Tip na článok
So snúbenicou: S Myjavčankou Andreou je Ameer už tri roky. Zdá sa, že je tá pravá. Veď sa aj narodili v rovnaký deň.

Vyberám si ťažšie cesty: Slovensko mi dalo slobodu, vzdelanie aj nový domov

Prežil vojnu, extrémizmus, útek z rozvrátenej domoviny i drsné začiatky v neznámej krajine. Dnes jeho srdce patrí Slovensku

Galéria k článku (5 fotografií )
So snúbenicou: S Myjavčankou Andreou je Ameer už tri roky. Zdá sa, že je tá pravá. Veď sa aj narodili v rovnaký deň.
Slovensko mu dalo veľa: Slobodu, bezpečnosť vzdelanie, možnosti i nových priateľov.
Sme bezprostrednejší: Ameerovi sa na Slovákoch páči srdečnosť, spontánnosť, ľudskosť. To je mu blízke a aj preto u nás zostal.

Ameer Mayyahi má v sebe po rodičoch dušu umelca, rozhodol sa však pre štúdium aplikovanej informatiky na technickej univerzite. Na Slovensku a po slovensky. Dnes je z neho podnikateľ, tlmočník a kultúrny mediátor. Do krajiny pod Tatrami neplánoval prísť. Pôvodne vôbec nechcel opustiť Irak. Bol rozhodnutý bojovať za svoje ideály, apelovať na zdravý rozum, šíriť osvetu. Jeho otec bol však realista. Irak bol pre slobodomyseľných intelektuálov a vlažných moslimov horúca krajina. Prenasledovali ich, osočovali, hrozili im smrťou. Zbalili sa zo dňa na deň. Ameer sa ani nestihol rozlúčiť s kamarátmi, so spolužiakmi. Po dvanástich rokoch stále nevie, ako mnohí z nich dopadli. Novým domovom sa mu malo stať Švédsko. Tak si to s otcom naplánovali, za to zaplatili cestovnej agentúre 30-tisíc dolárov. Všetko však dopadlo inak.

Ťažké časy

V kaviarni bratislavského nákupného centra je rušno. Okolo nás zúri predvianočná nákupná horúčka, mladý muž sediaci oproti, tak trochu taliansky typ, popíja malé espreso a telefonicky dolaďuje dnešnú poslednú dodávku nápojov do predajní. Potom odloží telefón a zamyslene prehodí: „Keď nerobím rozhovory, ani si neuvedomujem, že som stále cudzinec. V bežnom živote vnímam túto krajinu ako svoju. Irak je pre mňa ako žena, ktorú milujem, ale nemôžem s ňou žiť, tak som svoju lásku preniesol na Slovensko. Dalo mi veľa - slobodu, vzdelanie, možnosti.“

Sme bezprostrednejší: Ameerovi sa na Slovákoch páči srdečnosť, spontánnosť, ľudskosť. To je mu blízke a aj preto u nás zostal.
Sme bezprostrednejší: Ameerovi sa na Slovákoch páči srdečnosť, spontánnosť, ľudskosť. To je mu blízke a aj preto u nás zostal.
Archív

Ťažko sa mu vracia do minulosti. Boli tam zlé časy, ťažké chvíle. Spomína si na chlapčenské roky, keď stále počúval o vojne, bombardovaní, o tom, ako umierajú ľudia. „Keď otec ráno odchádzal do práce, vždy sa s nami lúčil, akoby to bolo naposledy. Nevedeli sme, či sa vráti,“hovorí Ameer. „Vždy som bol pripravený, že niekde niečo vybuchne, padne bomba, bál som sa niekam chodiť, baviť sa.“Náročné bolo aj ekonomické embargo. Tovar, mechanizmy ktoré chýbali, museli nejako nahradiť. „Staré iránske vojenské vozidlá, ktoré zostali po vojne, slúžili ako generátory na elektrinu, svetlá sa vyrábali z fľašiek z koly. Nepoznali sme čokoládu, kakao...“ Vybaví si aj pekné obdobie. Keď obyvatelia mali všetkého dostatok, kriminalita nebola takmer žiadna a ak sa človek nestaral do politiky, mohol slušne žiť. „Boli sme multikultúrna spoločnosť a nikomu to neprekážalo. Cestou do školy som bežne počúval modlitby a spev z kostolov, kresťania nás pozývali na Vianoce k sebe domov. Vždy nám vštepovali vernosť Iraku, nie národnostiam či náboženstvu.“ Nesloboda a neustále konflikty však obyvateľov unavovali a keď padol režim, väčšina vítala Američanov s otvorenou náručou. Verili, že budú žiť konečne v mieri, tak ako v iných vyspelých krajinách. „Po rozpustení armády si však mnohí vyložili slobodu po svojom, nere­špektovali pravidlá, prišiel chaos, korupcia, do popredia sa dostávali náboženské skupiny, spoločnosť sa začala deliť.“ Ameer si uvedomoval, že vývoj ide zlým smerom. Otvorene hovoril svoje názory, vysvetľoval, robil kurzy pre deti, doma ich učil angličtinu a informatiku. Stal sa preto nepohodlným rovnako ako jeho otec.

Nevítaný

Museli odísť. Rýchlo. Lenže netušili, že po dvoch mesiacoch strastiplnej cesty ich prevádzači vyložia na východe Slovenska a ponechajú svojmu osudu. Život sa im zmenil od základov. Najprv boli za trojmetrovým múrom v starých kasárňach v Opatovskej Novej Vsi, potom v tábore v Gabčíkove. „Nebolo to ľahké,“ hovorí Ameer. „Nemal som o Slovensku dosť informácií, mnoho vecí som nechápal. Tunajšia spoločnosť bola v tom čase konzervatívnejšia. Slováci neboli zvyknutí na cudzincov a o Iraku počuli z médií len zlé veci. O vojne, terorizme. Ja som bol plný elánu, chuti naučiť sa jazyk, kontaktovať sa s miestnymi, zaradiť sa. A zrazu som zistil, že nie som vítaný. Nevedel som ten odstup pochopiť, urážal ma.“ 

Slovensko mu dalo veľa: Slobodu, bezpečnosť vzdelanie, možnosti i nových priateľov.
Slovensko mu dalo veľa: Slobodu, bezpečnosť vzdelanie, možnosti i nových priateľov.
Archív

Preto hľadal odpovede, chcel zistiť, kde sa berie dešpekt, spoznať mentalitu národa. Pustil sa do štúdia histórie, čo sa tu dialo za socializmu a po ňom, ako to národ zmenilo. „Dospel som k názoru, že Slováci nie sú zlí a určite nie sú rasisti. Majú len prirodzený strach z neznámeho. Strach vyplýva z minulosti. Vždy sem prišiel niekto zvonku, chcel ich meniť, využiť, podmaniť. Prelomenie ľadov si preto žiadalo čas. Zistil som to na vlastnej koži. Pri prvých kontaktoch som zažíval odmietanie, potom obavy a nakoniec pozvanie na poldeci. To už bolo dobre.“ O týchto veciach sa cudzinec v príručkách nedočíta. Integračný proces mal podľa neho vo svojich počiatkoch značné medzery. „Hodina slovenčiny týždenne? To človeku ako ja, ktorý mal veľké plány, chcel študovať, nemohlo stačiť! Myslím, že preto mnohí na Slovensku nezostali. Mňa však bavia nové výzvy, vyberám si ťažšie cesty. Aj preto, aby som spoznal sám seba.“

Kultúrne úskalia

Už v tábore sa začal učiť slovenčinu sám. Pri každej príležitosti nové znalosti aplikoval v praxi. Keď sa dostal von, zamieril do kaderníctva v Gabčíkove. „Naučil som sa základné výrazy, dokonca som si pripravil ťahák so správnou výslovnosťou!“Čo však z toho, keď na jeho lámanú slovenčinu kaderníčka reagovala po maďarsky? Vrátil sa nešťastný, presvedčený, že sa učil zle. Až neskôr sa dozvedel o špecifikách dedín na južnom Slovensku.

Ťažká minulosť: Iračania v posledných desaťročiach museli čeliť tvrdým ekonomickým sankciám aj niekoľkým vlnám násilia.
Ťažká minulosť: Iračania v posledných desaťročiach museli čeliť tvrdým ekonomickým sankciám aj niekoľkým vlnám násilia.
Archív

To však jeho nadšenie nemohlo zastaviť. Drvil sa jazyk ďalej, hneď ako mohol zaradil sa do pracovného procesu, umýval riad v reštaurácii, pracoval v kórejských fabrikách, v stánkoch s rýchlym občerstvením a pripravoval sa na štúdium. Aj pomocou mimovládok bol prvý vysokoškolák spomedzi utečencov, ktorí mali len povolenie na pobyt a doplnkovú ochranu. „Migrantov tu vo všeobecnosti vnímajú ako chudákov. Ja som však nechcel byť chudák. Preto som sa čím skôr snažil svoj status zmeniť. Najprv na študenta, potom bakalára, inžiniera a teraz podnikateľa,“hovorí s úsmevom. Bol to náročný proces. Popri spolužiakoch, ktorí mu všemožne pomáhali, stretával veľa takých, ktorí ho k sebe nepustili. Nerád spomína na profesorku jedného z najdôležitejších predmetov - informatiky. „Doslova ma šikanovala, zosmiešňovala, počas celého štúdia častovala narážkami na môj pôvod, dokonca študentovi, ktorý mi pomáhal, znížila hodnotenie. Nevedel som vstrebať, ako sa vzdelaná osoba s titulom PhD. môže znížiť k takým veciam. Všetky moje snahy nájsť spoločnú reč vyšli naprázdno. Nakoniec som jej prisľúbil, že urobím všetko pre to, aby som čo najrýchlejšie doštudoval a stratil sa jej z očí.“

Učte deti šach!

