Venuje sa &scaron;portov&yacute;m t&eacute;mam,

Ján Ďurčo

Možno ste sa s&nbsp;ním nestretli, no ak máte radi slovenský šport, určite ste ho už zazreli alebo minimálne o ňom počuli. Trebárs spred televíznej obrazovky. Marián Póša, 45-ročný syn telocvikárky zo Šoporne, je fanúšik nášho športu telom i&nbsp;dušou. Navyše bubeník, ktorý každú voľnú chvíľu venuje návštevám športovísk a&nbsp;povzbudzovaniu našich reprezentantov. Či je to hokej, futbal, basketbal, hádzaná, tenis, či kanoistika, to fanúšik zo Šoporne nerieši. Ak sa dá, ide všade. Ako sám tvrdí, povzbudzovanie nie je pre neho len záľuba. „Vnímam to aj ako poslanie. Keď bubnujem, cítim, že to našich reprezentantov ženie vpred,“ vysvetlil nám.

V&nbsp;civile sa živí aj manuálne ako elektrikár, aj ako podnikateľ, no len čo má trochu voľna, sadá do svojej dodávky a&nbsp;vyráža s&nbsp;bubnami za ďalšími športovými zážitkami. Doma i&nbsp;v&nbsp;zahraničí. Aj vtedy, keď na to práve nemá náladu. „Občas musím ísť aj cez bolesť. Tak ako športovci. No ak chcete povzbudzovať na úrovni, tak to inak nejde,“ vraví rozvedený otec 25-ročného syna.

Chodí všade, kde sa dá, čo dokáže finančne zvládnuť. „Mikrobusom, prípadne letecky. Mám cieľ vidieť do päťdesiatky všetky športy, kde sa povzbudzovať dá. Niekde sa to celkom nehodí, v&nbsp;atletike bubnovanie športovcov skôr vyrušuje, ani v&nbsp;biliarde to nie je dobrý nápad, hoci aj tam sa dá povzbudzovať. Lusknutím prstov po dobrom údere,“ vraví.

Nie je na to sám. Fanúšikov sa snaží spájať prostredníctvom sociálnych sietí aj vlastného občianskeho združenia. Občas si vypočuje, že je blázon či obyčajný fanatik, no to si Marián nevšíma. Zostáva verný svojim zásadám. Aj mottu, ktoré si požičal od obľúbeného indického mysliteľa Gándhího: „Najskôr vás ignorujú, potom sa vám smejú, potom na vás útočia a&nbsp;nakoniec vyhráte,“ prezradil nám ho ochotne.

Do brány aj so zlomenými rukami: Už v&nbsp;detstve mal k&nbsp;športu blízko. Robil futbal, atletiku, stolný tenis, karate a&nbsp;mnoho iného. Ne­existovalo, aby ho od športu niečo odradilo.

Ani keď si ako dorastenec zlomil ruky a&nbsp;vyfasoval na ne nepopulárnu sadru, necúvol. Obľúbený futbalový tréning žiakov Šoporne nevynechal. Sadru si dal dole sám a&nbsp;utekal sa postaviť do bránky. Ublížil si tak, že mu zakázali športovať.

„Čo som mal robiť? Veľmi som chcel hrať. Nanešťastie som si ju zlomil na tom istom mieste. Teraz si už uvedomujem, že to bola chyba,“ rozhadzuje Póša rukami.

Výjazdov za športom má dnes na konte neúrekom. Bubnoval aj vlani v&nbsp;septembri v&nbsp;nórskom Bergene, kde si šiel cyklista Peter Sagan po tretí titul majstra sveta. Odbubnoval kvalifikáciu i&nbsp;celé majstrovstvá Európy (ME) vo futbale vo Francúzsku 2016, kde sa naši reprezentanti predrali zo základnej skupiny až do osemfinále. Ba nepohrdol ani priateľskými zápasmi slovenských futbalistov.

Nechýbal ani na kontinentálnom šampionáte v&nbsp;Poľsku, kde tím dnes nového reprezentačného seniorského trénera Slovenska Pavla Hapala vlani v&nbsp;júni na ME do 21 rokov bojoval o&nbsp;postup do posledného dychu a&nbsp;posledných sekúnd základnej skupiny. V&nbsp;Poľsku sa pritom zranil. „V&nbsp;Lubline v&nbsp;treťom zápase našich proti Švédom som si odtrhol rameno. Nemohol som zdvihnúť pravú ruku, tak som bubnoval ľavou. Horšie však bolo, že som potom musel odšoférovať domov tisíc kilometrov,“ spomína. Sám napočítal, že ročne absolvuje zhruba sto výjazdov. Vrátane zahraničných. Kde sa to v&nbsp;ňom všetko nabralo? „Láska k&nbsp;športu postupne urobila zo mňa fanúšika. Fandil som už ako dieťa. Bol som pri tom, keď Sergej Bubka na legendárnom mítingu Pravda - Televízia - Slovnaft skočil na Interi svetový rekord v&nbsp;skoku o&nbsp;žrdi. Tam ma za športom brali rodičia, neskôr som už ja bral ich. Napríklad na európsky šampionát futbalových dvadsaťjednotiek v&nbsp;roku 2000 u&nbsp;nás v&nbsp;Bratislave. Chodím za športom celý život, len posledné tri roky oveľa intenzívnejšie. Keď sa mi narodil chlapec, tak som s&nbsp;tým na chvíľu prestal, ale už vyrástol a&nbsp;môžem v&nbsp;tom pokračovať,“ teší sa slovenský bubeník.

