Tip na článok
Ján Matištík: Okrem klasických huslí vyrába dlabané.

Originálny ľudový nástroj: Tieto unikátne husle sa vyrábajú na Slovensku!

Originálny ľudový nástroj je unikát, ktorý sa vyrovná hudobným nástrojom zapísaným do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Galéria k článku (7 fotografií )
V dielni: Tu pod majstrovými rukami vznikajú originálne husličky.
V stredoveku: Sláčikové nástroje majú za sebou dlhý vývoj, odkedy
prišli do Európy z Orientu.
Starí majstri: Na archívnej snímke je slovenský muzikant spred pol storočia.

Ľudová muzika sa ťažko zaobíde bez huslí. V minulosti si ich hudobníci nekupovali, ale sami si ich vyrábali. Vznikli tak unikátne hudobné nástroje, aké nekúpite v žiadnom obchode na svete. Dlabané husle sú jedny z nich. Prežili stáročia a dnes sú jedinečným reliktom, ktorý si pamätá ešte stredovek. Takmer zanikli a zostali len ako spomienka v múzeách. Vydali sme sa na pátranie po tomto nástroji a navštívili sme aj jediného výrobcu dlabaných huslí na Slovensku.

Svojrázne

„Pravdepodobne nedostupnosť štandardných sláčikových nástrojov pre dedinských hudobníkov spôsobila kedysi rozmach doma vyrábaných nástrojov. Charakteristická je pre ne skutočnosť, že korpus nástrojov je vyrobený z jedného kusa dreva dlabaním a že sa tak vyhli technologicky náročnej výrobe takzvaných lubov, teda zaoblenej časti, ktorá na dnešných moderných husliach spája vrchnú a spodnú dosku. Vznikli jedinečné nástroje, ktoré rozmanitosťou tvarov, remeselným zhotovením, výtvarným poňatím i zvukovou kvalitou podávajú najlepší dôkaz o invencii a zručnosti ich tvorcov.“

Opis originálneho nástroja počúvame od profesora Bernarda Garaja, jednej z našich popredných kapacít a etnomuzikológa, ktorý sa desaťročia zaoberá výskumom ľudových hudobných nástrojov.

Dozvedáme sa, že z týchto pôvodných ľudových, po domácky vyrábaných huslí u nás existujú tri druhy. Najjednoduchšie sú takzvané škatuľové a doskové husličky. Tie prvé poznáme z terchovskej muziky, druhé sa vyrábali napríklad na Kysuciach pre deti. Technologicky najdokonalejšie však boli dlabané či žliabkové husle. Muzikológ Ladislav Leng uvádza v knihe Slovenské ľudové hudobné nástroje: „Žliabkové husle boli pravdepodobne v minulosti rozšírené na celom území Slovenska, no akusticky a konštrukčne dokonalejšie nové husle ich postupne vytlačili. Z ich živých druhov poznáme už iba svojrázny sláčikový nástroj tatranských goralov, ľudovo zvaný zlobcoky.“

Dlabané husle volali aj korýtkové husle, na Liptove mali zasa takzvané oktávky, na Orave to boli spomenuté žliabkové husle. Napokon zlobcok je len goralský ekvivalent pre žliabok. Vydali sme sa za nimi na severnú Oravu.

Ako truhla

„Husle robím od roku 1995 a dosiaľ som ich vyrobil šestnásť, ale to boli klasické husle. Prvé žliabkové som vyrobil v roku 2005. Používam javorové drevo aj smrek, na hmatník zasa slivku. Starí majstri používali aj vŕbové drevo. Zvuk je odlišný od klasických. Skrinka oravských dlabaných huslí je malá a má celkom iný tvar než klasické husle. So smiechom hovorievam, že sa podobá na truhlu.“

Sme v dielničke ľudového majstra Jána Matištíka v Zuberci. Je jeden z posledných husliarov, ktorí sa okrem klasických huslí venujú výrobe dlabaných huslí. Severnú Oravu sme nenavštívili náhodou. Dnes, v dobe továrenskej veľkovýroby, je jedinečné objaviť majstra, ktorý stále vyrába autentické ručné nástroje, aké ani na internete nekúpite.

