Tip na článok
Na vrchole: Vo výške 8 848 metrov zľava Zoltán Demján a Jozef Psotka.

Úspech i tragédia: Pred 30 rokmi Slováci dobyli Mount Everest

Rok 1984 bol najúspešnejší v histórii československého himalájskeho horolezectva. Horolezci z bývalého Československa okrem prvého výstupu na najvyššiu horu sveta zaznamenali tri významné svetové prvenstvá.

Galéria k článku (7 fotografií )
Sedem Slovákov stálo doteraz na vrchole najvyššej hory sveta.
Najvyšší: Mount Everest je označovaný aj za tretí pól Zeme.
Zoltán Demján: S Rakúšanom Petrom Habelerom, vľavo, prvým, kto zdolal Everest bez kyslíkových fliaš.

V osemdesiatych rokoch minulého storočia bolo ťažké už len získať povolenie na výstup na najvyššiu horu sveta. Slovákom sa to podarilo vďaka tomu, že sa medzi prvými prihlásili ku Káthmanduskej deklarácii a pripojili sa k ochrane prírody v národnom parku Sagarmatha, čo je nepálsky názov Everestu.

Členmi prvej expedície organizovanej na území bývalého Československa boli preto aj štyria vedci. A výprava Himaláje 1984 Sagarmatha sa oficiálne nazývala vedecko-horolezecká, jej vedúcim sa stal geograf a zároveň horolezec František Kele. Radosť z dosiahnutia vrcholu však skalila smrť Jozefa Psotku na zostupe.

Spor o výstupovú trasu

Expedíciu organizovala sekcia pre výskum vysokých pohorí Slovenskej geografickej spoločnosti pri Slovenskej akadémii vied a telovýchovná jednota IAMES Bratislava. Horolezeckú zostavu tvorili Slováci, doplnení dvoma Čechmi. Hovorilo sa, že je to rozlúčka jednej významnej horolezeckej generácie.

Zostava tomu napovedala, aj keď skúsených matadorov doplnili i mladší lezci Demján, Just, Porvazník. Cieľom pôvodne bol expedičný výstup sovietskou trasou vedúcou v náročnej juhozápadnej stene. Zdržanie pri preprave materiálu i fakt, že v depozite pod horou sa nenachádzali kyslíkové fľaše po sovietskej výprave z roku 1982, viedli k zmene plánu.

Vedenie výpravy rozhodlo, že vystupovať budú po ľahšej trase južným pilierom, ktorou na vrchol v roku 1980 vyliezli Poliaci, a bez doplnkového kyslíka. Prostredníctvom vysielačky novozélandskej expedície dostali súhlas nepálskych úradov na zmenu.

O zmene rozhodoval päťčlenný expedičný výbor Kele, Fiala, Orolin, Dubeň, Oršula, ktorý doplnili zástupcovia horolezeckého tímu Just, Psotka, Záhoranský. Z nich iba Just bol za dodržanie pôvodného plánu. Psotka a Záhoranský, zvážiac reálne možnosti tímu, sa priklonili k tým, čo boli za zmenu.

Dovtedajší horolezecký vedúci Ivan Fiala sa vzápätí vzdal vedenia výstupu po inej ako sovietskej ceste. Dokonca chcel po tvrdej výmene názorov spod Everestu odísť. Až Dubeň ho presvedčil, aby zostal. Do expedičných prác sa však zapojil už ako horolezec. Riadenia výstupu sa ujal Michal Orolin.

Výprava mala vybudované už tri tábory, keď pri upevňovaní fixných lán sa Orolinovi obnovili zdravotné problémy, ktoré mal aj na expedícii na Makalu v roku 1976. Išlo o trombózu žíl na ľavej nohe. Až dvadsaťdva Šerpov zo všetkých expedícií sa zapojilo do jeho znášania z druhého tábora cez ľadopád do základne.

Na vrchole

Po vybudovaní štvrtého tábora vo výške 8 050 metrov vyrazili na prvý vrcholový útok Jozef Just a Šerpa Ang Phurba. Dosiahli výšku 8 300 metrov, ale stan budúceho piateho tábora nepostavili.

„Sirdár Ang Phurba sa predtým vyhýbal noseniu nákladov do výšok. Asi nebol dosť aklimatizovaný, lebo po hodine sa otočil a išiel dole, vraj ho bolí hlava, je zima a fúka vietor. Počasie sa síce naozaj značne zhoršilo, no mohli sme tam aspoň prespať a rozhodnúť sa ráno,“ vravel Just. Šéf výpravy stiahol aj jeho. Vynášku nechali na mieste a vrátili sa do základne.

Druhé vrcholové družstvo Neumann a Záhoranský pre ochorenie Záhoranského predčasne zostúpilo. Rad prišiel na tretie družstvo, ktoré tvoril vtedy 29-ročný Zoltán Demján a 50-ročný Jozef Psotka. Vedenie sa rozhodlo posilniť ich šance a poslalo za nimi Šerpu Ang Ritu. Ten za jeden deň vystúpil zo základne až do tretieho tábora, kde sa nachádzali. Dohodli sa, že vynechajú štvrtý tábor.

Štrnásteho októbra postavili vo výške 8 300 metrov útočný stan, ktorý tam vyniesol Just a Ang Phurba. V ňom presedeli noc pred záverečným výstupom. Ráno o šiestej hodine vyrazili na posledný úsek k vrcholu. O druhej popoludní dosiahli Južný vrchol vo výške 8 760 metrov.

Na hlavný vrchol vysoký 8 848 metrov vystúpili spoločne. Bol 15. október, čas 15.15. Zoltán Demján a Jozef Psotka sa stali prvými z bývalého Československa a zároveň prvými Slovákmi, ktorí zdolali tretí pól Zeme. Psotka dokonca ako v tom čase najstarší človek na svete bez použitia doplnkového kyslíka. Navyše inou ako klasickou trasou prvovýstupcov Hillaryho a Tenzinga.

Psotka nezostúpil

Po objatiach, gratuláciách a fotografovaní začali zostupovať. „Už počas výstupu sme sa dohovorili, že schádzať nebudeme tou istou trasou, ale ľahšou, klasickou, na ktorú mali povolenie Holanďania. Po celý čas výstupu sme videli holandské tábory, bolo však treba ešte za vidna zísť do Južného sedla,“ opisoval Zoltán Demján.

Mladší Demján, ktorý bol na tom fyzicky lepšie, išiel po dohode dopredu, aby prešliapal cestu. Psotkovi nechal čelovú lampu. Za hodinu a pol bol v sedle. Čakalo ho nepríjemné prekvapenie. Stany, ktoré videli zhora, boli roztrhané, nedalo sa v nich odpočinúť. Rozhodol sa preto zísť ešte nižšie a na dvojicu zhora počkať v treťom holandskom tábore.

„Medzitým sa zotmelo. Stan trojky stál trochu bokom a ja som ho bez čelovej lampy minul. Na jednom mieste sa fixy zrazu končili. Bál som sa v tme pokračovať, bol som už aj dosť unavený. Myslel som si, že budem musieť bivakovať,“ vravel Demján. Nakoniec našiel pokračovanie fixných lán.

O jednej v noci prišiel do druhého tábora v kotle. Ujal sa ho lekár Milan Skladaný, ktorý mu nasadil infúziu, a Pavel Pochylý, ktorý mu masíroval nohy a varil tekutiny. Ráno sa v dvojke objavil Ang Rita so správou o Psotkovi. Zostúpili takmer až do sedla, ale to, čo trvalo Demjánovi hodinu a pol, im až šesť hodín.

Psotka bol vyčerpaný a rozhodol sa bivakovať. Ang Rita čakal, či si to nerozmyslí, no potom pokračoval v zostupe sám. Našiel tretí holandský tábor, v ktorom chýbal varič i spací vak. Prečkal v stane zvyšok noci a ráno zišiel dole.

Záchranná akcia

Po tejto informácii vedúci výpravy zrušil ďalší útok trojice Just, Launer, Petrík a začala sa záchranná akcia. Zo základného tábora vyrazila do dvojky skupina Brabec, Mock, Neumann, Šajnoha, ktorej úlohou bolo ísť potom Psotkovi naproti po klasickej trase.

„V ten deň som na poľskej ceste vystupoval z tretieho tábora do piateho,“ spomínal Just. „Keď som prišiel do štvorky, oznámili mi, že rušia náš vrcholový útok. Bolo treba pátrať po Psotkovi. Cítil som sa veľmi dobre a zo štvorky do päťky som vyšiel za hodinu a štyridsať minút. Moji partneri sa vrátili do trojky.“

V rozhodujúci prvý deň po dosiahnutí vrcholu nik nebol schopný vyjsť až k Psotkovi. Na ďalší deň z poľskej cesty Just obdivuhodne pretraverzoval na klasickú. O jednej popoludní ohlásil vysielačkou, že objavil Psotkovo nehybné telo. Ležalo vpravo od klasickej cesty, vo výške asi 6 700 metrov.

„Vystúpil som sto metrov nad piaty tábor na poľskej ceste a pretraverzoval asi tristo metrov doprava do klasickej cesty, kadiaľ Demján a Psotka zostupovali. Bol som iba 450 výškových metrov od vrcholu a mal som na to vyjsť na vrchol. Z výšky 8 400 metrov som však schádzal a hľadal nejaké stopy po Juzekovi,“ opisoval Jozef Just.

„Našiel som ho pod nástupom do klasickej cesty. Ležal tam po tisícmetrovom páde. Privolal som z druhého tábora ďalších a v ten deň sme ho pochovali.“ Telo kamaráta uložili do ľadovcovej trhliny.

„Keď zostúpil do druhého tábora Ang Rita bez Psotku, nikomu z nás nebolo do reči,“ spomínal Michal Orolin. Vedeli, že to neveští nič dobré. A keď bolo jasné, že Psotka sa už z tejto expedície nevráti, doľahlo to na všetkých. „Bola to pre mňa veľká rana, uzavrel som sa do seba,“ pokračuje Orolin.

„Vyčítal som si, či som neurobil nejakú chybu, keď to Juzek neprežil. Premietal som si chvíle pred výstupom. Ležali sme spolu v stane a ja vravím - Juzek, mal by si ešte počkať, nech to mladí prerazia. Akoby som tušil, že sa niečo môže stať. Lenže on bol optimisticky naladený, veril si.“

Justa v základnom tábore po zostupe vyhľadal lekár nepálskej policajnej expedície, ktorá tam vtedy tiež pôsobila. „Chcel ma spoznať, povedal mi, že Nepálci pozorne sledovali môj výkon a vedia, že som mohol dosiahnuť vrchol. Vysoko si vážia, že som v tej situácii dal prednosť záchrannej akcii,“ napísal v liste domov.

Diskusie po

Smrť legendy vyvolala doma smútok, ale aj emotívne reakcie. Diskusie po piatich rokoch otvoril člen výpravy Pavel Pochylý. Ten už na začiatku expedície vyhlásil, že plánuje liezť inou trasou, Boningtonovou v juhozápadnej stene, a sólovo. Ukázalo sa, že to bolo nad jeho sily. Svojvoľným zdržiavaním sa v expedičných výškových táboroch navyše ohrozoval výstup ostatných.

Keď odmietol zostúpiť, vedenie ho z expedície formálne vylúčilo. Pri návrate sa neúspešne pokúsil o emigráciu, až nakoniec skončil vo väzení za hospodárske delikty. Keď sa po spoločenských zmenách v Československu v závere roka 1989 objavil v role zástupcu leopoldovských väzňov, tvrdil, že vie pravdu o Psotkovej smrti. Jediné, čo bolo v jeho neskoršom vysvetlení nové, bolo, že Psotka nezahynul druhý deň po výstupe, ale až ten ďalší.

Pochylý bol v tom čase v druhom tábore. Po Justovej správe vyšiel k Psotkovi a jeho telo obhliadal. Podľa jeho slov nebolo stuhnuté, čo dokazovalo, že Psotka sa dva dni pokúšal zostúpiť. Aj v oficiálnom úmrtnom liste Jozefa Psotku je uvedené, že zomrel „asi 17. 10. 1984“. O kontroverzie sa s odstupom mnohých rokov postarali i niektorí ďalší z výpravy.

O samotnom výstupe horolezec a publicista Ivan Dieška napísal ako o významnom tisícpäťstometrovom variante poľskej cesty. Zoltán Demján, ktorý sa v roku 1987 zúčastnil na filmárskej expedícii na Everest, sa vrátil s presvedčením, že v roku 1984 vytýčili novú cestu. Vo svetových štatistikách však výstup naďalej evidujú ako opakovanie poľskej cesty.

Najúspešnejší rok

Rok 1984 bol najúspešnejší v histórii československého himalájskeho horolezectva. Horolezci z bývalého Československa okrem prvého výstupu na najvyššiu horu sveta zaznamenali tri významné svetové prvenstvá.

