Hneď po revolúcii založil s kamarátom firmu na stavbárske práce. Stavali bežné veci, domy, infraštruktúru, rekonštruovali budovy. A potom mu riaditeľ filmových ateliérov na Kolibe Vladimír Ondruš, rodák z Terchovej, povedal, že pre film Dračie srdce hľadajú ľudí, ktorí ešte vedia robiť s tradičnými nástrojmi.
„Moji ľudia ich bežne používali. Tak som išiel do Bratislavy na Kolibu a mal som taký hrozný strach, že som sa chcel z Trnavy vrátiť,“ spomína na začiatky pri filme Jozef Mičo. Nevedel si poriadne predstaviť, čo to tie kulisy sú. Keď zistil, o čo ide, mávol rukou - to zvládneme ľavou zadnou.Podarilo sa. A Jozef Mičo hovorí, že keď sa raz dostanete k filmu, tak už niet cesty späť. „Do kulís som sa zamiloval. Film je ako krásna žena. Raz sa ho dotkneš a chceš ho robiť stále. Nie je to práca, ale láska.“
Môžete lietať
Práca na Dračom srdci sa skončila a do Terchovej prišiel Juraj Jakubisko s Nejasnou správou o konci sveta. Pre ten film stavali celé dediny, ktoré sa potom prepadli pod zem a bolo ich treba urobiť nanovo. Nato sa točil Jaškov sen. A potom prišlo obdobie, keď sa na Slovensku nakrúcalo veľa zahraničných filmov. Vyhovovala im krásna krajina a nízke ceny. A kulisári z Terchovej mali o robotu postarané. „Klasická ‚stavarina‘ je striktná. Dostanete výkresy a beda, ak bude niekde o centimeter viac alebo menej. Film je voľnosť. Môžete lietať, dať doň zo seba veľmi veľa vecí. Tiež máte výkresy od architekta, ale nediktujú dopodrobna, ako máte čo urobiť. Nechávajú vám priestor na vlastnú kreativitu,“ vysvetľuje Jozef Mičo. K filmovému štábu sa pridáva na obhliadkach. Vtedy s architektom preberajú potrebné veci. Keď je všetko jasné, začnú stavať. Filmy sa robia rýchlo. Nikto nechce platiť za prenájom pozemkov, budov či hradov dlhšie, než je nevyhnutné. Kulisy pre film Povstanie, dvestometrové ulice varšavského geta s priečeliami budov vysokými sedemnásť metrov, postavili v Bratislave na nábreží Dunaja za deväťdesiat dní. Drevený statok pre Kuře melancholik za tridsaťdva dní. Stavia sa zo všetkého možného. Z dreva a klasických stavebných mate- riálov, ale aj zo sadry a z polystyrénu, keď treba bralá či jaskyne.
„Niektorí režiséri trvajú na pôvodných starých materiáloch. Rozobral som na Orave asi stopäťdesiat dreveníc, maštalí a humien. Dodnes mi ľudia volajú, či si nechcem prísť zobrať drevenicu do filmu,“ usmieva sa Jozef Mičo. „Nový materiál sa dá patinovať tak, že laické oko diváka to na plátne nespozná. Ale režiséri tvrdili, že staré drevo má v sebe dušu, príbeh, pridanú hodnotu a že to zoň cítiť. Najprv som to považoval za zbytočnú komplikáciu. Potom som zistil, že majú pravdu. Pre Príbeh o rytierovi sme do Česka vyvážali drevo zo starých oravských dreveníc po kamiónoch.“
Zhorená drevenica
Príbeh o rytierovi je Jozefov najobľúbenejší film. Vidí sa v ňom. Na plátne sa z chudobného chlapčiska stal rytier. „V budove mojej firmy bola kedysi škola, do ktorej som chodil. Bol som jeden z najchudobnejších žiakov. Pani riaditeľka mi občas priniesla chlieb na desiatu. Že mi ho posiela mamička, lebo mi desiatu zabudla zabaliť. Vidíš, aká som, ospravedlňovala sa mi mama neskôr doma. Až v dospelosti som pochopil, ako ju muselo bolieť, že mi nemala z čoho pripraviť desiatu. A ten chudobný chlapec z Terchovej sa dnes stretáva s hollywoodskymi hviezdami.“ Na pľaci videl Brucea Willisa, Nicole Kidmanovú, Georgea Clooneyho, Milu Jovovichovú, Gene Hackmana a mnohých ďalších. Zistil, že čím väčšia hviezda, tým väčšiu skromnosť a pokoru v sebe má. Počas nakrúcaní sú kulisári vždy k dispozícii ako stavebná služba na drobné opravy a úpravy. A po jeho skončení kulisy likvidujú. Miesto treba dať do pôvodného stavu. Na lúkach, kde predtým vyrástli hrady, mestá, dediny, nesmie zostať vôbec nič. „Minule si po nakrúcaní Čertovského pera nechali v skanzene vo Vychylovke krčmu,“ smeje sa Jozef Mičo.
Niekedy mu je to až ľúto, keď kulisy musia zmiznúť. Hlavne rozprávkové mu zvyknú prirásť k srdcu. Alebo statok z Kuře melancholika. „Ten musel zhorieť. Mal som ho veľmi rád. Stál tu nad Terchovou. Neopovážte sa podpáliť ho bezo mňa, určite mi zavolajte, kázal som štábu. O jednej v noci mi volali. A bol to strašný pocit. Narodil som sa v dreveničke. Ľudia sa vtedy často rozprávali, aké je strašné, keď niekto vyhorí. Pochopil som to až vtedy. Bola to taká bezmocnosť, depresia. Išli mi slzy do očí. Nemohol som sa na to pozerať. A to bola iba kulisa!“ Film Kuře melancholik napokon získal Českého leva za najlepší výtvarný počin.
Radšej postaviť nanovo
Z filmov, do ktorých robil kulisy, si odkladá len spomienky. Hoci mu je dnes ľúto, že si nenechal tie najlepšie časti kulís. Mohol v Terchovej postaviť celú filmovú dedinku ako zaujímavosť. Plánuje teda aspoň turistický chodník aj s mobilnou aplikáciou po miestach, kde sa točili filmy. „Bolo ich asi päťdesiat, a to počítam iba hrané celovečerné filmy. Hovorí sa, že Terchová je slovenský Hollywood. Dodnes sú tu miesta, kde sa môžeš s kamerou otočiť o 360 stupňov a nenájdeš žiadny moderný prvok. Raz sme potrebovali točiť scénu z 2. svetovej vojny o tom, že partizána bolí zub, privedú ho do domu a vytrhnú mu ho. V jednej terchovskej osade sme našli dreveničku, v ktorej sme nemuseli meniť vôbec nič. Všetko tam bolo ako v roku 1944."
Ak je situácia opačná a treba upraviť interiéry, je to často náročnejšie, než stavať nové. Hlavne v hradoch a zámkoch, ktoré sú pamiatkovo chránené, no všetky moderné prvky, ako sú hromozvody či elektrické rozvody, z nich musia zmiznúť. A ďalšie veci treba pridať. Nesmiete vŕtať do stien ani nijako dramaticky zasahovať. Jozef Mičo si niekedy povzdychne - Radšej to postavme nanovo. Alebo postavme aspoň nové steny. Časť práce berie kulisárom počítačová grafika, divák ani nerozozná, čo je realita a čo dotvoril počítačový program. Jozef Mičo tvrdí, že oko odborníka áno. A že stále sú režiséri, ktorí to reálno vytvorené kulisami potrebujú. Spomína na obrovské kulisy pre film ruského režiséra Alexeja Germana Trudno byť bogom z roku 2013. Námetom bola návšteva inej planéty, na ktorej žije civilizácia ešte v podmienkach nášho stredoveku. Štáb trval na kulisách zo starých materiálov. Stavalo ich 160 ľudí. Keď mal v Maďarsku stavať mesto z obdobia Rímskej ríše, vybral sa do Talianska, aby si tamojšiu architektúru čo najlepšie naštudoval. Pretože si myslí, že pocit, aký kulisy vyžarujú, počítačový program nedokáže nahradiť. „Som veľmi rád, že aj môj syn sa zamiloval do filmu a pomaly preberá štafetu. Takže verím, že meno Mičo bude v titulkoch ešte dlho figurovať.“
Dokonalá hranica
Keď kvôli nakrúcaniu reklamy Jozef Mičo postavil vo Vrátnej doline slovensko-český hraničný priechod, účastníčka zájazdu z Česka, ktorá náhodou prechádzala okolo, nadšene zvolala: „Hele, my jsme to tady koupili!“ Bolo to v období, keď sa u nás filmy prestali točiť. „Partia okolo Patrika Lančariča, Marka Igondu, Alexandra Bártu, Juraja Kemku a producenta Marka Veselického za mnou prišla s nápadom nakrútiť Rozhovor s nepriateľom,“ spomína Jozef Mičo. „Len tak, na kolene. Bez peňazí. Aby sa v slovenskej kinematografii konečne niečo dialo. Do toho filmu som sa rozhodol ísť ako koproducent.“ V roku 2009 takto podporil ďalší slovenský film, Nebo, peklo... zem. Podporuje aj aktivity pre deti z detských domovov, domovákov pravidelne pozýva do svojho hotela na lyžovačku.
Ako veľký lokálpatriot sa snaží rozvíjať cestovný ruch v Terchovej. Vybudoval niekoľko turistických chodníkov, každý rok organizuje Medzinárodnú súťaž vo varení a jedení bryndzových halušiek. „Terchová je totiž pre mňa úplne všetkým. Nedokázal by som bez nej žiť. Táto dedina niečo vyžaruje. Pamätám si obrovskú hrdosť, s akou som si prvýkrát ako desaťročný chlapec obliekol futbalový dres a šiel hrať za Terchovú zápas do Rosiny. Rokmi to len rástlo. Hovorím, že Terchovú Boh stvoril na ôsmy deň, keď už mal za sebou všetko ostatné a sem vložil len to najkrajšie.“
