Plus 7 dní

Ako dieťa si svoj život predstavoval tak, že bude bývať aj so ženou niekde na samote v horárni a starať sa o les. Dnes býva so ženou v paneláku v Liptovskom Hrádku, no jeho láska k prírode stále trvá.

Najprv profesionálny lesník a neskôr fotograf Karol Kaliský zobral do rúk kameru a dva roky sa potuloval horami na východe Slovenska, v Poľsku a na Ukrajine. S kamarátmi Erikom Balážom a Jožom Fialom nakrúcali unikátny film o oblasti, kam ľudia málokedy zablúdia. Obyvateľmi tamojších hôr sú zubry, medvede, vlky a ďalšie zvieratá. Mapy staré päťsto rokov toto územie označujú ako Vlčie hory.

Karol s bratom Mirom odjakživa chodili radi do lesa. Už ako dieťa vedel Karol podľa stôp určiť, aké zviera prešlo okolo. V rodine mal lesníkov a poľovníkov. Možno preto vyzeral jeho prvý fotoaparát ako puška - stará fotopuška Zenit mala aj spúšť, no nestrieľala, ale fotografovala.

Na strednej ho považovali za exota. Všetci chodili do barov, iba on do lesa. Čoskoro sa k nemu pridal spolužiak Erik Baláž. Divoká príroda sa pre obidvoch stala vášňou. Obdivovali ju a považovali za svoju povinnosť snažiť sa o jej ochranu. Po absolvovaní gymnázia a Technickej univerzity vo Zvolene sa Karolovi zdalo úplne samozrejmé, že bude lesníkom.

No veľmi rýchlo zistil, že s jeho názormi na ťažbu dreva či poľovačky v chránených územiach ho medzi lesníkmi nechcú. Zamestnal sa v Lesoprojekte, potom s budúcou manželkou Zuzkou dva roky strážili čriedy kamzíkov vo Vysokých Tatrách v rámci projektu na záchranu kamzíka vrchovského tatranského.

Bolo to v roku 2000 a kamzíkov zostávalo necelých dvesto kusov. Kriticky ohrozený endemický poddruh nivočilo pytliactvo. Preto mali dobrovoľníci takmer nepretržite strážiť tieto zvieratá. Po dvojiciach sa pohybovali vo vysokohorskom teréne s kamzíkmi na dohľad a menili sa po štyroch dňoch a nociach.

Dnes, po štrnástich rokoch, je kamzíkov takmer sedemkrát viac. „Pracovať v TANAP-e, to bolo pre mňa vysnívané zamestnanie,“ hovorí Karol. „Dlho som veril, že tomu zasvätím svoj život. Tatry mám veľmi rád. Nakoniec sa mi to podarilo, zamestnal som sa na Správe TANAP-u ako lesník.“

No príliš trval na svojom. Nebol ochotný robiť kompromisy a výnimky, čo sa týka ochrany prírody. Preto inicioval malé revolúcie a výzvy na odstúpenie generálneho riaditeľa Štátnej ochrany prírody aj riaditeľa Správy TANAP-u. Prirodzene, dlho sa tam neohrial. Prepustili ho v rámci reorganizácie.

Karol Kaliský s bratom a bratrancom založili webstránku wildlife.sk, kde uverejňujú svoje fotografie zvierat a lesov a snažia sa sprostredkovať ľuďom svoje nadšenie pre divokú prírodu. Fotografovanie Karola nadchlo už dávno. „S bratom sme fotoaparátmi vlastne lovili,“ uvedomuje si.

„Ibaže sme boli voľnejší ako poľovníci. Mohli sme takto loviť čokoľvek. Poľovník mohol loviť len to, čo mal na povolenke.“ Erik Baláž, aktívny ochranca prírody a člen Lesoochranárskeho zoskupenia VLK, nakrúcal film o medveďoch v Tichej doline. Súčasťou projektu bola aj kniha talianskeho fotografa divej prírody Bruna d’Amicis.