Dlabané husle sú originálne už na prvý pohľad. Trup tvorí vyžľabená rezonančná skrinka zakrytá hornou doskou. „V oblasti žliabkových huslí asi neboli husliarske rody, skôr si takéto husličky vyrábali samotní muzikanti z toho, čo dal dvor, hum­no, les. Asi boli zruční rezbári, ale aj muzikanti, lebo museli mať sluch a jednoducho potrebovali nástroj. Peňazí bolo málo a zimy boli dlhé...“ zamýšľa sa Ján Matištík. „Presné pravidlá nemali, dôležitejšia než vzhľad bola funkčnosť nástroja. Bola to z núdze cnosť. Dlabaných huslí sa veľa nezachovalo, asi aj preto, lebo domáci majstri ich nerobili hromadne. Vyrobil si husličky pre seba a pre hráčsku partiu. A keď sa pokazili, vyrobili nové.“

V dielni

Ján Matištík nám ukazuje svoje najnovšie husličky, ktoré vyrobil. Je to doslova veda. Jeden nástroj vyrába aj dva roky. Najprv treba vybrať správne drevo - čím staršie, tým lepšie. Na hornú dosku aj dvestoročný smrek. Potom musí schnúť. Aspoň šesť rokov. Na poličkách čakajú kusy dreva z deväťdesiatych rokov.

Hobľovanie trupu do tvaru truhličky je pedantná práca a špeciálne nástroje sú často drahé. Vynachádzavosť však vždy patrila ku kumštu. Ján Matištík si vyrobil vlastný hoblík - zo ženinho pilníka na nechty. Rezbár nám klopká na hornú dosku, ktorá má hrúbku len niekoľkých milimetrov - naozaj vyludzuje tón. Drevá lepí kostným glejom, žiadna chémia. „Človek sa učí aj na vlastných chybách. Techniku pritom poznali majstri už pred štyristo rokmi, len my sa to musíme znovu učiť,“ podotýka.

Husličky musia mať aj dušu. Ale nejde o žiadny imaginárny element, nazýva sa tak kolík pod hornou doskou, ktorý spolu s basovým trámcom, takisto skrytým pod vekom, zabezpečuje správnu frekvenciu a intenzitu tónov. Husliar musí dokonale poznať rezonančné vlastnosti dreva. Na sláčik idú vlasce z konského chvosta. A struny, tie oravskí muzikanti mali z ovčích čriev. Husle často bohato vyzdobili.

Husličky sú naozaj malé, spratné, takmer ako detské. Pre špecifický tvar ich hráči pri hre nedržali pod krkom, ale pod pazuchou. Za Jánom Matištíkom chodievajú aj majstri, jeho husličky majú v detvianskom múzeu, v Trenčíne aj v Dolnom Kubíne. „Keď som bol v Taliansku, držal som v ruke Amatiho husle za vyše dvoch miliónov dolárov, robím aj kópiu krku podľa starých stradivárok,“ hovorí.

Archaické

Pôvodné ľudové husle patria medzi archaické nástroje. Nie sú len nástrojom vhodným na folklórne slávnosti. Sú i živým dokladom histórie - na podobných sa hralo v Európe už v stredoveku. Na starý kontinent prišli z Orientu. Konštrukčné riešenia slovenských ľudových huslí sú takmer totožné s najstaršími typmi tohto nástroja a muzikológovia upozorňujú, že ich môžeme vidieť na dávnych výjavoch zo stredovekých kostolov. Napríklad na freskách v kostole v Žehre či v Levoči zo 14. storočia vidno medzi nástrojmi aj fidulu, predchodcu huslí, v Bratislave v kostole alžbetínok zasa na maľbe pokrývajúcej kupolu uvidíte anjelov v nebeskom chóre, ktorí hrajú na violončele, lutne a husliach.

Profesor Bernard Garaj to dáva do širšieho súvisu. História sláčikových nástrojov súvisela v ďalších storočiach so zdokonalením skupiny týchto nástrojov, od huslí cez violončelo po kontrabas, ktoré z prostredia klasickej hudby postupne prenikali do tradičného folklóru. „Rukopisné pramene a hudobné pamiatky z územia Slovenska zo 17. a z 18. storočia sú svedectvom, že ľudoví hudobníci sa nielen aktívne podieľali na hudobnej produkcii, ktorá sa pestovala v sídlach hornouhorskej šľachty, ale že od nich preberali aj vzory neskorobarokovej a ranoklasicistickej hudby určenej pre sláčikové nástroje.“

S priemyselnou revolúciou prišiel „útok“ na autenticitu a ručnú prácu. Ján Matištík už nenašiel majstra, od ktorého by sa mohol učiť. Starí majstri z archívnych fotiek sú dávno na pravde Božej. Prvé zlobcoky vyrobil podľa tých, ktoré majú v neďalekom Múzeu oravskej dediny - pán Matištík v ňom aj pracuje. Riaditeľ múzea Richard Janoštín nám vysvetľuje: „Zlobcoky, ktoré máme v múzeu, pochádzajú z poľskej strany. Ich vek však ťažko možno určiť.“ Ukazuje nám starý nástroj, ktorý bežne nevystavujú. Uprostred staručkých dreveničiek - v tunajšom známom skanzene ich majú vyše päťdesiat - si prezeráme výrobok neznámeho majstra. Hoci doslúžil už pred mnohými rokmi, poslúžil ako predloha nových nástrojov.

Ohreblom uši drel

„Zlobcoky sú pôvodnými nástrojmi typickými pre Oravu, hrávali na nich tatranskí gorali. A gorali, tí majú všetko osobité, tak mali aj husle,“ usmieva sa Richard Janoštín.

Tak ako pri mnohých iných kultúrnych fenoménoch - zlobcoky skrátka nepoznali hranice a boli rozšírené okolo Tatier zo slovenskej aj z poľskej strany. Hoci po domácky vyrábané husle presahovali hranice Slovenska, živým nástrojom zostali len u nás a v prihraničnom poľskom Podhalí. Do dneška sa, paradoxne, zachovali vďaka turistickej a kúpeľnej kultúre, ktorá sa rozvinula na poľskej strane na začiatku 20. storočia. Návštevníci z miest už vtedy vnímali podtatranskú kultúru ako exotiku. „A kým u nás sa všetko staré zatracovalo a likvidovalo ako prekonané, na poľskej strane to, naopak, uchovali. Pritom aj na slovenskej strane máme dochované historické záznamy o ľudových huslistoch,“ podotýka Richard Janoštín.

Zlobcoky sa nelíšili len výzorom, ale aj produkciou. Pasovala k divým horám, ku končiarom pokrytým večným snehom a k tvrdému životu. Napríklad z roku 1877 máme svedectvo z poľskej strany o známom propagátorovi kultúry, lekárovi Tytusowi Chalubińskom: „Muzika, vravel profesor, tá sa vám zrejme zdá dosť nepríjemná, lebo sa skladá z množstva disonancií, neľubozvučných tónov, ale uisťujem vás, že si na ňu zvyknete a vtedy objavíte v nej originálnu krásu... Goral Jan Sabała fidlikal do ucha a melódia pôsobila dojmom, akoby mi niekto ohreblom uši drel alebo akoby som sa na vlastnej hriešnej koži zosúval po ostrých skalách... Profesor sa v nej však vyžíval.“

Dych starých čias

Okrem nástrojov v muzeálnych zbierkach sa nám zachovali prastaré fotografie. Na jednej sedí Sabała so zlobcokmi - vraj vedel okrem iného tak znalecky rozprávať o zbojníctve, že si azda v mladosti sám zazbojníčil. Takisto máme fotografie slovenských muzikantov, ktorí hrajú na maličkých husliach. Dýcha na nás zašlý svet. Ten, ktorý dnes znova objavujeme. Po očarení modernosťou, keď zanikli mnohé z pokladov našich predkov, narastá v spoločnosti trend návratu ku koreňom aj záujem o pôvodnú kultúru.

Tá bola mimoriadne bohatá. Pri sláčikových nástrojoch nešlo len o husličky. „Domáca výroba sláčikových nástrojov sa nesústreďovala len na husle, ale aj na tak­zvané malé basy, ktoré veľkosťou korešpondovali s dnešnými violončelami, a výnimočne dokonca na kontrabasy,“ dodáva profesor Bernard Garaj. „Spoločným znakom všetkých týchto hudobných nástrojov je historický kontext ich vzniku aj spôsob ich výroby. Možno v nej vidieť väzby s európskym hudobným inštrumentárom a zároveň jedinečné individuálne konštrukčné a estetické riešenia každého z výrobcov. Sú výsledkom obdivuhodnej remeselnej zručnosti aj túžby hrať na vlastnoručne vyrobených husliach, ktorá bola silnejšia než často nedostatočné finančné prostriedky na kúpu nových nástrojov.“

VIDEO Plus 7 Dní