Zameriava sa predovšetkým na domáce a zahraničné reportáže, sociálno-ekonomické témy, či problematiku pracovného trhu

Peter Galan

Človek si za tisícročia vytvoril množstvo bohov i náboženstiev. Aby mohol veriť, že život má zmysel a smrťou sa všetko nekončí.&nbsp;
82-ročný Lipták Jozef Tlamka dáva už desaťročia ľuďom nádej, ubezpečuje ich, že existuje svet, ktorý náš mozog nedokáže vnímať a to, čo je okolo nás, je len prestupnou stanicou vo vývoji ľudskej duše. Tvrdí, že hranicu nepoznaného sám prekročil a videl svetlo, do ktorého raz vstúpime.
<h2>V čiernom tuneli</h2>
Vyrastal so šiestimi súrodencami. Otec skončil po úraze ako invalid, matka i starká zomreli, než dovŕšil dospelosť. V sedemnástich sa stal obeťou poslednej veľkej epidémie detskej obrny a previezli ho v ťažkom stave do pardubickej nemocnice. V nemocničnej izbe, kde ležal, zomreli štyria ľudia. Aj on. Dostal však šancu vrátiť sa.
„Bol som mladý, zaujímali ma dievčatá a bežné starosti dospievajúcich. O klinickej smrti či tuneli do inej dimenzie som dovtedy ani nepočul,“ spomína. Až neskôr zistil, že podobné zážitky z cesty na druhý svet má veľa iných ľudí. „Niekedy sa do tohto obdobia vraciam, ale zreprodukovať to nie je jednoduché,“ snaží sa Jozef priblížiť, čo na druhej strane videl a cítil. Prichádzalo to postupne. Silná bolesť, neschopnosť pohybu, strata hmotnosti. „Ocitol som sa v čiernom tuneli, mysľou sa mi prehnal celý život a cítil som, akoby som prechádzal akýmsi očistcom, kde prosím o odpustenie za činy, ktorých som sa dopustil, a sám odpúšťam. Potom som sa vznášal nad hladinou nehybného mora a predo mnou bolo jasné biele svetlo. Neoslepovalo, naopak, dodávalo mi pocit úľavy a blaženosti. A v ňom, ako na röntgenovej snímke, som videl či tušil, obrysy mojich najbližších, ktorí ma opustili. Sám seba som chápal ako svätojánsku mušku, ktorá sa má stať súčasťou toho veľkého svetla.“

<h2>Návrat plný bolesti</h2>
Jozefov čas však ešte neprišiel. Spomína si na anjelsky krásnu ženu, ktorá ho na jeho ceste zastavila a naznačila, že sa musí vrátiť. Keď sa na nemocničnom lôžku znovu prebral, nasledujúce tri mesiace strávil v zdravotníckom zariadení, kde vegetoval na infúziách. Neskôr ho znovu učili jesť, hýbať sa. „Bol som ako doska, nevedel som si ani sadnúť. Ešte po desiatich dňoch mali problém dostať ma do vane.“
Dlhá a bolestivá rehabilitácia nesľubovala obnovenie plnohodnotného života. Mnohí jeho spolupacienti zostali na invalidnom vozíku. A to isté hrozilo Jozefovi. Je presvedčený, že na nohy ho znovu postavila až špeciálna terapia americkej Indiánky Kertis, ktorá istý čas pôsobila v kúpeľoch v Jánskych Lázňach.
„Vozila ma do hory, učila komunikovať s prírodou, so stromami, s vodou, prijímať energiu. Aj vďaka nej som po polroku znovu začal chodiť.“ Palička mu však zostala.
Silný zážitok z prežitej smrti v ňom aktivoval obrovskú energiu. „Je to, akoby sa topiaci chytal britvy,“ vysvetľuje. „Môj mozog sa v čase opúšťania duše rozbehol na maximum. Snažil sa ma zachrániť. To bola tá obrovská bolesť. Zrejme preto sa v ňom aktivovali centrá, o ktorých som dovtedy nevedel. A možnosť využívať viac z jeho kapacity mi už zostala.“
<h2>Pochybujú aj duchovní</h2>
„Problém po klinickej smrti bol v tom, že niektoré veci som vedel, ale netušil som prečo a odkiaľ. Je to vstup do kontinuálneho časopriestoru, reťazenie udalostí a javov,“ pokračuje Jozef a sumarizuje, čo všetko sa v jeho živote zmenilo.&nbsp;
Z priemerného študenta sa stal premiant, ukončil vysokú školu i postgraduálne štúdium manažmentu na Masarykovej univerzite v Brne a stal sa námestníkom riaditeľa Okresného ústavu národného zdravia. Stretával sa s odborníkmi, s ľuďmi, ktorí tiež prešli tunelom.
„S priateľom psychiatrom sme vytvorili skupinu, s ktorou sme skúmali takzvaný Lazarov syndróm a intrapsychické fenomény stavov na hranici života a smrti.“

