Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Oproti Etiópii a&nbsp;Keni je teda u&nbsp;nás hotový raj. Hoci to Slováci neraz vidia inak. Mnohí by najradšej zbalili kufre a&nbsp;pobrali sa za lepším životom práve do Kanady či USA. „Moja manželka bola učiteľkou na základnej škole a&nbsp;často sa slovenských žiakov pýtala, ako vidia ekonomickú situáciu na Slovensku. Určila im stupnicu, kde nula bola Etiópia a&nbsp;desiatka Švédsko. Žiaci vždy odpovedali, že Slovensko je na druhej až tretej priečke,“ krúti hlavou. „Od rodičov počúvali, aké je tu všetko zlé, ako chcú ísť do Ameriky. V&nbsp;skutočnosti je Slovensko na veľmi vysokej ekonomickej úrovni, možno v&nbsp;tej stupnici aj na deviatke,“ dodáva muž, ktorého kolegyne nazývajú neúnavným cestovateľom a&nbsp;aktivistom. Okrem Kanady a&nbsp;Slovenska má prechodný domov v&nbsp;Afrike.

Pochádza z&nbsp;malého kanadského mesta. Do našich končín prišiel s&nbsp;manželkou a&nbsp;troma deťmi v&nbsp;auguste 1991. „Vtedy to bolo ešte Česko-Slovensko,“ upresní náš hostiteľ. Neprišiel však z&nbsp;Kanady, ale z&nbsp;Anglicka. „V&nbsp;Londýne som mal cestovnú kanceláriu a&nbsp;organizovali sme zájazdy potomkov ľudí, ktorí prišli do Kanady z&nbsp;Ukrajiny či Poľska a&nbsp;chceli vidieť miesta, kde vyrastali ich rodičia či starí rodičia,“ vysvetľuje.

Mali tu síce priateľov, ktorých spoznali vďaka anglickej turistickej agentúre, ale náš jazyk neovládali. „Keď sme sem prišli, naše tri deti boli v&nbsp;predškolskom veku. Neboli tu žiadne anglické školy a&nbsp;angličtina na bežných školách bola na nízkej úrovni. Ale prispôsobili sme sa. Deti sa veľmi rýchlo naučili po slovensky. Naša najmladšia je, paradoxne, jedna z&nbsp;mála z&nbsp;gymnaziálnej triedy, ktorá skončila aj slovenskú vysokú školu, lebo ostatní spolužiaci odišli do zahraničia,“ poznamená.

Čím ho zlákala práve naša malá krajina? Po Nežnej revolúcii videl v&nbsp;krajine bývalého socialistického bloku veľký potenciál na podnikanie. Presnejšie, chcel pomôcť rozbehnúť biznis neskúsenejším, ale nadšeným Slovákom. Založil konzultačnú firmu, ktorá iným pomáhala v&nbsp;rozbehu. „Iný veľký dôvod nebol, prečo som sem prišiel. Jednoducho, poznal som tu pár ľudí a&nbsp;videl šancu,“ dodáva. Po piatich rokoch však v&nbsp;tejto práci nenachádzal uspokojenie. „Musím v&nbsp;nej vidieť aj iný zmysel než peniaze,“ priznáva.

Založil nadáciu a&nbsp;s&nbsp;kolegami rozbehli niekoľko projektov, napríklad podnikanie pre ženy v&nbsp;núdzi v&nbsp;Rumunsku, v&nbsp;Rusku a&nbsp;v&nbsp;iných krajinách. „Nakoniec sme sa zamerali na Afriku - na Slovensku sú tisícky chudobných, v&nbsp;Afrike milióny,“ pripomína. „Slovensko začali vo svete vnímať ako krajinu, ktorá už nepotrebuje tak veľmi podporu, ale je schopná sama ju poskytnúť,“ poznamená.

Riaditeľ a&nbsp;správca Nadácie Integra nás privítal v&nbsp;jej sídle a&nbsp;po chvíli sa vrátil k&nbsp;chudobnej Afrike, ale aj k&nbsp;vnímaniu chudoby zo strany Slovákov. „Viete, asi 90 percent ľudí na svete je chudobnejších ako na Slovensku. Len asi desať percent sa má lepšie. To si treba uvedomiť,“ pripomína. Oduševnene hovorí o&nbsp;tom, ako rozbehli adopcie na diaľku, ktoré sú už na Slovensku dobre známe. Dôležitý je podľa Allana Bussarda nielen finančný príspevok, ale aj kontakt s&nbsp;dieťaťom, aby každý adoptívny rodič vedel viac o&nbsp;bežnom živote a&nbsp;osude malého Afričana a&nbsp;nebol pre neho len jedným z&nbsp;miliónov hladujúcich. „Založili sme v&nbsp;Afrike niekoľko podnikov, ktoré majú dlhodobo zabezpečiť financie pre tamojších zamestnancov aj farmárov. Napríklad v&nbsp;Keni máme fabriku s&nbsp;makadamiovými orieškami s&nbsp;1&nbsp;200 pracovníkmi. Vlani sme sa pustili do obnovy pestovania kešu orechov, ktorým sa tam kedysi darilo, ale veľká korupcia zničila tento obchod,“ vymenúva. Okrem toho rozbehli projekty fairtrade - spravodlivý obchod, ktorý dáva ľuďom možnosť uživiť sa vlastnou prácou za dôstojných podmienok.

Čím sú podľa aktívneho Kanaďana Slováci iní než ľudia v&nbsp;jeho rodnej krajine? „Stále sa sťažujú. Dostávame aj škaredé komentáre k&nbsp;našim projektom. Pre mnohých je Afrika čierna diera, kde sa strácajú peniaze. Kanaďania sú slušnejší a&nbsp;optimistickejší. Slováci sú často skeptickí cynici, tvária sa, že všetko vedia,“ hovorí na rovinu.

V&nbsp;Kanade je veľa príležitostí, ale aj náročné podmienky. „Obávam sa, že naši dvaja synovia, ktorí tam žijú, si nikdy v&nbsp;živote nebudú môcť kúpiť v&nbsp;Kanade vlastný dom či byt. Ceny sú tam také vysoké. Za rok majú nárok na týždeň dovolenky, neskôr na desať pracovných dní, na Slovensku sú to až štyri týždne. Ľudia tam viac pracujú. Ak to človeka baví, tak dobre, ale ak nie, je to ťažké. Stredná vrstva v&nbsp;Bratislave má kvalitnejší život ako stredná vrstva Kanaďanov. Tu môže rodina ísť na dovolenku do Tatier alebo inde, tam si človek rozmyslí, ako naloží s&nbsp;tým týždňom voľna. Tu keby to niekto skúsil zaviesť, asi by bola ďalšia Nežná revolúcia,“ pripomenie. Mladé rodiny v&nbsp;Kanade sa niekedy musia presťahovať aj tisíc kilometrov od veľkého mesta, aby si našli prácu a&nbsp;vzali si hypotéku, ktorú si môžu dovoliť. „Odchádzajú z&nbsp;veľkých miest, lebo život v&nbsp;nich si nemôžu dovoliť,“ dodáva.

Zdravotná starostlivosť je síce v&nbsp;Kanade na vyššej úrovni, ale menej dostupná, najmä pre dlhé čakacie lehoty na rôzne vyšetrenia a&nbsp;zákroky. „Moja manželka si dala vymeniť bedrový kĺb - na Slovensku jej lekár povedal, dobre, o&nbsp;mesiac vás zapíšeme, v&nbsp;Kanade by to bolo o&nbsp;tri roky,“ poznamená.

Allan Bussard má na Slovensku veľa priateľov, za vyše dvadsať rokov si tu vytvoril silné väzby. Obdivuje na nás hlavne tvorivosť. „Dokážete sa prispôsobiť, nájsť riešenia problémov, a&nbsp;to sa mi páči,“ hovorí. Trochu horšie sme na tom s&nbsp;rešpektovaním inakosti, a&nbsp;teda aj niektorých cudzincov. Podľa neho sme priateľskí len k&nbsp;niektorým. „Náš syn išiel ako rozvojový pracovník na tri roky do Etiópie a&nbsp;tam sa oženil. Vrátil sa na Slovensko so svojou etiópskou manželkou, ale naša nevesta mala často negatívne skúsenosti. Skoro každý mesiac mala v&nbsp;autobuse nejaký miniincident, častovali ju škaredými slovami. To bol aj jeden z&nbsp;dôvodov, prečo sa rozhodli odísť do Kanady. Hlavne po narodení dcéry nechceli, aby vyrastala v&nbsp;takom prostredí. V&nbsp;Kanade sú ľudia z&nbsp;Číny, z&nbsp;Afriky, Indie a&nbsp;tam to nikto nerieši. Deti v&nbsp;škole si vôbec neuvedomujú, že niekto má inú farbu pleti,“ opisuje. Inak si už na Slovensko zvykol a&nbsp;našiel tu svoj domov. S&nbsp;manželkou bývajú v&nbsp;rodinnom dome v&nbsp;Lamači a&nbsp;neúnavne sa venujú humanitárnym projektom.

Kanada však stále zostáva jeho prvým domovom. Teraz o&nbsp;to viac, že v&nbsp;nej žijú jeho dvaja synovia a&nbsp;vnúčatá. Priznáva, že penziu by rád prežil práve v&nbsp;krajine javorového listu, aby bol s&nbsp;rodinou. „Oveľa dôležitejšie než krajina sú vzťahy a&nbsp;komunita,“ dodáva.

"Stredná vrstva v Bratislave má kvalitatívne lepší život ako stredná vrstva vo Vancouvri," hovorí Allan Bussard

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás