Pri ceste medzi Pribylinou a Podbanským stojí bača, ktorý v Račkovej doline dlhé roky bačoval a žil v kolibe pod Klinom. Má so sebou vnuka. Všetky tieto miesta mu chce ukázať. O pár sto metrov ďalej natrafíte na anjela. Kriváň býval kedysi rovný, hovorí povesť, až kým oň anjel nezavadil krídlom. Kopec pokrivil a s poraneným krídlom už nemohol odletieť. Tak zostal tu, v Tatrách, a stráži pokoj v Račkovej doline. Preto aj prstom priloženým na pery nabáda na ticho.
V areáli kempu sa vyvaľuje lenivý hubár Fero, pred hotelom, kde za socializmu bývali detské tábory, stojí pionierka Vierka. A v dielňach Školy úžitkového výtvarníctva v Ružomberku vyrábajú šiestu sochu. Turistu. Zo stromu ho bude pozorovať drevený hlucháň. A možno ho aj okaká. Trochu humoru nikdy nezaškodí.
Drevuliaci, ako týchto obrov nazval, boli nápadom chatára Milana Mariča. V penzióne Sileo v Račkovej doline gazduje sedem rokov.
Vďaka za rozbitú cestu
Milan Marič je polovičný Lipták. Jeho mama pochádza z Liptovského Hrádku. On vyrastal na východe, na strednú prišiel študovať do Hrádku za horára a už neodišiel. Robil v lesoch, v obchodnej sfére, založil a viedol Komunitnú nadáciu Liptov. Desať rokov riadil hotel v Liptovskom Hrádku. Potom si povedal, že chce venovať viac energie hosťom než chodu hotela.
„Išiel som okolo autom a zbadal som tento objekt. Budova a miesto ma uchvátili. Hneď som vedel, že tu musím byť,“ rozpráva Milan. Predtým tu bola nevyužívaná horáreň. Postavili ju urbárnici, no interiéry nedokončili a nevedeli, čo s ňou ďalej.
V Račkovej je kemp a štyri ubytovacie zariadenia. Nie všetky sú otvorené celoročne. Okrem nich je tu zopár súkromných chát. Milan Marič si to pochvaľuje. „Je to jedna z posledných divočín v Tatrách. V lete je tu pomerne živo, ale jar, jeseň a zima sú tiché. Ďakujem aj za tú rozbitú asfaltku. Autá musia ísť pomaly, vyhnú sa chodcom aj cyklistom.“
Račkova dolina nie je, samozrejme, vyasfaltovaná od začiatku po ústie. Dá sa tam napojiť na množstvo turistických chodníkov. Prejsť do Žiarskej doliny, do Tichej, do Poľska. Okolo koliby pod Klinom urobili turisti z Pribyliny náučný chodník venovaný ovčiarstvu. Na potoku postavili v roku 1935 prehrádzku, aby ochránili dedinu pred povodňami. V zime bežkári využívajú množstvo bežkárskych trás.
Granty sa mu ježia
Milan Marič konštatuje, že odkedy je tu, v Račkovej sa, chvalabohu, nič nezmenilo. Až na ťažbu. Veľká kalamita zničila lesy naposledy pred štyrmi rokmi a drevo z nej stále ťažia. A to je Račkova sčasti v ochrannej zóne národného parku a sčasti priamo v parku.
Milan Marič nie je za extrémy. Myslí si, že v spore aktivistov s lesníkmi je pravda niekde uprostred. A že ťažiť sa dá aj šetrne. Nie narobiť toľko galiby. Hlucháň ako súčasť pripravovanej sochy má upozorniť práve na problém ťažby a miznúci biotop tohto chráneného zvieraťa. Ešte pred šiestimi rokmi ste hlucháňa mohli stretnúť v Račkovej priamo na turistickom chodníku. Dnes ich už niet.
