Tip na článok
Kedysi a dnes: Prvými „úpravami“ prešiel už v 50. rokoch minulého storočia, keď šľachtické sídlo premenili na politickú školu.

Mali dva kaštiele a park s kúpaliskom, dnes majú jednu ruinu a prales: Abrahám je dokonalá ukážka toho, ako to u nás chodí

V Abraháme mali dva kaštiele a park s kúpaliskom. Dnes majú jednu ruinu a prales pripomínajúci džungľu.

Galéria k článku (8 fotografií )
Bohumil Čambál: Bývalý starosta sa usiloval kaštieľ zachrániť, ale nepodarilo sa mu to.
Tehly s iniciálkami: Panstvo si potrpelo na kvalitu.
Smetisko: Pneumatiky v chránenom parku.

Mali dva kaštiele, z toho jeden unikátny, za ktorého prehliadku by aj vo Viedni vyberali vstupné, nemajú - nič. Majú desaťhektárový Abrahámsky park, dokonca jeho časť je vo štvrtom stupni ochrany, ale v podstate nemajú ani ten. „Toto je to nechránené chránené územie,“ hovorí bývalý starosta obce Bohumil Čambál, a keď sa ohne, aby tvárou nevrazil do zdivočených kriakov, dodá: „Takto sa rodí prales!“ Potom povie, že tu bol chodník, ale nie je, a nakoniec ukáže na kus džungle, ktorá by mohla konkurovať tej amazonskej, so slovami: „Tu bol secesný kaštieľ. Postavili ho v roku 1899, ale rozobrali ho ešte v rokoch 1948 - 1949.“ Kto?

„Miestni! Chodili doň s krompáčmi, aby sa im ľahšie vytrhávali parkety, mramorové sochy vyhadzovali von oknami, lebo ich nepotrebovali, cez okná leteli aj knihy viazané v koži, ktorým nikto nerozumel - boli v latinčine, nemčine, maďarčine - a potom prišli na rad okná, pobrali rámy. Nakoniec sa pustili do tehiel, špeciálnych žltých s monogramami panstva, a keď­že kaštieľ z nich mal aj základy, nakoniec zmizli aj tie.“Možno preto ktosi načmáral nad okno červeným sprejom slovo - Exit. A možno ten ktosi bol len potomkom kohosi, kto mal na dvore latrínu a na nej tapacírované dvere zo secesného zámočka.

Slušné bývanie pre anglickú lady

Ale poďme ešte pár rokov dozadu. Esterházyovci mali v Abraháme zámočky dva. V roku 1883 si tu postavili prvý, poľovnícky, ale čoskoro zistili, že sa doň všetko panstvo, ktoré ich navštevovalo, nepomestí, tak dali vybudovať ešte jeden. Ten z roku 1899, o ktorom bola reč doteraz. Nešetrili na ňom! „Bol to najvýznamejší príklad viedenskej secesie na území Slovenska,“ hovorí historik umenia Maroš Semančík. Pracuje v Múzeu v Kežmarku, ale architektúra a najmä secesia ho jednoducho fascinujú. A tak rozpráva, že wiener secession je čosi, čo z Viedne svojho času urobilo svetové centrum nového umenia. Bola aj mníchovská či berlínska secesia, ale nemali Gustáva Klimta, okolo ktorého sa združili mladí progresívni umelci. Stavali také zázraky, ako je dnes Výstavný pavilón viedenskej secesie s kopulou z troch tisícov pozlátených vavrínových listov.

