Adrián je čašník telom aj dušou. Od roku 1991 do 1998 obsluhoval vo vychýrených tatranských hoteloch, ale jeho snom bolo pracovať v zahraničí. Vyše dvadsať rokov s menšími prestávkami žije tak trochu kočovníckym životom. Napriek tomu, že v Spišskej Novej Vsi zanechal manželku s dieťaťom. „Syn mal len tri roky, keď som odišiel za prácou do Nemecka. Odvtedy som pracoval aj v Rakúsku, na lodiach a teraz vo Švajčiarsku. Svoje povolanie beriem veľmi profesionálne, byť dobrým čašníkom je umenie a ja som sa chcel stále posúvať ďalej. Ale bez podpory svojej manželky Ivonky by som svoj sen nemohol napĺňať. Odlúčenie je aj dnes ťažké, hoci na rozdiel od minulosti už máme technické vymoženosti, vďaka ktorým môžeme byť v intenzívnejšom kontakte,“ opisuje štyridsiatnik, ktorého manželstvo vzdialenosť vydržalo. Mnohé rodiny však takéto fungovanie natrvalo poznačí a napáchané škody už nedokážu napraviť.

Blízkosť nie je zárukou

„Panuje všeobecná predstava, že čím sú ľudia fyzicky a časovo tesnejšie spätí, tým má vzťah väčšiu šancu pretrvať. Platí to však len u niektorých ľudí a za niektorých okolností. Každý z nás potrebuje inú mieru blízkosti a inú mieru intenzity vzájomnej inter­akcie,“ vysvetľuje párová tera­peutka Melinda Kešická. „Nie­ktorí pri nízkej miere emočných výmen trpia ‚nezáujmom‘, iní si zas pochvaľujú, ako sa dobre s tým ich partnerom žije, lebo im dáva voľnosť a necítia stále jeho nedo­čkavý dych na krku,“ vysvetľuje.

V hre sú však ďalšie faktory. „Niekto vstupuje do vzťahu s očakávaním, že sa vzájomná blízkosť zmení a partner sa zázračne stane prítulnejším alebo bude chcieť viac času tráviť s ním, lebo sú predsa svoji. Ak sa tak nestane, nastupuje ilúzia, že to príde v budúcnosti, keď pominú domnelé dôvody na odlúčenie,“ opisuje terapeutka. Vysvetľuje, že partnerstvo  na diaľku je bežná forma koexistencie ľudí, ktorým stačí sprostredkovaný kontakt a nechcú byť zaťažovaní intenzívnejšou interakciou. „Nejde o menej hodnotný vzťah, je to jednoducho riešenie pre ľudí, ktorým to tak s ohľadom na ich osobnosť vyhovuje. Tragédia vzťahu nastane paradoxne vtedy, keď podľahnú tlaku verejného názoru, že treba žiť spolu a následne sa paradoxne skoro rozchádzajú, lebo neznesú záťaž blízkosti,“ dodáva.

Skôr ako sa rozhodneme žiť na diaľku, treba si uvedomiť, či to tak dokážeme. V opačnom prípade je to rozhodnutie, ktorého prirodzeným dôsledkom je rozklad vzťahu.
Melinda Kešická, terapeutka

Každý reaguje inak

Niektoré páry však fungujú na diaľku kvôli vonkajším okolnostiam - zväčša kvôli práci, ktorú jeden z nich vykonáva stovky kilometrov od domova. „Keď môj manžel dostal pracovnú ponuku v Anglicku, trval na tom, že musím s deťmi prísť za ním. Nemala som tu v tom čase rozbehnutú kariéru, tak som sa po pol roku zbalila a prišli sme. Ale aj tak sa po pár rokoch náš vzťah rozpadol,“opisuje Mária.

Karol a Petra sa zase rozviedli možno práve preto, že spoločné spolužitie v zahraničí, kde muž pracoval, odkladali. „Manželka sa zariadila podľa seba, našla si milenca a čoraz viac som sa doma cítil ako cudzinec,“ hovorí Karol.

Dve navonok podobné situácie, a predsa sa v nich ľudia správali odlišne. Niektorí sa prispôsobia a snažia sa zabrániť odluke spoločným vycestovaním do zahraničia, inému zase blízkosť druhého človeka chýba natoľko, že si začne hľadať náhradu.

