Plus 7 dní

Predstavy o upíroch nefascinujú len dnes. Svoje silné zastúpenie mali v mytológii už pred niekoľkými storočiami. Kým súčasné umenie zobrazuje monštrá závislé od krvi často romanticky - ako neodolateľné bytosti s nadprirodzenými schopnosťami-, v minulosti sa ich ľudia skutočne báli.

Svedčí o tom aj najnovší objav hrobu v poľskom meste Kamieň Pomorski, kde našli kostru so zreteľnými protiupírskymi zásahmi. Prečo sa miestni obávali, že mŕtvy sa vráti medzi živých, sa už nedozvieme. Pozoruhodný, ale nie ojedinelý archeologický nález u našich severných susedov však opäť dokazuje, že viera v upírov bola v slovanských národoch silne zakorenená.

Začiatkom mája v poľskom meste Kamieň Pomorski v Západopomoranskom vojvodstve spôsobil rozruch objav záhadnej kostry. Na mieste bývalého trhoviska sa našli pozostatky muža, ktoré boli značne znetvorené.

„Máme tu dve indície, ktoré naznačujú, že išlo o posmrtné protiupírske opatrenia. Násilím mu do úst vložili tehlu, ktorou mu vyrazili všetky horné zuby. Druhou je mužova prevŕtaná noha, aby nevstal z hrobu a nestrašil ľudí,“ vysvetľuje archeológ Slawomir Górka.

Kus tehly i poškodená noha podľa neho nasvedčujú, že išlo o upírsky pohreb. Takúto poslednú rozlúčku si však rozhodne nevybral dotyčný zosnulý. Postarala sa o ňu komunita, ktorá mala z nejakého dôvodu strach, že sa medzi nich vráti a bude im škodiť.

Pozostatky muža boli uložené podľa tamojších zvykov, ktoré sa udržiavali od trinásteho do sedemnásteho storočia. Napríklad umiestnenie tvárou na východnú stranu.

Lenže lebka s vrazenou tehlou a prederavenou stehennou kosťou je skôr rarita a má špecifický význam. Zaujímavý je aj ďalší fakt. Cintorín síce plnil funkciu štyri storočia, ale nie nepretržite.

„Muža, ktorého sme našli, tu pochovali v čase, keď už cintorín neexistoval, a navyše na jeho okraji,“ upozorňuje Slawomir Górka. Proti upírskej teórii zase hovorí fakt, že mŕtveho pochovali neďaleko kostola, kam telá bezbožníkov nepatria.

Objav v meste Kamieň Pomorski nie je jediný, ktorý za posledné roky v súvislosti s upírmi vzbudil pozornosť. Vlani archeológovia našli v poľskom meste Gliwice štyri mŕtvoly s odseknutými hlavami. Pravdepodobne pochádzali zo šestnásteho storočia. Vedci, ktorým sa tento objav podaril, vidia v spôsobe popravy stopy po viere v upírov.

Podľa odborníkov bolo oddelenie hlavy od zvyšku tela v temnom stredoveku bežné. Takto Slovania pristupovali k upírom v čase, keď narastal vplyv kresťanstva. A prečo mali hlavy položené medzi nohami? Podľa poľského archeológa Kamila Kajkowského to malo sťažiť upírovi opätovné nasadenie hlavy na krk.

V súvislosti s nezvyčajnými nálezmi sa začalo o Poľsku hovoriť ako o krajine upírov. Zahraničné médiá prinášali správy, že domovom krvilačných bytostí možno nie je rumunská Transylvánia, rodisko literárneho upíra Draculu, ale práve krajina našich severných susedov. Slovenská odborníčka na upírsku problematiku Katarína Nádaská to však tak jednoznačne nevidí.

„Poľsko spolu s inými slovanskými krajinami má do určitej miery spoločnú duchovnú kultúru. K tej patrí aj tradičná ľudová viera v revenantov - mŕtvych, ktorí sa vracajú na svet -, a teda aj v upírov. Nedá sa jednoznačne povedať, že by v niektorej oblasti bola viera v upírov mimoriadne silná či slabá. Jednoducho ľudia v revenantov verili, a preto sa robili aj protiupírske opatrenia,“ vysvetľuje.

„Hrobové nálezy archeológov to potvrdzujú - takého pohrebiská sa našli v českých Čelákoviciach. Aj na Slovensku sa našla lebka s prebitou hornou a dolnou čeľusťou, zamknutou zámkou,“ dodáva etnologička.

Pred dvoma rokmi zažilo upírsku horúčku aj Bulharsko. Tamojší archeológovia vykopali stáročné kostry, ktorých hrudný kôš bol prepichnutý železnými tyčami - tento zvyk mal zabrániť mŕtvym, aby sa z nich stali upíri.

Dve kostry zo stredoveku boli pochované pred vyše sedemsto rokmi a našli sa neďaleko mesta Sozopol na pobreží Čierneho mora. Takže domnelí upíri neboli špecifikom len jednej slovanskej krajiny a Poľsko v tejto súvislosti nie je až také výnimočné.

Podľa Kataríny Nádaskej má však prvenstvo, pokiaľ ide o vieru vo vlkolakov. „Predstava o nich bola v tejto krajine z celého slovanského sveta najviac rozšírená.“

Keďže v minulosti ľudia verili, a teda sa aj skutočne obávali, že určití jedinci môžu byť upíri a cicať krv živým, prípadne dobytku, museli nájsť spôsob, ako sa pred nimi chrániť. Nielen počas ich života, ale najmä po ich skone.

