Cítim sa viac Čech ako Nemec. Ale hlavne som Európan, hovorí o sebe Zdeněk Kedroutek, ktorý už desať rokov žije na Slovensku. Zdá sa, že natrvalo. Vyhrnie si rukáv na tričku a ukazuje nám na ramene vytetovaného českého leva. „Hoci som vyrastal v Nemecku, kde Československo považovali za druhú-tretiu ligu, ja som sa k týmto názorom neprikláňal a hrdo som sa k Česku hlásil,“ zdôrazní.

Už ako dieťa fandil československému futbalovému tímu. Keď v roku 1996 na majstrovstvách Európy v Anglicku Česko a Nemecko postúpili do finále, ani chvíľu nezaváhal nad tým, kto je jeho favorit. S tvárou pomaľovanou českými farbami sa vybral na mníchovský štadión, kde dávali priamy prenos. Stal sa televíznou hviezdou. V rukách držal českú vlajku a ako jediný sa radoval, keď dali Česi gól. „Stále ma snímala nemecká televízia. Dokonca som sa kvôli tomu zápasu naučil českú hymnu,“ spomína po rokoch.

Našli si tu domov

Narodil sa v Prahe, ale keď mal štyri roky, rodičia emigrovali do Nemecka. „Vyrastal som v Mníchove. Po maturite som odišiel na rok a pol pracovať na Floridu do zábavného parku. Aj keď sa mi tam veľmi páčilo, vrátil som sa do Nemecka a vyštudoval ekonómiu. Pár rokov som pracoval v Mníchove a potom v Salzburgu,“ rozpráva Zděnek Kedroutek. Väčšinu života prežil v Bavorsku. „Býval som na okraji hlavného mesta Mníchova, kde som trávil celú mladosť až do vysokej školy a niekoľko rokov práce potom. Ako 29-ročný som sa presťahoval do pokojného horského mesta Bad Reichenhall blízko rakúskeho Salzburgu. V mestečku orámovanom horami Hochstaufen, Zwiesel a Predigtstuhl je stres veľkou neznámou. Nie je tam žiadny priemysel, mesto sa živí svetoznámou soľou, luxusnými kúpeľmi a Mozartovou čokoládou,“ vysvetľuje.

Ponuka od spoločnosti, pre ktorú pracoval, ho spočiatku zaskočila. Mal odísť ako obchodný zástupca na Slovensko. Do krajiny, v ktorej nikdy nebol, hoci je rodák z Československa. Ponuku však prijal. Vždy sa hrdo hlásil k rodnej hrude, k Česku. S odchodom sa zmierila aj jeho rakúska priateľka Nina, ktorú spoznal v Salzburgu.

Ako prvé zo Slovenska videl bratislavské historické centrum a Aupark. „Pripadal mi brutálne moderný, v Salzburgu nič porovnateľné nebolo. Veľa ľudí na Západe si myslí, že tu je koniec sveta. Napríklad z pohľadu ľudí zo Salzburských Álp je to veľká neznáma,“ upozorňuje.

Od firmy mal k dispozícii malý byt v Petržalke. Samozrejme, túžil po niečom väčšom.

S Leuškou sú šťastní: Zdeněk s bývalou manželkou si v roku 2012
adoptovali rómske dievčatko z Petržalky. Malo vtedy tri a pol mesiaca, dnes je z neho usmievavá malá slečna.
S Leuškou sú šťastní: Zdeněk s bývalou manželkou si v roku 2012 adoptovali rómske dievčatko z Petržalky. Malo vtedy tri a pol mesiaca, dnes je z neho usmievavá malá slečna.
Zdroj: Martin Domok

„Keďže na Slovensku nežije toľko ľudí v prenajatom byte ako v Nemecku, tak sme sa s Ninou rozhodli pre kúpu nehnuteľnosti. Našli sme v novinách ponuku tohto domu v Senci. Prišli sme sa sem pozrieť, prešli po námestí a veľmi sa nám tu zapáčilo. Navyše som hľadal také miesto na bývanie, odkiaľ sa budem môcť hneď napojiť na cesty do iných slovenských miest, lebo som veľa cestoval,“opisuje. Po ôsmich mesiacoch za ním pricestovala priateľka a nasťahovali sa do domu v mestečku kúsok od Bratislavy. „Výhodou bolo, že som mohol zháňať parkety, nábytok aj cez víkend. V Rakúsku by to bolo ťažšie, keďže v sobotu fungujú obchody obmedzene a v nedeľu vôbec. Cez týždeň som bol v práci,“ pochvaľuje si.

V roku 2010 si s Ninou v Las Vegas nastokli na prst obrúčky a o dva roky si manželia adoptovali rómske dievčatko z Petržalky. „Leuška mala vtedy tri a pol mesiaca. Sme s ňou veľmi šťastní, môžem len odporučiť. Bolo to dobré rozhodnutie po nevydarenom umelom oplodnení,“ dodá.

Senec ako malá Florida

Už tri roky je rozvedený a odkedy prišiel na Slovensko, vystriedal niekoľko zamestnaní na Slovensku aj v Rakúsku. Senec však neopustil. „Leuška je tu doma. Bývalá manželka žije vo Viedni, dcérku si striedame a navštevuje tam česko-slovenskú školu,“ upresňuje.

Keď pracoval v Rakúsku, pár desiatok kilometrov za hranicami, občas vzal tamojších kolegov za zábavou na Slovensko. „Napríklad do Harley Clubu. Boli nadšení. Hovorím im - Veď bývate kúsok a nikdy ste tu neboli?“krúti hlavou. Nuž, neboli.

