Tip na článok
Ako Superman: Niektoré kúsky hraničili s kaskadérstvom.

Život Supermana: Mohol sa stať slovenským Schwarzeneggerom, zvolil si slobodu

Juraj Višný sa mohol stať slovenským Arnoldom Schwarzeneggerom, ale zvolil si slobodu.

Galéria k článku (6 fotografií )
V role šoféra: Vo filme Obchádzka si zahral s Vlastou Chramostovou.
V Taliansku: Vorlíčkov film Kto chce zabiť Jessie? žal úspechy aj v cudzine.
Stretnutie po rokoch: S Jiřinou Bohdalovou a režisérom Václavom Vorlíčkom.

Pred rovným polstoročím sa Juraj Višný stal prvým absolútnym majstrom Československa v kulturistike. Zažiaril ako Superman vo filme Václava Vorlíčka po boku veľkých českých hviezd, zahral si v ďalších snímkach. Slovenský Arnold Schwarzenegger sa však z neho nestal. Po okupácii Československa v auguste 1968 sa rozhodol emigrovať a usadil sa vo Švajčiarsku.

Útek za slobodou

To, že emigráciou prišiel o sľubne rozbehnutú kulturistickú a filmovú kariéru, vôbec neľutuje. „Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote,“ vraví po rokoch. Rodnú krajinu obsadenú sovietskymi vojskami opustil 6. septembra 1968 s manželkou a päťročnou dcérou. S vedomím, že sa už nebudú môcť vrátiť. Ich dcéra si dodnes tento deň označuje v kalendári červenými písmenami ako deň slobody.

„Až do okupácie som nevidel žiadny dôvod odísť,“ rozpráva Juraj Višný. „Život v Bratislave s jej vtedajšou atmosférou bol stále lepší. Ja som ho mal zaujímavý vďaka práci architekta v Slovenskom národnom divadle, ale i športu a filmovaniu. Cestoval som do Viedne na služobné cesty alebo na pozvanie za starým otcom, ktorý tam žil.“ Keď sa však v bratislavských uliciach objavili tanky a keď zastrelili nevinných ľudí, rozhodnutie odísť bolo spečatené.

Jeho útek za slobodou nebol nijako dramatický - na bratislavskej hlavnej stanici nasadli na vlak a vystúpili vo Viedni. Oficiálne, s pasmi a s rakúskymi vízami. Vtedy sa to dalo, hranice pre väčšinu definitívne uzatvorili neskôr. Ich cieľovou krajinou bolo Švajčiarsko. Pretože mal vo Viedni starého otca, rodeného Rakúšana z Grazu, vyhli sa bývaniu v utečeneckom tábore. A keď dostali švajčiarske víza, už nič nestálo v ceste za novým životom.

Veľa cestoval: Na Seychelách v deň 50. narodenín.
Veľa cestoval: Na Seychelách v deň 50. narodenín.
Archív J.Š.

Hrdý architekt

„Švajčiarsko som od chlapčenských rokov obdivoval pre nádhernú prírodu, vysokú životnú úroveň, demokraciu a neutralitu, vďaka ktorej sa vyhlo dvom svetovým vojnám,“ vysvetľuje, prečo práve táto alpská krajina. „Navyše, mama ma prosila, aby sme nešli na iný kontinent.“

Juraj Višný hovorí, že na začiatku mal obrovské šťastie. Ani nie po týždni od príchodu do Švajčiarska ho zamestnal vo svojom ateliéri v Zürichu jeden z najlepších švajčiarskych architektov. „A ešte sme dostali ponuku bývať v 4,5-izbovom byte aj s garážou v práve dokončenej novostavbe v meste vzdialenom 20 kilometrov.“

Práca architekta mu však zaberala takmer celý deň. Pracovný čas bol od 7.30 do 17.15 s neplatenou hodinovou prestávkou na obed a k tomu hodina cesty do práce a z práce. A tak, keď o pár rokov dostal lepšiu ponuku, zobral ju. „Išiel som pracovať do mesta pri Zürišskom jazere, ponúkli mi ideálny plat aj s bytom. Ateliér bol v tom istom dome vo vedľajšom bloku. Odpadlo mi cestovanie.“

Na každú stavbu, ktorú projektoval, je hrdý. „Náš ateliér bol známy po celom Švajčiarsku, pracoval som aj na veľkých zákazkách,“ vraví.

