reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

&nbsp;Historik umenia z&nbsp;Múzea v&nbsp;Kežmarku Maroš Semančík vám odpovie: „Za všetkým! Celkom za všetkým.“ Architektka a&nbsp;výtvarníčka Janka Krivošová dodá: „Nemožno ho zaškatuľkovať. Ani pred ním, ani po ňom nebolo architekta, ktorý by vytváral takéto svojrázne stavby.“ A&nbsp;tak ďalej hľadíte na Jánov dom ako na tri bodky na papieri, ktoré vám zostanú pred očami aj potom, keď zdvihnete oči od papiera. V&nbsp;tej chvíli ste sa dostali na dobrú cestu, aby ste pochopili, v&nbsp;čom spočívala jeho genialita. Čo nám po sebe na území dnešného Slovenska, Moravy, Česka i&nbsp;Poľska, teda všade tam, kde bola kedysi rakúsko-uhorská monarchia, zanechal?

Johann Šury, 9. 10. 1914. Franz Houšl, 2. 1. 1915, Tivadar Lajos Borcsanyi, 5. 3. 1915, Kubriom Kandratof, bez dátumu. To sú tí, ktorým zostalo aspoň meno. „Hier ruhen 49 österr. ung. Krieger“ - štyridsaťdeväť rakúsko-uhorských bojovníkov v&nbsp;jednom hrobe. Bez mena. Spomienka na rok 1915, keď sa front v&nbsp;Haliči tiahol od Regietowa po ústie Dunajca do Visly a&nbsp;oproti sebe sa postavilo okolo 217-tisíc vojakov monarchie a&nbsp;Nemecka proti 70-80-tisíc ruských bojovníkov. Padlo 61-tisíc mužov, ktorí odpočívajú na 365 cintorínoch. „Vyše tridsať z&nbsp;nich projektoval Dušan Jurkovič,“ hovorí Maroš Semančík. „Vtedy mal 48 rokov a&nbsp;stal sa architektom oddelenia pre vojnové hroby a&nbsp;cintoríny v&nbsp;Krakove. Bol to on, kto pripravil projekt na kaplnku na vojnovom cintoríne číslo 123 na kopci Pustki,“ rozpráva a&nbsp;dodá, že sa na ňu stačí pozrieť a&nbsp;človek Jurkovičov rukopis jednoducho spoznať musí. Ako? Napríklad podľa ornamentov, ktoré vychádzajú z&nbsp;ľudovej architektúry a&nbsp;spolu tvoria obrovský kríž. „Pôvodná kaplnka v&nbsp;roku 1985 zhorela, podľa Jurkovičových plánov ju však pred štyrmi rokmi obnovili.“

Ďalší cintorín, číslo 60, Małastów, Magura. Stosedemdesiat-štyri rakúsko-uhorských vojakov, 36 neznámych. Celkom iný ako číslo 123. Zrubová konštrukcia na kamennom základe - „tak sa stavali domy aj kostoly“- , tmavé drevo na masívnych krížoch. „Architekt si mal poradiť aj s&nbsp;množstvom dreva, ktoré zostalo v&nbsp;zničených lesoch. V&nbsp;okolí bolo veľa drevených chrámov, využil teda drevo aj takto. Keď neskôr priviedli talianskych zajatcov, kamenárov, budoval aj kamenné,“ dodáva Maroš Semančík.

Ale v&nbsp;čom hľadať Jurkoviča? „V&nbsp;Haliči sa navzájom vraždili Slovania - Slováci, Česi, Poliaci, Rusi. Bol tam aj môj starý otec a&nbsp;jeho švagor Ján Maduda. Ten sa nevrátil a&nbsp;môj starý otec až po piatich rokoch ruského zajatia,“ rozpráva Janka Krivošová. A&nbsp;Jurkovič? „Ten šiel pochovávať Slovanov, sám sa prihlásil. Keďže monarchia si potrpela na to, aby muži boli slušne pochovaní, mal možnosť tvoriť. Kríže so strieškami, aké máme na celom Slovensku. V&nbsp;tvare trojuholníka, ktorý vydrží všetko. Ruské pravoslávne kríže vyrastajúce zo základu stavby ústredného pamätníka, ktorý sa podobá na dedinský dom, aké kedysi bežne stavali na severe Oravy či Liptova. Tak to robili aj Gorali, stavali z&nbsp;plazov - rozsekli stromy na polovice, ploché obrátili smerom dnu, guľaté smerom von,“ dodáva. Domček ako súčasť pamätníka? „Veď on ich tam ubytoval navždy. Nezabudol ani na obraz Panny Márie, vidno podobu s&nbsp;tým z&nbsp;Čenstochovej.“ Slovák pochovával Slovanov a&nbsp;kus toho ľudového ich malo sprevádzať aj na onom svete.

„Jurkovič bol nasledovníkom štúrovcov. Jurkovičova mama bola sestra Hurbanovej ženy Aničky Jurkovičovej. Štúrovci jeho nadanie a&nbsp;lásku ku všetkému ľudovému radi podporili,“ vysvetľuje Janka Krivošová. Tak, ako sa Janko Matuška stal ich hudobníkom, stal sa Dušan Jurkovič ich výtvarníkom. V&nbsp;monarchii bolo zrazu pritesno. Rakúšania bojovali proti Nemcom, Maďari bojovali proti Viedni, Slováci sa usilovali dostať spod maďarského jarma, Česi a&nbsp;Moravania sa chceli zbaviť všetkého nemeckého. Pričom každý sa usiloval zachrániť to svoje, národné.

Dušan Jurkovič bol už vtedy známy architekt, mal za sebou projekty turistických objektov v&nbsp;Pustevnách na Radhošti, krížovú cestu v&nbsp;Hostýne, na začiatku ho poznali aj z&nbsp;dvoch pražských výstav na konci 19. storočia, Jubilejnej i&nbsp;všeslovanskej národopisnej, kam sa mu podarilo cez uhorské hranice prepašovať celú čičmiansku drevenicu. S&nbsp;veľkou kuchyňou a&nbsp;izbou dolu, s&nbsp;malými spálňami pre páry na poschodí. Aj s&nbsp;ľuďmi. V&nbsp;krojoch, samozrejme. Bol známy, úspešný, a&nbsp;tak dostal ďalšiu šancu ukázať svetu, čo vie. Luhačovice. Ospalé nemecko-židovské kúpele sa čoskoro zmenili na rozprávku. Slovanskú rozprávku. „Jánov dom mám zo všetkých tamojších stavieb najradšej,“ povie Maroš Semančík a&nbsp;začína sa ono už známe:

„Dve spodné podlažia kompletne prebudoval, tretie, nové, má drevenú konštrukciu. Keď sa pozriete na štíty striech, spoznáte v&nbsp;nich štíty dreveníc zo severných Karpát. A&nbsp;labute zobrazené v&nbsp;hrázdení? Sme v&nbsp;rozprávke, z&nbsp;ktorej vyjdeme, keď vstúpime do interiéru a&nbsp;na strope zbadáme motív kolesa.“ Vy si v&nbsp;duchu poviete, že by to prípadne mohlo byť slniečko s&nbsp;lúčmi alebo kormidlo, ale už ste sa naučili neoponovať. Pre architektov i&nbsp;historikov umenia je Dušan Jurkovič ikona, aká nemá v&nbsp;našej histórii obdobu. Zakladateľ modernej slovenskej a&nbsp;českej architektúry. Muž, po ktorého stopách sa oplatí vybrať a&nbsp;pozerať sa na jeho diela.

Pravdupovediac, či koleso, alebo slniečko, zrejme by sme sa všetci zhodli na tom, že je to jednoducho - úžasné! Krásne. Netradičné. Slovom, Jurkovič. Jurkovič, ktorý vás má vždy čím prekvapiť. Motívom žudra na Chaloupke, ďalšej z&nbsp;kúpeľných budov - žudra, orámovanie vstupu do budovy typické pre hlinené aj murované stavby na južnom Slovensku a&nbsp;južnej Morave. Alebo geniálnou plavárňou so slnečnými kúpeľmi z&nbsp;roku 1903, kde tiekla voda do nekrytého bazéna priamo z&nbsp;potoka a&nbsp;hneď vedľa ste sa mohli opaľovať. A, prirodzene, všímať si všetky tie motívy okolo seba. Alebo vedľajší vodoliečebný ústav, ktorý prestaval z&nbsp;pôvodného mlyna o&nbsp;rok skôr. Škoda, že sa zrejme celý rozpadne. Vyzerá tak.

Ak si myslíte, že doposiaľ sme dielo architekta opisovali s&nbsp;príliš veľkým nadšením, vedzte, že je to nič oproti tomu, ako o&nbsp;ňom rozpráva architektka Simona Dračková v&nbsp;Jurkovičovej vile v&nbsp;Brne-Žabovřeskoch z&nbsp;roku 1906. Moravská galéria ju získala v&nbsp;roku 2006 a&nbsp;zrekonštruovala ju. Sídli v&nbsp;nej Bádateľské centrum D. S. Jurkoviča. „Pozrite sa na toto! Posledný schodík, na prvý pohľad nenápadný. A&nbsp;predsa je to unikát,“ hovorí s&nbsp;nadšením a&nbsp;preklopí ho tak, že sa z&nbsp;neho stane sedačka. „Tu mohli Jurkovičovi synovia počúvať rozhovory o&nbsp;architektúre a&nbsp;umení, keď sa v&nbsp;dome zišlo veľa rodinných priateľov. Nezriedka sa však stávalo, že sedadlo obsadil niektorý z&nbsp;hostí, ktorý v&nbsp;zápale družnosti opustil obvyklý zasadací poriadok.“

Ten jediný schodík vám však stačí na to, aby ste začali vnímať, ako architekt chápal vnútorné zariadenie domu. Presne takto to vymysleli autori výstavy, ktorí sa pokúsili preniknúť do Jurkovičovej hlavy. Veľká spoločenská hala s&nbsp;výklenkom pod oknom, aby sa spoločnosť mohla rozdeliť, siaha cez dve poschodia a&nbsp;na hornom má galériu, to je už naozaj jeho dielo. Súkromné priestory, spálne a&nbsp;pracovňa na poschodí. „Dve splachovacie toalety, v&nbsp;roku 1906 čosi nevídané. To malo iba pár víl, ktoré patrili veľmi bohatým ľuďom. Jurkovič však využil svoj patent - vyhĺbil studňu v&nbsp;záhrade, vodu pumpoval na povalu a&nbsp;samospádom sa dostala až do toaliet,“ dodáva.

„A&nbsp;niečo, čo by sme dnes označili ako teplovzdušné vykurovanie,“ ukáže Simona Dračková na pec, o&nbsp;ktorej Janka Krivošová neskôr povie - bahríková. „Také sa stavali v&nbsp;liptovských dedinách a&nbsp;dávali veľa tepla.“ Tak­že, opäť čosi ľudové v&nbsp;dome, ktorého projekt inšpirovala viedenská secesia a&nbsp;britská moderna typu cottage. Keby len tie kachle! Nech sa pozriete kamkoľvek, čosi ľudové určite zbadáte. Viedeň, Londýn a&nbsp;slovenská dedina. Či onen čičmiansky dom s&nbsp;veľkou kuchyňou a&nbsp;izbou dole a&nbsp;so spálňami hore. O&nbsp;ňom sme už hovorili. A&nbsp;to všetko v&nbsp;jednom a&nbsp;ešte sa v&nbsp;tej vile muselo dobre bývať! Slovom, Jurkovič. Vila, do ktorej podľa slov Maroša Semančíka vtelil všetky svoje poznatky.

Kde ich vzal? „Skončil priemyslovku v&nbsp;Brne, potom pracoval u&nbsp;Blažeja Bullu, architekta vyštudovaného v&nbsp;Budapešti, ktorého stavby nájdete najmä v&nbsp;Martine. Dá sa povedať, že Jurkovič sa všetko naučil v&nbsp;praxi rovnako ako Adolf Loos, slávny viedenský staviteľ, ktorý predznamenal éru funkcionalizmu,“ hovorí Janka Krivošová.

A&nbsp;predsa postavil aj pamätník mužovi, ktorého si pamätá celé Slovensko, Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. „Dušan Jurkovič bol od Štefánika o&nbsp;dvanásť rokov starší a&nbsp;zrejme sa poznali, pretože žili v&nbsp;Košariskách blízko seba a&nbsp;Štefánikov otec bol veľký kamarát s&nbsp;Hurbanom. Keď došlo k&nbsp;tragédii, rozhodovalo sa, kde Štefánika pochovať - Jurkovič presviedčal, že nie cintorín, ale Bradlo je to správne miesto pre veľkého syna národa. Sám sa prihlásil, že naprojektuje mohylu,“ konštatuje Janka Krivošová. Štyria mŕtvi pri havárii, štyri stĺpy obtiahnuté čiernym súknom, na ktorých vrchole horeli vatry. Zvrchu nádherné pohľady na okolitú krajinu. Uprostred nich ohňom ožiarená mohyla, ktorá má žiariť celému Slovensku. Aj žiari. Veď asi je málo Slovákov, ktorí by ju nespoznali už podľa tvaru. Jeden slovenský velikán postavil pomník druhému slovenskému velikánovi. V&nbsp;tom čase naozaj nebolo architekta, ktorý by vytváral takéto svojrázne stavby. O&nbsp;to čudnejšie je, že Dušan Jurkovič nemal nasledovníkov.

„Ornament je zločin - to bolo heslo Adolfa Loosa z&nbsp;Viedne. Bolo po prvej svetovej vojne, Európa zostala v&nbsp;ruinách, na ornamenty v&nbsp;tom čase naozaj nebol ani čas, ani peniaze a&nbsp;funkcionalizmus v&nbsp;architektúre jednoducho zvíťaziť musel,“ dodáva Janka Krivošová. Nuž a&nbsp;kto by sa opovážil ísť proti prúdu, ktorý za svoj prijal celý kontinent? Máme iba jedného architekta, ktorý na stavbách vycibril aj posledný detail a&nbsp;vdýchol im ľudovosť a&nbsp;rozprávkové čaro. Neopakovateľné. Slovom, Jurkovič.

Stopäťdesiat rokov od narodenia geniálneho architekta: Vycibril aj posledný detail a vdýchol rozprávkové čaro

Plus TV

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Klienti si už pár klikmi dokážu nájsť bývanie aj podľa vzdialenosti od práce

Výber pre vás

Stopäťdesiat rokov od narodenia geniálneho architekta: Vycibril aj posledný detail a vdýchol rozprávkové čaro

Súvisiace články

Igor Teplan: „Ľudia odmietajú aj zaujímavé diela len preto, lebo vznikli v sprofanovaných socialistických časoch“

Stopäťdesiat rokov od narodenia architekta Dušana Jurkoviča

Domu kultúry v Banskej Bystrici hrozí zbúranie. Ministerke kultúry Ľubici Laššákovej je to fuk

Plus TV

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Klienti si už pár klikmi dokážu nájsť bývanie aj podľa vzdialenosti od práce

Výber pre vás