Póša tvrdí, že jeho súčasnou rodinou sú naši športoví fanúšikovia. „Vrhol som sa na to aj preto, že v&nbsp;niektorých športoch sa u&nbsp;nás prestalo povzbudzovať. Zistil som, že tam vznikli diery a&nbsp;rád by som prispel k&nbsp;ich zaplneniu. Niektoré zväzy mi vychádzajú v&nbsp;ústrety, iné menej. Domnievam sa, že prepojenie športovec - fanúšik by malo byť zlučiteľné. No niekde sa vytvoril múr, keď sa naše hviezdy ani po dobrom výsledku nechcú podeliť o&nbsp;radosť s&nbsp;fanúšikmi. To sa mi nepáči,“ vraví Póša.

Hoci sa drží v&nbsp;úzadí, lebo vraj nerád športovcov vyrušuje, eviduje ho množstvo našich športových es. Suveníry či podpis mu väčšina rada dá. Možno ich raz vystaví v&nbsp;galérii, tvrdí. „Bratranci Škantárovci mi z&nbsp;brazílskeho Ria doniesli pádlo, to je asi jeden z&nbsp;najcennejších úlovkov. Mám aj veľkú slovenskú vlajku s&nbsp;podpismi našich majstrov sveta a&nbsp;olympijských víťazov. Tú mám už odloženú, teraz beriem na zápasy inú.“

Na ktorý zo všetkých fanúšikovských zážitkov Marián spomína najradšej? Chvíľu váha, no na odpoveď nečakáme dlho. Vraj na jeden z&nbsp;posledných prípravných zápasov slovenských futbalistov pred ME 2016 v&nbsp;nemeckom Aug­sburgu. Naši tam pred 22-tisíc divákmi po góloch Hamšíka, Ďuricu a&nbsp;Kucku vyhrali 3 : 1.

„Vedel som vtedy, že budeme vo Francúzsku dobrí. Že zo skupiny postúpime. Posledných desať minút som bubnoval na takom vyvýšenom mieste pre bubeníka. Bolo nás tam asi štyristo a&nbsp;na tribúne v&nbsp;našom sektore bola výborná atmosféra. Na konci som síce spadol a&nbsp;zlomil si palec na nohe a&nbsp;celé EURO som potom musel odbubnovať so zlomeným prstom, ale mám na to pekné spomienky.“

Garáž doma v&nbsp;Šoporni má Marián plnú suvenírov, no najmä bubnov. Rozličných veľkostí. Nájdete tam aj dvanásť veľkorozmerných vlajok so slovenskou tematikou, ktoré si berie so sebou na zápasy. Vrátane sektorovej vlajky so slovenským znakom s&nbsp;rozmermi 20 x 20 metrov. „Viete, čo mi dá práce ju oprať?“ dodáva s&nbsp;úsmevom Marián.

Aj s&nbsp;bubnami má dosť práce. „Niektoré bubny vydržia dlho, inde blana praskne už v&nbsp;prvý deň. Musíte vedieť do toho udrieť. Občas zoberiem na zápas aj dva a&nbsp;keď niekto bubnuje so mnou, už po desiatich úderoch tvrdí, že nevládze. Ja viem, žiada si to poriadny úder, ale to musíte vydržať. Aj fanúšikovanie občas bolí,“ dodáva a&nbsp;jedným dychom prezrádza svoje nové plány. „Rád by som vymyslel nové pokriky. Pre väčšiu variabilitu. Aj preto som prostredníctvom sociálnych sietí vyzval amatérskych textárov, aby mi s&nbsp;tým pomohli. Chorály, prerobené ľudové pesničky. Všetko sa zíde. Nech neomieľam dookola sedem rovnakých pokrikov,“ tvrdí.

Veľa športových snov si už priaznivec zo Šoporne naplnil, no jeden veľký v&nbsp;sebe stále živí. „Dostať sa na olympiádu. Ešte som na žiadnej nebol a&nbsp;to ma mrzí,“ priznáva. „Už teraz si odkladám, aby som mal na Tokio 2020 a&nbsp;dúfam, že tam postíham čo najviac športov.“ Bola by to pre neho nová méta aj z&nbsp;iných dôvodov. Zatiaľ povzbudzoval len v&nbsp;Európe. Ešte predtým sa však teší na decembrové hokejbalové majstrovstvá sveta do Prahy, kde nebudú chýbať ani slovenskí reprezentanti.

Povolanie fanúšik: Syn telocvikárky fandí nášmu športu telom i dušou

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás