Tip na článok
Tradičné torajské domy: Majú typický oblúkový tvar strechy a zdobenie kosťami z byvola.

Spoznajte indonézske pohrebné obrady, pri ktorých tečie krv

Ozajstná smrť prichádza v Tana Toraji až počas obradov skropených krvou obetovaných zvierat.

Galéria k článku (17 fotografií )
Tradičné torajské domy: Majú typický oblúkový tvar strechy a zdobenie kosťami z byvola.
Prehliadka: Byvoly a ďalšie zvieratá pripravené na obetovanie
Albín: Ružový byvol má najväčšiu hodnotu. Čím bohatšia je rodina, tým viac ich obetuje.

Autobus stúpa serpentínami do kopcov, ich vrcholky sú v hustých oblakoch. Po desiatich hodinách cesty z Makassaru, hlavného mesta indonézskeho ostrova Sulawesi, sa zdá, že sme blízko cieľa.

„Rantepao, Rantepao!“ kričí chlapík, ktorý si už niekoľkokrát overil, či smerujeme práve tam. Do malého horského mestečka, ktoré je najlepšou základňou na objavenie regiónu Tana Toraja a jeho zvláštnych pohrebných slávností.

Ručne pražená káva

V Rantepau cítiť všade vôňu kávy. Jednu ulicu tvoria iba obchody s týmto dôležitým indonézskym vývozným artiklom. Keď postojím pred jedným z nich, majiteľ ma hneď pozýva dovnútra a pýta sa, či chcem arabiku alebo robustu. Automaticky volím arabiku, nech ochutnám kvalitnejšiu sortu. „Ľudia kupujú robustu, je o dve tretiny lacnejšia. Arabiku si nemôžu dovoliť,“ hovorí Jaya.

Nalieva mi do šálky prekvapkávanú, pijem ju bez mlieka a cukru. Ak by ste tu požiadali o mlieko, naliali by vám do kávy salko. Indonézania sladia všetko, čo sa dá. Jaya nakupuje zelené kávové zrná priamo od pestovateľov v horách.

„A pražím aj meliem ich tu v dome. Na štvrtom poschodí,“ pozýva ma na obhliadku. Vystrojí sa rúškom cez tvár, presype už upražené kávové zrná z lavóra do veľkého motorového mlynčeka.

Pošle dcéru po benzín, ktorý predáva chlapík naproti v sklenených fľašiach. Keď doplní palivo, jedným zatiahnutím šnúry naštartuje mlynček a o chvíľu rozvonia celý obchod. Namletú kávu balí do plastových vreciek, ktoré poriadne zalepí lepiacou páskou, a potom do vriec. Keď domelie, vynesie Jaya so synom dve vrecia zelených zŕn na štvrté poschodie domu.

V rozhorúčenej miestnosti pod plechovou strechou stojí ručná pražička kávy, veľký valec s rúčkou na točenie a pri ňom bicykel so spadnutou hrubou reťazou. Pomáham im presypať štyridsať kíl kávy z vriec do valca. Jaya potom otočí kohútikmi na plynových bombách a zapáli oheň pod valcom, vyzlečie si hrubú mikinu a začne valcom pravidelne otáčať.

So synom sa striedajú celú hodinu a pol, kým sa robusta upraží. „Keď už nevládzeš, môžeš začať bicyklovať, ale pre mňa je to ešte ťažšie,“ hovorí pätnásťročný chlapec. Kupujem si pol kila kávy. Každé zrnko má trošku iný odtieň hnedej - ručné praženie.

Celý článok si môžete prečítať v aktuálnom vydaní Plus 7 dní alebo v pokračovaní ako súčasť Piana.

V dedine, ktorá nie je na mape

Jaya mi na revanš dáva tip, kde sa bude konať najbližšia pohrebná slávnosť. Vraj sa nejaká koná každý deň, miestni vždy vedia, či sa treba vydať na sever, alebo na juh. Výzva spočíva v tom, že slávnosti sú často v dedinách, ktoré ležia akoby na konci sveta a celkom určite nie sú vyznačené na mape. Presne tak je to s dedinou Balusu.

Z Rantepaa ma odviezlo nákladné auto plné ľudí oblečených v tmavom. Stopla som si ho na križovatke. Ženy sedeli, zväčša zahalené v šatkách, muži stáli v zadnej časti, prípadne viseli z nákladiaka. Pod nohami som mala prasa priviazané na bambusovej tyči.