Ak človek súhlasí s odchodom partnera s pocitom príkoria, ide o výsledok bilancovania väčšej výhodnosti. „Z dlhodobého hľadiska je tento stav neúnosný a nastupujú kompenzačné stratégie v podobe znižovania napätia mimomanželským vzťahom, alkoholom alebo inými formami škodlivými vzťahu. Ak tento stav jeden alebo obaja pociťujú ako nevýhodný, treba si povedať, dokedy má trvať a ako dôjde k jeho zmene. Takto je definovaný koniec trápenia a nemusí dôjsť k závažnejšiemu narušeniu vzťahu, lebo je definovaná nádej. Inou situáciou je, keď odlúčenie pod zámienkou práce alebo iných neodkladných povinností je len zásterkou pre už nefunkčný, prípadne narušený vzťah,“ pripomína Melinda Kešická.

To však nie je prípad Adriána a Ivony. Dokázali si dať priestor na plnenie svojich snov. „Moja manželka vie, že som vždy túžil pracovať v zahraničí na inej úrovni. Samozrejme, je mi veľmi smutno. Keď je veľa práce a hostí, tak sa to dá, ale na izbe som si neraz aj poplakal,“ priznáva Adrián. Mnohí jeho kolegovia zo Slovenska dlho takto žiť nedokázali. Okrem tých, ktorí chcú zostať v zahraničí natrvalo. „Ak by som nemal takú manželku, mamu a syna, akých mám, ktorí ma psychicky podporovali, tak by som to nezvládol. Takto sme si aspoň niečo málo nadobudli a nemusíme trieť biedu,“ pripomína.

Na druhej strane, možno aj vďaka častej odluke je šťastne ženatý už 25 rokov. „Nemali sme sa kedy pohádať,“ usmieva sa muž, ktorý v Nemecku obsluhoval bývalého prezidenta Romana Herzoga, ministrov, športovcov, napríklad nemeckú futbalovú reprezentáciu.

Poctivo analyzujte

V niektorých prípadoch však môže sťažená schopnosť riešiť problémy, nedostatok vzájomnej blízkosti a intimity viesť k ochladnutiu citov. Terapeutka hovorí, že riziko nevery nie je dané vzdialenosťou ani mierou kontroly, ale potrebou byť neverný. Je to dané osobnosťou a neuspokojenými potrebami. „Ťažko môžeme očakávať vernosť u partnera, ktorý prežíva absenciu každodenného sexu ako utrpenie. Úspech moralizujúcich odvolaní na silu vernosti a krásu obetavosti sa pravdepodobne nedostaví. Nevera je dôsledkom egoistických jednostranných rozhodnutí, keď sa jeden z páru rozhodne, čo je dobré pre oboch. Napríklad, že je dobré odísť zarobiť viac peňazí, proti čomu ten druhý ťažko môže niečo racionálne namietať, ale nepáči sa mu to,“ vysvetľuje. „Skôr ako sa rozhodneme žiť na diaľku, treba si uvedomiť, či to tak dokážeme. V opačnom prípade je to rozhodnutie, ktorého prirodzeným dôsledkom je rozklad vzťahu,“ pripomína Melinda Kešická.

Najväčší problém s odlúčením môžu mať páry, ktoré dlhé roky žili intenzívnym spoločným životom. Preto by si pred závažným rozhodnutím mali všetko dobre premyslieť a zvážiť všetky možnosti. „Táto analýza stavu sa týka potrieb jedincov aj stavu vzťahu. Objektívny náhľad na riziká zmeny možno získať u párového terapeuta,“ hovorí odborníčka. Lenže takú analýzu by mali podstúpiť aj tí, ktorí existovali na diaľku dlhší čas od začiatku vzťahu a chcú začať žiť v spoločnej domácnosti. „Poznáme prípady, keď mladý pár žil oddelene vo dvoch bytoch päť a viac rokov, kde sa harmonicky a s láskou navštevovali. Po rozhodnutí žiť spolu táto idylka netrvala ani pol roka,“ pridáva príklad už  z opačného súdka.