Niektoré rozhovory sa začnú nevinne a skončia sa prek­vapivými zisteniami. Napríklad, že naši predkovia, ani nie takí dávni, nenosili spodnú bielizeň. Čiže, ako by sme povedali dnes, chodili naostro. A to sa rozhovor začal o ľanovej plachte, ktorá ležala na žehliacej doske v jednej z mála vykúrených miestností skanzenu vo Vychylovke. Janka Berešová o nej vedela veľmi veľa napriek tomu, že, ako sama povedala, „ja som od železnice“ a je jej prednostkou.

V zime hriali, v lete chladili, museli vydržať celý život, handričky z nich sa využívali aj pri niektorých chorobách, povedzme pri zápale priedušiek. Hruď natreli lojom, dali na ňu handričku, tá miesto zohrievala. Zo zvyškov plachty mohli ušiť vrecúško, naplnili ho ovsom, bylinkami a liečili sa, ako vedeli. Ale ľanové handričky ani „ostrí predkovia“ nie sú naša dnešná téma. Čo viete o tom, čím žijú skanzeny v zime, keď sú pre verejnosť zatvorené? Naozaj majú tamojší zamestnanci profesiu, o akej snívajú Chorváti, keď tvrdia, že by chceli byť „strážcovia pláže v zimnom období“?

Múzeum kysuckej dediny, skanzen vo Vychylovke

Odbočka z hlavnej cesty z Kysúc na Oravu, nemý vý­kričník - odstavené auto v poldruhametrovom záveji. Trčí z neho iba strecha a vyklopené stierače. „Dva týždne sme nemali elektrinu, takže to u nás naozaj vyzeralo ako v devätnástom storočí,“ povie Adela Kupková, vedúca skanzenu. Sneh doslova pochoval tamojších tridsať objektov ľudovej architektúry i kaplnku zo Zborova nad Bystricou a ľad zovrel vodné dielo, ktoré zatopilo dediny Riečnica a Harvelka, odkiaľ pochádza viacero exponátov. Nemáte veľa času, aby ste sa kochali pohľadom na mlyn a pílu, ktoré do skanzenu previezli z Klubiny, len zaregistrujete slová Janky Berešovej, že hrazdená architektúra tohto objektu s Kysucami veľa spoločného nemá a že to druhý majiteľ bol drotár a tento nápad priviezol z Nemecka.

Vďaka drotárom sú aj kríže pri kaplnke zliatinové. Keď sa definitívne prepadnete do snehu, riešite svoj vlastný kríž. Kalamita? „Ale kde, kedysi v tomto regióne takéto snehy bývali.“Takže v zime sa asi nenarobili ani robotníci na úvraťovej lesnej železničke, ktorá mala vyše sto kilometrov a viedla z oravskej Lokce do kysuckej Oščadnice, kde bola parná píla. Mimochodom, svetová rarita, menila svoj smer vďaka hrotom, inak by to pri prevýšení 60 promile nezvládla. Alebo sa narobili viac, ako si vieme predstaviť, pod snehom zmizli nielen koľaje, ale aj rušne! Vyhrabať ich by bola práca pre krtky. „Dvaja chlapi vezmú reťaz, zaboria ju do snehu, natiahnu a už ho režú ako žiletkou. Potom ľahšie padá zo strechy dole,“ vysvetľuje rušňovodič Slavomír Koleno. „Najlepší je plech, to ide najľahšie, ale toho tu my máme najmenej. Vyzerá to tak, že keď v celom skanzene skončíme, môžeme začať odznova.“Na túto prácu mladý muž školenie nemá, na rušňovodiča úzkorozchodnej železničky áno. „Musíte mať strednú strojársku alebo elektrotechnickú školu a kurz,“ vysvetľuje. Ak by ste chceli riadiť parný rušeň, treba ďalšie školenie, ale to zatiaľ nepotrebuje - parné stroje čakajú na opravu. V depe s vagónmi, ktoré cez zimu dávajú dokopy, aby sa bolo v lete kam usadiť, povoziť sa a zavzdychať nad pominutou krásou slovenskej dediny. Zima musí letu vdýchnuť nový život. A vymyslieť, ako bude skanzen žiť v lete.

