Tip na článok
Jozef Kroner: Herec sa na filme režírovanom Martinom Ťapákom podieľal aj prípravou dialógov, ktoré dávno zľudoveli.

Svojrázny filmový hrdina naozaj žil. Kto bol predlohou legendárneho Sváka Ragana?

Ako to bolo so skutočným svákom Raganom a kto v Brezovej bol predlohou pre knihu a film?

Galéria k článku (5 fotografií )
Kedysi: Brezovú spopularizovala nesmrteľná postava figliarskeho sváčka.
Dľa skutočnej udalosti: Najstarší príbeh o svákovi Raganovi sme našli v novinách z roku 1919.
Dnes: Brezovú spopularizovala nesmrteľná postava figliarskeho sváčka.

Zaiste poznáte nezabudnuteľnú postavu Jozefa Kronera v hlavnej úlohe trojdielneho televízneho filmu Sváko Ragan. No vedeli ste, že pred filmom existovala aj nemenej slávna kniha a že jej autorovi, spisovateľovi Elovi Šándorovi, bola vzorom skutočná postava z Brezovej? No a kto bol teda predobrazom írečitého figliara?

Mamlas, lachman a mameluch

„Janko, sadni si. No sadni si, keď ti ja richtár kážem! Lebo keď ti poviem Jano, bude s tebu zle! Kto je tá osoba, há? - No a kto by bola? Mara Lopúchová, šak vy ju poznáte... - Poznám, nepoznám! Ty ma neekzamenuj! Oné, aj spávate spolu? - No a jakož... To už tak spolu chodý... - No to ste vy pekný hyd! A azdaj je už niečo na ceste, čo ste tak hriešne ušporeli? Sto centov striel okovaných ti do tvojej duše flanderskej vpálelo! A ty čo máš, Mara, na tom starom capovi? Ty viselec! Ty mamlas! Ty lachman! Ty mameluch! No dočkaj! No dočkaj, ty rašpel starý! Idem volat do Bratislavy! Kto to jakživ slýchal na Brezovej také psie živobytie!”

Poznáte scénku s mladou Marou - hrá ju Zuzana Kronerová -, ktorá si chce vziať starého Jána Kvandúcha? Nasleduje „telefonát“ budíkom do hlavného mesta. „Pán pisár, sadnite si a píšte. Jano, diktuj svoje jméno! - No, a čo s tým budete robit? - To uvidíš pozajtreky! A šak já ti to možem aj hnet povedat, abys môhel lepšie spávat: pojdeš do Turecka za pastiera. Áno, áno, budeš tam levôv pást v háreme tureckého sultána. - Sváko, asnaj nije naozaj? - Mlč, Mara, lebo teba pošlem do Egypta tavy dojit!“

Je to len jedna z mnohých famóznych scénok s neprekonateľným Jozefom Kronerom. Takisto ako tá, keď sváko striehne na tajomného zlodeja sliepok alebo keď sa na trhu handrkujú o cenu kože. Sváko Ragan je hotovou exhibíciou humoru - a ľudí zabáva už takmer sto rokov. Už dávno pred filmom totiž existovali knihy s jeho príhodami. Originálnu knižku vydal autor, spisovateľ Elo Šándor, v roku 1927, ale prvé kapitoly uverejňoval pod pseudonymom už krátko po vzniku Československa v myjavských novinách. O mystifikáciu sa zaslúžil sám spisovateľ, keď v novinách vždy pripísal: „Dľa skutočnej udalosti.“

Ako to teda bolo so skutočným brezovským vtipkárom, ktorý bol predlohou spisovateľovi a ktorému Jozef Kroner postavil nesmrteľný pomník?

Elo Šándor: Objavil svojrázneho Brezovčana, na fotografii vpravo.
Elo Šándor: Objavil svojrázneho Brezovčana, na fotografii vpravo.
SLOVENSKÁ NÁRODNÁ

V Brezovej

„Prosím čitateľov, aby jednotlivé state, citované v brezovskom nárečí, vyslovovali po brezovsky, to je - úplne tvrdo,“ napísal na úvod príbehov o svákovi Raganovi spisovateľ Elo Šándor.