„Keby si konečne začal zvieratá fotiť a nie na ne fotoaparátom poľovať, mali by tvoje fotky hodnotu,“ povedal raz Karolovi. „Fotíš zviera tak, ako ho poľovníci strieľajú: na komoru.“

A vtedy sa Karol naučil vnímať fotografovanie inak. Erikov film o medveďoch Strážca divočiny mal úspech. Erik mal už v hlave nový projekt, ďalší film o európskej prírode. A v roku 2009 Karol s Erikom odišli na prvú expedíciu do Východných Karpát.

Film Vlčie hory vznikal štyri roky. Filmári sa najprv dva roky len tak túlali v lesoch na východe Slovenska, v Poľsku a na Ukrajine. Pozorovali zvieratá, skúmali ich zvyky a chodníčky, hľadali najvhodnejšie lokality. Sústredili sa hlavne na zubry, obrovské prehistorické zvieratá vrátené späť do poľských Bieščad, vlky a medvede.

Na zvieratá je najbohatšie územie v Poľsku. Bieščadský národný park má 30-tisíc hektárov územia, kde sa nijako nezasahuje, nepoľuje, neťaží drevo. Okolité územia opustili ľudia krátko po druhej svetovej vojne, poľská vláda vtedy vysídlila celé dediny v priebehu pár dní. Divočina tu hrá prím. Naopak, najmenej zvierat je na ukrajinskej strane. Pravdepodobne ich decimujú pytliaci.

Každý z filmárov pracoval väčšinou sám. Na východ pricestovali jedným autom a pri ňom sa rozlúčili s tým, že sa stretnú o desať dní. Každý si zobral batoh, dva statívy a vybral sa do lesa. V zime, v lete, v mraze aj v lejaku. Spávali pod holým nebom, iba ak pršalo alebo snežilo, natiahli si nad seba celtu.

V lete pili vodu z potôčikov, v zime si varili čaj z roztopeného snehu. V batohoch vliekli spacák, karimatku a jedlo na desať dní. Karol musel mať sto rožkov. „Na raňajky tri, na obed štyri, na večeru tri, so sójovou paštétou, ktorá nezamrzla ani pri mínus desiatich stupňoch,“ smeje sa. Jožo Fiala si zas vždy zobral jedla menej a posledné dni nejedol nič, len aby si odľahčil batoh.

Dva fotoaparáty, na ktoré filmovali široký záber aj detail, objektívy, dva statívy a ďalšia technika boli samy osebe obrovskou záťažou. Bolo náročné byť sám desať dní v horách? Karol tvrdí, že preňho je ťažké tam desať dní nebyť. Hoci zakaždým prišli aj zlé chvíle, mobil nevydržal desať dní nabitý, a keby aj, tak väčšinou nemal signál. Karol má dve malé deti, myšlienky mu neustále odbiehali k tomu, čo sa asi deje doma...

Stráviť v divočine desať dní bolo však nevyhnutné, ak sa chcel dostať čo najbližšie k zvieratám. Niekedy sa vracal k autu s tým, že nemá takmer žiadny záber. Inokedy zas nevedel, čo skôr filmovať. Najviac zvierat pozorovali filmári v Poľsku pri rieke San.

Hoci miesto nebolo súčasťou národného parku a dokonca tam lovili poľovníci, žilo tam najviac divých zvierat. V zime tam schádzali za potravou z oblastí položených vyššie.

Na prvé stretnutie so zubrami si Karol spomína celkom živo.„Večer sme v snehu objavili stopy, aké som dovtedy nepoznal, boli asi desaťkrát väčšie než stopy srnca. Ráno sme sa rozišli. Po niekoľkých hodinách chôdze som natrafil na ležoviská. Boli také obrovské, že sa úplne vymykali mojim najsmelším predstavám."

"V mladinke ležal zubor a pozeral na mňa. Zostal som pred ním stáť v úžase. Také obrovské zviera som videl prvýkrát v živote. V Európe žiadne iné zviera takých rozmerov nežije, ak nerátame exotické zvieratá v zoo. Zubor mal obrovskú rohatú hlavu ako čert a keď sa postavil, meral okolo dvoch metrov."

