Navštívil viac než šesťdesiat krajín, vyše päťsto miest, absolvoval tisícky kilometrov najrôznejšími dopravnými prostriedkami i po vlastných. Strávil dlhé mesiace v exotických krajinách, v tropickej džungli, v domácnostiach neznámych ľudí a neraz pocítil šteklivé mrazenie nebezpečenstva.

Vyznáva filozofiu o ceste, ktorá samotná je cieľom, a naplno si ju užíva od prvého momentu. Podstatná je pre neho sloboda, voľnosť, nespútanosť v čase, spoznávanie nových svetov, kultúr, ľudí. A všetko, čo na to potrebuje, je dobrodružná povaha a ochota prijať trochu nepohodlia.

Osudový cukrík

Michalove cesty sa začali niekedy na vysokej škole. Alebo azda aj skôr. Keď sa po páde železnej opony, ešte ako dieťa, vybral s rodičmi na pešiu túru do Rakúska. Na hraniciach vtedy dostal od colníka cukrík a možno práve táto milá spomienka ho stále poháňa ochutnávať nové a nové sladkosti sveta.

Skutočne veľké cesty však naozaj prišli až o pár rokov neskôr, keď sa v USA zúčastnil na programe Work and Travel a neskôr na študijných pobytoch po Európe. V Južnej Amerike strávil dlhých pätnásť mesiacov. „Cítil som, že potrebujem vypadnúť z kontinentu, že sa mi žiada iné prostredie,“ spomína mladík.

Pôvodne mienil zostať najviac pol roka v rámci dobrovoľníckeho projektu zameraného na pomoc chudobným rodinám v Uruguaji. Všetko však vypálilo inak. Počas návštevy u priateľa v Čile si kúpil stan a začal sa túlať. Po Argentíne, Brazílii, Paraguaji, Bolívii, Peru, Ekvádore.

Vychutnal si tropické pralesy, jazerá, ľadovce, štíty, útesy, soľnú púšť, vulkány, vodopády Iguazú, farebné skaly v severnej Argentíne, pomáhal s výstavbou chrámov z tŕstia pre hinduistických mníchov na ostrovčeku na najväčšom jazere Južnej Ameriky Titicaca... Tu vznikla jeho prvá kniha Na juhoamerickej vlne.

Po návrate sa pod Tatrami dlho neohrial. Naplno využíval program sociálnej siete CouchSurfing. V rámci nej si milióny ľudí po celom svete navzájom ponúkajú ubytovanie v rodinách, alebo, ak chcete, doslova na gauči. Michal ich vystriedal viac ako dve stovky. Na troch kontinentoch. „CouchSurfing nie je len prespávanie,“ vysvetľuje. „Nejdem predsa na iný kontinent preto, aby som mal za suseda v hoteli nemeckého turistu. Chcem spoznať domácich, ich kultúru, ich život. O tom to je.“

Aj vďaka priamemu kontaktu s domácimi, zoznámeniu s ich svetom zvnútra má mladý muž toľko zážitkov, že vlani vydal ďalšie dve knihy z cestovania naprieč strednou Áziou a indickým subkontinentom.

Takmer naslepo

Michal sa nikdy príliš netrápil s plánovaním výprav. Jednoducho vzal ruksak, pár stoviek eur a šiel. „Do Ázie som mal vytlačené len orientačné mapy, kde bolo zaznačených pár zaujímavých miest medzi pohoriami,“ hovorí s úsmevom. „Môj program sa pravidelne menil podľa okolností. S odstupom času uznávam, že nie všetko bolo normálne.“

Spomína si napríklad na situáciu pred hranicou z Kirgizska do Tadžikistanu, keď sa mu peší pochod dvestokilometrovou „skratkou“ cez Pamír javil ako celkom dobrý nápad.

„Zbalil som pár vecí, kúpil potraviny, plyn na varenie a išiel som. Vôbec som neriešil, či cestou bude, alebo nebude voda, ochotní ľudia, alebo čo by sa mi mohlo prihodiť. Nakoniec z toho bola prekrásna túra. V nohách som mal po Kirgizsku už šesťsto kilometrov za dva mesiace, toto bola teda milá bodka za turistikou v strednej Ázii.“

Cesta cez pohorie, aj takmer v šesťtisícovej nadmorskej výške, mu trvala desať dní. Prespával v stane alebo v príbytkoch pastierov. Ovláda dva svetové jazyky, ale pri množstve krajín, ktoré navštívil, by mu ich nestačilo ani desať.