Kulturista zakladateľ

Na súťažnú kulturistiku však musel zabudnúť. „Vo Švajčiarsku pri mojom príchode kulturistika ešte nebola taká populárna,“ spomína. „A, pravdupovediac, súťaženie ma nelákalo. Mňa stála len strava tretinu mesačného platu. Vo Švajčiarsku som musel riešiť iné priority.“

Základná motivácia, ktorá ho ku kulturistike priviedla, však zostala. „Mojím cieľom bola symetrická postava s čo najmenším množstvom podkožného tuku a s objemami, ktoré boli ešte estetické,“opisuje. „A hlavne aby som bol fit po celý rok.“

Na Slovensku i v Česku ho dodnes označujú za jedného zo zakladateľov kulturistiky. Nebráni sa tomu. Presne si pamätá na prvý kontakt s ňou. V roku 1957 sa mu dostal do rúk časopis Muscle Builder, na ktorého titulke bol Steve Reeves, kulturista známy ako filmový predstaviteľ Romula. „Vyžaroval úžasnú charizmu. Vnútri časopisu boli fotografie jeho tréningu a ja, devätnásťročný študent architektúry a ligový volejbalista bratislavskej Červenej hviezdy, som začal cvičiť so všetkým možným, čo malo nejakú hmotnosť, lebo činky sa vtedy u nás nedali kúpiť,“ rozpráva. Po troch mesiacoch tréningu sa jeho postava výrazne zmenila. „Až tak, že ma známi na kúpalisku nespoznávali.“

Juraj Višný: Rozhodnutie emigrovať nikdy neľutoval.
Juraj Višný: Rozhodnutie emigrovať nikdy neľutoval.
Archív J.Š.

Nasledovali ho desiatky mladých mužov v Bratislave aj po celej republike. „Dá sa povedať, že to bol začiatok moderného bodybuildingu u nás.“ Presadiť kulturistiku ako šport nebolo ľahké, pretože ju považovali za výplod kapitalizmu. „Sledovala nás Štátna bezpečnosť a v prvých rokoch sme sa pohybovali na hranici ilegality.“Keď sa im však podarilo nakloniť na svoju stranu médiá, cestu k uznaniu mali otvorenú a v roku 1964 sa kulturistika stala oficiálnym športom.

Ešte v tom roku usporiadali prvé oficiálne preteky - Veľkú cenu Mladej gardy v Bratislave. Vyhral ich Juraj Višný, rovnako ako prvé majstrovstvá Československa v roku 1968. Počas súťažnej kariéry prehral iba dvakrát, pričom pod prehrou si v jeho prípade treba predstaviť druhé miesto.

Stretnutie so vzorom

Na súťažnú kulturistiku síce po emigrácii ani nepomyslel, no cvičeniu zostal verný dodnes. Aj vo svojich 81 rokoch sa udržuje vo výbornej kondícii. „Dnes je to funkčný tréning, aby som bol ohybný a nestrácal silu svalstva. Výsledkom je, že ma nič nebolí.“

V emigrácii sa nevenoval iba kulturistike, ale s rodinou veľa športovali. „Chodili sme na turistiku do prekrásnej švajčiarskej prírody, lyžovali sme, korčuľovali, hrali tenis, volejbal, plávali...“

A veľa cestovali. „Boli to atraktívne cesty po celom svete, ktoré sa stali naším najobľúbenejším spoločným hoby,“hovorí. To považuje za obrovskú vymoženosť svojej emigrácie. Ak by zostali za železnou oponou, mohli by o tom iba snívať.

