Peter Ondreička - prosím, nezamieňať s Karolom Ondreičkom mladším ani starším, spoločné majú iba priezvisko - bol neuveriteľne talentovaný maliarsky génius. A ako sa to géniom často stáva, zomrel nedocenený a mladý. Mal iba štyridsaťtri rokov, keď ho 16. októbra 1990 jeho životná družka a múza, poetka Mila Haugová, našla vo vani mŕtveho.
Nie, nespáchal samovraždu - iba ak by sa chcel zabiť extrémnym pracovným ošiaľom, v ktorom sa posledných päť rokov života nachádzal a ktorý, v spojení s „nezdravým“ životným štýlom, nevydržalo jeho srdce.
Jeho obrazy sú nezabudnuteľné - a nezaraditeľné. V čase, keď tvoril - od nástupu takzvanej normalizácie až po „nežnú“ -, sa nepriklonil k žiadnemu výtvarnému prúdu. Nedostali ho socialistickí realisti, no ani avantgarda.
Ak ho niekto „dostal“, potom starí majstri, ktorých od mala obdivoval a napodobňoval - nie však ako plagiátor. Da Vinciho, Rembrandta, ale najmä španielskeho romantika Francisca Goyu.
Mimochodom, pri pohľade na Ondreičkove obrazy by si ani zarytý milovník tohto Španiela, ktorý o stáročia predbehol svoju dobu, nebol celkom istý, či náhodou nepochádzajú z jeho dielne. Tie isté desivé tváre, tie isté horúčkovité pohľady. Bojíte sa ich, no zároveň nedokážete prestať sa na ne dívať. Každý by mohol ilustrovať horory romantikov či H. P. Lovecrafta, no zároveň by sa o každom dala napísať samostatná poviedka.
Kunsthistorici naňho zabudli
Takže - génius. Pritom, stavila by som sa, že ste o Petrovi Ondreičkovi nepočuli a nečítali v žiadnej encyklopédii a iba zriedka v časopise o umení. Ignoruje ho aj internetový vyhľadávač, ktorý vytrvalo odkazuje na jeho slávnejších menovcov. Takmer by sa zdalo, že ho poznajú len jeho niekdajší priatelia a obyvatelia Nového Mesta nad Váhom, kde sa v roku 1949 narodil. Ako je to možné?
„Paradoxne tí, ktorí na Petra Ondreičku takmer zabudli a vymazali jeho meno z dejín slovenského výtvarného umenia sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia, sme boli my, historičky a historici umenia,“ kajúcne priznáva v katalógu k ojedinelej výstave Milovanie - smrť - maľovanie, nazvanej podľa jedného z maliarových zásadných obrazov, jej kurátorka Katarína Bajcurová.
„Naša neraz krátka (kunst)historická pamäť dokazuje, aký je umelecký (posmrtný) osud umelca a jeho diel vratký a nevyspytateľný, ako často sa opiera o prevzaté predstavy, aktuálne kurátorské spojenectvá a partnerstvá, o skupinové záujmy či obchodné a marketingové zámery súkromných galeristov a obchodníkov s umením - spravidla vždy pragmaticky víťazí tu a teraz žité, okamžité, aktuálne a neraz aj módne,“ dodáva na vysvetlenie, prečo Peter Ondreička dodnes nemal naozaj poriadnu a dôstojnú komplexnú výstavu.
Vzácne diela
Ani výstava v Galérii mesta Bratislavy v Pálffyho paláci - trvá iba do 19. októbra - nie je podľa Bajcurovej dokonalá, no, ako ospravedlňujúco dodáva, dôvodom je aj to, že Peter Ondreička svoje obrazy často rozdával - tie nepodarené aj premaľúval a ničil - a o ich ďalší osud sa nestaral.
Diela, ktoré v galérii uvidíte, sú preto dvojnásobne vzácne. Málo z nich je známych verejnosti - oficiálne inštitúcie vlastnia iba niekoľko exemplárov -, pochádzajú od jeho priateľov, zopár zberateľov a najmä od prvej manželky Daniely, rovnako výtvarníčky, a druhej životnej lásky, „osudovej ženy“ Mily Haugovej, ktorú stretol v roku 1984 a strávil s ňou zvyšok svojho krátkeho života. Roky, ktoré spolu prežili, nezmazateľne ovplyvnili ich tvorbu - jej básne i jeho obrazy.
Nesmierny talent
„Maľujem, odkedy si spomínam,“ vravieval podľa priateľov Peter Ondreička. Mal šťastie, rodičia jeho vášeň podporovali. Podľa sestry Evy talent zdedil po otcovi brašnárovi. „Vlastnil obchod, ktorý mu v päťdesiatych rokoch znárodnili, navrhoval a vyrábal tašky a iný brašnársky tovar,“ spomína v katalógu Eva Ondreičková, podľa ktorej mal však otec „všestranné umelecké sklony“.
Pre malého syna vyrábal nádherné hračky, napríklad hojdacieho koníka s ozajstným sedlom a postrojom, i bábkové divadlo. O bratovi hovorí, že už ako predškolák veľmi realisticky kreslil tváre. Spomína si na príhodu z prvej triedy.
„Učiteľka požiadala deti, aby niečo voľne namaľovali. Peter sa jej vtedy spýtal, či by mohol namaľovať súdruha Stalina, ktorého mali v šlabikári. Súhlasila, stále ho pozorovala a bol to pre ňu šok, keď videla, ako to zvládol,“ spomína.
Maľovanie ho fascinovalo. A bol v ňom dobrý. Ako spomína sestra Eva, kresbu, ktorú ešte ako malý chlapec urobil v škole, poslali na súťaž, no vrátili ju späť, že nemôže byť zaradená medzi kresby ostatných súťažiacich v rovnakej vekovej kategórii.
„Od desiatich rokov pracoval s olejovými farbami. Chodieval do nášho barokového kostola i na faru, aby tam mohol obdivovať a odkresľovať nástenné maľby a obrazy. Kňaz, vidiac jeho práce, mu dokonca dovolil, pätnásťročnému, ,zreštaurovať‘ jednu veľmi poškodenú nástennú maľbu svätého Juraja a draka, na ktorú do rohu namaľoval hlavu anjela.“
Bol ešte tínedžer, keď mu zomrel otec. Mal rakovinu a umieral dlho a ťažko. Chlapca, ktorý bol s ním veľmi spätý, to výrazne poznačilo. „Táto tragická životná skúsenosť stála možno na začiatku Ondreičkovho dramaticky temného a vnútorne vypätého vnímania sveta okolo, ktoré sa neskôr tak sugestívne vyhranilo v jeho tvorbe,“ tuší kunsthistorička Katarína Bajcurová.
Vo vytržení
Výtvarné vzdelanie - ktoré azda ani nepotreboval - získal najskôr v Škole umeleckého priemyslu v Bratislave, potom pokračoval štúdiom monumentálnej maľby a gobelínu u profesora Petra Matejku, mimochodom, tiež Novomešťana, na Vysokej škole výtvarných umení.
Školu ukončil absolventskou prácou, cyklom symbolických podobizní veľkých osobností dejín umenia - maliari Leonardo da Vinci a Vermeer medzi nimi nemohli chýbať. Apropo, starí majstri. Peter Ondreička bol nimi fascinovaný. Nielen ich štýlom, napodobňoval aj ich techniky, ba sám ich zdokonaľoval a vymýšľal nové.
Vidieť ho maľovať bol vraj neuveriteľný zážitok. Podarilo sa to málokomu, keďže často maľoval v noci. V jednej ruke štetec, v druhej cigareta alebo pohár červeného vína a vytrženie - tak si ho pamätajú tí, ktorým sa podarilo byť pri tom.
„Už nepoužíval iba štetec, ale aj špachtľu a ruky, farbu fúkal, striekal, bičoval niťami namočenými do farby, hnietil, aby rozpohyboval jeho štruktúry,“ opisuje Mila Haugová vznik jeho posledných diel Apolón a Marsyas či Hommage à Rembrandt (Márnotratný syn, Ahasver) z rokov 1989 - 1990, ktorý sa, mimochodom, o dvanásť rokov neskôr v Soge predal takmer za 100-tisíc slovenských korún.
Nepodarené diela „sám zranil rezom nožom“, píše Mila Haugová. „Potom sme plátno odzadu podlepili,“ dodáva a prezrádza, že takúto neviditeľnú jazvu môžete objaviť napríklad na obraze Salome.
A spomína tiež to, ako v roku 1988 počas výstavy Nový slovenský obraz v priestoroch Slovenského rozhlasu dorezal Ondreičkov obraz „zúrivý zamestnanec rozhlasu“. „Tak dôkladne, že sa plátno už nedalo zachrániť. Peter ho vzal z rámu a nalepili sme ho na dve osobitné podlhovasté dosky pod názvom Ricordare.“
Prezývaný Kristus
Priatelia ho prezývali Kristus a Nazarín - zrejme s odkazom na jeho vzhľad, ktorý tak trochu pripomínal zažité predstavy o podobe Ježiša. Jeho vychudnutú bradatú tvár s výrazným nosom a prenikavými očami lemovali dlhé čierne vlasy. Najčastejšie vraj mlčal, no jeho priatelia sa zhodujú, že to bol svojský spôsob jeho komunikácie.
Ak práve nepracoval v niektorom zo svojich ateliérov, sedel v legendárnej Kaviarni u Michala, kde sa stretávala bratislavská bohéma - a aj tí, ktorí sa na ňu chceli hrať. Pravdepodobne kreslil, pretože to robil takmer stále. „Nemáš papier? - bola častá otázka,“ spomína Mila Haugová.
„Ak papier dostal, tak prestal existovať svet. Kreslil kdekoľvek a čokoľvek - na blok v reštaurácii, na lístok z vlaku, na list, na obálku, na doklady alebo na útržok z väčšieho papiera - napríklad ilustrácie ku knihám, na ktorých pracoval.“ Na tomto mieste treba doplniť, že viaceré z „jeho“ kníh získali ocenenie Najkrajšia kniha. Aj tie nájdete na výstave v Pálffyho paláci.
Umaľoval sa
Bojoval s vnútornými démonmi - trpel depresiami a závislosťou od alkoholu. „Peter Ondreička - maliar, ktorý aj počas slnečného dňa bol obklopený Rembrandtovým šerosvitom,“ napísal o ňom jeho priateľ výtvarník Vlado Weiser. No depresie ani alkohol ho nezabili.
Ako vraví Katarína Bajcurová - posledných päť rokov „maľoval ako o život“. Aby sa nakoniec umaľoval na smrť. Výstava v Pálffyho paláci v Bratislave je trochu pozdná, no vydarená pocta Petrovi Ondreičkovi, maliarovi, na ktorého kunsthistorici zabudli - vlastne bez toho, aby o ňom vedeli.