Gróf Karol Esterházy rád maľoval a ateliér mal v Badene pri Viedni. Keď raz uvidel na výstave dámsky salón, ktorý projektoval Joseph Urban, jeden z týchto progresívnych umelcov, objednal si u neho projekt na výstavbu abrahámskeho kaštieľa. Jeden už v Abraháme mal, ale po tom, čo sa oženil s Mary Eve­line Hamilton Charters, už nestačil. „Veľa cestoval, bol aj v Egypte a ocitol sa pri tom, keď sa na Níle prevrátil čln s rodinou Chartersovcov. Pomohol im, zahľadel sa do ich jedinej dcéry a nakoniec sa s ňou oženil. Prvé dieťa mu porodila v Londýne, ale všetky ostatné už v Abraháme,“ rozpráva Maroš Semančík. Čiže, dáma z veľkého sveta, ktorá si zaslúžila slušné bývanie. A sme späť pri Josephovi Urbanovi, ktorý okrem kaštieľa navrhoval jeho vnútorné zariadenie. „Vytvoril dokonalé umelecké dielo ako ucelený produkt tohto obdobia a niektoré dekoratívne prvky, ktoré kaštieľ mal, môžeme podnes vidieť na budove Výstavného pavilónu viedenskej secesie,“ dodáva Maroš Semančík. Človek si nevdojak spomenie na tapacírované dvere latríny a príde mu ich ľúto. Prepracovať sa povedz­me z vykurovanej zimnej záhrady, spájajúcej oba kaštiele, v ktorej grófka so svojimi priateľkami popíjali čaj pod palmami, je neuveriteľný skok. Luxus a drancovanie. „Aj klavír vyhodili z okna,“ povedal Bohumil Čambál pre PLUS 7 DNÍ v roku 2002, keď sme o abrahámskom zámku písali prvýkrát, len v trochu iných súvislostiach. Ale k tomu sa dostaneme.

Poľovnícky zámoček plný duchov

„Pamätám sa, že v hostinci v Abraháme mali obrazy s tirolskými motívmi. Zachránil sa aj vypchatý lev, asi ho domov nikto nechcel. Je v našej škole,“ hovorí Bohumil Čambál. Keď sa ho spýtate, či majú miestni pre toto drancovanie výčitky, povie, že jeho aktéri už nežijú. Dodá tiež, že Esterházyovci boli pred druhou svetovou vojnou na mizine, prestali im chodiť peniaze z baní v Juhoafrickej republike, požičiavali si a miestnym ľuďom dlhovali tiež. Niekomu za hus, niekomu za sliepku... Veritelia si zrejme po svoje pohľadávky prišli s krompáčmi po vojne, keď už boli Esterházyovci preč.

Zostal však druhý zámoček, ten starší, poľovnícky, z roku 1883. „Tu chodili pávy,“ skonštatuje Bohumil Čambál a zozadu sa ozve náš fotograf, že práve stúpil na hrdzavý klinec. Ruina v pralese. Škaredé rozvaliny, ktoré ničím nepripomínajú kaštieľ. Azda trochu vstupným vestibulom v tvare poloblúka, ktorého sa čoraz viac zmocňuje zeleň. „V päťdesiatych rokoch minulého storočia ho prestavali tak, aby ničím nepripomínal šľachtické panstvo, lebo sem nasťahovali politickú školu.“ Prišiel o ozdoby aj ornamenty, prišiel o ducha. Hoci práve kvôli duchom sem vraj zvyknú chodiť kadejakí čudáci, ktorí sa ich snažia vyvolávať. V zámočku totiž neskôr sídlil tuberkulózny ústav pre deti, veľa ich tu umrelo, o čom svedčia malé, zväčša dávno zabudnuté hroby na miestnom cintoríne. Potom sa zmenil na liečebňu pre deti s obrnou, potom s poruchami metabolizmu a nakoniec sa z neho stala detská ozdravovňa. „Pracovalo tu 48 ľudí, bola tu základná aj materská škola, kde robila moja manželka. Vtedy tu bolo pekne. Udržiavané cesty, bazén a basketbalové ihrisko na mieste, kde stál nový kaštieľ, krásny park, kolotoče. „So zmenou zdravotného systému však nastali problémy. Poisťovne malých pacientov z akýchsi záhadných dôvodov odmietali posielať v takom počte do Abraháma. V roku 1998 teda objekt skončil svoju činnosť z ekonomických dôvodov,“ napísala naša redaktorka v roku 2002. „V ruke držím röntgenovú snímku z konca šesťdesiatych rokov, meno na štítku síce už vybledlo, ale dia­gnóza zostala nezmenená. Tuberkulóza. Zo zabudnutej prijímacej knihy z roku 1959 sa dá čítať celkom jasne. Mená, priezviská, dátumy narodenia.“ Archív porozhadzovaný po celej budove.

