Dobre sa tu pracuje aj žije, kam by som chodila, - úprimne priznáva pôvabná Petrohradčanka. Mladá Ruska sa prvý raz ocitla na Slovensku v roku 2001, keď prišla na konkurz do Slovenského národného divadla (SND). „Moji kamaráti, tanečníci z Ruska, tu končili sezónu a povedali mi, že v balete chýba sólistka. Tak som to šla vyskúšať a vzali ma,“ spomína Marina Častková-Zheleznyaková. Ďalšia cudzinka, ktorá svoj život spojila s našou krajinou.

V rozprávke

Ako desaťročné dievčatko ju rodičia zapísali na Vaganovej akadémiu ruského baletu. Vtedy ešte Marina netušila, že sa baletu upíše telom i dušou. „Áno, tešila som sa, že ma vzali, ale nijako zvlášť som po balete netúžila. Mama mi však často spomínala príhodu, ako sa mi hneď prvý deň rozžiarili oči, keď som uvidela staršie žiačky v balerínach. Už vtedy vycítila, že ma to nadchne,“ opisuje. Postupne si ju ladnosť pohybov, vznešenosť a celá atmosféra okolo baletu načisto získali. „Bol to celkom iný svet, s inými spôsobmi a pravidlami. Pripadalo mi to rozprávkové. Keď som videla film Harry Potter, pedagógovia z Rockfortu a ich prístup mi trochu pripomínal tých našich,“ usmieva sa fanúšička Rowlingovej príbehov o malých čarodejníkoch.

Po ôsmich rokoch štúdia ju vzali do prestížneho Mariinského divadla. „Tancovala som tam sedem rokov a na vlastnú žiadosť odišla. Napriek tomu, že som veľmi túžila dostať sa tam,“ priznáva. Opustila baletný raj, ktorého krásne nadpozemské tanečnice sa v ruskej spoločnosti tešili veľkej úcte a obdivu. Prečo? „Zrazu, ako to u mladých ľudí chodí, som zatúžila po zmene. Mala som pocit, že tam už viac nedosiahnem. Okrem toho, v Rusku sa zmenila atmosféra v spoločnosti. Objavili sa takzvaní noví biznismeni, u vás známejší ako mafiáni. Bolo mi to nepríjemné, nezlučiteľné s mojou povahou. Zrazu ste sa báli večer chodiť von, dievčatá nemohli ísť len tak samy do kaviarne,“ opisuje koniec 90. rokov v rodnej krajine. „Vtedy sa mi ľahko odchádzalo, lebo som vedela, čo sa tam robí. Teraz je to iné - napriek všetkým problémom sa to v Rusku zmenilo k lepšiemu,“ dodáva. 

Na Slovensku

„Bol máj, slnečné počasie, pekná vôňa v uliciach. Začalo sa vtedy prerábať Hviezdoslavovo námestie pred SND a mala som z toho pozitívny pocit. Páčilo sa mi, že divadlo v Bratislave je v historickej a nie nejakej modernej budove. Keď ma kamaráti vzali do svojho bytu, páčilo sa mi aj sídlisko obklopené zeleňou,“ opisuje Marina svoj prvý osobný kontakt s našou krajinou. Ako sólistka Baletu SND pôsobila do roku 2012. Tancovala hlavné úlohy v predstaveniach Labutie jazero, Luskáčik, Spiaca krásavica aj Bajadéra. „Možno som chvíľu uvažovala o tom, že Slovensko bude len zastávka a potom pôjdem ďalej. Ale našla som si tu kamarátov, priateľa a potom som už o odchode nerozmýšľala,“ priznáva sympatická blondínka. Vydala sa za Slováka, je mamou dvoch detí a Slovensko sa stalo jej domovom.

„Páči sa mi, že Slováci sú nám blízki mentalitou i jazykom a zároveň majú blízko k Západu, čo nám chýba,“ zamýšľa sa. „Je tu pokoj, nebojím sa chodiť večer po uliciach, cítim sa bezpečne,“ priznáva. „Trochu som sa bála, či v takej malej krajine bude dostatok aktivít pre deti, aby sa mohli plnohodnotne rozvíjať. Ale je tu všetko na kvalitný život,“ zdôrazňuje.

Marina Častková-Zheleznyaková: „Páči sa mi, že Slováci sú nám blízki mentalitou aj jazykom a zároveň majú blízko k Západu, čo nám chýba,“ zamýšľa sa.
Zdroj: Dávid Duducz

Sólistka verzus mama

Akí sú slovenskí muži oproti ruským? „Rozhodne krajší,“ zasmeje sa. „Keď prídem do Petrohradu, pozerám, že nič sa nezmenilo. Len sa mi kedysi zdalo, že naši muži sú k ženám galantnejší, vedia sa k nim lepšie správať. V autobuse sa okamžite postavia, pustia ženu z dverí, podajú jej ruku, keď vystupuje z auta. Ťažko povedať, ako je to teraz s mladou generáciou,“ zamyslí sa. „Prekvapilo ma, keď som v bratislavskej električke videla, ako chlap sedí, dievča pri ňom stojí a zhovárajú sa,“ dodáva.

