Tip na článok
Odkrytá história: Lokalita Fidvár sa nachádza neďaleko Vrábeľ.

Obetovali ľudí, zničila ich katastrofa. So slovenskou Trójou sa osud nemaznal

Neďaleko Vrábeľ, na poliach za mestom, sa ešte donedávna oralo, dnes tam pomedzi pneumatiky jazdia začínajúci šoféri v autoškole. Pod zemou sa tam pritom nachádza bohatstvo, aké nám môžu závidieť v celej Európe.

Galéria k článku (10 fotografií )
Zhorený dom z Požitavia.
Domy: Rekonštrukcia obydlí z bronzovej doby.
Odkrytá história: Lokalita Fidvár sa nachádza neďaleko Vrábeľ.

Pred tisíckami rokov, v bronzovej dobe, tam stála akropola s výstavnými domami a mohutnými valmi, pomedzi domy sa tiahli uličky, opodiaľ ležalo pohrebisko. Domáci to tam volajú Fidvár.

Epochálny objav

„Výskum vo Vrábľoch sme rozbehli na sídlisku aj pohrebisku. V teréne je to každý deň dosť dynamické, pretože napríklad kostru v hrobe po začistení a zdokumentovaní v ten istý deň vyberáme. Príďte, ak môžete, v stredu. Stretneme sa priamo v lokalite,“ napísali nám archeológovia. V lokalite za mestom aktuálne prebieha medzinárodný archeologický výskum na čele s profesorom Jozefom Bátorom z Univerzity Komenského (UK) v Bratislave a z Archeolologického ústavu Slovenskej akadémie vied (AÚ SAV). „Robíme tu výskumy už od roku 2007, teda desať rokov, ale až teraz sa postupne pred nami začalo odkrývať, aký význam má celá lokalita,“ hovorí profesor Jozef Bátora. „Doteraz sme v opevnenom areáli zistili vyše 160 pôdorysov obydlí. Pochádzajú zo staršej bronzovej doby, konkrétne z obdobia 2100 - 1800 rokov pred naším letopočtom, teda ľudia tu žili pred štyritisíc rokmi. Bývalo ich tu spolu minimálne tisíc, čo v danej dobe predstavuje mimoriadne veľkú populáciu, dovtedy známe sídliská mali najviac 300 obyvateľov.“

Hroby: Našli sa v nich i ľudské obete.
Hroby: Našli sa v nich i ľudské obete.
Archív

Profesor Bátora skúmal za roky praxe už veľa lokalít, ale Fidvár pri Vrábľoch považuje za jedinečný. Treba si uvedomiť, že v zemi ležia pozostatky z čias, keď fungovala Trója a Mykény. „Ich vek sme datovali rádiokarbónovou metódou C14,“ vysvetľuje. „Tá nám potvrdila že ide o najstaršiu protourbánnu zástavbu, teda o predchodcu mesta, na našom území. Domy stáli vedľa seba usporiadané vo viacerých radoch a oddelené uličkami, pozdĺž kruhových opevnení. Na inom vyhradenom mieste, mimo opevneného areálu, boli sústredené obrovské zásobné jamy na obilie a o niečo ďalej sa nachádzalo pohrebisko. Lokalita so zástavbou takéhoto charakteru je až o tri storočia staršia, než bolo doteraz známe. Možno povedať, že týmto výskumom meníme dejiny bronzovej doby v stredoeurópskej oblasti a odvážim sa povedať, že ide o prevratný, epochálny objav.“

Znak katastrofy

Pod zastrešeným priestorom sa v zemi usilovne vŕtajú archeológovia, používajú lopaty, špachtle, štetce, ba aj vysávač. Okolo stoja nádobky s nálezmi, igelitové vrecúška a zápisníky - každý nález treba zamerať, nafotiť a uschovať. To je zásadný rozdiel oproti zlodejom s detektormi, ktorí sa zaujímajú len o speňaženie kovov a nenávratne ničia súvislosti odhaľujúce život dávnych ľudí.