Vlani zase pozval kamarátov z celého sveta na Disney party, ktorú zorganizoval na Seneckých jazerách. „Prišlo 28 ľudí z 13 krajín, medzi nimi Kanaďan, Američan či Nór. Boli tu päť dní a veľmi sa im páčilo. Pripadalo im to ako malá Florida. V lete tá atmosféra naozaj pripomína život na Floride - každý deň hudba, dobrá nálada,“ rozplýva sa.

Zdeněk je zo Slovenska nadšený. Len „západniari“ o ňom podľa jeho slov vedia málo. „Mám veľmi rád Banskú Bystricu, je tam skvelý džezový klub. Páčia sa mi aj Tatry, len vždy keď idem okolo, sú ponorené do hmly,“ priznáva.

Najznámejší obraz Nemecka
Najznámejší obraz Nemecka
Zdroj: Plus 7 dní

Čeština je úplne iná!

Po slovensky nerozpráva, ale po príchode do našej krajiny sa zlepšila jeho čeština. Na tieto dva jazyky sa však pozerá inak ako našinci. „Vôbec nie sú také podobné, ako si myslíte,“smeje sa. Hneď pridá jeden príklad: „Iba pozeraj a rob to isté! Taká jednoduchá veta, ale nerozumel som ani slovo, lebo každé je úplne iné v češtine a v slovenčine. Hovorím si, preboha, čo je to? Už to slovíčko iba mi robilo riadny problém. Veď v češtine tá veta znie - Jen se dívej a dělej to stejně.“

Zdeněk si myslí, že medzi slovenčinou a češtinou je rozdiel asi ako medzi nemčinou a holandčinou. „Vy ste ich vnímali ako podobné jazyky, lebo ste v nich vyrastali. Ale teraz je to už iné, čím ďalej na západ v Česku idete, tým menej po slovensky rozumejú,“ dodáva.

Rozdiel vidí aj v mentalite Čechov a Slovákov - u nás si ľudia menej veria a sú ustráchanejší. „Zažil som to aj v práci, keď som robil školenia. Česi majú menej obáv, sú uvoľnenejší, sebavedomejší. Myslím, že Slováci by mohli mať väčšiu hrdosť, zvýšilo by to aj atraktivitu celej krajiny, ktorá má veľký potenciál,“ zamýšľa sa.

Nemecko verzus Slovensko

Aj keď sa hlási k Česku, predsa len vyrastal v Nemecku, v odlišnom prostredí a stabilnejšej ekonomickej situácii. „Sú korektní, ale málo zábavní. Slováci sú milí, úprimní,“zamýšľa sa nad rozdielmi. „Ale najviac ma zaujalo, že tu dokážu ľudia vyžiť, a dokonca ani nie zle, z 500 eur na mesiac. Takých som v Nemecku nepoznal. To sú podľa mňa umelci, fakt,“ obdivuje schopnosti Slovákov. Upozorňuje však aj na priepastné ekonomické rozdiely v našej krajine. „V Bratislave človek vidí totálny luxus, ľudia jazdia na Porsche a podobne. Takúto koncentráciu prezentovaného bohatstva nevidíte ani v Nemecku. Na druhej strane je tu aj totálna chudoba. Jazdím na východ Slovenska a fascinovane pozerám na tie osady. Aj by som tam šiel, len nikto nechce ísť so mnou,“hovorí.

V Nemecku však posledné tri roky zápasia s inými problémami. Náš spoločník sa nevyhne téme o migrantoch, ktorí podľa jeho slov zaplavili nielen veľké, ale aj malé mestá a dediny. „Kedysi najbezpečnejšia krajina na svete je teraz na 53. mieste,“povzdychne si. „Mám adoptovanú malú Rómku, takže určite nemám nič proti menšinám či iným kultúram. Ale v Nemecku je jednoducho migrantov príliš veľa, zvýšila sa kriminalita a ľudia majú strach. Je to zvláštny pohľad, keď v parku mestečka, kde ľudia ešte v nedeľu chodia do kostola v tradičných bavorských krojoch, sú stovky Afričanov. Som muž, ale bál by som sa tadiaľ v noci ísť,“ priznáva.

„Otvoriť hranice a pustiť ich bez akejkoľvek kontroly bolo nešťastné rozhodnutie. Keď spáchajú trestný čin, napríklad znásilnenie, tak v médiách zmenia meno páchateľa na nemecké, aby nebolo na prvý pohľad zjavné, že ide o migranta,“opisuje vyhrotenú situáciu v Nemecku. „Navyše, nezdá sa mi fér, že väčšina utečencov sú mladí chlapi. Kto potom v tých rozbitých krajinách bude budovať? Ženy s deťmi? Veď Európa im vlastne berie pracovné sily aj odborníkov. Oveľa lepšie by sa im dalo pomáhať tam,“ krúti hlavou.

V Nemecku sú podľa jeho slov ľudia z toho rozčarovaní a plní strachu. „Mnohí majú v sebe už rebéliu. Moji kamaráti v jednom mestečku založili domobranu. Sú to slušní chlapci, ale ženy sa boja chodiť po ulici, na stanicu,“ dodáva. Samozrejme, toto nie sú dôvody, prečo o návrate do Nemecka či skôr Bavorska neuvažuje. Jednoducho mu Slovensko prirástlo k srdcu a je domovom aj pre jeho dcéru.