Tip na článok
Dobšinská ľadová jaskyňa: Ťažko uveriť, že všetky tieto priestory vyformovala malá rieka Hnilec.

Nebeská rieka, ktorá formovala raj: Takúto nádheru dokázala!

Hnilec nie je ani veľký, ani dlhý, ale formoval Slovenský raj.

Galéria k článku (12 fotografií )
Zamrznuté kráľovstvo: Ľad nemá s riekou nič spoločné, zrodil sa zo zrážkových vôd.
Veľmi starý netopier: Možno starší ako rakúsky ľadový muž Ötzi
Sto rokov po žúre: Piliny, ktoré na schodíky vysekané do ľadu nasypali, zostali.

Popod veľký železničný viadukt tečie malý potok. Ako sa volá, pýtame sa domácich a tí sa na seba prekvapene pozrú. „Neviem, a to som sa tu narodil,“ hovorí Marián Németh. „Celé roky som tu nežil, bol som vojenský pilot, ale teraz som sa sem vrátil. Na dôchodok.“ Spýtavo sa pozrie na susedu, chalupárku, ale tá len mykne plecami a zavrtí hlavou. „Spýtam sa babky, tá by to mohla vedieť,“ povie. Lenže babku nenašla a potok zostáva bezmenným. Načo by mu aj bol názov, keď nikdy nikoho nevytopil?!

Iba čo sa v ňom pred rokmi utopil jeden chlap, spadol doň z mosta. Pohľad na most a na pramienok vody pod ním - utopiť sa tu muselo byť naozaj umenie! A kde ste vzali to maďarské priezvisko? Kým pán Marián stihne odpovedať, suseda vyhŕkne: „Stratil sa tu! Však sme v Stratenej.“ Áno, a popod ten viadukt vedie cestička ku kaňonu, ktorý tu kedysi vyhĺbila rieka Hnilec. Cestou z Dobšinskej ľadovej jaskyne. Nebyť rieky, nebolo by ani jaskyne. Ale za to, že je ľadová, ona nemôže.

Dobšinská ľadová jaskyňa

Predstavte si, že hodíte kamienok, okruhliačik, do víru spenenej vody. Bude sa v nej krútiť celé desaťročia, možno storočia, pomaly zo všetkých strán omieľať, až napokon celkom zmizne. Ale tam, kde sa krútil, zostane diera. Druhý okruhliačik väčšia diera, tretí ešte väčšia... Po pár miliónoch rokov máte pred očami „evorzný hrniec“, dôkaz, že okruhliaky naozaj vírili vo vode udierajúcej o vápencové steny a že jaskyňa vznikla eróznou činnosťou riečky Hnilec. Jedna jaskyňa. Aby sme dnes mali dve, Stratenskú a Dobšinskú ľadovú, musel vo štvrtohorách spadnúť strop. Spadol a zrazu tu boli podmienky, aby sa v jednej z nich dokázal udržať ľad.

„Paleotok vytváral podzemné priestory, ale všetok ľad pochádza zo zrážok,“ hovorí Ľubomír Očkaik, správca Dobšinskej ľadovej jaskyne. „Zhora ľadu pribúda, zdola sa topí. Ale koľko trvá, kým sa tá najvyššia vrstva dostane až dole, nevieme. Dvetisíc až sedemtisíc rokov. Aj to bude predmetom výskumu k stopäťdesiatemu výročiu objavenia jaskyne.“ Ukáže na telíčko nebohého netopiera, ktoré dole vychádza z ľadu. Možno bol v ľade dlhšie než rakúsky ľadový muž Ötzi! Ten vraj umrel tritisíc rokov pred narodením Krista.

Skalná brána: Bola dominantou Stratenského kaňonu, ale neprežila druhú svetovú vojnu.
Skalná brána: Bola dominantou Stratenského kaňonu, ale neprežila druhú svetovú vojnu.
Archív

Obzeráte si všetku tú ľadovú krásu, ktorú pred pár rokmi zapísali do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO a uvažujete, ako nenápadný Hnilec dokázal vytvoriť takéto fantastické priestory. Alebo žeby bol „paleotok“ väčší a dravší? No, tešme sa, že vieme, kedy jaskyňu objavili. Prvý raz sa ponúkla na obdiv ľudským očiam v roku 1870. Nedala pokoj vtedy 24-ročnému banskému inžinierovi z Dobšinej Eugenovi Ruffínyimu. O rok ju sprístupnili a o desať rokov sa v nej zjavili elektrické žiarovky. Sotva ich vynašli, už boli v jaskyni. A tak jej právom patrí aj tá česť, že si nový vynález odskúšala ako prvá v Európe.

Panstvo sa mohlo vydať spoznávať taje podzemia. A nebolo to hocijaké panstvo. V roku 1890 sa v jej Veľkej sieni konal koncert na počesť Karola Ľudovíta Habsburského, navštívil ju princ August von Sachsen Gotha, srbský kráľ Milan I., bulharský cár Ferdinand I. Ale tiež Hviezdoslav, Vajanský či Jókai. Aby sa panstvu nešmýkalo, vysekali schodíky priamo do ľadu a posypali ich pilinami. „Mysleli ste tieto schodíky?“ pýta sa Ľubomír Očkaik. „Tu sú aj so zvyškami rebríka.“ A kde by boli, veď prešlo iba sto rokov! Zato stopy po tréningoch krasokorčuliara Karola Divína sa už stratili. Príroda si vie poradiť. Napokon, bola to ona, kto presmeroval Hnilec o kúsok ďalej, a nezabudla pritom vytvoriť ďalšiu krásu. Stratenský kaňon.

Stratenský kaňon

„Ak budete mať šťastie, môžete tu stretnúť aj ochranárku prírody na koni,“ hovorí Ján Klekner zo Slovenského vodohospodárskeho podniku. Aj keď to znie ako nepekné klišé, Hnilec mu prirástol k srdcu, má ho na starosti už štyridsať rokov. Napriek tomu sa v ňom ni­kdy nekúpal! „Vlastne raz, nedobrovoľne, keď som spadol do vody pri odbere vzorky.“ A tak vie, že je to studená voda. Bystrá a čistá riečka preteká kaňonom, úsekom dlhým iba čosi vyše kilometra, a dáva človeku jasne na vedomie, prečo sa ocitol v Slovenskom raji. Takú krásu ťažko opísať, tak radšej povedzme, kde sa v kaňone vzala - cesta.

Dal ju vybudovať Ferdinand Juraj Coburg v roku 1840, lebo si to vyžiadali jeho hutnícke podniky. A urobil dobrú cestu, lebo fungovala až do roku 1972, keď úsek štátnej cesty cez kaňon nahradil tunel. Treba však povedať aj to, že Coburgovci neboli barbari, ktorí by do raja ťahali cesty. Naopak, Filip Coburg tu zriadil jeleniu rezerváciu, a tak sa táto časť stala jedným z najstarších chránených území v Európe. Či sa tu už vtedy pohybovala ochranárka na koni, ťažko povedať. „Často som tu videl kamzíky, no nie tie tatranské, ale karpatské. Bolo ich vidno aj z autobusu, celé stádo, zo dvadsať kusov. Najmä v zime, keď sa stiahli do doliny,“ tvrdí Ján Klekner. A dodá, že, samozrejme, videl aj medveďa. Ale tak to má byť, v raji musí byť všetko.

Škoda len, že cez druhú svetovú vojnu zničili hlavnú dominantu kaňonu, umelo vytvorenú skalnú bránu. Stále ju však môžete vidieť na starých fotografiách na informačných tabuliach. A stále môžete kráčať po Coburgovej ceste, ktorú už, ako hovorí Ján Klekner, vyradili z majetku Slovenskej správy ciest. Možno sa raz zmení na cyklotrasu. Možno.

Palcmanská Maša

Ján Klekner ako správny vodohospodár si potrpí na presné čísla a technické dáta, a tak, kým my vzdycháme nad ďalšou nádherou, ktorú vytvoril Hnilec nad začiatkom vodnej nádrže Palcmanská Maša, on rozpráva o vzdutí priehrady. Určite však môžeme súhlasiť s tým, že ju „vzduli“ mimoriadne citlivo. Takže človek nezaplače, keď počúva o troch hlavných cieľoch výstavby tejto vodnej nádrže - energetické využitie, povodňová ochrana, rekreácia a rybolov. „Dolina v Stratenskej Píle je na to ako stvorená,“ konštatuje. Priehradu začali stavať v roku 1948, dokončili ju v auguste 1954, ale elektráreň v Dobšinej fungovala už rok predtým.

„Zanáša sa, ešte nebola čistená,“ dodá a popritom, len tak mimochodom, spomenie krásny príbeh, ako svojho času neďaleko havaroval kamión s cisternou s palivami a ako sa na hladine objavila ropná škvrna. „Bolo to v noci a my sme museli proti nej naťahovať steny, aby sme zastavili jej šírenie, a usilovali sme sa to vyčistiť. A nadránom nás prišli skontrolovať rybári, či sa tu náhodou nepokúšame o hromadný výlov rýb.“ Obláčik v raji. Obláčik nad sústavou vodných diel Palcmanská Maša, Vlčia dolina a vyrovnávacou nádržou Dobšiná. Nie jediný.

Stratenská Píla: Začiatok vodného diela Palcmanská Maša.
Stratenská Píla: Začiatok vodného diela Palcmanská Maša.
Peter KUBÍNYI

„Odtiaľto čerpáme vodu do elektrárne v Dobšinej,“ hovorí muž, ktorý na priehrade v Dedinkách pracuje ako člen strážnej služby. „Keď sa čerpadlá zapnú, je to strašná sila. Videl som, ako vír vtiahol asi dvojmetrový kus dreva, stratil sa kdesi pri česlách a vynoril sa až o celé hodiny neskôr, keď vodu čerpať prestali. No a teraz si predstavte, že sa ktosi postaví priamo na okraj technickej budovy, odkiaľ vodu čerpáme, a bez váhania skočí do priehrady!“ Dosť hrozná predstava, keď si pomyslíte, že tá voda mizne v rúrach pod zemou, prevalí sa nimi popod kopec 2,7 kilometra a na konci na ňu už čakajú turbíny. To, že sú medzi vami a potrubím česlá, by vám asi na nálade veľmi nepridalo.

„Ale skákať nám sem chodia aj z priehradného múra. Podgurážia sa a sú z nich hrdinovia. Odvaha ich prešla, keď sme kedysi mohli zhasiť svetlá, bolo to pre nich čosi ako záverečná, ale dnes sú iné nariadenia,“ dodáva muž a ešte ukáže aj smerom dolu z priehradného múru, do hĺbky 23 metrov, kde si občas zvyknú rozložiť stany turisti. A potom, že Slováci nemajú zmysel pre adrenalínové dovolenky!

Ján Klekner sa pre zmenu rozhovorí o fungovaní tejto prečerpávacej vodnej elektrárne. Povie, že „elektrina nie sú zemiaky“, nedá sa skladovať, preto, keď jej bolo treba menej, najmä v noci, prečerpávali vodu z nádrže v Dobšinej späť do Palcmanskej Maše, aby ju cez deň znova mohli pustiť do Dobšinej, tentoraz už na turbíny. V minulom čase preto, lebo odkedy máme veľké vodné diela, tie menšie využívame menej. Spomenie tiež, že zimy tu bývajú veľmi tuhé, a tak musia bublinkovať. Je to lepší patent ako motorové píly, ktorými ľady rezali.

Cez dýzy vypúšťajú do hĺbky bublinky a voda nezamŕza. A keď zbadá smutný pohľad, sám od seba dodá, že svojho času tu spáchal samovraždu jeden pán námestník, ktorý sa z múru hodil do priehrady v pyžame a utopil sa, a že ten múr pravidelne zlaňujú hasiči. Nuž a keďže je aj on dobrovoľným hasičom, po lane dole zliezal tiež. Nemáme mu veľmi čo závidieť, ak máte fóbiu z výšky, pozrite sa radšej dovnútra priehradného múru. Je úžasný, celkom iný svet, Hnilec, ako ste ho ešte nevideli. Samozrejme, iba ak nemáte fóbiu z uzatvorených priestorov.

Sekundárna zdrojnica

Mimochodom, spod priehradného múru vyteká iba taký „Všivák“. Ak sa raz dostanú vody Hnilca do Dobšinej, už sa nevrátia, skončia v riečke Slaná. Hnilec si musí poradiť sám. A dokáže to! V obci Hnilec je to zase tá rieka, akú už poznáte. Ale, ako hovorí starosta Otokar Jeremiáš, aj tu bola kedysi bitka o hnilecké vody, keď o ňu súperili z jednej strany Andrássyovci a z druhej mesto Spišská Nová Ves. Huty boli všade, vody málo. Voda zostala a po hutiach iba slová starostu, že pod zemou sú také veľké šachty, že aj kôň nimi mohol chodiť. Aj komín z vysokej pece, lenže ani doň sa dostať nedá. Časy sa zmenili. A tiež Hnilec. Už to nie je tá dravá rieka, ktorá pramení pod Kráľovou hoľou vo výške 1 685 metrov nad morom, vyzerá, ako keby sa upokojila. A presne také je aj okolie Nálepkova, človek tam nájde pokoj.

Od prameňa k ústiu v Margecanoch, kde sa vlieva do Hornádu, necelých 90 kilometrov. Presne - 88,9 kilometra. Tam na konci je vodné dielo Ružín a múdre knihy o Hnilci píšu ako o jeho „sekundárnej zdrojnici“. To si nezaslúži! Nie je to ani najdlhšia, ani najkratšia slovenská rieka, ale určite tečie jednou z najkrajších častí Slovenska. A to, čo dokázal vytvoriť, či už ako „paleotok“, alebo súčasný Hnilec, je jednoducho fantastické. Je to rieka, ktorá formovala - raj.

VIDEO Plus 7 Dní