Archeológovia kopú práve v miestach, kde bývala elita vtedajšej spoločnosti. Ukazujú nám stopy jednotlivých vrstiev, vidíme zvyšky zrubových stavieb aj drevenej dlážky. Našli už množstvo predmetov, ktoré náležia do takzvanej únětickej kultúry. Medzi nimi nástroje z kostí a parohoviny, sekerku z bronzu aj bronzové ihlice na zopínanie šiat, drvidlá na mletie obilia, amfory, misy a hrnce. Hoci hrnčiarsky kruh ešte nepoznali, tvary keramiky udivujú ladnosťou a eleganciou. „Výsledky tohto archeologického výskumu nielenže významne posúvajú hranice poznania o našej dávnej minulosti, ale sú dobrým príkladom efektívnej medzinárodnej spolupráce,“ podotýka Jozef Bátora. Na výskume totiž spolupracuje aj Nemecký archeologický ústav vo Frankfurte nad Mohanom, sú tu odborní asistenti, doktorandi a študenti archeológie zo Slovenska, z Nemecka aj Litvy.

„Lokalitu si zvolili veľmi dobre,“ hovorí archeológ a ukazuje na okolie. „Tečie tu Žitava s prítokmi, dodnes je tu veľmi kvalitná, úrodná pôda. Navyše, miesto sa nachádza v podhorí, na horizonte sa rozprestierajú Štiavnické vrchy, teda sme v predpolí ložísk farebných kovov v stredoslovenských pohoriach. Tam chodili dávni prospektori hľadať rudy, meď, cín, zlato, a odtiaľ ich sem privážali na ďalšie spracovanie.“

V pradávnom meste mali domy štandardizované rozmery, nechýba ohnisko. Ulička medzi domami mala šírku asi jeden meter a podľa archeológov je zaujímavá. „Hoci o hygienických návykoch by sa dalo polemizovať. Smeti hádzali na ulicu, bola vyplnená najmä kuchynským odpadom, rozbitými nádobami, zvieracími kosťami, nefunkčnými nástrojmi, museli to naozaj cítiť. Vtedy nepoznali centrálne smetiská. Napokon, ešte aj v stredoveku sa odpad a exkrementy vyhadzovali z okien na ulicu.“

Okrem toho však našli neklamné známky pohromy - v zemi vidno obhorené brvná, našli sa aj zuhoľnatené prútené koše, zhorené obilie, zrútené steny. Na kostiach zasa stopy zranení a násilia. „Nachádzame spálený horizont, mesto nečakane a naraz vyhorelo. Nevieme, čo sa stalo, či to bol následok útoku a boja, alebo je to výsledok nešťastnej náhody, ktorá spôsobila katastrofu.“

Od amatérov po tímovú prácu

Prvé objavy urobil už na začiatku 20. storočia Jozef Nécsey, miestny poštmajster, zberateľ starožitností a amatérsky archeológ. V závete daroval bohatú zbierku mestu Levice s prianím, aby vybudovali múzeum - v dnešnom Tekovskom múzeu sa stále nachádzajú Nécseyho nálezy z Fidváru. V minulosti asi ľudia vyorávali praveké črepy a mysleli si, že tam stál bájny hrad. Preto lokalita mala pôvodne názov Földvár - hradisko -, neskôr skomolený na Fidvár.

Jozef Nécsey: O prvé spoznanie náleziska sa zaslúžil miestny poštmajster a amatérsky archeológ.
Jozef Nécsey: O prvé spoznanie náleziska sa zaslúžil miestny poštmajster a amatérsky archeológ.
Archív

Prvé moderné výskumy robil pred päťdesiatimi rokmi vtedajší riaditeľ AÚ SAV Anton Točík a z jeho fotodokumentácie vyplýva, že za polstoročie sa pôvodný terén výrazne znížil. Čomu neuškodili stáročia orania ťažnými zvieratami, zničila moderná ťažká technika. Prakticky tu splanírovali celý pôvodný pahorok - zmizlo až jeden a pol metra zeme. Orba sa už, našťastie, pred štyrmi rokmi zastavila - v hodine dvanástej. Dozvedáme sa, že je podaný návrh na vyhlásenie náleziska za národnú kultúrnu pamiatku, malo by sa to stať ešte tento rok.

Záujem archeológov definitívne vzbudili až letecké fotografie vyhotovené Ivanom Kuzmom z AÚ SAV počas leteckého prieskumu v roku 2000. Na nich sa zreteľne črtali priekopy a valy, ktoré v kruhoch obkolesovali hradisko.