Kaštieľ duchov: Verili by ste, že posledný turnus detí odišiel z tohto zariadenia v roku 1997?
Kaštieľ duchov: Verili by ste, že posledný turnus detí odišiel z tohto zariadenia v roku 1997?
Matej Kalina

Vysokopostavené tajomstvá

Medzičasom zhnil. Ako sa prebárali stropy, pochovávali všetko, čo bolo pod nimi. „V tom čase som bol starosta a robil som všetko pre to, aby som kaštieľ zachránil. Patril Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou na bratislavských Kramároch. Keď odišli aj esbéeskári, ktorých nemal kto platiť, začalo sa opakovať to, čo obec zažila pri tom secesnom kaštieli. Mizlo všetko. Poklopy na kanáloch prvé, potom kotly, na tie si dokonca priniesli kyslíkové bomby, aby ich mohli rozpíliť, kovové garážové dvere. Písal som riaditeľovi, ale odpísal mi, že nemajú peniaze ani na chod detskej nemocnice, že im chýbajú dokonca aj lieky pre onkologických pacientov. Písal som prednostovi úradu v Galante, ten písal na ministerstvo zdravotníctva. V roku 2002 sa sľúbil na návštevu vtedajší minister zdravotníctva Roman Kováč, čakali sme ho aj s dievčinou v kroji, ale neprišiel. Cez sekretariát nám odkázal, že má dôležitejšiu prácu. A tak som so všetkými ďalej korešpondoval, kým v roku 2001 zámoček nekúpila vysokopostavená súk­romná osoba,“ rozpráva Bohumil Čambál. Tá osoba podľa jeho slov mala, pokiaľ ide o kaštieľ, „vyšší záujem“, teda zhrnúť ho bagrami na kopu, premeniť ho na sánkovací svah a vedľa vybudovať domov dôchodcov „pre vysokopostavené osoby“. Čo čert nechcel, medzičasom schválili parku ochranu štvrtého stupňa a bolo po plánoch.

„Objekt odvtedy párkrát zmenil majiteľa, ale jeho stav sa nezlepšil, naopak,“hovorí súčasný starosta Igor Németh. Rozpráva, že obec chcela kaštieľ kúpiť, ale nemá na to. Že pravidelne vyzývajú vlastníkov, aby objekt dali do poriadku, ale márne. Obec oficiálne nič robiť nemôže, lebo ruiny majú súkromného majiteľa a park naďalej patrí Detskej fakultnej nemocnici. Ak teda idú poupratovať, tak len miestni dobrovoľníci. Objekt už párkrát horel a hrozí, že raz podpália aj park. A že ak sa má čosi zmeniť, treba ako prvý zmeniť zákon, ktorý túto patovú situáciu zapríčinil. Vzápätí sa ospravedlní a ide riešiť, čo s pneumatikami, ktoré pri kaštieli ktosi vyhodil.

Bazén na krížovej ceste

Čakali by ste, že teraz začneme písať o zlých zákonoch, o tom, že je čudné, ak nemocnica vlastní park vo štvrtom stupni ochrany prírody, že právo je nevymožiteľné. Načo? Veď to všetci vieme. Abrahám je jednoducho dokonalá ukážka toho, ako to u nás chodí. Abrahám, dedina so zvláštnym názvom, ktorý získala preto, lebo práve tu syn grófa Sebeša, správcu kráľovských vinohradov, mimochodom Abrahám, dal postaviť drevený kostol a zasvätil ho Abrahámovi. Abrahám je ukážka. Ukážka našej nekultúrnosti.

„Bola tu sieť kanálov, ktorú napájal Dudváh,“ rozpráva Bohumil Čambál. Vďaka nim v parku rástli aj stromy, ktoré potrebovali veľa vlahy.“ Vyschli kanály, vyschli aj stromy. „A toto je grófsky bazén,“ ukáže bývalý starosta na stále dochované, samozrejme, dávno nefunkčné dielo a Maroš Semančík dodá, že ide o „posledný pozostatok zašlej slávy“. „Určite ho postavili pred rokom 1930. Môj otec sa narodil v jedenástom roku, kúpať sa síce chodil iba do potoka, ale sem sa ako chlapec chodil pozerať, ako sa kúpe panstvo,“ povie Bohumil Čambál.

Už sa dokúpali. „Začiatok krížovej cesty, ktorá vedie popri grófovom kúpalisku, rybníku s ostrovčekom a končí sa na vŕšku bývalej grófovej ľadovne, na ktorom rastie cudzokrajný strom maklura pomarančová,“hlása ceduľa neďaleko odeň. Ešteže máme „indiánske pomaranče“, ako sa plody maklury zvyknú označovať. Aspoň čosi.       

VIDEO Plus 7 Dní