„Pripravujeme výstavy, mávame tvorivé dielne ako čerchlanie vlny, výroba a drôtovanie keramiky, maľba, ale uvažovali sme aj o tom, že v niektorom z domov by v lete cez deň žila ,ukážková‘ rodina,“hovorí vedúca skanzenu. V zime by tu zrejme dlho nevydržala. A už vôbec nie, keby sa ocitla na samote kdesi na kopaniciach. Lebo práve to je pre Kysuce typické a takéto usadlosti majú aj v skanzene. Darmo, žijeme inak ako naši predkovia. Tiež naostro, ale inak. „Vedúca cestou na hlavnú autom zapadla, treba jej ísť pomôcť,“ prichádza informácia. My môžeme pokračovať v rozjímaní, aké sú tie skanzeny v zime krásne.

Kaplnka v perinke: Kysucké snehy tento rok prekvapili všetkých.
Kaplnka v perinke: Kysucké snehy tento rok prekvapili všetkých.
Zdroj: Július Dubravay

Múzeum ľudovej architektúry, Šarišské múzeum Bardejov

Alebo skanzen v Bardejovských Kúpeľoch, aby to bolo jednoduchšie. Náš najstarší skanzen z roku 1965. Začíname pri obytnom dome z obce Frička, ktorý je z roku 1887 a sťahoval sa hneď dvakrát! Postavil si ho ktosi v Poľsku a ktosi z Fričky ho kúpil. Tak ho rozobrali, previezli a poskladali novému majiteľovi. Potom ho znova rozobrali a dnes stojí v skanzene. To by panelák asi neprežil. Má aj „sypanec“, tak tu volali sýpku, ktorá nás veľmi nezaujíma do chvíle, kým sa nedozvieme, že to bola jediná súčasť hospodárstva, ktorá sa zamykala. Dom nie, sypanec áno. „Tu rodina ukrývala nielen obilie, ale aj najcennejšie veci, napríklad cenné náradie, dokumenty, nedeľné šatstvo či kožuchy,“ hovorí etnológ Lukáš Jonov. Pre istotu mávali sypance aj dvojité strechy. Jednu oblú, nad ňou sedlovú. Keby začalo horieť, stačilo ju hákmi zachytiť a zhodiť. Bez sypanca by rodina neprežila. Odeň sa predierame úzkym chodníčkom k cerkvi z Mikulášovej a sledujeme, ako Peter Kočan, ďalší etnológ, z chodníčka lopatou odhadzuje sneh.

Senzitívna vzťahovačnosť nahovára, že to kvôli nám, podobne ako keď šampónovali kravy pred príchodom súdruha Brežneva, ale má to prozaickejší dôvod - objekty treba kontrolovať aj v zime a navyše cerkvi sa využívajú aj na omše. V prípade kostolíka z obce Zboj z roku 1766 raz na pravoslávne a potom zase na gréckokatolícke.  Opodiaľ sú dva technické zázraky z minulých čias - vrtáreň na výrobu vodovodných rúr z borovicového dreva, ktoré sa v Bardejove vyrábali od 15. storočia až do 50. rokov minulého storočia a vraj vydržali aj pol storočia a keď nimi tiekla minerálka, upchávali sa menej než zliatinové rúry. Druhý - valcha. Zariadenie na spracovanie ovčej vlny na súkno. Vyzerá ako mlyn, má dve „drevené kladivá“ a pri výrobe súkna sa používala aj močovina. A sme tam, kde na začiatku. Močovina? Kryštalizovaná neexistovala, čiže rovno od kravy. Nesmrdelo to? „Nuž, devätnáste storočie nebolo veľmi voňavé,“ povie Lukáš Jonov. „Pach prekrývali aj dulami.“ Od technických pamiatok k dulám. A od dúl do roku 1965, keď tento skanzen otvorili pre verejnosť. „V roku 1931 prvý raz prevážali na Slovensku drevenú architektúru, chrám z Mikulášovej do Bardejovských Kúpeľov. Ten tu už stál a keď sa krajina začala industrializovať a meniť, my sme mali to šťastie, že prvý skanzen otvorili práve tu,“ dodáva Lukáš Jonov.

Od Troch kráľov do marca zatvorené. Etnografi sa vrhnú na národopisnú prácu a od jari sa zase zmenia na údržbársku čatu. „Keď opadne sneh, začíname upravovať hlinené podlahy. Alebo ratovať to, čo zima zničila. Vlani nám pod ťarchou snehu padol náhon pre vrtáreň. Alebo lapáme kuny. Teraz máme jednu v mikulášskom kostolíku a vôbec nie je jednoduché dostať ju odtiaľ,“ dodáva. Do jari sa im to hádam podarí a potom zase začnú prichádzať školáci, Poliaci alebo celá výprava japonských architektov, aká sa tu raz ocitla cestou z Krakova do Budapešti. Alebo sa prídu potomkovia vysťahovalcov z Ameriky pozrieť, ako žili ich predkovia. Nuž, takto. Len s ovcami. Aj tie by tu boli, ale balneológovia sa bránia, aby neznečistili liečivé vody. Tak majú aspoň včeličky, najviac úľov zo všetkých skanzenov na Slovensku. Aj najstarší z obce Richvald z roku 1691.

Sypanec: Dve strechy a vnútri všetky rodinné poklady. Jediný objekt, ktorý kedysi zamykali.
Sypanec: Dve strechy a vnútri všetky rodinné poklady. Jediný objekt, ktorý kedysi zamykali.
Zdroj: Július Dubravay

Národopisná expozícia v prírode, skanzen v Starej Ľubovni

„Na Sviatok všetkých svätých zavrieme a na Veľkú noc otvárame. V tomto čase sa naša estetizátorka podlahových krytín spolu s údržbárom venujú textíliám, perú ich, žehlia, opravujú a na jar sa zase všetko, čo má zdravé ruky a nohy, aj vedúci skanzenu, pustí do umývania okien a konzervovania nábytkov včelím voskom,“ rozpráva správca Dušan Janický. Estetizátorka podlahových krytín? „No predsa naša pani upratovačka,“vysvetlí. Sneh zo striech zhadzovať nemusia, majú ich vraj šikmejšie než inde, popadá sám.

V tomto kraji sa odnepamäti miešali kultúry jedno­tlivých národností, Slovákov, Rusínov a Goralov, a navzájom sa ovplyvňovali. V dobrom. Ale dali by sa tu rozdúchať aj plamenné debaty prívržencov a odporcov súčasnej tolerancie.
„Toto je cerkev z Matysovej z roku 1833. Chceli väčšiu, postavili si novú a tú starú, drevenú, z jedľového dreva, predali do múzea. Kedysi ju postavili bez jediného klinca, lebo to bolo zlé znamenie, ale keď ju znova skladali, už klince použili,“ hovorí. Bez klincov či s nimi, Chrám svätého Michala archanjela je nádherný a jeho ikonostas doslova fascinujúci. „V strede dole sú cárske vráta, dvere, cez ktoré mohol prechádzať iba hlavný duchovný. Ak nimi v minulosti prešla žena a, nedajbože, ju pri tom dakto uvidel, museli celý chrám vysvätiť znova.“

Lepšie ako ženy na tom neboli ani žiaci. Dôkaz? Národná škola z Hromoša z roku 1947. Byt učiteľa a triedna v jednom. Trieda, ktorá išla všetkým na nervy, lebo deti mali podľa rodičov pomáhať pri poľnohospodárskych prácach. Asi ju nemali radi ani žiaci, lebo k výchovným metódam patrila trstenica, somárska lavica, bitie po dlaniach, kľačanie na hrachu alebo na polene a podobne. Nehovoríme o stredoveku, ale o roku 1947... Teda o pomerne nedávnej minulosti, do ktorej patrí aj skanzen - je z desiatky slovenských najmladší, z roku 1985. Ak má Vychylovka svoj vláčik, Bardejov svoje kúpele, potom tento má Ľubovniansky hrad. Stačí sa pozrieť na horizont a vidíte, ako žilo panstvo. A potom spustiť zrak dole, kde vedľa seba stojí richtárov dom z Veľkej Lesnej a dom chudobného pastiera z Litmanovej. Čo domček, to príbeh, a na tom v Starej Ľubovni stavajú. „Vieme, komu patril a aký mal osud. V jednom sa napríklad odohrali tri pohreby, ale ani jeden pôrod,“hovorí Dušan Janický a dodá, že mali aj vlčiaka, ktorý vbehol do hociktorého domu, ale do mlyna nikdy!

Nikde ani noha

Skanzeny vôbec nie sú mŕtve. Žijú svoj vlastný život, kým za ich ohradami starý svet stráca svoje čaro. Dediny sa menia, z dreveníc sú chalupy, zo zeleninových záhrad japonské skalky. Človek však po starej romantike túži. Asi preto do Vychylovky príde vyše 60-tisíc, do bardejovského približne 30-tisíc a do ľubovnianskeho skanzenu zo 70-tisíc návštevníkov ročne. Čiže, masy. Práve to je to, čo tu v zime nenájdete! Len pokoj a biele ticho, ktoré týmto miestam dávajú až akúsi pietnu noblesu ukrývajúcu ich dávne príbehy. Pravé retro