Práve letecký prieskum dokladá, že od začiatku ide o interdisciplinárny výskum - archeológovia totiž spolupracujú s vedcami z ďalších odborov. Za zložitými názvami sa skrývajú zaujímavé zistenia. Pred vykopávkami urobili povrchový zber a vyzbierali bezmála dve tony archeologického materiálu, geofyzikálne meranie prinieslo prekvapenie v podobe pravidelnej zástavby - stačí si ho predstaviť ako röntgen, ktorý sa dokáže „pozrieť“ pod zem a ukázať anomálie vzniknuté následkom ľudskej činnosti. Neskôr prišla na rad palynológia a archeobotanika. Tá prvá sa zaoberá štúdiom semien a peľu a vie zistiť, aká klíma vládla, druhá potvrdí, aké plodiny dávni ľudia pestovali. Zoológovia zasa doložili, aké chovali zvieratá, a geológovia vysvetlili, odkiaľ a ako získavali nerastné suroviny a kamene na stavbu domov. Antropológovia dokážu priniesť z pozostatkov tiel výsledky o chorobách aj o výžive obyvateľstva.

Elita a chudoba

O vtedajšom živote zistili vedci mnohé. Tak napríklad, že ľudia sa dožívali priemerne do štyridsať rokov, vyšší vek bol raritou a úmrtnosť mladých žien a detí bola mimoriadne vysoká. Pestovali pšenicu, chovali hovädzí dobytok, prasce, ale identifikovali aj kosti jeleňa či diviaka.

Už vtedy sa líšila „smotánka“ od zvyšku obyvateľstva. Rozdiely v pravekej spoločnosti odhaľuje celá lokalita. Hoci sa rozprestiera na ploche pätnásť hektárov, len tretinu tvorila opevnená časť, roľníci žili mimo nej. Kým na kostrách bežných členov komunity sú stopy opotrebovania a chrupy majú zodraté od kamenného prachu v chlebe pri nedokonalom mletí, kostry príslušníkov elity sú v neporovnateľne lepšom stave a dožívali sa vyššieho veku.

Nižšie vrstvy sa museli uspokojiť s domami s prútenými stenami omazanými hlinou a s dlážkou z udupanej zeme, bohatá elita bývajúca na akropole mala, naopak, väčšie domy z kameňa, na podlahe mali drevenú dlážku, pri zrútenej stene dokonca našli archeológovia pozostatky regálu s policami. „Kameň použitý na obydliach elity pochádzal zo Štiavnických vrchov, teda museli ho sem navoziť, na čo používali ťažnú silu koňa a štvorkolesový voz, sú to tony kameňa. Podobne bolo treba veľa ľudských síl na výstavbu valov, ktoré navršovali z vyhĺbených priekop - najväčšia priekopa mala šírku až 20 metrov a hĺbku 7 metrov. Tento výskum preukázal, že spoločnosť bola mimoriadne vyspelá, pevne organizovaná a výrazne diferencovaná. Na jej čele stál vodca - náčelník, okolo neho sa zgrupovala družina. Práve v lokalite Fidvár sme našli evidentné dôkazy spoločenskej diferenciácie, prvýkrát v takejto výraznej miere v priestore sídliska zo staršej bronzovej doby.“

Bohovia a obete

Ide o najstaršie mesto na našom území - no nevieme, ako ho volali jeho obyvatelia. Netušíme ani to, akým jazykom hovorili a ako volali samých seba. Aký bol vnútorný svet vtedajších ľudí? Určite mali vlastné predstavy o živote a smrti. Vypovedajú o tom nálezy v hroboch - ľudí pochovávali skrčených, so zviazanými rukami a nohami, asi aby sa nevracali medzi živých na tento svet. Poznáme aj hlinené plastiky zvierat - kráv s rituálne odlomenými rohmi a nohami, obetovali ich miesto skutočnej kravy. Sú doklady aj najvyšších obetí, teda obetovania ľudí, keď na dne zásobných jám na obilie archeológovia občas nájdu ľudské kostry. Možno ide o obete vyšším božstvám v časoch neúrody - výkyvy počasia mohli silno zakolísať celou spoločnosťou.