V Brezovej pod Bradlom sa tvrdo vyslovuje dodnes. Okolo sa rozkladajú kopce Malých Karpát s kopanicami, opodiaľ stojí najslávnejší vrch Bradlo so Štefánikovou mohylou. V mestečku sa stretávame s bývalým učiteľom Petrom Uhlíkom, znalcom a propagátorom miestnej histórie. „Naše nárečie tvrdé už len bolo, lebo rokmi a príchodom nových obyvateľov zmäkli i Brezovčania. Migrácia sa tu prejavila v časoch tureckého nebezpečenstva, ďalšia, veľmi prospešná, po bitke na Bielej hore, z Čiech, na druhú stranu mnohí naši emigrovali v 19. storočí. Napriek všetkému udržujeme tie vzácne vlastnosti predkov ako samostatnosť, rozhľadenosť a rodácka spolupatričnosť.”

Peter Uhlík odučil tri generácie detí a tunajšiu históriu má v malíčku. Pripomína, že ako kaplán v Brezovej pôsobil Jozef Miloslav Hurban, ktorý svojou rečou na tunajšom rínku strhol za revolúcie v roku 1848 množstvo ľudí, rovnako silná tu bola legionárska tradícia a za vojny tu fungoval občiansky odboj i partizánske hnutie.

Cesta nás vedie na miestny cintorín. Hoci v Brezovej majú dva kostoly - evanjelický aj katolícky -, cintorín je spoločný. „Leží tu okolo päťdesiat rodákov, ktorí patria do encyklopédií,“ dozvedáme sa a pozeráme sa na náhrobné kamene Štefánikovho prvého učiteľa, pedagógov, kňazov, legionárov, bojovníkov proti fašizmu, politikov aj významného architekta Dušana Jurkoviča. Okrem nich tu vidíme hroby Kvandúchovcov - práve Jano Kvandúch utiekol od ženy za frajerkou Marou -, takisto tu ležia Tvarožkovci, v ktorých šenku sa legendárny sváko rád zastavil na tri deci vínka.

Akého ma vidíš, takého ma píš!

Nachádza sa tu aj rodinný hrob, ktorý sme hľadali. Má priamu spojitosť s legendárnym svákom Raganom. „Spisovateľovi poslúžil ako prototyp pre hlavného hrdinu miestny občan Martin Lacko, ktorý leží tu, pred nami,“ ukazuje Peter Uhlík. „Na pomníku čítame, že sa narodil v roku 1847 a zomrel v roku 1931, teda od jeho narodenia uplynulo tento rok v marci 170 rokov.“

Skutočný sváko mal vraj svojský vtip a dlhé roky zabával okolie. Povedané po brezovsky, bol „viselec“.

A ako sa dostal do literatúry? Bolo to vďaka básnikovi Vladimírovi Royovi, evanjelickému kňazovi v neďalekom Bukovci. Ten upozornil na Martina Lacka začínajúceho literáta Ela Šándora, ktorý už pri prvom stretnutí zistil, že má do činenia so zaujímavou postavou. Mal prenikavý, až sarkastický, ale nie zhadzujúci humor a spisovateľ ho ohodnotil ako dobrosrdečného figliara, ktorý neznášal nadutých ľudí. Neskôr vraj spomínal, že keď sa príbeh rodil, opýtal sa Lacka: „Čo všetko môžem o vás uverejniť, sváčko?“ A ten mu odvetil: „Akého ma vidíš, takého ma píš!“

Pri hrobe: Peter Uhlík nám ukazuje miesto posledného odpočinku Martina Lacka a jeho rodiny.
Pri hrobe: Peter Uhlík nám ukazuje miesto posledného odpočinku Martina Lacka a jeho rodiny.
Michal Smrčok

Martin Lacko, alias sváko Ragan sa oženil - po brezovsky „učlovečeli“ sa - s Juditou. Spolu so svojou strynkou aj ležia vedľa seba. Nemal pritom vždy len humorný život. Do knihy ani do filmu sa nedostala veľká rodinná tragédia, keď im počas jediného dňa v roku 1908 zomreli dve dospelé deti - 27-ročný syn Martin podľahol vodnatieľke a keď sa to pri príchode domov dozvedela 20-ročná dcéra Judita, skolabovala a takisto skonala. Na rodinnom hrobe čítame k tejto tragédii clivý text: „V lužko nemoci sestra i brat v jednu hodinu život dokonali, zrjedkavost velka to a mož byt len zázrak, aby dva v jednom hrobe spočívali.“