„Párkrát sa mi stalo, že s domácimi som sa dorozumieval iba posunkami, dokonca jednu noc som prespal u ľudí v Náhornom Karabachu, ktorí nerozumeli ani tým. Napriek tomu ma nakŕmili a nechali prespať.“

Peši, vlakom i na koni

Žiadne dopravné prostriedky Michal neodmieta. Prepravuje sa tým, čo mu príde do cesty. Výhodou je, že nepohrdne ani chôdzou. Len v Ázii prešiel dovedna asi tisícsedemsto kilometrov. „Ak si môžem vyberať, preferujem vlaky pred autobusmi a autami,“ hovorí cestovateľ.

„Taxíky v meste takmer nevyužívam. Iba keď som išiel s miestnymi známymi a trvali na tom. Alebo ak sú niečím výnimočné - ako tuk-tuky v Indii. Snažím sa cestovať ako domáci, cítiť sa ako domáci, žiť ako domáci.“

Časť trasy v severovýchodnej Indii absolvoval na streche džípu, ale táto forma presunu ho veľmi nenadchla. Radšej sa postaví k ceste a stopuje. Najmä v oblastiach, kde hromadnej dopravy prakticky niet - v Kirgizsku a Nepále. Autostop však využíva aj v civilizovanejších krajinách. Napríklad minulé leto sa tak vybral do Grécka.

Alebo keď stretol v Iráne mladého Slováka, ktorý sa do „Perzie“ prestopoval z ďalekého Oxfordu. „Niekoľko dní sme strávili spolu. Úžasný chalan z Krupiny. Nedávno zdvihol kotvy v Anglicku a práve v tomto čase sa plaví do Južnej Ameriky. Na stopovanie ma naviedol aj Gábor z Maďarska, ktorý za dvanásť rokov precestoval až stodvadsať krajín! Zastavili sme i dvojicu motorkárov. S našimi obrovskými batohmi to bol asi pohľad pre bohov.“

Pobavene vytiahne aj historku o jazde na koni. „Bolo to v Kirgizsku, keď som odchádzal od pastierov. Navrhli mi, že takto sa môžem zviezť do dediny. Dve hodiny ma nadhadzovalo v sedle a na konci som bol rád, keď som zostúpil na pevnú zem. Zadok ma bolel niekoľko dní.“

Červíky v žalúdku

Prijať životosprávu domorodcov sa turistom nie vždy vypláca, ale Michal to neplánuje zmeniť. Vždy si hovorí: „Keď môžu oni, môžem aj ja...“ Vodu z vodovodu pil aj v Indii a za celý pobyt v Ázii si ju kúpil v plastovej fľaši, len ak inej možnosti nebolo. „Pravda je, že domov som si priniesol v žalúdku dva červíky, ale tie, ako prišli, tak aj odišli,“ smeje sa.

Jeho útrobám dalo tiež zabrať osem mesiacov konzumovania ryže so šošovicou v Indii a Nepále. Na túrach po Kirgizsku a Pamíre ho zase domáci ponúkali najmä baraninou, plnou šliach a tuku. Tak sa tváril, že je vegetarián, aby ich neurazil. „Príjemných gurmánskych zážitkov bolo však viac,“ hovorí Michal spokojne.

„Potešilo ma napríklad el ceviche v Bolívii, Peru a Ekvádore - marinované morské plody v citrónovom náleve - alebo čerstvé krevety uvarené domácimi v Bangladéši. V Iráne som popíjal úžasne osviežujúci nápoj, kde do pohára dali kopček vanilkovej zmrzliny a zaliali ju čerstvou šťavou zo žltého melóna. Druhý variant bol šafranová zmrzlina s mrkvovou šťavou.“

Iný kraj, iný mrav

Michal spoznal mnohé kultúry, rôzny prístup domácich, iné pohľady na to, čo je podstatné a čo nie. V jednej krajine bol všade hosťom, inde mu zas ledva poskytli nocľah aj za peniaze. Zažil i to, že domáci sa o neho postarali aj za cenu ohrozenia vlastnej rodiny.

„Za najsrdečnejších a najpohostinnejších ľudí, akých som kedy stretol, považujem Iráncov. Každý, kto tam bol, to isto potvrdí,“ hovorí cestovateľ presvedčivo. „Prijímajú cudzincov vo svojich príbytkoch, i keď im to vláda zakazuje. Riskujú, no mať hosťa je pre nich česť.“

Menej príjemné pocity zažíval v Peru, ktoré pokladá za najkomerčnejšiu krajinu, akú navštívil. „Na každom kroku a za všetko očakávali peniaze. Podobné to bolo v Nepále,“ prehodí a pokračuje s ďalšími zvláštnosťami. „V Južnej Amerike alebo v Indii prídu ľudia na dohodnuté stretnutie niekedy aj s dvojhodinovým meškaním alebo neprídu vôbec.“

Najväčšmi však naňho zapôsobila indická svadba. „Prekvapila ma radosť a entuziazmus mladej nevesty, hoci ženícha jej dohodli rodičia. Rozprávali sme sa ešte pred svadbou a ona sa veľmi tešila. Bola presvedčená, že rodičia pre ňu vybrali to najlepšie. Jej nadšenie a viera ma dostali. Dnes už má dieťa a verím, že ich manželstvo vydrží dlhšie ako veľa zväzkov u nás doma.“

Na hrane

Náš cestovateľ tvrdí, že za celý čas nezažil vyslovene nebezpečné situácie, ale v jeho prípade je to skôr iný uhol pohľadu než u bežného mestského človeka.

