Plus 7 dní

Expedíciu na severný pól podnikli v minulosti mnohí známi muži. Bez GPS a iných technických vymožeností. A kto ho dobyl prvý? „Poznáte príbeh boja o prvenstvo dvoch Američanov Roberta Pearyho a Fredericka Cooka?“ položí otázku známy slovenský cestovateľ Ľuboš Fellner.

Vzápätí pokračuje: „Zdá sa, že ani jednému z nich sa to nepodarilo - nevedeli nazbierať dostatok dôkazov, že tam naozaj boli. Keď som sa obzrel okolo, ani sa nečudujem - veď tam doslova ide o život a veľa cestovateľov oň aj prišlo. Isté je, že Nór Roald Amundsen. ako prvý cez pól preletel na vzducholodi menom Norge. Amundsen je doteraz zrejme najväčším nórskym hrdinom.“

Oficiálne na „vrchol zemegule“ ako prví vstúpili Rusi v roku 1948 a v roku 1977 prišla na severný pól prvá loď - nukleárny ľadoborec Arktika.

Dnes môže na najsevernejšie miesto na planéte cestovať každý, kto má dostatok peňazí, odvahy a trpezlivosti. Treba sa pripraviť na nekonečné dni plné svetla, ktorého intenzitu znásobuje oceán pokrytý ľadom.

Niekoľko dní si z ozrutného ľadoborca vychutnávate pohľad na nekonečnú zamrznutú plochu a zároveň sa o čosi viac ponárate do seba. Nikto zo slovenskej skupiny, ktorá tento rok tancovala svoj prvý tanec okolo bodu 90 stupňov severnej zemepisnej šírky, teda okolo sveta, sa na ľadovú terapiu nesťažuje.

„Išla s nami prvá Slovenka, ktorá došla na severný pól. Janka na ľadoborci dokonca oslávila narodeniny. Slovákov, ktorí tu boli doteraz, spočítate na prstoch dvoch rúk,“ pripomína dobrodruh Ľuboš Fellner.

Expedícia na severný pól sa začína v Murmansku. V najsevernejšom meste za polárnym kruhom akoby zastal čas. „Na námestí socha Lenina, fabrika uprostred lesa, veľa šedi...“ opisuje Fellner svoje dojmy po príchode z Nórska do Ruska.

Zdesenie však vystrieda údiv nad úchvatným železným krásavcom v prístave. Ľadoborec s názvom 50 let Pobedy na desať dní prichýli sto pasažierov z celého sveta, medzi nimi aj jedenásť slovenských dobrodruhov.

„Táto loď je najväčší a najdokonalejší arktický atómový ľadoborec na svete - s dvoma motormi s neuveriteľným výkonom, chladenými morskou vodou. Na stručné porovnanie - má výkon ako polovica našich Mochoviec,“ opisuje kvality lode Ľuboš Fellner.

Vo svete jednoducho nemá konkurenciu. Jeho predchodca menom Yamal bol oveľa jednoduchší a turisti v ňom zďaleka nemali toľko pohodlia.

„Pri konštruovaní lode 50 let Pobedy mysleli na bláznov, ako sme my, ktorí sú ochotní zaplatiť a vybrať sa na severný pól. Je to najluxusnejšie dobrodružstvo, aké som zažil! Bol tam perfektný bar, aký som nikde vo svete nevidel, aj o polnoci sme mali denné svetlo a popod okná nám behali ľadové medvede,“ spomína slovenský cestovateľ.

Celý článok si môžete prečítať v aktuálnom čísle Plus 7 dní alebo v pokračovaní ako súčasť Piana

Ani jednému pasažierovi na lodi nie je zle a Timur, ruský lekár žijúci striedavo v Montreale, Pekingu a v Arktíde, nemá do čoho pichnúť.

„Všetci sa cítime ako v lone matky a tak veľa a dobre sme nespali už niekoľko desaťročí. Možno je to vzduchom, možno jemným pohojdávaním lode, úplne iným než počas našej cesty do Antarktídy, kde sa zrodil náš sen ,dobyť‘ severný pól,“ opisuje dobrodruh a vracia sa k minuloročnej plavbe k brehom Antarktídy.

V Drakovom prielive desaťmetrové vlny hádzali loď ako orechovú škrupinku - stoly i stoličky boli priskrutkované k podlahe, ale v kajutách a na palube lietali fotoaparáty turistov a prsty nejednej ruky skončili rozmliaždené v nečakane zabuchnutých dverách. Nevyhnutnosťou boli igelitové vrecká nalepené na každom kroku, ak by niekomu prišlo nevoľno.

Ale na ťažkosti takéhoto druhu cestovatelia rýchlo zabudli, keď vystúpili na Antarktídu 17. januára 2012 - presne sto rokov po slávnom cestovateľovi Robertovi Scottovi, ktorý s veľkým sklamaním zistil, že južný pól už pred ním dobyl nórsky polárny bádateľ Roald Amundsen. „Odfajkol som si šiesty kontinent,“ pochváli sa Fellner.

No zistil, že v Antarktíde je vraj všetko desaťkrát krajšie než v akejkoľvek inej snežnej krajine. Aj pod vplyvom nezabudnuteľných zážitkov sa rozhodol o rok podniknúť cestu na celkom opačný pól našej zemegule.

Tak, ako bola cesta Drakovým prielivom náročná, je Barentsovo more mierne a upokojujúce. Ruský ľadoborec sa blíži k súostroviu Zem Františka Jozefa, ktoré patrí Rusku a skladá sa zo 191 ostrovov pokrytých ľadom.

Aj keď ho zrejme prvýkrát dobyli nórski moreplavci Nils Fredrik Rønnbeck a Johan Petter Aidijärvi v roku 1865, oficiálne sa o objavenie súostrovia v roku 1873 pričinila rakúsko-uhorská expedícia pod vedením Juliusa von Payer a Karla Weyprechta, ktorí územie pomenovali na počesť cisára Františka Jozefa. „Kráľom Arktídy je však Rusko,“ pripomenie Fellner.

Loď 50 let Pobedy zastaví pri ostrove Gukera na mieste Tichaja Buchta, odkiaľ vyrážali do Arktídy najväčšie expedície. Na ľadoborci, ktorý roztápa ľad pod sebou a suverénne si razí cestu Severným ľadovým oceánom, historik Bob Headland rozpráva o dobývaní Arktídy, keď zrazu z ampliónu zaznie: „Ľadový medveď na ľavoboku!“ Pasažieri bežia na palubu.

„Nikdy predtým som nevidel ľadového medveďa voľne v prírode. Ani mroža. A teraz sa obzriem a zbadám až desať mrožov a troch obrovských macov,“ spomína Fellner.

Loď vypína motory a obrovské biele zvieratá sa priblížia. Jeden z nich je od ľadoborca vzdialený len desať metrov. Medveď biely, tak znie jeho oficiálny názov, je najväčšou suchozemskou šelmou na svete. V zamrznutej prírode nemá veľa jedla na výber, loví, čo vidí. Najmä tulene.

„Pazúrom chytí a vytiahne tristokilogramového tuleňa hore na ľad. Videli sme, ako ho vliekol po ľade asi stopäťdesiat metrov a potom roztrhal v zuboch,“ opisuje krvavé divadlo slovenský dobrodruh. Pred samcami sa majú na pozore aj medvedice, najmä ak majú mladé. Matka stráži svoje mláďatá do troch rokov ich života, kým dospejú a dokážu sa brániť aj vlastnému otcovi.

Samce, často vyhladované, neraz zaútočia na tú najbezbrannejšiu a najbližšiu korisť - na vlastných potomkov. „Boli sme svedkom scény, keď medveď začal naháňať medvedicu motkajúcu sa pri našej lodi. Mladá sa rozbehla, skákala z kryhy na kryhu, potom to už nešlo, tak skočila do vody a plávala. On to napokon vzdal a my sme si ho mohli lepšie prezrieť - bol celý dobitý. Je to tým, že samce zápasia o samicu, a keď ju získajú, snažia sa ju za každú cenu udržať. Denne bojujú s ostatnými medveďmi a keď si ju udržia, môžu s ňou mať mladé. Potom sú veľmi vyčerpané a hladné. Jeden biológ hovoril, že ten medveď chcel samicu zožrať, iný, že chcel od nej niečo iné,“ spresňuje.

Počas jedného dňa videli aj dvadsať medveďov, skutočných pánov Arktídy.

„To je slušný úlovok! Boli sme od nich asi desať metrov, vo voľnej prírode sa bližšie dostať nedá. Obrovský zážitok, ktorý bol väčší, než som očakával."

"Varšavský biológ ochranár Mikolaj, ktorý nám o medveďoch prednášal, s láskou a nadšením hovoril, že keď vyjdeme na breh, nemusíme sa báť. V posádke sú ľudia, ktorí nás pred medveďmi ochránia, majú pušky a stojac v polkruhu dávajú na turistov pozor. Jemu vraj pušku nedávajú, lebo keby sa mal rozhodnúť, tak on radšej zastrelí turistu,“ opisuje Ľuboš.

