reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Bude reč aj o kúpeľných domoch. Pritom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach je národná kultúrna pamiatka z roku 1932 a dodnes je „jeden z najvýznamnejších medzinárodných príkladov európskeho funkcionalizmu“.

Ceduľa tiež tvrdí, že „pre svoje kvality bol zaradený do vôbec prvého Súpisu pamiatok na Slovensku v roku 1969“ a že sa dostal aj do „prestížnej svetovej publikácie Phaidon Atlas of Contemporary World Architecture“. Tomu akosi nezodpovedajú upozornenia Pozor, padá omietka! či Vlastník nehnuteľnosti nezodpovedá za škody. Máte pocit, že hľadíte na Titanic, ktorý už čoskoro pôjde pod vodu. A stiahne so sebou tri ďalšie kúpeľné domy v tesnej blízkosti - Dianu, Savoy i Sláviu.

„Do roku 2006 som bola členkou predstavenstva akciovky Slovenské liečebné kúpele a boli sme to my, kto ukončil prevádzku Machnáča už v roku 2000. Jednoducho, už nespĺňal požiadavky, postavili ho v 30. rokoch minulého storočia ako sezónne zariadenie, teda len na leto, nemal izolované okná, sprchy boli spoločné na chodbe... Potreboval rekonštrukciu, pripravili sme projekt. Napríklad sme chceli z dvoch izieb vytvoriť jednu väčšiu a do každej pridať malú kúpeľňu, ale s tým pamiatkari nesúhlasili. Mali sme s nimi zlú skúsenosť už vtedy, keď sme vymenili pôvodné vodovodné batérie, dostali sme pokutu,“ rozpráva Janka Zálešáková, dnes predsedníčka Asociácie slovenských kúpeľov a viceprezidentka Európskej asociácie kúpeľov. Nakoniec to vzdali. Po nich pred pamiatkarmi cúvol aj nemecký investor, odvtedy šiel Machnáč z ruky do ruky a už ani nie je majetkom kúpeľov.

Doliečovací areál v Štôle. Ak máte chuť, môžete si na internete nájsť šesťminútové video, po ktorom vás určite prejde chuť navštíviť ho. Patril Národnému ústavu tuberkulózy, pľúcnych chorôb a hrudníkovej chirurgie Vyšné Hágy, posledný pacient opustil jeho brány pred desiatimi rokmi. Ale desať rokov môže byť veľmi dlhý čas. Tri budovy, v ktorých sa liečili štyri stovky pacientov, sa zmenili na ruiny. Tatranská príroda ukázala svoju silu. Okná v ťahu, dvere tiež, niekde stopy po pokusoch vymlátiť zo stien tehly, ktoré by sa ešte na niečo mohli zísť.3

Dielo neprispôsobivých cítiť na každom kroku - odpílené balkónové zábradlia, vytrhané elektrické vedenia, aj časť strechy sa pobrala do zberu starého železa. Po nich sem zavítali sprejeri, a tak sa môžete dozvedieť, že akýsi Mišo sa vyrovnáva so svojou sexuálnou orientáciou. Celé by sa to dalo zhrnúť do pár písmen, ktoré na stenách, samozrejme, nechýbajú - JBMNT. Takto skončil liečebný ústav, ktorý ešte v polovici minulého storočia patril vo Vysokých Tatrách medzi najrozvinutejšie a mohol sa pretransformovať na klimatické kúpele.

V knihe Almanach lázní sú uvedené každé kúpele, ktoré na Slovensku v roku 1949 fungovali. Janka Zálešáková číta ich názvy a čoraz častejšie vyslovuje slovo - neexistujú. Baldovce, Belušské Slatiny, Cemjata, Cigeľka, Herľany, Gánovce, Išľa, Kráľová pri Banskej Bystrici, Ľubochňa, Ľubica, Malé Bielice, Rožňava, Revúca, Sivá Brada, Sobrance, Svätý Jur, Šťavník, Svablunka, Vyhne, Železnô. Dlhý zoznam. Po roku 1989 sa k nim pridali ďalšie - Štrbské Pleso, Tatranské Matliare, Korytnica. Podľa slov Janky Zálešákovej od roku 1948 kúpele postupne zanikali, súdruhovia nemali záujem udržiavať tie menšie, sústredili sa len na budovanie veľkých. A po súdruhoch prišli privatizéri.

„Štrbské Pleso má vysokohorskú klímu, leží v nadmorskej výške 1 346 metrov, kúpele v tejto výške boli jedinečné. Keď prešli do súkromných rúk, museli sa riadiť podmienkou, že desať rokov sa nesmie zmeniť charakter privatizovaného podniku,“ hovorí predsedníčka asociácie. Lenže desať rokov prešlo a z liečebného domu Hviezdoslav na Štrbskom Plese je najluxusnejší tatranský hotel na brehu jazera. Helios, kam chodili nielen naše, ale aj zahraničné deti, je v troskách.

Nuž a Korytnica je príbeh sám osebe. „To, že kedysi veľmi obľúbené kúpele, kde sa liečili poruchy tráviaceho systému a diabetes, sa zmenili na ruiny, pokladám naozaj za tragédiu. Dôvod vidím v tom, že manažment po privatizácii nezvládol situáciu, nedokázal sa zamerať na liečbu aj iných ochorení a nechal kúpele schátrať,“ konštatuje. Dopovedzme len, že nôž do chrbta našich kúpeľov prišiel aj z inej strany - v roku 2002 sa zmenilo financovanie kúpeľnej liečby.