Jeho pátranie sa nekončilo na pôde zdravotníckych zariadení. Dostal sa medzi amerických Indiánov, ktorí ho zasvätili bohu Slnka a dali mu meno Medveď - žaba, v hinduistickej skupine si zase vyslúžil ochranu bohýň Šaktí a Lakšmí. „Hinduisti ma opakovane vrátili naspäť do hraničného stavu zastavením prívodu krvi do mozgu,“ vraví. „Vtedy som znovu stretol svojho anjela. Tentoraz sa však tá krásna žena neusmievala. Cítil som, že je nahnevaná, že nemám na druhej strane čo robiť.“
Vďaka týmto pokusom získal možnosť hľadieť na realitu okolo nás z viacerých uhlov. Z pozície socialistického zdravotníka, Indiána, hinduistu a tiež z priestoru, ktorý je ľuďom bežne nedostupný. O jeho názor sa zaujímali i najvyšší duchovní. Chceli vedieť, či sa Jozefovo poznanie zhoduje s ich učením. S tým, čo sami hlásajú. „Boli by ste prekvapení, koľkí váhajú, pochybujú…“
<h2>Nové schopnosti</h2>
Jozef zrazu rozumel, ako veci fungujú, ako funguje vesmír. „Rád sa vraciam k vyjadreniu nemeckého filozofa Hegla - Kto nevidí všetky javy a veci vo vývoji, nepochopil ich vôbec.“
A smrť? „Raz chceli od Krista, aby ju vysvetlil. On ich všetečnosť prirovnal k deťom v maminom brušku, ktoré by chceli vedieť, čo ich vo svete čaká... Ani ony by to v tom čase nedokázali pochopiť.“
Získal i schopnosť vyššieho stupňa empatie. Akoby sa dokázal zžiť s podvedomím iných, rozoznáva ich pozitívnu či negatívnu energiu. Pomocou starých fotografií sa zasa dokáže vrátiť do svojej minulosti... a ešte ďalej. Tvrdí však, že minulé životy a reinkarnácia nie sú pravidlom. Túto možnosť dostanú duše, ktoré musia na zemi dospieť alebo si odtrpieť príkoria, ktoré spôsobili.

&nbsp;
<h2>Čo sa má stať</h2>
Osud prirovnáva k situácii, keď je človek priviazaný na dlhom lane za idúcim vozom. Môže síce uhnúť do strán, ak si nadbehne, na chvíľu zastaviť, ale nakoniec ho tá sila aj tak strhne smerom, ktorý nedokáže ovplyvniť.
„Všetko, čo tu prežívame, sa už v kontinuálnom časopriestore stalo a v tej či onej forme sa premieta do našej reality. Sú piliere, ktoré sa udiať musia. Vážna choroba, smrť či stretnutie s partnerom. Ale aký televízor si kúpite, je na vás…“
Jozef ako príklad uvádza príbeh, keď spolu so skupinou psychotronikov hľadali stratenú osobu. Našli ju síce v inej dimenzii pod mostom, v našej realite však bol ten most ešte len na výkresoch a mal sa stavať.
Z pátrania po nezvestných má viacero zážitkov a vysvetľuje, prečo je často neúčinné. „Raz ma priatelia z Hradca Králové oslovili v súvislosti s uneseným trojročným dieťaťom. Poslali mi jeho fotografie aj nahrávku hlasu. Objavil som ho v prízemnom byte v paneláku, ako plače v rohu, a dvojica ľudí rieši, či ho zabiť, alebo nie. Problém bol, že som nevedel určiť, kde to je. Našťastie, únoscovia sa sami priznali a potvrdilo sa mi, že to, čo som videl, bolo skutočné. Ak by sa však rozhodli inak, pomôcť by som nemohol.“

Pripúšťa i komunikáciu s mŕtvymi. Hovorí, že po smrti tu ich duše zostávajú zhruba tri dni. Aby sa rozlúčili. A niektoré sa na významné dátumy vracajú. Stáva sa, že chcú komunikovať a médium sa s nimi za istých okolností môže spojiť. Ibaže Jozef je presvedčený, že je to skôr omyl než danosť. Človek na takúto komunikáciu nie je stavaný a je to nebezpečné. „Prirodzenou formou je kontakt v sne alebo ak človeku hrozí nebezpečenstvo a jeho mŕtvy blízky mu to dá vedieť.“
<h3>Prečo sme tu?</h3>
Muž, čo nazrel na druhú stranu, si myslí, že svet a náš život sú akousi prestupnou stanicou, jednou z priečok vo vývoji duše. Je presvedčený, že jej ďalšia existencia je skutočná a nepripúšťa, že všetky znalosti, skúsenosti či zážitky z našej reality by sa niekam mohli stratiť.
Smrti sa teda netreba báť. Je len krokom k niečomu novému, nepoznanému. Možno krajšiemu. Pripomína tiežznámy fakt, že si z tohto sveta nič materiálne nevezmeme. Nahí sme prišli a nahí odídeme. Možno by si to mali mnohí z nás neustále pripomínať. „Ľudský život je len záblesk svetla v hlbokej tme,“ uzatvára. V kontexte večnosti doslova ničotný.
<h2>Zážitok blízko smrti - NDE</h2>
Počas klinickej smrti mozog nevykazuje činnosť, nepracuje obehový a dýchací systém človeka. Spomienky ľudí, ktorých sa podarilo oživiť, sa v mnohých bodoch zhodujú.
Niektorí vidia sami seba na nemocničnom lôžku z pohľadu diváka a dokonca registrujú rozhovory, ktoré lekári medzi sebou vedú. Reakcie na tento stav sú rôzne. Jedni sa snažia dostať naspäť, iní si pamätajú panickú úzkosť, ďalší sú ľahostajní a cítia sa dobre. Švajčiarsky lekár a psychoterapeut Carl Gustav Jung vyhlásil, že ak život po smrti pokračuje, nemôžeme si predstavovať žiadnu inú existenciu než psychickú, lebo život duše nepotrebuje priestor ani čas. Naše pojmy priestoru a času majú len relatívnu platnosť.
<h3><a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/relax/prezil-svoju-smrt-ludsky-zivot-je-len-kratky-zablesk-tme-nom-pride-nieco-nove" target="_blank" rel="noopener">Viac FOTO v GALÉRII ►►►</a></h3>
Klinickou smrťou a mimotelovými zážitkami počas nej sa zaoberali viacerí odborníci. Americká psychiatrička Elisabeth Kübler-Rossová sa zamerala na slepých ľudí, ktorí nevideli niekoľko rokov. Napriek tomu po „návrate“ dokázali detailne opísať priestor, kde ležalo ich telo, vrátane oblečenia doktorov.
Americký psychológ Raymond Moody zdôrazňuje, že ľudia, ktorí NDE prežili, nemajú žiadne pochybnosti, že ich zážitok bol skutočný, český klinický psychológ Přemysl Mohapl však dodáva, že väčšina o nich nerada hovorí obávajúc sa, že im nikto nebude veriť, a tiež preto, že slovami nedokážu opísať všetko, čo videli.
Vedecká komunita vysvetľuje zážitky z klinickej smrti procesmi v mozgu prebiehajúcimi počas umierania a postupným prekrvovaním zmyslových orgánov pri oživovaní. Podľa nich ide len o prejav aktivácie niektorých oblastí mozgovej kôry, ku ktorej dochádza v čase zníženého alebo oslabeného vedomia. Mimotelové zážitky možno totiž vyvolať i umelo.

Prežil svoju smrť: Život je len krátky záblesk v tme. Po ňom príde niečo nové. Možno krajšie

Peter Galan

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás

Prežil svoju smrť: Život je len krátky záblesk v tme. Po ňom príde niečo nové. Možno krajšie

Peter Galan

Súvisiace články

Vo vojnovom stave: Na ventilácii umierajú skoro všetci. Tí, čo prežijú, už nebudú úplne zdraví

Bývalý vyšetrovateľ o prepojení vlády s organizovaným zločinom, policajnej korupcii i udavačoch

Hitler, Castro, Havel, Babiš: Rozhodovali o miliónoch ľudí, sami sa radili s veštcami

Svetlo na konci tunela: Táto rastlina dokáže poraziť covid!

Kanibal za mrežami: Zavraždil, uvaril a zjedol troch ľudí. Dostal vraj chuť na človečinu

Autor článku

Peter Galan

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás