O studničky a pramienky v Kremnických vrchoch sa kedysi ľudia starali. Zo zeme vyvierala čistá voda. Každý, kto potreboval, sa mohol napiť. Lebo vtedy neboli fľaše z obchodu, z ktorých vypiješ softdrink a vyhodíš ich do prírody. No opatrovatelia studničiek postupne pomreli. Vodu v horách zrazu nikomu nebolo treba. Studničky začali chátrať, zarastať, ani ich vidieť nebolo. To nedalo Jánovi Filandovi. Začal hľadať a čistiť pramene a privádzať z nich vodu do pekných kamenných studničiek. Doteraz ich urobil šesťdesiat.

Skaly a piesok z potoka

Nazbierať skaly, v potoku si naryžovať piesok na betón, zmiešať ho s prineseným cementom. Zachytiť vodu a postaviť studničku. To všetko sám, len tak a za vlastné peniaze. Tak urobil Ján Filanda prvé studničky. Aby v Kremnických vrchoch zostali ľuďom pramene s dobrou vodou. „Do hôr ma vodil ešte otec a starý otec. Prirástli mi k srdcu. Svojich synov som brával na tie isté miesta. Keď v živote prišli ťažkosti, vrátil som sa sem. Starosti zmizli a ja som mohol ísť ďalej. Studničky sem patrili vždy. Musel som s nimi niečo urobiť,“ hovorí sedemdesiat­osemročný pán na svojej chatke pod lesom neďaleko Jastrabej. Tu trávi čas od jari do jesene a tu postavil aj prvé studničky.

Ján Filanda: Čistí zarastené pramene a upravuje ich na studničky.
Ján Filanda: Čistí zarastené pramene a upravuje ich na studničky.
Zdroj: Jana Čavojská

Bolo to v roku 2006. Odvtedy skúšal viacero postupov, aby boli studničky čo najlepšie a najtrvácnejšie. Práve pre odolnosť nerobí striešky z dreva. Drevo rýchlo hnije. Bolo by ich treba každých pár rokov opravovať. Vypracoval si vlastný štýl. Kamene spája betónom, lebo to vydrží a je to prírodný materiál. Ako so smiechom hovorí, voda z prameňa tečie rovno do rúrky, tak jej ľudia veria. „Kým kedysi sa hovorilo, že kde skočí žabka, tam je čistá voda, dnes sa ľudia boja napiť z vody, ktorej sa mohli dotknúť nejaké živočíchy. Takto mojim studničkám veria viac.“

Každá studnička má meno a dátum. Mená im Ján Filanda dáva podľa vžitých miestnych názvov lokalít, dolín, kopcov. „Dnes už ľudia nevedia, kde bola Poľana, Klobúk, Dobrá jama alebo Púšnik. No keď sa tento názov prenesie do studničky, prežije pre ďalšie generácie. Možno už nebudú vedieť, že Klzký bol pôvodne vrch a nie prameň. No miestny názov zostane. Ak robím studničku na súkromnom pozemku, meno vyberie majiteľ.“

Či sa nepriečia zákonom

Keď urobil prvých desať prameňov, zašiel pre istotu na úrad životného prostredia do Žiaru nad Hronom. Či sa to neprieči nejakým zákonom. Úradníčke na laptope ukázal fotografie studničiek. Pozval ju, nech sa príde pozrieť. „Zavolala kolegyne až z Bratislavy a boli nadšené.“ So studničkami nezostalo len pri praktickej práci v horách. Poprosil kolegu, aby mu ukázal, ako urobiť webstránku. Teraz tam uverejňuje príbehy studničiek aj Kremnických vrchov s ich históriou a geologickými zaujímavosťami.

Trvácne: Striešky z dreva by rýchlo hnili. Ján Filanda stavia z kameňov a betónu. Je to prírodné a vydrží to roky.
Trvácne: Striešky z dreva by rýchlo hnili. Ján Filanda stavia z kameňov a betónu. Je to prírodné a vydrží to roky.
Zdroj: Jana Čavojská

„Moje pramene objavili lesníci. Chceli, aby som nejaký spravil aj im. Tak sme začali stavať ďalšie. Potom ich objavili starostovia a chodili za mnou, či by som aj im mohol nejaký prameň postaviť. Teraz robím pramene dokonca až v okolí Topoľčianok,“ hovorí Ján Filanda. Začali ho navštevovať aj ľudia s prosbou o radu. Majú napríklad náznaky vody niekde pri chate, no nevedia, ako ju dostať na povrch. Nie je to totiž také jednoduché, ako sa zdá - že niekam prídete, voda vyviera zo zeme, vy tam pichnete rúrku a máte prameň. „Voda, ktorá tu vyviera, je dažďového pôvodu. Keď naprší, vrstva priepustnej pôdy vodu prepúšťa až na pevné kamenné podložie. Po skale stečie do doliny a tam vyjde na povrch. Takýto prameň sa nazýva vrstevný. V nížinách sú pramene iné, voda sa čerpá zo spodnej vody.“ Vrstevné pramene hľadá staviteľ studničiek, ktorý celý život robil v strojárskom priemysle, podľa náznakov. Napríklad podľa vodných rastlín. Ak ich niekde objaví, je pravdepodobné, že pod zemou je voda. Urobí sondu. Zistí, či je prameň dosť výdatný na studničku. Ak áno, pustí sa do stavby. „Každý prameň má svoje zvláštnosti, ktoré musím vyriešiť. Nemám sa od koho učiť. Tak sa učím na vlastných chybách.“

Živý organizmus

Energie má aktívny dôchodca na rozdávanie. Celý život športoval, venoval sa gymnastike. Ani teraz neobsedí. Ak nejde do hory za studničkami, chodí na huby alebo na turistiku. Medveďov sa nebojí. Okolo studničiek nachádza ich stopy, nejaký maco obhrýzol aj rúrku na jednej z nich, keď sa chcel napiť. „Tohto roku sme našli medvieďa. S pomocou ochrancu prírody sme mu pomohli prekonať prudký potok a pustili sme ho po stope medvedice. Keď sme ho vypúšťali do prírody, dohodol som sa s ním, že keď som ho pomáhal zachrániť, nech povie ostatným medveďom, aby mi za to dali v lese pokoj.“Takže studničky môže Ján Filanda bez obáv robiť naďalej.

Ján Filanda: Čistí zarastené pramene a upravuje ich na studničky.
Ján Filanda: Čistí zarastené pramene a upravuje ich na studničky.
Zdroj: Jana Čavojská

Dnes si už od neho studničky ľudia objednávajú. Staval v Kremnických vrchoch, Štiavnických vrchoch, v pohoriach Vtáčnik a Tribeč, v Balockých vrchoch. Medzi šesťdesiatkou studničiek nemá najobľúbenejšiu. „Hneď bežím ku každej, keď má problém. Voda je živý organizmus. Do prívodného potrubia môže doplaviť piesok, skalky a zapchať rúrku. Vyčistím ju a prameň môže tiecť ďalej. Raz som sa na internete dočítal, že už je tak sucho, že aj prameň na Slobodnom prestal tiecť. Ale tam je taký dobrý prameň, že keby prestal tiecť, musela by byť bez vody celá dolina. Hneď som sa tam vybral. Vysvitlo, že v okolí robili prieskumné vrty na ložiská kaolínu a buldozér pritom nadvihol potrubie. Hoci ho zakopali naspäť, zle ho vyspádovali. Vodička netiekla. Do ruksaku som si naložil všetko potrebné. Hodinku a štvrť som šliapal pešo k prameňu. Urobil som sondy, odvzdušnil som to a voda tečie dodnes.“

Studnička starého otca

Studničky v celom okolí sa Jánovi Filandovi spájajú s detstvom. Narodil sa v dedine Nevoľné. Pri ceste pod dedinou urobil studničku na počesť starého otca. Keď v roku 1972 cestu stavali, on aj s partiou robili oporné múry. Keď odrezali zo svahu, začala tam tiecť voda a starý otec Jána Filandu využil prameň a upravil studničku. Ženičky už nemuseli po vodu chodiť s nádobami, nazývanými kandličky, pol kilometra. Voda pre cestných robotníkov bola poruke. Po viac ako štyridsiatich rokoch Ján Filanda obnovil studničku starého otca a postavil tam prameň z kameňa.

Trochu ho mrzí, že kým v iných dedinách a mestách na okolí studničky postavil, vo svojom rodnom Nevoľnom nepochodil. V obci navrhol postaviť prameň na mieste, kam obyvatelia chodili päťsto rokov po vodu. Z prameňa vzdialeného od dediny skoro kilometer ju vláčili domov na chrbtoch v drevených putniach. Nevoľné stojí na kopci. Žiadny prameň tam nebol. Len zopár studní na dolnom konci, ktoré po zime rýchlo vysychali. Ján Filanda spomína na historku spred mnohých desaťročí. Dedina sa podujala priviesť vodu z doliny potrubím. Každá rodina musela vykopať určitý počet metrov, podľa počtu členov a počtu kusov dobytka. Bolo to hotové za pár dní. No ľudia neverili, že voda dokáže vyjsť na kopec. Opticky sa totiž prameň v doline zdal nižšie ako vyústenie potrubia v dedine. Vtedajší richtár vyhlásil, že ak sa to nepodarí, dá obesiť Mateja Baláža, ktorý celý projekt vymyslel. Pri napúšťaní vody do novopostaveného vodovodu sa zhromaždila celá dedina. Každý chcel vidieť, či sa ten zázrak stane a voda skutočne pritečie „hore kopcom“ až do Nevoľného. Zázrak sa skutočne stal. Ktovie, či sa stane znova a Ján Filanda urobí studničku aj v rodnej dedine.