Rekonštrukcia: Podľa doterajších objavov malo opevnené „mesto“ akropolu, mohutné valy a až tisíc obyvateľov.
Rekonštrukcia: Podľa doterajších objavov malo opevnené „mesto“ akropolu, mohutné valy a až tisíc obyvateľov.
O.Z. ŽITAVSKÁ KOMUNITA VRÁBLE

Strašidelný nález objavili aj v džbáne priamo v jednom z obydlí - lebku mladej ženy bez sánky, chýbal aj zvyšok kostry. „Mohlo ísť o obeť božstvám, pretože už v staršej bronzovej dobe sa verilo, že duša sa nachádza v hlave človeka,“ dopĺňa Jozef Bátora. „Nepoznáme vieru vtedajších ľudí, ale niečo si vieme doplniť. Napríklad v inej lokalite, v Ludaniciach, sme našli hroby šamanov. Nad nimi sa nachádzali osobitné konštrukcie ,domov mŕtvych‘, v nich sme našli čelenku z kančích klov a v inom medvediu labu. Hroby šamanov sa nachádzali - podobne ako hroby bojovníkov - v centrálnej časti pohrebiska, mali celkom výnimočné postavenie v spoločnosti.“

Tajomstvo kovov

Pre vtedajších ľudí boli mágiou aj veci, ktoré nám dnes pripadajú samozrejmé. Stačí si uvedomiť, kedy žili - bronzová doba získala pomenovanie práve podľa schopnosti ťažiť, taviť, zlievať a tvarovať farebné kovy.

„Kovolejári sa nachádzali na vrchole spoločnosti, patrili k elite, dokázali totiž ,meniť hmotu‘, čo bolo pre obyčajných ľudí tajomné. Pri zlievaní bronzu museli poznať pomer, zloženie kovov, ovládať proces tavenia. Elita prirodzene profitovala na obchode s kovmi a na Fidvári predpokladáme metalurgickú dielňu práve v blízkosti obydlí elity,“ podotýka archeológ.

Našli aj hrivny, kovové prúty, ktoré mohli slúžiť ako polotovar či platidlo.

Podobní ako my

„Podobné sídliská z tohto obdobia poznáme najmä v Stredomorí - známe Mykény a Trója - a potom v euroázijskej oblasti, východne od Uralu, kde sú náleziská Arkaim a Sintašta. Stronciové analýzy zo vzoriek zubov a kostí jedného obyvateľa Fidváru ukázali, že na Požitavie prišiel z oblasti severného Kaukazu. Ľudia boli v tomto období už veľmi mobilní, netreba zabúdať, že mali kone, čo mnohonásobne uľahčilo prekonávanie vzdialeností. Kým prv sme si mysleli, že z takých diaľok prichádzali iba kultúrne vplyvy, dnes zisťujeme, že reálne migrovali celé spoločenstvá. Určité skupiny ľudí boli vždy migranti, v tom sa situácia podobá 
na dnešnú.“

Nielen v tom sa naši predkovia ponášali na nás. Tak ako dnes, aj vtedy žili zlodeji a neštítili sa vykrádať ani hroby. „Pri vykopávkach na po-hrebisku sme narazili na stopy sekundárneho otvorenia hrobov,“ ukazujú archeológovia. V hroboch zreteľne vidno tmavé stopy po šachtách, ktorými sa prekopali dnu, rozhádzali kosti a vzali hodnotné predmety. Tento typ zlodejstva sa trestal v každej dobe, zlodeji možno nepochádzali spomedzi miestnych, ale mohlo ísť o špecialistov z iných komunít.

V hroboch našli rôzne bronzové ozdoby, časti keramiky a občas aj potravu na druhý svet - rebrá z hovädzieho dobytka. Pozostatky odhaľujú aj choroby - vtedajší ľudia trpeli na podvýživu i lepru, ale už vtedy ich trápil aj syfilis. Partnerská vernosť zrejme oddávna bola ilúziou. Na druhej strane, pravekí ľudia museli mať veľké poznatky aj v medicíne. Archeológia odhaľuje vyliečené zranenia a zlomeniny, ba dokonca trepanácie lebiek, teda chirurgické otvorenie lebky a jej opätovné úspešné vyhojenie, ktoré dokladá, že pacient musel prežiť. Možno zasahovali do lebečnej dutiny pri nádoroch, možno si mysleli, že otvorením lebky vypustia zlého ducha spôsobujúceho bolesť či duševnú chorobu.

„Dnešné genetické výskumy ukazujú, že nikdy nedošlo k úplnej výmene obyvateľstva,“ uzatvára archeológ. „Túto populáciu zrejme postihla tragédia, ale napriek tomu nezanikla úplne. Ani Slovania neprišli na územie nikoho, ale do intenzívne obývanej oblasti. Teda aj títo ľudia z bronzovej doby boli naši predkovia.“

VIDEO Plus 7 Dní