Slovo dodržal a patril k premiantom ročníka. Už na škole, neskôr aj v bežnom živote si našiel množstvo kamarátov, priateľov, sám vytváral akýsi most medzi Slovákmi a cudzincami. Spolupracoval s irackou ambasádou ako tlmočník, cez UNICEF robil prednášky pre deti i organizácie, predstavoval svoju krajinu, svoj príbeh, stal sa kultúrnym mediátorom. „Vďaka tomu som prešiel celé Slovensko. Od Vranova nad Topľou až po Skalicu.“ Čoraz viac chápal, čo sa v tejto krajine deje, videl problémy, s ktorými sa ľudia stretávajú. Mrzí ho, že spoločnosť sa rozdeľuje, jedných to ťahá na západ, druhých na východ a na to, čo majú doma, akoby zabúdali. Vníma tiež mantinely v problematike migrácie. „Sú tu skupiny, ktoré v ľuďoch podnecujú strach, a na druhej strane organizácie, ktoré bezvýhradne migrantov prijímajú. Jeden extrém proti druhému. Vždy je najlepšia stredná cesta.“ Spomína si na prekvapenie, keď poskytol rozhovor istému konzervatívnemu, národne orientovanému médiu a aktivisti z neziskoviek podporujúcich multikulturalizmus, s ktorými predtým spolupracoval, ho za to odsúdili. „Bol to pre mňa veľký šok. Nerozumel som, prečo ľudí takto rozdeľujú. Ja to nerobím. Nechcem to robiť.“

Uvedomuje si, aká je krajina závislá od zahraničných investorov, ako je národ manipulovaný zo všetkých strán. To všetko vytvára v ľuďoch zmätok, znižuje sebavedomie aj tých najšikovnejších a u niektorých vyvoláva radikalizáciu. Ako z toho von? „Len zdravým rozumom. Ja by som navrhoval, aby sa deti od základnej školy učili hrať šach, aby si cibrili logiku, a tak sa dokázali tým tlakom brániť.“

Mimoriadne Vianoce

Dnes si myslí, že Slovensko je pre integráciu ideálna krajina. „Ktokoľvek sem príde, musí sa zaradiť. Všade sa totiž stretáva so Slovákmi - na ulici, v obchodoch, na škole, v pracovnom procese. Ďalej na západ je to iné. Tam sú ľudia ako roboti, všetko je nalinkované, investujú veľa financií do podpory cudzincov, ale pozabudli na ľudský prístup. Preto sa migranti separujú, vytvárajú komunity, kde sa nepotrebujú učiť jazyk, zapadnúť. A to so sebou prináša oprávnené obavy. Čo keď sa rozrastú, budú chcieť presadzovať svoje právo, mať svoje modlitebne, vytvoria spoločnosť v spoločnosti? To sa na Slovensku nemôže stať! Veď kde? Na Myjave?“ spýta sa so smiechom. „Tu sú ľudia spontánnejší, srdečnejší, cítiť z nich emócie. To je mi bližšie. Aj preto som zostal, nechcem sa sťahovať za rodinou do Ameriky. Tu sa cítim doma.“

Ameer Slovensko prijal s pozitívami aj negatívami. S haluškami, pečenou kačicou, marhuľovicou, dokonca sa vyliečil zo svojho odporu k pivu. Bojuje proti byrokracii, špecifikám obchodných vzťahov i rezervovanosti, s ktorou sa stále občas stretne. Viacero vzťahov s potenciálnymi životnými partnerkami totiž zakapalo práve na odpore ich rodín. Nakoniec sa však podarilo. Našiel si dievčinu z Myjavy, ktorej učarovala jeho spontánnosť, úprimnosť, svojský humor. Po troch rokoch sa zdá, že je jeho osudovou láskou. „Dokonca sme narodení v rovnaký deň.“

Ako pokračuje, výhodou multikultúrnej spoločnosti je, že človek častejšie oslavuje. Kresťanské sviatky na Slovensku teda neboli pre neho novinkou. A vie si ich užiť. Hlavne šibačku. „Rád robím babám trochu zle,“smeje sa. „Pooblievam ich, vyšibem.“

Tieto Vianoce však pre neho budú predsa len mimoriadne. So snúbenicou ich oslávia v novom dome a po siedmich rokoch konečne zase uvidí svojho brata, ktorý študuje v Amerike medicínu. „Už teraz sa teším, ako ho naučím piť marhuľovicu, slivovicu, predstavím mu tunajšie tradície, ukážem krajinu, ktorá ma prijala a kde sa cítim dobre. Krajinu, kde dobieham všetko, čo som v Iraku zmeškal - detstvo, pubertu, dospelosť. Všetko naraz. Možno práve preto mám v sebe toľko energie a živelnosti.“  

VIDEO Plus 7 Dní