„Fakt je, že párkrát som sa sám seba pýtal, prečo som sa na tú horu trepal,“ zamyslí sa. „Napríklad v Turecku som stanoval v strmom svahu počas snehovej búrky alebo na poslednej túre cez Pamír ma vo finále začali trápiť žalúdočné problémy po mesiacoch jednotvárnej stravy. Ale vždy som našiel silu pokračovať ďalej.“

Ani v Afganistane mu nebolo všetko jedno. Nedialo sa síce nič, čo by ho priamo ohrozovalo, ale cítil sa ako na ihlách, keď ho v uliciach míňali obrnené transportéry ako v akčných filmoch. Vybavuje si aj situáciu, keď ho v tejto krajine chcel obtiahnuť vodič autobusu alebo ho odmietali ubytovať v čajhane - čajovni s lôžkami pre pocestných vo Faizabade.

Naveľa ho nechali prespať na zemi, v samostatnej miestnosti a na večeru dostal len suchý chlieb. Ostatné sa vraj minulo. Majiteľovi čajhany to nestačilo a ešte na slovenského pútnika zavolal políciu, aby ho preverila. Na krajinu zmietanú vojnami cestovateľ tak ľahko nezabudne. Ešte aj pri odchode si užil svoje.

„Na hraniciach chceli úplatok. Jednoznačne som odmietol, odhodlaný stráviť tam aj niekoľko dní. Po necelej hodine ma nechali ísť ďalej. Nemohli ma nijako prinútiť, nečakalo ma žiadne auto ani agentúra. Vedeli, že mám čas...“

Silné stretnutia

Svadba v Indii, úžasní ľudia v Iráne, priateľka, ktorú si našiel v Uruguaji, americká držiteľka Pulitzerovej ceny Olga Shalyginová, ktorá mu pomohla v Gruzínsku...

„Spoznal som veľa zaujímavých a hodnotných osobností,“ vybavuje si Michal. „V Kirgizsku som s dvoma Slovákmi išiel na ľadovec, kde sme stretli Iránca Mehdiho Amidiho, čo sám vyšiel na sedemtisícmetrové hory, zdolal Everest i Lhoce. Až doma som sa dočítal, že zahynul pod Mont Blancom."

"Spomínam si na Olu Dzikovú z Poľska, s ktorou sme spoločne kráčali po Južnom Inylčeku v Kirgizsku. Minulý rok bola vedúcou výpravy v Pakistane v čase, keď tam prebehol teroristický útok s dvomi slovenskými obeťami. Práve ona satelitným telefónom informovala svet o tom, čo sa udialo.“

Rozpráva tiež o obyčajných ľuďoch, ktorí ho pozvali do svojich príbytkov, rozdelili sa s málom, čo mali, riskovali problémy s úradmi, len aby mu pomohli a prejavili úctu. Desiatky smrteľníkov, ktorí sa nikdy nezapíšu do dejín, ale bez nich by bol svet šedivejší. „Všade som ich stretával. Priateľských, milých, ochotných. Často, čím boli chudobnejší a odtrhnutejší od civilizácie, tým viac srdečnosti dokázali prejaviť.“

Kto je Michal Knitl

Manažér ľudských zdrojov, cestovateľ, fotograf, spisovateľ a učiteľ snoubordingu. Vyštudoval Fakultu manažmentu Univerzity Komenského v Bratislave a za svoju diplomovú prácu získal Cenu Centra pre filantropiu. Cestovať začal po druhom ročníku na vysokej škole. Po USA, Európe, Južnej Amerike a Ázii.

Napísal tri cestopisy: Na juhoamerickej vlne (Južná Amerika), Hodvábny vietor (stredná Ázia) a Farebný svet (indický subkontinent). Zaradil sa do siete hostí a hostiteľov CouchSurfing a od roku 2006 strávil v cudzích domácnostiach vyše päťsto nocí. Momentálne je náš najčastejšie prezentujúci sa cestovateľ.

Za posledné štyri roky rozprával o svojich cestách na stopäťdesiatich miestach od Karlových Varov až po Humenné. Vlani začal organizovať festival Cestou-necestou. Jeho cieľom je ukázať, že cestovať môže naozaj každý. Ak je človek skromný a má dobrodružné srdce, stačí zbaliť ruksak a ísť.