„Preto robili pri pohrebe rôzne opatrenia. Nohy mŕtveho pribíjali o dno rakvy klincami, zväzovali im ruky a nohy, prípadne mŕtvemu priviazali ruky k nohám, a tak zaujal v hrobe nezvyčajnú skrčenú pozíciu."

"V extrémnejších situáciách sa mrzačili časti tela mŕtveho - vylamovali im najmä očné zuby, do úst vkladali kameň alebo celú hruď privalili kameňom. Aj pochovanie tvárou nadol, zviazanie končatín vetvami šípkového kra či prebitie lebky klincom malo zabrániť návratu z hrobu,“ vymenúva.

Škála protiupírskych praktík bola naozaj široká. Ako pripomína etnologička, najistejší spôsob, ako sa poistiť pred upírom, bolo odťať mu hlavu a uložiť mu ju k nohám. Na Balkáne sa zase chránili prepichovaním srdca mŕtveho dreveným kolíkom, pretože verili, že upír funguje len vďaka srdcu, ktoré mu pracuje aj po smrti.

Vráťme sa však k nedávnemu nálezu v poľskom meste Kamieň Pomorski. Poľskí vedci pripomínajú, že podobné zmrzačenia našli aj na kostre, ktorú archeológ Matteo Borrini vykopal pred pár rokmi v Benátkach. Išlo o pozostatky ženy, ktorá mala v ústach malú tehlu. Expert z Florentskej univerzity ju objavil pri archeologickom výskume masového hrobu zo šestnásteho storočia.

Tehla mala zaistiť, aby sa ďalej nešíril mor. Upírov považovali za najčastejších prenášačov tejto choroby. Mor vraj šírili tak, že prežúvali svoj rubáš. Tieto praktiky podľa Tutusa Hjelma z londýnskej University College boli typické najmä pre poľských upírov, ktorí si po tom, čo vstanú z mŕtvych, hryzú nielen telo, ale aj šaty.

Podobný pohreb ako benátska upírka mal aj muž, ktorého kostru z ôsmeho storočia našli v roku 2011 v grófstve Roscommon v strede Írska. Archeológovia vykopali pozostatky dvoch ľudí a jeden z nich mal v ústach zastrčený veľký kameň.

Veľmi podobné protiupírske opatrenia na úplne odlišných miestach vzbudzujú vo vedeckých kruhoch patričný záujem. Prejavy ľudskej viery majú rôznu podobu a predstava upíra ako nesmrteľnej a nebezpečnej bytosti fascinuje dodnes.

Na pohrebisku v Nižnej Myšli sa našli hroby s protiupírskymi opatreniami z rokov 1700 - 1400 pred naším letopočtom. Strach z mŕtvych viedol našich predkov k tomu, že otvárali hroby a narúšali telesné pozostatky mŕtvych. Zámerne boli oddelené jednotlivé časti tela, odstránené dolné končatiny alebo hruď zavalená balvanom.

„Ďalšie nálezy pochádzajú z hrobov v Holiarove pri Štúrove zo siedmeho až z ôsmeho storočia. Na cintoríne v Liptovskej Mare archeológovia objavili kostry uložené dolu tvárou, podobne ako v okolí Spišského hradu. Ďalšie podobné nálezy sa našli v Bučanoch pri Trnave a v Trnovci nad Váhom.

„V roku 1903 vo Fekišovciach na Zemplíne vykopali z hrobu ženu a vytrhli jej srdce. Tento príbeh zachytil etnograf Ján Mjartan vo svojich výskumoch. Respondenti mu porozprávali, ako v obci urobili protivampírske opatrenia na mŕtvej žene, ktorá im údajne kántrila hydinu,“ hovorí etnologička Katarína Nádaská.

Jedno z posledných známych takýchto opatrení je z osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia na Zemplíne. „V istej dedine bez súhlasu úradov exhumovali mŕtvolu starého muža všeobecne považovaného za upíra a odťali mu hlavu. Dovtedy vraj v dedine chradli muži i ženy, ale po tomto úkone nastal pokoj. Dotyční ,lovci upírov‘ si síce posedeli v chládku za hanobenie mŕtvoly, v komunite však všetci vedeli, že urobili dobrú a spravodlivú vec a považovali ich za hrdinov a záchrancov malej dediny,“ dodáva odborníčka.

Keďže strach z upírov sa v stredoveku šíril celým slovanským svetom, v rôznych kútoch Európy sa našli hroby s podobnými znakmi. Ako si vlastne ľudia toto monštrum predstavovali?

Nuž, určite nie tak ako súčasní filmári: výrazné očné zuby, krásna bledá tvár, dokonalé telo, neodolateľná charizma, prípadne schopnosť ovládať svoju túžbu po ľudskej krvi. „Upír bola bytosť vychádzajúca z hrobu - nemŕtvy. Okrem mŕtvolnej bledosti bol jeho poznávacím znakom aj zápach, preto ho mal zahnať cesnak,“ hovorí etnologička Katarína Nádaská a naráža na využívanie mágie podobnosti.

„Bol považovaný za temnú, diabolskú bytosť, preto ho mali odpudzovať sväteniny ako kríž, ruženec, svätená voda či krieda. Jedným z poznávacích znamení upíra už za živa bolo čierne huňaté obočie, zrastené v strede čela,“ vymenúva. Zväčša to boli osamelí ľudia, ktorí sa nevyhýbali len komunite, ale aj kostolu a sviatostiam a zvyčajne sa venovali mágii.

„Skrátka, za upíra považovali podivína, často veľmi nepriateľsky naladeného, zlého, hádavého a neprajného človeka škodiaceho spoločenstvu ľudí,“ dodáva.