Uistilo ma to, že som správne, pretože prasa alebo byvola vezie na pohrebnú slávnosť každá rodina - obetovanie zvierat je jej dôležitou súčasťou. Spočiatku bola cesta pomerne rovná a široká.

Postupne sa zmenila na deravú a ku koncu sme už len prudko stúpali po prašnej cestičke. Po náročnom parkovacom procese som vystúpila z auta uprostred divokej prírody a viac ako desiatky tradičných torajských domčekov. Tongkonany, ako sa domy nazývajú, stoja na drevených pilieroch, pod ktorými je voľný priestor. Strecha je v tvare byvolích rohov, ktoré ju často zdobia.

Jej oblúkovitý tvar vyjadruje prepojenie na predkov a červené, žlté a čierne drevorezby sú znakom kultúry Torajov. Obrady v dedine Balusu sa konajú celé stáročia. Nič na tom nezmenil ani príchod zvedavých turistov. Domčeky sú označené, aby rodiny prichádzajúce na slávnosť z rôznych kútov Indonézie vedeli, kam si majú sadnúť. Ľudí sa tu hemží niekoľko stoviek. A desiatky prasiat a byvolov.

Pohreb mesiace po smrti

Účastníci pohrebnej slávnosti sa pomaly schádzajú, hľadajú si svoje miesto. Niektoré zvieratá ležia zabudnuté, pozväzované, s penou na ústach. Ďalšie postávajú medzi domami. Byvoly držia mladí muži s cigaretami v ústach.

V strede štvorcového priestoru ohraničeného domami je priviazaný k stromu jeleň, jedno prasa a kôň. Okolo stoja v kruhu muži v čiernom a spievajú rituálovú pieseň. S prichádzajúcimi hosťami sa kruh zväčšuje.

Zvieratá občas vyľakane zakvíkajú, akoby tušili, čo ich čaká. V najväčšej drevenej konštrukcii postavenej na tento účel sa sústreďuje najbližšia rodina zomrelých. Hostitelia sú vyobliekaní v bielych i farebných šatách.

Dievčatá a ženy sú prehnane natreté mejkapom, mihalnice takmer nevládzu od seba odlepiť. Usmievajú sa, čo by sa u nás na pohrebe nestalo.

Dá sa to pochopiť, pretože pohrebné slávnosti sa nekonajú bezprostredne po smrti zomrelého, ale o celé týždne, niekedy i mesiace neskôr. Pohreb je najväčšia udalosť v torajskej spoločnosti, preto vyžaduje veľmi veľkú investíciu. Čím významnejší je zomrelý, tým honosnejšia musí byť slávnosť. Nakúpiť zvieratá na obetovanie a vystavať priestor, kde sa pohreb odohrá, nie je lacná záležitosť. Niektoré rodiny obetujú i sto byvolov. Z nich mnohé sú ružové so sivými fľakmi - tie majú najväčšiu hodnotu.

Mŕtvi pod strechou

V súčasnosti je veľká časť obyvateľov Tana Toraje katolícka, pretože konvertovali v dôsledku pôsobenia holandských kolonizátorov. Rituály však spadajú do animistického systému viery, zvykov i práva, ktorý sa nazýva aluk. Miestni si ho ponechali aspoň v prípade pohrebných slávností, o ktorých Torajovia veria, že nimi sa začína cesta zomrelého do zeme tieňov, kde pokračuje ďalší život po živote.

„Zvieratá obetujeme preto, lebo ich duša má sprevádzať dušu zomrelého pri hľadaní naplnenia. Práve vďaka vodným byvolom to ide rýchlejšie,“ vysvetľuje znalec pomerov, ktorý v oblasti pracuje ako sprievodca turistov už dvadsať rokov.

Telá rodinných príslušníkov, ktorých dnes pochovajú, ležia v rakvách na samom vrchole najväčšieho tongkonanu. Pýtate sa, kde boli celé mesiace pred pohrebom?

Jednoducho zabalené vo viacerých vrstvách látky a umiestnené pod oblúkovou strechou domu rodiny. Kým neprebehne pohrebný obrad, akoby neboli naozaj mŕtvi, príbuzní im stále prinášajú jedlo.