Začala to na jar bratislavská rodáčka Dina Štěrbová. S Čechoameričankou Věrou Komárkovou a dvoma Šerpami ako prvé ženy na svete vystúpili 13. mája na vrchol Čo Oju (8 201 m). Bol to zároveň prvý československý ženský výstup na osemtisícovku.

Prvovýstupy stenami: Na ďalšie dve osemtisícovky vyšli českí a slovenskí horolezci prvovýstupmi dovtedy neprelezenými veľkými stenami. Na jar výprava vedená Ivanom Gálfym preliezla panenskú južnú stenu Lhoce Šar (8 400 m). Na vrchole stál najprv 20. mája Zoltán Demján a na druhý deň Peter Božík, Josef Rakoncaj a Jarýk Stejskal. Na jeseň expedícia vedená Jiřím Novákom vytýčila ako prvá cestu v západnej stene Dhaulágirí (8 167 m). Na vrchol 23. októbra vystúpil Jan Šimon, Karel Jakeš a opäť Jarýk Stejskal.

„Bolo to obdobie posledných príležitostí vyliezť veľké steny, navyše extrémne ťažké,“ hovorí Bratislavčan Jarýk Stejskal, ktorý si v jednom roku pripísal na konto dva prvovýstupy.

„V tom čase sa už aj v Himalájach objavovali výstupy alpským štýlom, ale nie v takých ťažkých stenách. Liezli sme bez Šerpov, bez doplnkového kyslíka, pod stenou sme boli úplne sami, nie ako teraz, keď sa pod horou nachádza množstvo horolezcov z rôznych výprav."

"Pred tridsiatimi rokmi sa ešte dalo hovoriť o čiastočne objaviteľskej ére v najvyššom horstve sveta, dala sa využiť fantázia pri voľbe trasy. Západná stena Dhaulágirí bola objektívne nebezpečná, hrozili lavíny, padajúce seraky. Bola väčšia a nebezpečnejšia ako južná stena Lhoce Šar, ale tá zas bola strmšia."

"Už keď južnú stenu Lhoce Šar človek vidí, vyvoláva v ňom chvenie, je strmá a od ľadovca až po vrchol je to lezenie. Človek najprv musel uveriť tomu, že je možné to vyliezť, skoncentrovať sa na to, čo býva dosť vysiľujúce. Náš tím bol však vtedy neskutočne nadupaný.“

Siedmi zo Slovenska

Sedem Slovákov stálo doteraz na vrchole najvyššej hory sveta. Po Demjánovi a Psotkovi v roku 1984 bol ďalším Jozef Just. Štyri roky po tom, ako objavil Psotkovo telo, ho postihol rovnaký osud. Spolu s Dušanom Becíkom, Petrom Božíkom a Jaroslavom Jaškom preliezli alpským štýlom Boningtonovu cestu v náročnej juhozápadnej stene až na Južný vrchol, Just potom sám vystúpil i na hlavný.

Pri návrate ich zastihla víchrica a zmizli na juhovýchodnom hrebeni. Do Južného sedla už nezostúpili a dodnes sú nezvestní. V roku 1998 zo severnej strany vyšli na vrchol Peter Hámor a Vladimír Zboja s umelým kyslíkom, Vladimír Plulík bez neho.

V roku 2011 slovenskú horolezeckú verejnosť prekvapil syn slovenského expremiéra Ján Čarnogurský mladší, ktorý sa na vrchol vydal s kyslíkovým prístrojom v sprievode dvoch Šerpov. Bol to prvý komerčný výstup Slováka na osemtisícovku. Za úspech zaplatil daň v podobe omrzlín a následnej amputácie niekoľkých článkov prstov.

Everestskí priekopníci

Väčšina z dvadsaťčlenného horolezecko-organizačného tímu je v dôchodkovom veku, piati už nežijú - Zdeněk Brabec (68), Zoltán Demján (59), Vincent Dubeň (74), Ivan Fiala (73), František Kele (78), vedúci, Miloslav Končok (67), filmár, Jozef Just (†33), Vladimír Launer (67), Milan Matis (†61), filmár, Rudolf Mock (†52), Miloslav Neumann (72), Michal Orolin (71), Vladimír Petrík (68), Pavel Pochylý (†54), Ján Porvazník (58), Jozef Psotka (†50), Milan Skladaný (62), lekár, Marián Šajnoha (74), Milan Šimunič (74), lekár, Ľudovít Záhoranský (75).

VIDEO Plus 7 Dní