"Chvíľu sa na mňa díval, potom sa otočil a ušiel. Vtedy som si uvedomil, že toto obrovské zviera je rovnako plaché ako jelene a srnky, na ktoré som zvyknutý. Rovnako plaché boli aj medvede. Obvykle sa im stačilo prihovoriť „mackooo“, a boli preč.

Karol raz nocoval pod starou jabloňou a v noci ho zobudilo medvedie fučanie. Macko sa prišiel hostiť na opadaných jabĺčkach a nocľažníka vôbec nebral na vedomie. Karol sa otočil a spal ďalej. Raz v noci prišla celá črieda zubrov, asi päťdesiat kusov obrovitánskych zvierat, do rieky, pri ktorej Karol nocoval.

Doslova cítil, ako sa pod nimi chveje zem. Bolo to v ruji, samce mali trochu pomútený rozum. Karol začal uvažovať, čo sa stane, ak sa črieda rozbehne jeho smerom. Hádam ho aj udupú... „Zavŕtal som sa hlbšie do spacáka, zavrel som oči a zaspal som. To je moje štandardné riešenie stresových situácií - zaspím,“ smeje sa.

„Ráno som sa zobudil živý a zdravý a zubry boli preč.“ Inokedy sa k nemu obrovský samec priblížil na dva metre. Stál a hrozivo vrčal. „Je to hlboký dunivý zvuk, ktorý zubry rozoznajú aj na niekoľko kilometrov. Ako keby vám niečo rozvibroval v tele,“ vysvetľuje Karol.

„Chúlil som sa za fotoaparátom a určite som sa necítil v prevahe. Bolo na zubrovi, ako so mnou naloží. Zobral som spacák a zdvihol som ho vysoko nad hlavu, aby mal zubor dojem, že som väčší ako on. Zviera skočilo nazad do vody.“

Na filmovanie vlkov Karol šťastie nemal, tie nafilmoval druhý z filmárov, Jožo Fiala. Pred Karolovým objektívom sa tieto inteligentné zvieratá neukázali, no pravidelne nachádzal ich stopy niekoľko metrov od miesta, kde striehol na záber alebo nocoval.

Zistil, že vlky majú dokonalý prehľad o svojom území. Vždy o ňom vedeli a doslova ho chodili kontrolovať. Hlavne v noci. Ako keby vedeli, že zmysly človeka sú v noci oslabené. Karol chcel manželke Zuzke ukázať tie najkrajšie miesta, kde filmoval. Prvú noc sa rozhodli prespať pri bobrej hrádzi a pozorovať bobra vo voľnej prírode.

„Krátko po polnoci nás prebudilo vlčie zavýjanie. Ako sa postupne pridávali kvílivé hlasy vĺčat, prenikali nám doslova až do špiku kostí. Bol to zvláštny, neopísateľný zvuk plný energie lovca, pri ktorom všetkým tvorom na okolí musí tuhnúť krv v žilách. Vlky sa postupne približovali, rozoznávali sme už každý ich krok."

"Po našich večerných stopách prišli až na vzdialenosť dvoch metrov. Ležali sme v spacákoch so zatajeným dychom, neschopní akéhokoľvek pohybu, Zuzka sa celá triasla. Najbližší vlk krátko štekol, potom nás celá svorka obišla a chvíľu bolo absolútne ticho, ktoré narušovalo len občasné hryzkanie bobra."

"Vlky naskákali do bobrieho jazierka a o krátku chvíľu už bolo počuť iba hrozivé vrčanie a trhanie koristi.“ Nebyť všetkých zvukov, ktoré zachytil zapnutý fotoaparát, asi by títo dvaja ľudia ani sami nevedeli, či to bola skutočnosť, alebo len prelud.

Tieto fotky vás očaria: Pozrite si zábery prírody, ktoré sa podarili našim filmárom

Plus TV

Politikov treba porážať vo voľbách. Nie vo filme ani na ulici

Šéfka Krištáľového krídla Katarína Srkala: Prečo Zdena Studenková dostane mimoriadnu cenu

Princ William a Hannah Waddingham v najnovšom promo videu

Výber pre vás