Pamiatkari sadia burinu. Či presnejšie, dávajú ju sadiť. Celé trsy trávy na čerstvo opravené miesto napríklad na hradnom múre a hovoria tomu biosanačná úprava. Čo sa vraj ujme, to sa ujme, rozhodne to bude také, aké by to stvorila príroda. Človek by si pomyslel, že asi nemajú nič na robote a vonku je príliš teplo... Ale ono to tak nie je. „My pamiatky nebudujeme, my ich chránime. Ide o to, aby sa zachoval originál, ktorý zostal do dnešných dní,“ hovorí Eva Semanová, riaditeľka Krajského pamiatkového úradu Prešov. Keby ste to chceli odbornými slovami, ide o „torzálnu architektúru“. Pretože z väčšiny našich hradov, ktorých máme stovky, sa zachovalo iba torzo. Samozrejme, všetci by sme ho chceli vidieť nablýskaný pod novučičkou strechou, ale bol by to ešte on? Podľa čích predstáv by ho dobudovali? Podľa našich, vašich alebo podľa dobovej kresby, ktorá sa s originálom vôbec nemusela stotožňovať? Vyrábali by sme čínske hrady. A tie asi nechce nikto.
Najskôr stavali, potom búrali
Predstavy bývajú rôzne. Aj o tom, ako zlý feudál nivočil svojich poddaných, ako sa hordy dobyvateľov vrhali na hrad, aby ho dobyli. Asi preto, že nám chýbajú predstavy archeológa. „Zbojnícky hrad mal viaceré formy opevnenia, hradby, valy, priekopy a celkom navrchu mohli ešte stáť palisády,“ hovorí pamiatkar archeológ Peter Harčar a ukazuje na niečo, čo by sme si zrejme vôbec nevšimli. Rovinka, priehlbina, no a čo? Ale keď palisády opíše ako súbor drevených zašpicatených kolov, ktoré tu stáli, vidíte to inak. „Pre dobyvateľov bolo ľahšie hrad vyhladovať, než dobýjať. Veď ak by zo stovky mužov nepriateľ stratil dvadsať, oslabilo by ho to,“ dodáva. A tak sa tým „šancom“ radšej vyhol. Nemecké die Schanze, val, slovo, za ktorým sa skrýva aj názov dnešnej bratislavskej Šancovej ulice. Ale my sme v Šariši na Soľnohrade alebo Zbojníckom hrade, ak chcete, ktorý sa vraj najskôr vyvíjal ako šľachtické sídlo a kamenné opevnenia dostal, ako všetky ostatné hrady, až v polovici 13. storočia, po tatárskych vpádoch. Všetci čakali, že sa vrátia, ale oni sa pobrali voliť svojho nového vodcu a už neprišli. Ani zbojníci, hoci nesie ich meno. Prečo? Nuž preto, že povedať ruskonovoveský, keďže sa týči nad dedinou Ruská Nová Ves, by bolo dosť čudné.
A tak sa hrady na príkaz Belu IV. stavali, opevňovali proti neprichádzajúcim Tatárom, okrem malých hradov posilňovali „okresné“, väčšie, kam sa mohli ukryť aj tí z malých hradov, kým uhorský snem po šľachtických povstaniach v roku 1715 nerozhodol, že okrem kráľovských hradov treba všetky „znefunkčniť“. A tak sa zase hrady vo veľkom ničili a ruín vydaných napospas osudu pribúdalo. Do toho prišiel romantizmus, 19. storočie, s túžbou nájsť tajné chodby a vzápätí zasa hľadači pokladov, ktorí neváhali vyhodiť do luftu čokoľvek, len aby našli mešec plný zlata. Výsledok? V Prešovskom kraji nezostal z dvadsiatich troch ani jediný kompletne zachovaný hrad. Zato ich dnes zo všetkých krajov najviac renovujú, dokopy trinásť. Soľnohrad je jeden z nich. S úžasným výhľadom na Toryskú dolinu, odkiaľ sa dajú dovidieť ďalšie. Aj Šarišský, ktorý stojí na kopci pripomínajúcom sopku. A práve tam mesiac žil a písal si denník Martin Sárossy, čo sa mu stalo osudným.
„Šokovalo ma, koľko tam chodí ľudí. Keď pochopili, čo tam robím, mnohí z nich mi sami od seba začali pomáhať. Čoskoro sme založili akési hradné kvarteto a v roku 2008 sme sa vybrali na prvý rozhovor s pamiatkarmi, kde sme im oznámili, že jednu vežu chceme dostavať a zastrešiť,“ rozpráva a dodá, že aj jemu hneď vysvetlili, že stavať sa nič nebude, že oni mu povedia, ako sa to robiť bude. Pochopil a dnes má za sebou kariéru muža, ktorý rozbiehal opravy na ôsmich hradoch a spoluorganizuje skupiny zahraničných priateľov našich ruín, ktorí sú práve na Obišovskom hrade. Japonci, Nemci, Kanaďania, Rusi, Ukrajinci... Lenže, bez našich by to nešlo. Šancu dostali dlhodobo nezamestnaní. Vápno, lešenie, piesok, krompáče, lopaty idú z grantu Ministerstva kultúry SR Obnovme si svoj dom - „na materiálne zabezpečenie“ a mzdy prichádzajú a odvody odchádzajú z Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny.
Turistická atrakcia?
„Keď som pred šiestimi rokmi prišiel na Kapušiansky hrad, nevedel som nič,“ hovorí Marek Gábor, ktorý má 28 rokov a doma štyri malé deti. „Nikto ma nechcel do roboty, lebo nemám žiadny výučný list. Ponúkli mi toto, vzal som to, stal sa zo mňa murár a dnes učím aj iných, ako stavať. A keď sa ma dakto spýta, či sa do muriva pridávali vajcia, hneď mu poviem, že áno, dračie!“ Necelých 430 eur mesačne, ale vždy lepšie, ako sedieť nečinne doma a čakať, kedy príde podpora. Jeden z dvadsiatich s rovnakým osudom na tomto hrade. „S obnovou sme začali v roku 2012 a keď sme o štyri roky otvorili vyhliadkovú vežu, turistov pribudlo, pätnásťtisíc ročne, zaviedli sme sprievodcovskú službu,“ hovorí prednosta Kapušian Ján Zemčák. Keď každý zaplatí za výstup na vežu euro, spolu je to do roka 15-tisíc eur, to je slušné, rátame. To dedine pomôže. „Zabudli ste na zľavy,“ hovorí prednosta, „a čo získame, to ide späť do hradu.“ Aby sa raz mohol stať „spravovaným hradom“, ako dodáva Peter Glos, pamiatkar z krajského pamiatkového úradu.
A zase sme pri predstavách a realite. Spravovaný, to znie dobre. Sprievodca, suveníry, zmrzlina, posedenie pri kávičke... Turistická atrakcia. Len ho čím skôr dať dokopy a ideme na to. A opäť sklamanie. „Tento hrad má podlažia nad zemou i pod zemou. Tie, čo sú pod zemou, nech len pekne zatiaľ pod ňou zostanú. Odkryť znamená financovať výskum, zachraňovať to, čo by sa v zemi bez problémov zachovalo do budúcnosti,“ konštatuje archeológ. A tak vylezieme na vežu, od koordinátora pamiatkovej obnovy Zdenka Petráska si vypočujeme legendu o dvoch bratoch a jednom koňovi, na ktorého naložili mech s peniazmi, ale oveľa viac nás zaujíma jeho dohadovanie s Petrom Glosom, či na múry tej veže naozaj chce zasadiť tú burinu. Nejde mu to do hlavy. Veď je to tak pekne urobené, nové, čisté...
Lenže, ono to nové a čisté byť nemá. A máte filozofiu obnovy hradov. Môžete zliezť z veže dole a nazrieť do útrob hradného záchoda. Konečne senzácia! Pod toaletnou doskou bola šachta, ktorá ústila, povedzme to pekne, do priestoru. Kam to padlo, tam to padlo. A nejakému dobrákovi v 16. alebo 17. storočí práve do tej šachty padol mešec plný strieborniakov. Našli ho až pri obnove. Turistov táto informácia určite upúta viac než slová o kúskoch kachlíc či keramiky, ktoré súvisia s „najvyššou úrovňou bývania“ v stredoveku. Škodoradosť je zrejme silnejšia než „panská“ kultúrnosť.
Je statika paveda?