„Okrem tých pár špecifík, ktoré Račkova má - najvyššie položenú kolibu, prehrádzku na potoku, skvelé hubárske lokality, krásne výhľady na Slovensko a Poľsko - sme jej chceli dať ešte niečo,“ rozpráva Milan Marič. „Zaujímavým spôsobom ju predstaviť. Pritiahnuť ľudí, aby sa išli prejsť do prírody.“ A tak vymyslel sochy. Nechcel tradičné drevené. Mali byť obrovské. Zháňal rezbára, ktorý by niečo také urobil. Dostal kontakt na Michala Hanulu, ktorý učí na Škole úžitkového výtvarníctva v Ružomberku a mal už za sebou podobné mohutné drevené diela. Do prác na sochách zapojil svojich študentov. Na jednu sochu potrebujú dva-tri týždne. S ich výrobou začali v lete. Na jeseň ich postupne osadili v doline.
Samozrejme, výrobe sôch predchádzalo zháňanie peňazí a spojencov na projekt. Granty a dotácie Milan Marič nechcel. „Ježia sa mi,“ priznáva. „Doprosovať sa a dookola počúvať, že práve na to a to nevypísali výzvu. Chceli sme ukázať, že keď sa dá pár ľudí dokopy, vyhrnú si rukávy a každý niečím prispeje, ide to aj bez grantov.“
V Račkovej sa dali dokopy chatári, obce Pribylina a Jamník, Komunitná nadácia Liptov a ružomberská škola. Každý prispel tým, čo vedel a mohol. „S ostatnými hoteliermi v Račkovej sme sa aj predtým poznali, zdravili sme sa, pomohli sme si, ak niekomu došiel chlieb alebo pálenka. Ale až teraz sme prvýkrát začali budovať niečo spolu.“
Nechcú Disneyland
V Ružomberku pracuje Michal Hanula na turistovi. V dielni mi ukazuje drevený hranol, z ktorého bude hlava. Základ sochy je obrovský, preto ju stavajú na školskom dvore. Na drevené hranoly budú postupne pripevňovať kratšie dosky štýlom šindľov, aby sa dovnútra sochy dostalo čo najmenej vody. Na záver dostane socha náter. Je zo smrekového dreva, pri dobrej údržbe môže vydržať aj dvadsať rokov. Drevo získali sponzorsky. Od drevárskych podnikov. Je vyradené, pretože malo pukliny a kazy. Umelcom to však neprekáža.
Michal Hanula robil už šesťmetrovú drevenú kozu, drevenú kravu vysokú šesť a dlhú desať metrov, staval drevené detské ihriská, navrhuje drevené doplnky do interiérov. Každá socha do Račkovej má asi tristo kíl. Študenti, ktorí so sochami pomáhali, teraz dostali zadanie na vytvorenie loga, kreslenej mapy Račkovej a návrh všetkých propagačných materiálov. Štúdium im prepojili s užitočnou praxou.
Sochy doviezli z Ružomberka do Račkovej nezmontované. Priamo na mieste pomáhali s ich finalizáciou všetci. S každou jednou to bola robota na celý deň. To ľudí z Račkovej spojilo. Už sa tešia na Vianoce. Zorganizujú akciu pre obyvateľov Pribyliny. A spoločné projekty budú azda pokračovať.
Milan Marič má už plán. Chce inštalovať aj ďalšie sochy. Už nie na miestach okolo asfaltky, ale v tých častiach doliny, kam sa autom nedá. Aby ľudia vystúpili z automobilov, prešli pešo v krásnej prírode zopár kilometrov a objavovali sochy v lese. Cez zimu by okolo nich mohla viesť bežkárska stopa.
Veľké plány, ale vôbec nie márne. Keď sa spojí pár správnych ľudí, všetko sa dá. A hoci sochy stoja v Račkovej len pár týždňov a sezóna sa už dávno skončila, stále prichádzajú návštevníci, ktorí si ich chcú pozrieť. Ľudia z Račkovej si neželajú nijaký Disneyland, aký podľa ich názoru zhumpľoval vo Vysokých a v Nízkych Tatrách kedysi pekné lokality. Stačia drevené sochy s príbehom.