Po niekoľkých rokoch života na Slovensku spoznala aj svojho budúceho manžela, veľkého milovníka baletu. Ktovie, ako inak by sa so sympatickým podnikateľom spoznala. „Všetok čas som trávila v divadle alebo doma. Rozmýšľala som, kde vlastne môžem stretnúť nejakého muža. S Vladom ma zoznámil môj kolega,“ spomína na začiatky vzťahu, ktorý v apríli 2005 spečatili manželským sľubom. O dva a pol roka prišla na svet ich dcérka Natália, dva roky nato syn Anton.

„Počas mojej materskej dovolenky sme bývali v Trenčíne spolu so svokrovcami,“ spomína. Okúsila teda aj život v menšom meste. Potom sa mladá rodina vrátila do Bratislavy a Marina si musela vybrať - buď sa bude naplno venovať rodine, alebo baletu. Vyhrala prvá možnosť. „Život sólistky sa ťažko skĺbi s materskými povinnosťami, najmä keď starí rodičia sú v Petrohrade a v Trenčíne,“ priznáva. Marina teda z divadla odišla a od roku 2013 pôsobí ako pedagogička na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej v Bratislave. Vyučuje klasický tanec a scénickú prax a jej študenti dosahujú vynikajúce výsledky aj na medzinárodných súťažiach.

Ruská vzdelanosť

Marina je srdcom typická Ruska. Miluje kultúru, výstavy, múzeá, vážnu hudbu aj literatúru. Všeobecné vzdelanie a znalosť klasických umeleckých diel patrilo k samozrejmej výbave bežného Rusa. „U nás sa stále hovorilo a vychovávalo k tomu, aby ľudia poznali, kto je Dostojevskij, Shakespeare či Vincent van Gogh. Bolo jedno, či je to vysokoškolák, alebo robotník,“ vysvetľuje. Nedávno ju veľmi milo prekvapilo, keď aj v slovenskom nákupnom centre uvidela predavačku čítať hrubú knihu a nie pozerať do mobilu. „Keď prehovorila, začula som ruský prízvuk,“ smeje sa Marina.

Do Ruska chodí aspoň raz za rok. Cnie sa jej, ale nie tak, aby pomýšľala na návrat. S tamojšími priateľmi je v kontakte cez sociálne siete, rodičia ju pravidelne navštevujú. „Veľmi rada sa prechádzam po Petrohrade, každý rok chodím s deťmi do Ermitáže. Nadchne aj tých, ktorí nemajú radi obrazy. Má prekrásny interiér, výzdobu. Sú tam napríklad vzácne mechanické hodiny s pávom z 18. storočia, ktoré ešte fungujú. Zapínajú ich však len raz za mesiac a nikdy neinformujú, kedy to bude. My sme to ešte nezažili. Jednoducho, treba prísť a mať šťastie,“ hovorí. Dokonca pridá aj jeden vtip, ktorý sa u nich v Rusku hovorí. „Petrohradčan príde do parížskeho Louvru, popozerá sa tam a potom sa ho pýtajú, ako sa mu páčil. On odpovie -  ‚Skromne, ale čisto‘.“ Páči sa jej, ako v Rusku dôchodcovia aktívne žijú, navštevujú múzeá, galérie, koncerty. „Majú rôzne zľavy na vstupy,“ reaguje na našu otázku, či si to môžu finančne dovoliť.

Vznešený Petrohrad
Zdroj: Plus 7 dní

Protiruské nálady

Ruská baletka po sedemnástich rokoch považuje Slovensko za svoj druhý domov. Nikdy sa nestretla s nevraživosťou, Slováci sú podľa nej voči cudzincom občas opatrní, ale vedia sa otvoriť a byť veľmi príjemní. „Len ma teraz trochu zamrzela kampaň k 50. výročiu okupácie. Často sa hovorí, že ruskí vojaci obsadili Slovensko, ale tam neboli len Rusi, ale aj ďalšie národy Sovietskeho zväzu,“ pripomenie. „Potešilo ma, že počas majstrovstiev sveta vo futbale sa nestal žiadny nepríjemný incident a Rusi sa svetu ukázali ako milí, priateľskí a pohostinní ľudia. Cudzinci teda mohli oddeliť bežných Rusov od Putina. Azda Rusko trochu napravilo verejnú mienku o sebe. Lebo do politiky nevidíme, nevieme, čo všetko je za tým. Treba pozerať na ľudí a nebáť sa samotnej krajiny,“ dodáva.