Kto to povedal, to nám zakázali prezradiť, ale na hrade Čičva sme sa dozvedeli, že statika je - paveda! Ak sme doteraz hovorili o šarišských hradoch, Čičva bol prvý z dvoch zemplínskych a najväčší zo všetkých, ktoré sme v Prešovskom kraji videli. Keby sa vraj tento mohutný hrad riadil statikou, už dávno by spadol. Časť je z tvrdých hornín, časť z mäkkých, jedno sa opiera o druhé, po druhej svetovej vojne ťažili kameň z brala, na ktorom stojí, a aby mu nebolo málo, užili si ho aj vandali. „Pálili tu pneumatiky, kreslili po stenách, rozhadzovali smeti,“ rozpráva koordinátor tohto hradu Ľubomír Hutka, ktorí dozerá na štrnásť zamestnancov. Ale to vraj ešte nič nie je, pretože na Záhorí vykradli dielňu, na inom mieste všetky štyri kolesá z maringotky, kde chlapi bývali, na ďalšom vypustili prácne nanosenú vodu... Každý robí, čo vie. Maturitou stredovekého stavbárstva týchto chlapov však bola trhlina na jednej strane hradu, ktorá hrozila, že k zemi pôjde celá veža. Keby ju neboli opravili, statika by sa opäť stala vedou. A Alžbeta Báthoryová by sa obracala v hrobe, pretože tento hrad dostala do vena práve ona!
Nie, žiadne mŕtvolky mladých panien nenašli, ktovie, či a koľkokrát vôbec na hrade bola. Ak bola, možno sa aj ona kochala výhľadom na celý Vihorlat, na „poľskú bránu“, ako to tu volali, na brod cez Ondavu. Ľubomírovi Hutkovi hrad pochválite, on sa poďakuje, ako keby bol jeho a on vlastne jeho je, lebo rozprávať dakoho s toľkým nadšením o mŕtvej veci ste určite už dávno nepočuli. „Keď vychytáme statické muchy, môžeme sa pustiť do konzervovania,“ povie. A vy máte chuť dodať: Pánboh, pomáhaj! Hoci to boli práve ľudia, ktorým osud hradov nedal spávať a vďaka nim „sa pohli aj tí hore“. Lenže medzičasom niektoré aktivity pri obnove hradov presiahli možnosti občianskych združení a nadšencov, chýbajú projektové dokumentácie, koncepcie. Tam, kde pred pár rokmi stačili nekvalifikovaní pracovníci, dnes už treba kvalifikovaných. A opravovať hrad na kolene sa nedá, dokonca ani vtedy, ak by mal cez zimu spadnúť niektorý z jeho múrov.
Vo vínnej pivnici
„V 70. rokoch minulého storočia odpálili chlapi vo vstupnej bráne nálože dynamitu,“ hovorí koordinátor Brekova Stanislav Macinský. Zo zábavy. Naložili ho do tesárskych dier po trámoch, zrovnali so zemou celý jej roh a ešte sa tým chválili. Dnes roh opäť stojí. „Je to malý hrad, ale našlo sa tu veľmi veľa cenných nálezov,“ hovorí Peter Harčar a vymenúva kachlice s viacfarebnými glazúrami a rastlinno-geometrickými obrazcami, ktoré sú typické pre renesanciu. Našli tu zasypaný aj portál s latinským nápisom - Ak je Boh s nami, kto môže byť proti nám? To všetko je v malom múzeu pod hradom. To podstatné je však stále pod zemou a pod ňou to aj zostane.
Vínna pivnica! Dobové záznamy svedčia o tom, že sa tu skladovalo víno už v roku 1621. Predvlani ju dobudovali. „Presne sme sa pridŕžali pôvodného tvaru,“ povie Peter Glos. Tu totiž vedeli, ako to kedysi vyzeralo. Vedia aj to, že panstvo kedysi pilo tokajské víno a dnešní návštevníci si môžu pochutnať na starostovom. „Aj tento hrad má šancu stať sa raz spravovaným hradom, obnova na ňom postúpila oveľa ďalej ako napríklad na Čičve. Preto tu môžeme uvažovať o tom, čo sa na čo dá využiť,“ dodáva Peter Glos. Môžeme si odfajknúť ďalší hrad a dopísať k nemu Zachránený. Ale nesmieme zabudnúť na to, čo to tá „záchrana“ vlastne je.
