Tip na článok
Tajch Bakomi: Ak nad jeho brehmi vybudujú vyše dvadsať obydlí, ako sa v Banskej Štiavnici hovorí, navždy stratí svoje čaro.

Tajomstvo štiavnických tajchov: Za ich vznikom stojí jednoduchá, no geniálna myšlienka

Keď sa pozriete na letecké zábery okolia banského mesta, vidíte v zeleni modré oká roztrúsené po celom kraji, v ktorých je približne 7 miliónov kubických metrov vody.

Galéria k článku (7 fotografií )
Pod bakomskou hrádou: Kamene v klenbe štôlne držia už tristo rokov, hoci ju stavali bez malty. Tadiaľto prepúšťali vodu do Vindšachty.
Vymenené: Ale vydržalo to dvesto aj tristo rokov.
Tajch Rozgrund: Do roku 1855 toto dielo pokladali za najodvážnejšie postavenú sypanú zemnú vodnú hrádzu na svete.

Tak, prosím pekne, cez toto jazero som preplávala s malorážkou v ruke. Potom sme si dali borovičku a nakoniec sme skončili v chatkách, kde sa nekúrilo. Bolo chladno, takže studený odchov. Ale to sa od nás, ktorí sme boli na fakulte telesnej výchovy a športu, očakávalo, - rozpráva Hana Podhorská z Brna a ukazuje pritom na Veľký Richňavský tajch.

Zdá sa, že to nemala veľmi ťažké, voda je len na spodku nádrže a vlastne vôbec nie je až taký krásny, ako sme si ho predstavovali. „No vtedy tu voda bola! Hladina bola o pekných pár metrov vyššie! Vtedy sme liezli aj po štôlňach, ktoré doň vodu privádzajú a odvádzajú z neho, ale to bolo dávno. Už som stará ženská. A ešte sme doma zabudli foťák!“

Keď naprší a nevyschne

„Veru, kedysi bývali letá, keď tu bolo naraz dvetisíc aj viac ľudí. Za jediný víkend sa mi podarilo urobiť tržbu 175-tisíc korún! Behal som trikrát za deň do Banskej Štiavnice, aby som doplnil tovar. Viete si predstaviť, že za jediný víkend som narazil 57 sudov piva?“ pýta sa Miloš Bauko, ktorý sa dáva oslovovať Miki z Richňavy. Má stánok s potravinami a občerstvením pri Malom Richňavskom tajchu a dodá, že posledné štyri roky je všetko inak, peniaze si nenosí z roboty, ale nosí ich do nej.

Vodohospodár Vašek Koleda: „Vodné štôlne majú spolu takmer štrnásť kilometrov,“ hovorí.
Vodohospodár Vašek Koleda: „Vodné štôlne majú spolu takmer štrnásť kilometrov,“ hovorí.
Viktor Malý

„Odkedy jazero vypustili, nechodieva sem dokopy nikto. Čosi sa tam pokazilo. Ale ja sa vôbec nečudujem, tu sa roky o vodu nestaral nikto. Ani o celý ten systém jarkov, ktoré do jazier vodu privádzali. Kedysi boli všade jarky a dnes - chaty. Jarky zničili, vybudovali kadejaké premostenia, aby sa autíčkom dostali až do obývačky...“ Nakoniec dodá, že ešte si aj tak bude musieť počkať aspoň tri roky, kým sa Veľký Richňavský tajch naplní. Vraj až keď naprší a nevyschne. Matka príroda má čas. A je jej jedno, že sme na najvyššom bode banskoštiavnických tajchov, vodného diela, ktoré mestu pomohlo, aby sa v roku 1993 dostalo do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Bez tajchov by nebolo ani slávy Banskej Štiavnice.

Geniálna myšlienka

Keď sa pozriete na letecké zábery okolia banského mesta, vidíte v zeleni modré oká roztrúsené po celom kraji, v ktorých je približne 7 miliónov kubických metrov vody. A všetko je to voda, ktorá slúžila najmä na čerpanie vody. Nezmyselná veta? Naopak, dômyselný systém, ako zachrániť ťažbu nerastov v meste, ktoré má dodnes v erbe striebornú a zlatú jaštericu. „V tunajších baniach vyťažili v rokoch 1600 až 1625 ročne okolo 5 000 až 5 600 kilogramov striebra, najlepší bol rok 1690, keď získali 29-tisíc kilogramov striebra a 605 kilogramov zlata. Vlastne sa dá povedať, že práve od Banskej Štiavnice pochádza všetko slovenské striebro,“ hovorí Vašek Koleda zo Slovenského vodohospodárskeho podniku.