Keď cestujete na severný pól, nemôžete rátať s presne určeným časom príchodu. „Navyše - stúpiť naň je ako uchopiť tieň letiaceho vtáka. Ľady sa hýbu, a tak sme presne, naozaj presne na severnom póle iba chvíľočku. Na kapitánsky mostík je vstup zakázaný, ale ja ako šéf skupiny, ktorá síce nie je najpočetnejšia, ale najviac ju vidieť, a predsa len Rusom rozumieme trošku viac, mám výnimku a pozorujem, čo sa tu odohráva,“ opisuje Fellner.

„Drž kurz! Nalevo, net, ty durak, nemnožko,“ ozýva sa z okolia kapitána. Na dvoch GPS skáču čísla, ktoré sa blížia k tomu vytúženému, 90 stupňov severnej zemepisnej šírky. Slováci čakajú na prove, vo vetre sa zvíja slovenská vlajka. „Je svetlo ako na obed, aj keď sú dve hodiny v noci. Zrazu na GPS naskočí 90:00:00 a náš bradatý kapitán dá pokyn na zatrúbenie,“ opisuje vzrušenie, ktoré vládlo na lodi chvíľu pred dosiahnutím vytúženého bodu.

Loď trúbi, štuple lietajú a šampanské tečie prúdom. Medzi cestovateľmi vládne eufória. „Sme šťastní! Naozaj šťastní,“ zdôrazňuje šéf slovenskej skupiny. „Boli sme na ceste už druhý týždeň, niekoľko dní sme sa plavili cez nedozerný ľad, až sme konečne našli pól, vrcholok zeme.“

Turisti už začali vystupovať na ľad, keď prišiel príkaz vrátiť sa späť, pretože zbadali trhlinu, ktorá môže naznačovať, že kryha sa odtrhne. Napokon sa zistilo, že sa zastavila a je teda bezpečná. Nadšenci vystupujú a na ľade si pripíjajú na šťastnú cestu, na severný pól. Na odhodlanie a vytrvalosť.

Vyťahujú fotoaparáty, striedajú pózy. „So šampanským obiehame zemeguľu, desaťkrát a za pár sekúnd. Tancujeme okolo sveta...“ symbolicky opisuje Ľuboš Fellner. A čo ďalej? Ako sa dá užiť si a vychutnať miesto, kde nie je nič len zamrznutý oceán?

„Urobili sme tu výstavu fotografií. Veď kto už sa môže pochváliť, že mal výstavu na severnom póle,“ usmieva sa Ľuboš. Autorom reportážnych záberov zo všetkých šiestich kontinentov je Anton Fiala. Členovia slovenskej skupiny sa postavili do kruhu okolo najsevernejšieho bodu na planéte a každý z nich držal v ruke jednu fotografiu. „Bola to taká recesia a užili sme si ju,“ dodáva Fellner.

Šéfovi slovenskej skupiny sa však stále málilo. Severný pól chcel mať odžitý skrz-naskrz. „V Antarktíde som si zaplával v ľadovej vode. Bez neoprénu, len v plavkách. Keď sme vychádzali z vody, pozerali na nás tučniaky, bolo mi príšerne zima a mal som pocit, že nemám nohy. Ale aj tak som si to chcel vyskúšať aj na severnom póle,“ prezrádza svoje pohnútky.

Nebolo mu však všetko jedno! Pod ľadom na nich číhala štvorkilometrová hlbočina. Ak by človek dostal kŕč, ťažko by ho niekto spod ľadu zachránil. Ľuboš však hodil strach za hlavu. Deň predtým mu v saune jeden Rus poradil - treba jednoducho skočiť - bez otužovania či potužovania vodkou - tú nech si dopraje potom. Členovia posádky našli kúsok od lode dieru. Prasklina v ľade vyzerala ako malé jazierko. Ľuboš a Mário, ďalší dobrodruh zo Slovenska, sa vyzliekajú.

Hrubé bundy, čižmy, goratexové nohavice - všetko nechávajú bokom, zostávajú len v plavkách. Okolo pása im priväzujú lano, aby ich v prípade núdze mohli vytiahnuť. Vzbudilo to značný záujem ostatných pasažierov. Nad hlavami im poletuje sneh, muži zatnú zuby a... nasleduje skok do ľadovej vody. Lekár ľadoborca v nej nameral mínus dva stupne Celzia.

„Zrazu som bol pod hladinou, plával som, oči som mal otvorené a bolo mi veľmi dobre. Až tak, že som sa začal obávať, či nejdem zlým smerom a nestretnem niekde Chárona,“ zavtipkuje muž, pre ktorého vraj predtým boli aj Zlaté piesky príliš studené. Po severnom póle sa všetko zmenilo. Nielen vzťah k ľadovej vode, ale aj Ľubošov pohľad na to, čo je skutočné dobrodružstvo.

Objavujte s nami Severný pól

Výber pre vás