Dnešná profesionálna kulturistika sa mu však vôbec nepáči. „Mám na mysli tých, ktorých súťažná hmotnosť je okolo 140 kíl. Keď sa nestane nejaký zázrak, pôjde to naďalej po ceste dosahovania čoraz väčších objemov, navyše bez dopingových kontrol, čo je až trestuhodné.“

Muža, ktorý za jeho celoživotný vzťah ku kulturistike môže, Steva Reevesa, stretol v roku 1972 vo švajčiarskom Luzerne osobne. „Mali sme spolu dlhý rozhovor aj som sa mu za to poďakoval.“

Film nezakázali

Juraj Višný utkvel staršej generácii v pamäti aj vďaka postave Supermana vo filme režiséra Václava Vorlíčka Kto chce zabiť Jessie?, kde si zahral jednu z troch komiksových postáv s Olgou Schoberovou a Karlom Effom. „Mal som možnosť spoznať populárnych hercov ako Danu Medřickú, Jiřího Sováka, Vladimíra Menšíka, Jana Libíčka a ďalších. Boli to mimoriadne milí a vtipní ľudia, ktorí ma hneď prijali medzi seba.“

Film bol úspešný na medzinárodných festivaloch, dokonca sa mala nakrúcať jeho americká verzia. Predstavili by sa v nej americkí herci, ale tri komiksové postavy mali stvárniť Schoberová, Effa a on. Po okupácii Československa z toho zišlo. „Klamal by som, keby som tvrdil, že ma to nemrzelo,“ pripúšťa Juraj Višný. Američania prvého Supermana nakrútili až o desať rokov.

Našťastie, film v Československu nezakázali, ako to bývalo v tých časoch zvykom, keď niekto emigroval. „Asi na to neprišli alebo si to nedali do súvislosti s postavou Supermana,“vysvetľuje si to Juraj Višný.

S hercami sa už nikdy nestretol, ale v roku 2012 ho jedna súkromná česká televízia pozvala do relácie Zrkadlo tvojho života ako prek­vapenie pre režiséra Václava Vorlíčka. „Po nakrúcaní sa mi priznal, že zo zákazu filmu mal vtedy aj on obavy.“ Paradoxne, časť s Vorlíčkom televízia nikdy neodvysielala, pretože reláciu Jiřiny Bohdalovej po niekoľkých dieloch stiahli z obrazovky. „Žeby som bol predsa len ja na vine?“ zavtipkuje si Juraj Višný.

Objavil sa aj v malých rolách v ďalších filmoch ako Šťastie príde v nedeľu, Škandál v Melodias banke či Obchádzka režiséra Josefa Macha, kde si zahral šoféra. „Mal som šoférovať nákladniak, lenže ja som mal vodičák iba na motorky. A tak mi Československý film zaplatil kurz na osobné autá a nákladniaky,“ smeje sa. S úsmevom berie i myšlienku, že sa mohol stať hercom - slovenským Arnoldom Schwarzeneggerom. Aj keď - ktovie? „Pri mojich filmových úlohách išlo väčšinou o jednoduché scény, v ktorých som urobil, čo mi režisér povedal,“ tvrdí skromne. Niekedy to hraničilo až s kaskadérstvom.

Aktívny dôchodca

Po vyše štyridsiatich rokoch sa Juraj Višný ešte raz presťahoval. Bývanie pri Zürišskom jazere s dovolenkovým výhľadom vymenil za hory. „Pred piatimi rokmi nám dcéra, vyštudovaná zubná technička, navrhla, aby sme prišli bývať do jej blízkosti. A tak sme sa presťahovali do hôr Glarnerlandu. Zubná ambulancia nášho zaťa je v našom dome na prízemí.“

Juraj Višný si už sedemnásty rok užíva švajčiarsky dôchodok. Aktívne. Drží sa hesla, že kto odpočíva, hrdzavie. On pravidelne posilňuje a cestuje po svete. „Niektoré miesta sa nám nepodarilo navštíviť napriek tomu, že už bolo všetko zabezpečené, ale krátko pred odchodom tam vypukla vojna alebo sa stala nejaká katastrofa. Napríklad vidieť na vlastné oči Angkor Wat v Kambodži, to by bolo!“ povie zasnene.

O československé občianstvo prišiel, keď požiadal o švajčiarske. Od roku 2010 má však okrem švajčiarskeho aj slovenské občianstvo. „Čo myslíte, komu držíme palce, keď hrajú proti sebe švajčiarski a slovenskí hokejisti?“spýta sa figliarsky.

VIDEO Plus 7 Dní