrázok. Vezme fotografiu a ide sa poradiť s ďalšou ženou, ale ani tá o božej muke nič nevie. Nakoniec si na pomoc privolajú muža. Ten tvrdí, že by to mohla byť „tá na hornom konci, čo má za plotom sused, ale možno to nie je ona“. Hľadáme ihlu v kope sena. Ihlu sme ani nenašli. Zato sme v Malej Frankovej objavili čosi iné, niečo, o čom nevedela ani etnologička. Novú božiu muku či, presnejšie, hneď dve a jednu z nich nedokončenú. „To dal postaviť jeden chlap od nás z dediny, ktorý pracuje v Anglicku na mieste, kde žil muž, ktorý celý život túžil mať takúto stavbu pri dome. Nakoniec sa toho nedočkal, umrel. Nuž a ten z Anglicka ju tam postaviť dal,“ vysvetlí muž privolaný na pomoc. Keď sa však spýtame na kamenný stĺp so súsoším Najsvätejšej Trojice vo Veľkej Frankovej, všetci traja pokrútia hlavami. „Ani nehľadajte, rekonštruujú ho, odviezli to.“

Človek si povie, že je to ako s tým socialistickým vtipom - V obchodoch máme všetko, len nesmiete hľadať nič konkrétne. Koľko krížov sme videli popri cestách! Napríklad v Spišskej Belej, kde stojí pri bývalých rašeliniskách Trstinné lúky a za ním sa črtajú celé Vysoké Tatry! V roku 1964 tu našli v hĺbke tri metre tri bronzové meče z desiateho storočia! „V areáli ležala hromada zvieracích kostí a jedna kompletne zachovaná ľudská kostra,“ hlása tabuľa. Lenže my sme chceli kamenný stĺp vo Veľkej Frankovej, lebo podľa etnologičky je to „monument, ktorý nemá na celom Zamagurí obdobu“. Odborníci sa, ako vraví, domnievajú, že je to import pravdepodobne z oravskej profesionálnej kamenárskej dielne, kde pôsobila od druhej polovice 18. storočia rodina Belopotockých, ktorá kamennými skulptúrami zásobovala celú Oravu. V každom prípade, aj kríž v Spišskej Belej je úžasný!

Kežmarok: Táto sakrálna stavba vás určite nenechá ľahostajnými.
Kežmarok: Táto sakrálna stavba vás určite nenechá ľahostajnými.
JULIUS DUBRAVAY

Rastlinný kostol

Debraď, Kaplnka svätého Jána. Súradnice: „Tri kilometre od Kostola svätého Petra a Pavla, pri Ladislavovej vyvieračke.“ Zrazu však máme iný problém, starší ľudia nám jednoducho nerozumejú. Pre nich je to Szent János forrás és kápolna. Takže sa musíme uspokojiť aj so stručnou odpoveďou na otázku, ako sa volá ten potok, ktorý vyviera rovno pod kaplnkou - Voda. Ani internet nie je oveľa múdrejší, spomína iba Prameň svätého Jána a dodáva, že potôčik slúžil na napájanie dobytka a že v zime nezamŕza. Preto s nedôverou reagujeme aj na odporúčanie mladého muža, ktorý nás posiela do rastlinného kostola. Alebo žeby v tejto obci mali ešte jeden unikát?

Majú! A je to naozaj niečo, čo sa nedá vidieť nikde inde na Slovensku. Vlastne sa to nedá ani poriadne opísať, to treba vidieť. Kostol, ktorý má len kontúry z drevených trámov a palíc. Kostol, z ktorého vnútrajška vyrastá cez strechu obrovský starý strom. Rastlinný Kostol svätého Ladislava. Podľa slov etnologičky, nad Prameňom svätého Ladislava dal v rokoch 1497 až 1502 jasovský prepošt Domonkos Bátory postaviť gotickú kaplnku, z ktorej zostali iba obvodové múry. „O tom, prečo ju dal postaviť, kolujú iba legendy. Vystupuje v nich kráľ, svätý Ladislav. Tu vraj odpočívalo jeho vojsko a vojaci boli veľmi smädní. Kráľov kôň zakopol podkovou o skalu a vytryskol z nej prameň. Hladní vojaci teda uhasili smäd a hlad zahnali pečenými drozdami. Dodnes obyvateľov obce prezývajú rigók, lebo rigó je po maďarsky drozd,“ hovorí Klaudia Buganová.

Ladislav Drozd, ktorý sa ku kostolu prihnal na motorke spolu s manželkou Timeou, tvrdí, že z tej vody z Ladislavovho prameňa je najlepšia káva! „Mali sme na návšteve príbuzných z Kanady a neuveríte, ale domov odleteli s fľašou naplnenou práve touto vodou!“ Manželka na to reaguje slovami - „Ozaj, a prečo sme dnes vlastne so sebou nevzali fľašu?“ Ešte sa dozvieme, že na odpust sa tu konajú omše a vtedy sem prinesú aj zvon, ktorý by tu inak dlho nevisel, a môžeme ísť ďalej.

Malé zázraky

Poproč, božia muka. Podľa ústneho podania bola postavená po cholerovej epidémii v rokoch 1870 až 1871 na slávu Božiu a veriaci sa tu v noci z Bielej soboty na Veľkonočnú nedeľu modlili ruženec. Miestne označenie - kaplička. Znalosti miestnych o nej - nulové. Každý nás posiela k veľkej kaplnke, ale táto božia muka je, zdá sa, ukrytá za Božím chrbtom. Či skôr za domami, s ktorými dokonale splýva. Ako vraví Danica Cibeková, ktorá býva vedľa, „je bars stará a už trikrát ju zrenovovali“. Museli v nej pomeniť aj staré obrázky za nové a soška Panny Márie má dole nápis Lourdes.

Na Slovensku je veľa krás a zaujímavostí, o ktorých nevieme alebo ich jednoducho prehliadame. Niekedy stačí otvoriť oči a uvidíte malý zázrak. Presne taký, aký sa môže skrývať aj za božími mukami na krížnych cestách.

VIDEO Plus 7 Dní