Keď treba i figliarska

„Keď som pred rokom uverejnil prvý úryvok z príbehov sváka Ragana, počali sa sváčkovia i strynky vzájomne vypytovať - ná, koho to ten oný myslel? Nebodaj mal na mysli teba, Juro, však ty si najvac viselectví postváral... A či azda vaččím dílom na Ščevána sa to vztahuje, ej veru, bouprisám... Nebolo konca-kraja vypytovaniu, koho vlastne skrývam za menom Ragan spomedzi toľkých Brezovanov. Povaha sváka Ragana je chytrá, bystrá, dovedná a keď treba i figliarska.“

Takto hovoril otec slávnej postavy. Spisovateľ Elo Šándor bol vtedy ešte mladík, bojoval v zákopoch prvej svetovej vojny. Po jej skončení pracoval celý život ako úradník, zväčša v bankách, no za druhej svetovej vojny sa zapojil do antifašistického odboja, niekoľkokrát ho zatkli aj od-vliekli do koncentráka. Podstatou jeho tvorby boli humoristické poviedky - tie o svákovi Raganovi sú bezpochyby najpopulárnejšie. Zomrel v roku 1952 a už sa teda nedozvedel, že jeho postavičku čakal o štvrťstoročie druhý život - vo filmovom podaní Jozefa Kronera. Premiéru filmu v roku 1976 si Brezovčania, samozrejme, nenechali ujsť.

Fakt je, že umelec toho ukázal oveľa viac než len jednoduché „fóriky“. Brezovské zvyky opísal tak verne, že sa hovorí o jeho prínose pre zaznamenanie vtedajšieho folklóru. Paradoxne, sám Elo Šándor bol rodák z neďalekého Vrbového. „Nie som Brezovanom, iba ,prespoľným‘. Najnovšie ma moji brezovskí priatelia ,štepeným Brezovanom‘ nakrstili. Priateľská láska k Brezovanom, ich typický svojráz známy mne už od detských mojich časov, viedli ma k napísaniu tohoto dielka.“

Prvé vydanie: Odkedy spisovateľ napísal prvú knihu o svákovi, neprestali sa ho pýtať, kohože to spodobnil.
Prvé vydanie: Odkedy spisovateľ napísal prvú knihu o svákovi, neprestali sa ho pýtať, kohože to spodobnil.
Peter Getting

Ludkovia dobrí, milujte sa vespolek

Spomínate si na sváka sediaceho na neodmysliteľnom voze, ktorý ťahá jeho „kobulka“? Aj to má opodstatnenie. „Sváko Ragan mali ver kobulku, ozaj herskú, ktorá nazpamäť poznala už všetky cesty a krčmy. Vedela sa sama i s vozom vyhnúť cudziemu povozu - akby si sváko, v košine sediaci, snáď trocha zdriemli. Bola mrška tak vycibrená, že sa vždy na ľavú stranu vyhla, ako to platné policajné predpisy nakazovaly. Bóóóže, veď to aj stojí námahy, kým si koňa na toľko vycvičí, aby poznal všetky cesty a krčmy v siedmich župách, čiže bol všade doma - ako sa vraví!“

Sváko totiž cestoval za „gšeftom“ a došiel do Prešporka, Viedne, ba
i Krakova. Cesty na trhy boli realitou Brezovčanov. V minulosti tu bolo najvýznamnejším remeslom garbiarstvo a s ním súvisel obchod s kožou, vlnou, neskoršie aj s podošvami. Garbiari skupovali kože od chovateľov a pred spracovaním ich lúhovali v jamách na dvore - sváko v takej vykúpal aj nového farára a až po takom krste ho Brezová prijala za svojho. Hoci hľadel podozrievavo na „dábelské novoty“ ako železnica a „antonobile“, v remesle sa vyznal, takisto ako v „gšefte“.

Peter Uhlík súhlasí, že vo svákovi je vlastne voľačo z každého dávneho Brezovčana. „Menší výrobcovia nosili výrobky na trh v ,noške‘, druhí na voze, do ktorého bol zapriahnutý koník. Nuž a práve takého obchodníka s kožou, s jeho skúsenosťami a žartovnými príbehmi, zachytil spisovateľ. K Martinovi Lackovi pridal ďalšie črty, ktoré obdivoval u Brezovčanov, a postava sváka Ragana, statočného remeselníka aj huncúta známeho široko-ďaleko, bola na svete.“

A ako to hovorievali sváčko? „Z lásky prišjél človek na svet, z lásky sa narodél. Jako výbavu prinjesel si
nárok na lásku a teda z jeho podielu na láske nikto mu nesmie ništ vziat. Preto, ludkovia dobrí, milujte sa vespolek.“

VIDEO Plus 7 Dní