reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Spomeniete si ešte na americký vojnový triler Za nepriateľskou líniou? Na film minuli 40 miliónov amerických dolárov a natáčal sa aj na Slovensku, ktoré „zaskočilo“ za Bosnu zmietanú vojnou. K tomu, samozrejme, potrebujete správne kulisy, ktoré navodia dostatočne strašidelnú atmosféru, aby divákovi vstávali vlasy dupkom. Nám Slovákom však mohli vlasy vstávať dupkom aj z niečoho iného. Jedna zo scén sa odohrávala v kaštieli v Liptovskom Hrádku. Vo skvoste Liptova, ktorý ešte v roku 1989 vyzeral - no povedzme - obstojne.

O desať rokov bol na spadnutie. Opustený, nevykurovaný, dôsledne vykradnutý, lebo zmizli ešte aj okná a dvere. Obývaný bytosťami, ktoré s univerzitnými profesormi nemajú nič spoločné. Odsúdený na zánik, tak ako mnohé iné slovenské pamiatky, hrady a kaštiele. Ruiny hradu a kaštieľa.

„Keď som doň prvýkrát vošla, nevidela som ruinu, ale čosi záhadné, s nekonečným vyžarovaním, niečo, čo by sme mohli nazvať genius loci. Jednoducho som prehliadala všetok neporiadok, vnímala som iba ladnosť hradu postaveného v tvare elipsy, fascinovala ma poloha, kde ho pred sedemsto rokmi postavili. Veď je to unikát, rovinný vodný hrad, akých máme veľmi málo,“ rozpráva Dagmar Machová, dnešná majiteľka hradu i kaštieľa.

Ak čakáte, že je rodáčka z Liptova, že ju premkli spomienky z detstva, mýlite sa. Je Bratislavčanka a prvý raz sa sem dostala v roku 2001, keď jej umrel otec v deň matkiných narodenín a v prírode hľadali útechu. „Pochopila som, že rekonštrukcia bude stáť strašné peniaze, ale aj to, že nedovolím, aby Slovensko prišlo o takúto pamiatku.“ Poviete si - Musela mať veľa peňazí! Tak priama otázka: Ste milionárka? „Bola som,“ znie odpoveď.

A teraz sa môžeme pobrať do garáže, kde Dagmar Machová zarábala peniaze po roku 1989. „Ešte nedoštrngali kľúče na námestiach a ja som začala vytvárať dizajn a vyrábať obaly pre kozmetický priemysel. Naozaj v garáži, kde som mala lisovňu plastov. Darilo sa mi, a keď garáž nestačila, kúpila som budovy po skrachovanej Tesle vo Veľkom Mederi. To bola prvá ruina, ktorú som opravovala, ale stálo to za to, čoskoro sa zo mňa stala tégliková kráľovná. Keď som firmu predávala, mala vyše stopäťdesiat zamestnancov. To som už mala ďalšiu, v Liptovskom Hrádku, ktorá tiež začínala v garáži. No a popri firmách som od roku 2001 rekonštruovala kaštieľ a hrad.“

Ešte jedno prekvapenie - pani Dagmar je vyštudovaná chemická inžinierka. „A to som, prosím, výrazne humanitný typ! Túžila som študovať archeológiu alebo novinárstvo. Chemickotechnologická fakulta sa mi však zišla. Múry kaštieľa namoknuté do výšky päť metrov, vysoľovanie múrov, výroba vápenatej malty... Človek ni­kdy nevie, čo sa mu nakoniec zíde!“

Hrad v Liptovskom Hrádku mal vždy šťastie na ženy. Dal ho postaviť zvolenský župan Donč na začiatku 14. storočia a jednou z jeho najdôležitejších úloh bolo strážiť dôležitú obchodnú cestu Via magna, ktorá spájala strednú Európu s juhovýchodnou a cez naše dnešné územie mala takmer päťsto kilometrov

V roku 1600 dostal hrad Mikuláš Šándorfi. Zosobášil sa s Magdalénou Zaiovou, vdovou po predchádzajúcom majiteľovi z rodu Balašovcov, Žigmundovi. Práve Šándorfi a mladučká Magdaléna dali v rokoch 1601 až 1603 postaviť pri hrade renesančný kaštieľ. Mikuláš Šándorfi sa dokončenia nedožil, umrel a pani Zaiová sa vydala znova, mimochodom, dokopy päťkrát a jej štvrtý manžel si ju vzal len preto, aby jej nemusel vyplatiť záloh za hrad. Tak či onak, Magdaléna Zaiová vtlačila hradu i kaštieľu svoju pečať, ktorú neskôr ako pochodeň prevzala Dagmar Machová.

„Asi som vizionárka, ročník narodenia rovnaký ako Bill Gates, Steve Jobs či Bruce Willis. Chcela som tvoriť, netušiac, aký mizerný fach raz na Slovensku bude cestovný ruch. Ale nevzdávam sa, vždy hľadím pätnásť rokov dopredu. Chcela by som, aby sa tu ešte tento rok začal nakrúcať filmový muzikál. Už som si vybrala tím, o zvuk by sa mal postarať Matej Skubík, ktorý niekoľko rokov pôsobil v Spojenom kráľovstve a pracoval s takými hviezdami ako Robbie Williams či Depeche Mode. Rada by som z kaštieľa urobila ,hniezdo‘ ítečkárov. Je v tom trochu nostalgie, veď v Hrádku mali strednú elektrotechnickú školu šesť desaťročí, ale najmä preto, že toto odvetvie má budúcnosť,“ hovorí Dag­mar Machová. Dodajme, že by to bolo veľmi príjemné hniezdočko.

Fresková komnata, jedna z dvadsiatich v hotelovej časti. „Toto som navrhovala ja,“ ukáže na maľby na strope a dodá, že ich zvečnil „jej Michelangelo“. Oto Karolly. „Za šestnásť rokov, čo to tu rekonštruujeme, sa naučil hotové zázraky.“ Šándorfiho apartmán. Názvom si uctila manžela Magdalény Zaiovej. „Prišla som do starožitníctva a hovorím - Potrebujem jeden meter kníh. Tieto, tieto sa mi páčia. Chcela som ich mať v knižnici tejto miestnosti. Zaplatila som za ne nekresťanskú sumu a doma som zistila, že jedna z nich je konverzačná príručka francúzštiny. Paríž 1864.“

V kúte sú kachle. „Tie sú z Talianska. Aby nezadymili izbu, prikladá sa zvonka.“ Empírová komnata s pôvodnými starými maľbami na strope. Ktosi tu ktoviekedy namaľoval romantickú dedinku.

Vidno, že ju opravili citlivo, ako nakoniec všetko. „Viete, ja som si na začiatku rekonštrukcie myslela, že národ bude túto pamiatku zachraňovať spolu so mnou, že ľuďom na tom záleží. Ale nie vždy je to tak.“ Klenbový apartmán. Miestnosť s úžasným výhľadom do parku. A samozrejme, priestranný Apartmán Magdalény Zaiovej. Nechýba v ňom dámsky hudobný salónik ani vaňa na nožičkách. Akoby medzi hradnou paňou Magdalénou a Dagmar Machovou bolo tiché spojenectvo.

Obrazáreň a jedáleň. „Bývajú tu rokovania za zatvorenými dverami. Chambre separée.“ V kúte ďalšia kachľová pec. „Doviezli ju z jednej z okolitých obcí, stála v drevenici, kam sa vôbec nehodila. Možno je aj odtiaľto, z kaštieľa,“ a vy si pri týchto slovách spomeniete, že pred šestnástimi rokmi táto ruina nemala okná ani dvere. Bálová sála. Pri stene železná pec, v porovnaní s tými ostatnými chudobná príbuzná. „Zaľúbila som sa do nej. Kúpila som ju a neskôr som k nej dokúpila kaštieľ.“

Hrad. Rozsiahla rekonštrukcia stále napreduje. Do veže sa dostanete po vretenovom drevenom schodisku. „To je práca môjho Leonarda da Vinci, tesára Jána Zlejšieho. Pracovali tu desiatky remeselníkov, ale až on napokon pochopil, ako si to schodisko predstavujem.“ Ak ste si práve povedali, že by ste nechceli pracovať pod ostražitým okom pani Dagmar, možno máte pravdu. Lenže ona túžila po dokonalosti. A dosiahla ju! Chvália ju nadšenci pamiatok, vodia sem študentov, aby im ukázali, ako sa to má robiť, a to je skutočne zázrak. Každý detail má svoju históriu. Ešte aj kozub vo vstupnej klenbovej chodbe. „Z čoho to je? Neuhádnete! V Bratislave vyhadzovali cestné pätníky. Vyviezli ich na okraj mesta a tam ich predávali. Netušila som, čo to bude, ale cítila som, že sa to zíde. A dnes je z toho obklad kozuba.“

Nielen pre pár vyvolených, ako u nás býva zvykom. V sezóne organizujú prehliadky pre záujemcov a tí záujem naozaj majú. Nielen tí naši, aj cudzinci. A taký Japonec nie je žiadne prekvapenie. Kto chce, môže sa ubytovať v hotelových komnatách alebo sa zastaviť v reštauračnej časti. História tu má silnejšie slovo ako novodobý luxus. Ona to naozaj myslí vážne, ona ten hrad ani kaštieľ slovenskému národu nevzala.

Firemné oslavy, svadby, ale aj požiadanie o ruku. „Veru, od začiatku roka v Šándorfiho apartmáne už požiadali o ruku tri dámy! Opísať vám to neviem, my sme tu neviditeľní a rešpektujeme súkromie hostí. Mali sme tu Taliana, ktorý sa dožadoval, aby sme snubný prsteň zapiekli do koláča. To mi nepripadalo ako najlepší nápad, prehovorili sme ho, aby ho radšej hodil na dno pohárika s vynikajúcim sektom. Viac o tom neviem, priniesli sme, čo sme mali, a zmizli sme.“

Neviditeľný, a predsa dobre známy je aj šéfkuchár Martin Frankl. Ak si zmyslíte, naservíruje vám stredoveké menu. „Labuť, medvedie laby, veveričky či panské vtáky, teda pávy, nemáme. Ani vydry, ktoré sa jedávali cez pôst, lebo ich nepokladali za mäso,“ povie hneď. Rozpráva, že v stredoveku panstvo rado hodovalo, čo sa za stáročia nezmenilo, ale ich kačacie prsia z domáceho chovu vraj lepšie chutia dnes. „Strop pri príprave mnohých jedál je 63 stupňov, šťava sa zo surovín nevyparí. Keď ich kedysi robili v peciach, nedalo sa to ustrieh­nuť.“ A keď už o tej peci, aj tú majú. V Chlebovej miestnosti. Vychutnajte si stredovek!

Ten si „vychutnala“ aj Dagmar Machová, keď sa dala do rekonštrukcie pamiatky. „Najskôr sme spevňovali murivá hradu, aby na nás nespadli. A tu,“ ukáže na fotografiu, „pravdepodobne viedla tajná chodba. Z hradu šli až tri únikové cesty, jedna popod dnešnú rieku Belá a ďalšia vraj mala jedenásť kilometrov.“

Prezradí, že keď opravovali výstelku stropu nad barbakánom, našli staré spisy. „Asi štyri vrecia. Odovzdala som ich archívu v Bytči, ale ešte mi nedali vedieť, čo v nich je. Neviem, či ich v dávnej minulosti chcel niekto ukryť, alebo ich len použili ako izoláciu.“ Inak žiadne poklady. Sídlilo tu múzeum, ktoré stihlo urobiť všetky archeologické prieskumy. Našlo sa pár starých úlomkov keramiky, pár poohýňaných želiezok. Bol by to krásny koniec, keby sme mohli povedať, že Dagmar Machová, päťdesiata tretia majiteľka hradu a kaštieľa, pri rekonštrukcii našla poklad, ale - nenašla. Ak, tak dnešnú pamiatku, ktorej vdýchla nový život. Vrátila poklad nám všetkým.