Keď strieka krv

Chlapík s mikrofónom v ruke víta jednotlivé rodiny - z Jávy, zo Sumatry i z ďalších indonézskych ostrovov - príliš nahlas. V rohu tlčie osem žien palicami do dreveného koryta. Znázorňujú tak tradičné mlátenie ryže a vyludzujú zvuk, ktorý pripomína bubny. Po tvári im steká pot.

Nasleduje obhliadka zvierat, ktoré rodiny priviedli ako obetné. Hostia sa zoradia, na čelo sprievodu sa postaví žena a spievajúc všetci pomaly vojdú pod najväčší prístrešok. Muži sa posadia na jednu stranu, ženy, držiac špicaté klobúky, naproti. Rodina v bielom obíde hostí, s úsmevom podáva ruky a víta všetkých na slávnosti.

Najprv sa servírujú cigarety pre mužov a cukríky pre ženy. „Cigarety sa vždy fajčia na privítanie rodiny,“ vysvetľuje mi jeden z hostí. Cigaretový dym je prítomný všade. Vzápätí vpochodujú do uličky rovnako oblečené a dokonale upravené ženy s veľkými hliníkovými kanvicami s kávou.

Uvarili ju z miestnej, doma praženej robusty, možno práve z Jayaovho obchodu. Nezaobíde sa bez nej nijaká slávnosť. V uličke si sadnú a nalejú ju do šálok, ktoré potom postupne roznesú všetkým hosťom. Silná čierna káva a sušienky alebo koláče spríjemňujú účastníkom slávnosti čakanie na hlavnú časť programu.

Obetovanie zvierat, ktoré je pre nás utrpením, je pre Torajanov zábavou. „Radi sa bavíme tým, ako chlapci alebo muži zabíjajú byvoly a prasatá dlhými nožmi. Je to súčasť tradície,“ bez emócií vysvetľuje miestny chlapík. Udalosť sprevádzajú tradičné tance a hudba, ktoré nijako nezmierňujú kvíkanie a pohľad na striekajúcu krv. Mäso zo zabitých zvierat sa potom rozdelí medzi jednotlivé rodiny.

Jaskynné pohrebiská

Po obradoch uložia príbuzní rakvy s telami zosnulých do jaskýň alebo ich vložia do trhlín v skalách zvonku. Bohatšie rodiny dávajú do skaly vytesať hrobku pre všetkých členov. Z miest odpočinku sa postupne stali turistami vyhľadávané atrakcie, niekoľko ich je aj v okolí Rantepaa. Nevídaný spôsob pochovávania vyráža dych. Desať z tradičných pohrebísk spadá aj pod svetové dedičstvo UNESCO.

V skale pri dedine Ke’te Kesu’ vidno stovky lebiek. Zo skaly kvapká voda, ktorá omýva kosti a vytvára tak zelený povlak. Na vrchole je jaskyňa, kde okrem „čerstvých“, ešte nezvetraných truhiel zbadáte na zemi plastové fľaše, vetrák i učebnicu psychológie.

Nápis „Pomôžte nám udržať čistotu“ na smetnom koši pred jaskyňou pôsobí viac než posmešne. Ďalšia z jaskýň, Londa, je plná peňazí a cigariet.

S mŕtvymi pochovávajú všetky veci, ktoré by mohli potrebovať na ceste v ďalšom živote. S prekvapením môžete pozorovať, že vo vápencovej skale sú drevené rakvy uložené aj vo výške dvadsať metrov nad zemou. Zvonka sú vložené aj drevené sochy zobrazujúce členov bohatej rodiny, ktorá tu našla svoj odpočinok.

Sochy sa nazývajú tau tau, v preklade to znamená muži, a nájdete ich pri každom pohrebnom mieste. Pohrebné rituály sú dnes v Tana Toraji takou atrakciou, že v reštaurácii v Rantepau, ktorá je plná bielych tvárí, nachádzam na druhej strane menu napísaný zoznam miest, kde sa v danom mesiaci odohrajú.

Kedysi sa konali najmä v júli a auguste, po zbere ryže. Dnes obetujú zvieratá vtedy, keď sú v regióne turisti - takmer v priebehu celého roka. Aj jaskynné pohrebiská sú natoľko turistickou atrakciou, že na každom zaplatíte vstupné. No pohľad na lebky vykúkajúce z prasklín skál sa vám nenaskytne nikde inde v Indonézii, len na jedenástom najväčšom ostrove sveta - Sulawesi.

VIDEO Plus 7 Dní