Pacienti sa sem chodili liečiť už v časoch monarchie a so svojimi tráviacimi ťažkosťami sa do Korytnice dostal aj Ľudovít Štúr. Ale ani s tým najväčším národným povedomím sa sem už žiadni pacienti nevyberú. Iba tí, ktorí si chcú načapovať vzácnu prírodnú minerálnu vodu. S fľašami sem ľudia chodia na Jozefa, dvoch Vojtechov, Antonína či Žofku. Tak sa volajú korytnické pramene, z ktorých tečie liečivá voda.

To je to posledné, čo z vyhľadávaných kúpeľov ostalo. Čo malo cenu, zmizlo. Čo nie, to dorazili vandali. Dokonca sa porúčali aj dvaja z piatich partizánov, ktorí pripomínali naše povstalecké tradície. Mali smolu, ich reliéfy boli z kovu rovnako ako písmená, ktoré ich slávu pripomínali. Aj tie sú preč. A krásnu starú architektúru liečebných domov pomaly žerie pleseň. Ak chcete zažiť Černobyľ na vlastnej koži a nechcete vycestovať na Ukrajinu, choďte do Korytnice.

Ale vráťme sa k nožu v chrbte kúpeľov, ktorý sa zaryl aj do toho korytnického.

„V roku 2002 sa zmenilo financovanie kúpeľnej liečby, pri mnohých diagnózach si klient časť pobytu hradí z vlastného vrecka. A to, samozrejme, znamenalo zníženie záujmu o liečenie. A tento stav pretrváva dodnes,“ dodáva. Navyše, očakávať, že dakto pôjde so žalúdočným vredom do Korytnice, keď už dnes vieme, čo je to baktéria Helikobacter pylori a že si s ňou poradia lieky, je zrejme naivné. Kúpele pod Donovalmi mali jednoducho smolu. Na manažment, na diagnózy, pri ktorých pomáhali, i na zmenu financovania kúpeľnej liečby.

„Výber zdravotného poistného ustavične stúpa, ale podiel výdavkov z neho na kúpeľnú starostlivosť zostáva už roky v podstate nezmenený, pohybuje sa okolo 40 miliónov eur ročne. Slovensko má obrovské výdavky na lieky, najvyššie z celej vyšehradskej skupiny, a predsa - ak sa pozrieme na európsky štruktúrny indikátor zdravia, sme po Litve na chvoste celej Európskej únie,“ hovorí Janka Zálešáková. Ten „indikátor“ nie je nič iné ako „roky prežitia v dobrom zdraví“. Priemer v únii je 61,5 roka, v Česku dokonca 64 rokov a u nás - 54,3 roka.

A hoci máme na Slovensku vyše 1 600 minerálnych vôd aj vysokohorské klimatické podmienky, kúpeľných lôžok nám ubudlo. Ak sme ich v roku 1995 mali 11 400, v roku 2015 - 10 896.

Liečebný dom Slovan. Piešťanci o ňom hovoria ako o dome duchov. A nie hocijakých duchov! Grand hotel Rónai, ktorý neskôr premenovali na Grand hotel Royal, slúžil hosťom od roku 1907. Hovorilo sa o ňom ako o najvznešenejšej, najväčšej a najkrajšej budove kúpeľného parku so 120 posteľami s najelegantnejším zariadením. Mal výťah, terasy, ústredné kúrenie, kaviareň, jedáleň, elektrické osvetlenie, vodovod, zábavnú miestnosť, lodžiu, tmavú komoru, telefón a - smolu.

Ak dávne prospekty tvrdili, že je z neho rozkošný pohľad na Váh, tak je to dnes práve liečebný dom Slovan, ktorý tento rozkošný pohľad kazí. Chceli ho obnoviť už za socializmu, v roku 1985 ho zatvorili, ale po Nežnej revolúcii zostali rekonštrukčné práce iba na papieri. „Ak ho chcete vidieť v plnej paráde, pozrite sa na maketu, ktorú vytvoril Roman Sékeľ. Tento študent robí modely budov v zlom technickom stave, hoci sú symbolom Piešťan,“ poradil nám Vladimír Krupa z Balneologického múzea Imricha Wintera. Oplatilo sa. Ale, ako tvrdí Janka Zálešáková, zrejme nezostane pri makete. Zahraničný majiteľ už zrekonštruoval takmer všetky kúpeľné budovy na piešťanskom ostrove, teraz sa chystá aj na Slovan.

Lenže, človek sa už nadšeniu bráni. Videli sme priveľa ruín. A niekde už neboli ani tie. Napríklad na Sivej Brade. Tam, kde pred februárom 1948 boli kúpele, sme asi pred desiatimi rokmi ešte videli zvyšky fontány. Dnes už len jaky, ktoré sa pasú za drôtom nabitým elektrinou. Sme ešte vôbec kúpeľná veľmoc?

„V porovnaní s Európou máme stále veľmi kvalitnú kúpeľnú starostlivosť a naozaj sa dá povedať, že Slovensko je kúpeľná veľmoc. Ak nezmeníme legislatívu tak, že znemožníme pacientom chodiť do kúpeľov, aj ňou zostaneme. Veď vo všetkých funkčných kúpeľoch sa investuje vo veľkom, rastú Bojnice, Bardejovské Kúpele, Dudince, Turčianske Teplice, Štós a mnohé ďalšie. Pozviechala sa tiež Nimnica, ktorá pred privatizáciou nevyzerala veľmi lákavo,“ dodáva prezidentka Asociácie slovenských kúpeľov. „A pribudli nám nové. Napríklad Kúpele Červený Kláštor, predtým Smerdžonka, ktorá akoby vstala z popola. Bola, nebola, a teraz zase je.“

Súmrak kúpeľov: V zdraví sa nedožívame ani 55 rokov, lôžok v prírodných liečebniach však ubúda

Výber pre vás