Opodiaľ dnešného Manderláku stál kostol sv. Vavrinca, ktorý čo do veľkosti konkuroval Dómu svätého Martina. Všetky stopy však zavial čas. Až na jednu. Na kaplnku svätého Jakuba, čo sa ukrýva v hĺbke pod sklenou konštrukciou. Pár starých múrov, pôdorysy dávno nejestvujúcich stavieb. A predsa skrývajú stáročné tajomstvo.

Tu stál kostol svätého Vavrainca
Tu stál kostol svätého Vavrainca
Zdroj: Viktor Malý

Keď sa dostanete do sklenej konštrukcie, musíte zliezť po rebríku dole, ohnút chrbát a vstúpiť do pozemia. Len pár lúčov svetla a matný svit sviečok ožarujú ľudské kosti naukladané na sebe. Lebky, stehenné kosti, lebky. Vytvárajú celú stenu podzemného mesta mŕtvych. Kto boli títo ľudia? Ako žili? A prečo ich kosti skončili práve tu?

Kostol zbúrali, Turci neprišli

Už okolo roku 1100 stála na tomto mieste rotunda, len o takmer štyri metre nižšie. Terén v dnešnom srdci Bratislavy bol najnižšou časťou mesta a ani Dunaj nevyzeral tak ako v súčasnosti. Jeho brehy tvorilo niekoľko ostrovov, najväčší z nich bol Grössling, tiahol sa až po dnešné Mlynské Nivy. Po ňom dostala meno ulica a Dunajská ulica tiež nie je Dunajskou náhodou. Brehy rieky práve v týchto miestach spevňovali už v štrnástom storočí. A boli tu aj mestské hradby. Ak zájdete na Nedbalovu ulicu, uvidíte časť z nich. Pokračovali dole, tam, kde je dnes mestská tržnica, prechádzali súčasnou Central Pasážou a pred národným divadlom bola Laurinská brána. Pomenovaná práve podľa osady, ktorá žila pred hradbami. Vavrinec, Laurinc. Po slovensky a po latinsky. Prosperovala, inak by tu predsa nemohli postaviť kostol s troma loďami, troma vežami a desiatimi oltármi. Obor. Osemnásť metrov vysoký, štyridsaťpäť metrov dlhý. A vedľa neho štyrikrát prestavaná Jakubova kaplnka. Rotunda z jedenásteho storočia dávno zmizla, kaplnka sa zmenila na kostnicu.

Kostnica pod nohami Bratislavčanov
Kostnica pod nohami Bratislavčanov
Zdroj: Viktor Malý

V štrnástom storočí už bola rotunda plná kostí, pribudla druhá, okrúhla románska stavba a i do nej ukladali kosti. Na jednom mieste sa teda postupne zhromaždili kosti z dvanásteho až osemnásteho storočia. Lenže, krutý stredovek osade svätého Vavrinca neprial. Príliš sa rozrástla, „prilepila sa“ o mestské hradby, veže kostola ich vysoko prevyšovali, a to sa im nakoniec stalo osudným. V roku 1529, po bitke na Moháči, kde zahynul kráľ a nahradili ho hneď dvaja iní, hrozili mestu turecké nájazdy. A tak rada rozhodla, že všetko, čo je pred hradbami, treba zbúrať. Kostol, z veží ktorého sa dalo strieľať do mesta, bol na rane prvý. Zrútili ho. Turci však neprišli. O tristo rokov si naň ani na kaplnku svätého Jakuba už nespomenul nikto.

Mŕtvi prehovorili

Kostol znova objavili až v tridsiatych rokoch minulého storočia, keď rozširovali podzemné priestory mestskej tržnice. Zaznamenali, čo z neho v zemi zostalo, a opäť sa naň zabudlo. A kaplnka? Nebyť trafostanice pre električky, možno o nej nevieme podnes. Keď však v roku 1993 začali rýpať pri Manderláku, narazili na jej vonkajší múr. Od tej chvíle mali archeológovia plné ruky práce.

Kostnica pod nohami Bratislavčanov
Kostnica pod nohami Bratislavčanov
Zdroj: Viktor Malý

Kostnica spod Manderláku nie je jediná. Podobné sa našli aj pod dnešným pravoslávnym kostolom svätého Mikuláša na hradnom brale i na hrade pri zvyškoch veľkomoravskej baziliky. Jakubova kaplnka je však nepochybne najväčšia. Aj preto, že cintorín v okolí dnešného Kamenného námestia doslúžil až v roku 1774. Koniec koncov, niektoré hroby už svoje svedectvá vydali. Naši predkovia žili iba čosi cez 31 rokov. Stredovekí muži boli menší než súčasníci, v priemere merali iba necelých 170, ženy sotva 155 centimetrov.