Lenže čo sa začalo kutaním na povrchu a vytváraním jám, z toho sa čoskoro stali banské diela. A keď sa na svete objavil pušný prach, už to nebolo iba zo sedem metrov chodieb, ktoré dokázali za rok vyraziť dvaja baníci, ale desiatky, stovky metrov v rôznych úrovniach. Až sa do nich nakoniec vovalila voda a jej odčerpávanie bolo čoskoro také drahé ako zisk z ťažby. Na vedrá mohli zabudnúť, aj na gápeľ, kde koleso na vyťahovanie vody ťahali kone. Vo Viedni v roku 1710 rozhodli, že to nemá zmysel, ale banský strojmajster Matej Kornel Hell prišiel na geniálnu myšlienku - vodou proti vode. A zachránil baníctvo na nasledujúcich stopäťdesiat rokov.

Tajchy. Z nemčiny - jazierka. Voda z nich poháňala piesty, ktoré vyťahovali vodu zo zatopených štôlní a odvádzali ju preč. Tú istú vodu ešte využili v stupách, kde upravovali rudu, a nakoniec poháňala aj mlyny. V regióne, kde bolo vody málo. A tak ju muselo zoslať samo nebo - dážď, sneh. „Vybudovali 130 kilometrov vodných jarkov, ktoré privádzali vodu približne do šesťdesiatich tajchov, ale aj vodné štôlne, ktoré majú spolu takmer štrnásť kilometrov,“ dodáva Vašek Koleda.

Banská Štiavnica začala lámať svetové rekordy. V roku 1782 začali raziť Voznickú dedičnú štôlňu na odvodňovanie celého revíru s dĺžkou 16 538,5 metra. Stala sa vtedajším najdlhším podzemným dielom na svete. V roku 1837 pri šachte Magdaléna vznikla prvá továreň na strojnú výrobu splietaných drôtených banských
lán na svete. A hoci podobný systém využívali aj v Nemecku či v Nórsku, v UNESCO je len naša Banská Štiavnica.

Tajch Rozgrund: Do roku 1855 toto dielo pokladali za najodvážnejšie postavenú sypanú zemnú vodnú hrádzu na svete.
Tajch Rozgrund: Do roku 1855 toto dielo pokladali za najodvážnejšie postavenú sypanú zemnú vodnú hrádzu na svete.
Viktor Malý

Vodné diaľnice

Bakomi. Čudný názov pre tajch postavený pred rokom 1736. Vraj tu pôsobil duchovný svätý Pachomius, keď stavali hrádzu, a vraj sa do nej dal zamurovať a vraj mu trochu skomolili meno... Ale hrádza stojí. Zrejme ju dobre podupali ovce. Áno, ovce. Keď ukladali jednotlivé jej vrstvy, nechali ovečky, nech sa na nej popreháňajú, zem stuhla. „U nás ovce, pri stavbe vodných diel na Vltave české ženy. Namiesto valcov. Pekne naboso, držiac sa popod pazuchy, kvôli obrázkom dakedy aj v krojoch,“ hovorí Pavol Machava, hovorca vodohospodárov.

Bakomská hrádza stojí dodnes a my sme sa ocitli rovno pod ňou. Nad hlavou máme dvanásť metrov ílu.
Kráčame dnovou štôlňou a pozeráme sa na kamene v jej klenbe, ktoré držia už tristo rokov, hoci ju stavali bez malty. Tadiaľ prepúšťali vodu do Vind-šachty, ktorá je kúsok nižšie. Cez liatinový výpust na dne, ktorý má každý tajch. Na konci štôlne nás čaká akási minikatedrála s klenbou. „Vznikla vtedy, keď v hrádzi menili drevený žľab za kovové rúry,“ konštatuje Vašek Koleda. Nuž, vtedy bolo v roku 1792.

Lenže Bakomi má takýchto štôlní viacero. Vodu do nej privádzali cez Dolnú štôlňu, horná ju zbierala z piarského systému a prevádzala ju z povodia Ipľa do povodia Hrona a cez richnavské nádrže späť do okolia Bakomi. Prvé metre vykladané kameňmi, potom už len chodba vyrúbaná v skale. Brodíme sa v bahne a počúvame, že kedysi tu chodili po drevených doskách. Mali prečo. V strede je zrazu nečakaná odbočka doľava, krátka chodba a na jej konci - čierna diera.

Sedem poschodí s rebríkmi, dnes už kovovými, kadiaľ majster schádzal do ďalšej štôlne, kde obsluhoval ventily. Ak bolo treba, voda z Malého Richňavského tajchu sa mohla dostať do Bakomi, ale z veľkého tajchu aj do Vindšachty. Trochu to pripomína diaľnice pre vodu. Dostali ju, kam chceli a kedy chceli. Ak im ju, pravda, poslali z neba. Inak tajchy vyschli, čo bolo pravidlo, a potom mali baníci fajront. Ale keď ju nebo poslalo, o zvyšok sa postarali jarky. V tomto prípade celých 24 kilometrov zasekaných do okolitých vrchov.

Keď zememerač žasne

O tie jarky sa starali nielen baníci, ale aj študenti Vyššej školy banského typu, ktorú v Štiavnici zriadila už Mária Terézia v roku 1762. V zime sa učili teóriu, ako vytýčiť trasu jarku, vyratúvali kubatúry násypov, venovali sa deskriptívnej geometrii a v lete budovali jarky. Každý mal na starosti svoj úsek a musel sa postarať aj o cestičku, ktorá pri ňom viedla. No a o mnohé cestičky a jarky sa potom postarali za socializmu, keď ich prerobili na lesné cesty pre traktory...

Aj tak sa končia jedny dejiny a začínajú sa druhé. Od roku 1995 sa o tajchy stará Slovenský vodohospodársky podnik, ktorý ich prevzal od Rudných baní a „keďže boli v katastrofálnom stave“, o rok vznikol projekt na obnovu dvadsiatich historických nádrží. Postupne ich čistia a vymieňajú uzávery, aby sa s nimi dalo manipulovať. To je aj prípad Malého Richňavského tajchu, ktorý zrejme pretekal celých tristo rokov.

Mimochodom, keď už o ňom zase hovoríme, spomeňme, že pri jeho rekonštrukcii prefáral zememerač dolnú bakomskú štôlňu, aby ju presne zameral. Musel byť odvážny a keby nebol nadšený jaskyniar, asi by sa mu to ani nepodarilo. Liezol tam pekne v skafandri a nakoniec ho čakal úžas. Nie horor v podzemí, ale zistenie, že nové zameranie takmer presne sedí so zameraním z 18. storočia.

Banská Štiavnica: Mesto, ktorému tajchy vdýchli nový život na stopäťdesiat rokov.
Banská Štiavnica: Mesto, ktorému tajchy vdýchli nový život na stopäťdesiat rokov.
Viktor Malý

Zíde sa. Čoskoro by sa totiž cez túto hornú štôlňu, nazývanú aj Partizánska, mali začať hrnúť do nemeckého tyla bojovníci. Presne tak, ako v roku 1945, keď tadiaľ tajchár previedol partizánov a tí Nemcov napadli od chrbta. Tentoraz však v podaní nadšencov vojenskej histórie, ktorých tento príbeh zaujal.

Najodvážnejší na svete

„Hore boli majere, ale v roku 1977 všetkých vysťahovali. Bezmála tristoročný tajch Rozgrund sa zmenil na nádrž pitnej vody,“ rozpráva Peter Tereň, strážca tohto vodného diela. Pozná ho odmladi, ale, ako tvrdí, nikdy sa v ňom nekúpal. „Zato naši chlapi už áno. Nechtiac. Ak mali doň pri rekonštrukcii dostať čerpadlo na odčerpanie všetkej vody z tajchu, lebo výpust na dne nefungoval, nič iné im nezostávalo,“ dodá Vašek Koleda.

Mimochodom, aj Rozgrund je rekordér, do roku 1855 ho pokladali za najodvážnejšie postavenú sypanú zemnú vodnú hrádzu na svete! Vlastne by ani nemala stáť. Výška tridsaťdva metrov, šírka šesť metrov, šialený sklon svahu. Keby ste si sadli na sánky a pustili sa dole, určite sa zabijete a možno ešte strhnete so sebou lavínu. A predsa stojí! „V diele Mateja Kornela Hella pokračoval Samuel Mikovíni,“ hovorí Pavel Machava.

„Bol matematik, kartograf, geodet a cisársko-kráľovský geometer stredoslovenských banských miest. Zvýšil staré hrádze, postavil nové, prepojil tajchy štôlňami, vďaka čomu sa dala voda presmerovať vždy tam, kde ju potrebovali.“ Nuž, aj keď sánkarom asi radosť neurobil, zásluhy má. I keď bez rekonštrukcie na začiatku dvetisíceho roku by už zrejme jeho dielo nestálo.

A to je vlastne aj dôvod, prečo dnes tajchy rekonštruujú. Striebro a zlato si naši predkovia pobrali, jazerá nám nechali. Keby sa hrádze tajchov popretŕhali, asi by sme na nich nespomínali v dobrom. A asi by sme sa ani neusmievali pri ich myšlienkach, z ktorých niektoré si pamätáme dodnes. Napríklad? V roku 1851 vypracovali „Porádek na kúpania na Klingeri“. Ženy sa na tajchoch smeli kúpať iba doobeda, muži poobede. Poriadok byť musí. A občas človeka až zaskočí.

„Našli sme kovový uzáver, na ktorom bol uvedený dátum, keď ho nainštalovali - 1790 a ďalší dátum, 24. január 1880, keď sa ‚reparuvau u pána Karola Kachelmana‘ vo Vyhniach,“ dodá Vašek Koleda. U toho pána Kachelmana, ktorý tiež využíval vodu z banskoštiavnických tajchov. Ale to už sa krútime dokola ako tá voda.

VIDEO Plus 7 Dní