Mamut je pre mnohých symbol praveku. Obdobia, keď naši predkovia objavovali oheň, začali vyrábať prvé nástroje a dorozumievať sa. Zatiaľ čo človek prežil, mamuty, ale i ďalší zástupcovia vtedajšej fauny a flóry, postupne vyhynuli. Názory odborníkov na to, prečo sa tak stalo, sa rôznia. Český vedec Milan Chytrý hľadá odpovede na tieto otázky až na Sibíri.
Po cestách-necestách
Hoci to mnohým laikom bude znieť neuveriteľne, sibírske výpravy sú pre Milana Chytrého zároveň cestami do dávnej minulosti strednej Európy. Príroda niektorých oblastí južnej Sibíri, ako je západný Sajan, Altaj a severné Mongolsko, je totiž v mnohých aspektoch vernou kópiou našej prírody z konca poslednej ľadovej doby. Už niekoľko rokov si preto prírodovedec z brnianskej Masarykovej univerzity každé leto zbalí batoh a vyrazí smerom na Sibír, aby časy spred viac ako desiatich tisícov rokov „zažil“ takpovediac na vlastnej koži.
Podobnosť niektorých sibírskych oblastí so stredoeurópskou ľadovou dobou odhalil botanik Milan Chytrý z Ústavu botaniky a zoológie pred viac ako desiatimi rokmi. „K dokonalej ilúzii praveku chýbajú s trochou zveličenia už len mamuty,“ hovorí s úsmevom.
Mimo civilizácie: Expedičný tábor v altajskej stepnej tundre. Foto: Milan Chytrý
Výjazd na Sibír znamená pre členov vedeckej expedície aj niekoľkotýždňový pobyt mimo civilizácie. Trasy sa nielenže strácajú z papierových máp i zo satelitnej navigácie, často tam nie sú vôbec. Rieky sa namiesto po mostoch nezriedka zdolávajú brodením. Sibírskym „cestám“, našťastie, perfektne vyhovujú staré terénne autá, ktoré sa dajú opraviť kladivom a lepiacou páskou a extrémne podmienky zvládajú až prekvapivo dobre.
„Každý Rus vám povie, že keď namočíte terénne auto UAZ v rieke, stačí počkať pol hodiny, než uschne, a potom bude zas bezchybne fungovať. To dnes už žiadne moderné auto nezvládne,“ smeje sa uznávaný botanik. Na Sibír sa jazdí najčastejšie v lete. Vtedy vedcom prácu nekomplikuje mráz. Od ideálnych podmienok bádania to má však ďaleko. Ak výskumníkov netrápi technika, postará sa o to všadeprítomný a mimoriadne otravný hmyz. „V Jakutsku sú lesy plné komárov, na stepiach sú to zase muchničky. Musíme pracovať v moskytiérach,“ opisuje Milan Chytrý ťažký údel výskumníka.
Návrat do minulosti
Typický deň sibírskeho geobotanika zahŕňa vzorkovanie vegetácie, teda určovanie všetkých nájdených druhov rastlín. Okrem toho sa odoberajú vzorky pôdy, ktoré sa neanalyzujú hneď, ale až po návrate domov, v laboratóriu. Pohľad do dávnej minulosti vzdialenej niekoľko tisíc rokov aspoň čiastočne umožňujú peľové vzorky získané z pravekých rašelín. Jednotlivé vrstvy možno datovať takzvanou rádiokarbónovou metódou a rozbor nájdených peľov potom prezradí, čo, kde a v ktorej dobe rástlo.
Niektoré rastliny však tvorili málo peľu, ktorý tak môže vo vzorkách chýbať. Peľ iných rastlín bol zase prenášaný na veľké vzdialenosti. Na úplnejšiu rekonštrukciu klímy a vzhľadu pravekej krajiny preto bádatelia využívajú aj „očitých“ svedkov - prehistorické slimáky. Ich fosílie, najmä ulity mäkkýšov v sedimentoch, vydržia tisícky rokov prakticky v nezmenenom stave, čo sa vedcom náramne hodí. Rôzne druhy mäkkýšov sú totiž veľmi úzko spojené s konkrétnymi životnými podmienkami určitého stanovišťa.
Výsledkom týchto analýz je rekonštrukcia našej krajiny tak, ako pravdepodobne vyzerala v období lovcov mamutov. Už teraz napríklad vieme, že to bola trochu iná krajina, než sme si doteraz predstavovali. Hoci chladná, ale zelenšia, menej drsná a vhodnejšia na život. V strednej Európe v dobe ľadovej napríklad rástli smrekovce, limby, borovice sosnové, smreky, brezy i jelše.
Sochy mamutov v ruskom meste Chanty- -Mansijsk, ležiacom na území Západosibírskej nížiny. Foto: TASR
Od flóry k faune
Zistenia fytocenologických, respektíve geobotanických výskumov však môžu prispieť aj k odpovedi na otázku, prečo vyhynuli mamuty. „Na Sibíri skúmame rastlinné spoločenstvá. Pozeráme sa na to, aký je vzťah medzi súčasným podnebím v danej oblasti a vegetáciou. Na základe toho môžeme spätne modelovať, čo sa stalo, keď sa na konci doby ľadovej zmenili klimatické podmienky, to znamená, ako sa menila vegetácia a ako toto mohlo ovplyvniť dostupnosť potravy pre veľké zvieratá,“ vysvetľuje Milan Chytrý.
Pre laickú, ale i odbornú verejnosť je vymretie mamutov stále mimoriadne atraktívnou témou. „Ako a prečo vyhynuli, sa totiž nevie. O to sa vedci stále sporia. V podstate sú dve hlavné hypotézy. Podľa prvej sa na konci doby ľadovej prudko oteplilo. V dôsledku toho sa úplne zmenila vegetácia. Vtedajšia step a tundra sa zmenili na les. A pretože mamuty ako veľké bylinožravce spásali hlavne trávu, zanikol im biotop - životné prostredie - a vyhynuli,“ načrtáva prvú z možných odpovedí.
„Druhá hypotéza tvrdí, že mamuty jednoznačne vyhubil človek. Na konci doby ľadovej ľudia totiž zdokonalili techniku lovu. Lovci staršej doby kamennej mali dokonca k dispozícii lepšie nástroje a oveľa viac škodili populáciám divých zvierat. Niektoré tak možno skutočne vyhubili. Čo sa mňa týka, myslím si, že ako to tak býva v mnohých prípadoch, pravda bude pravdepodobne niekde uprostred,“ dodáva Milan Chytrý.
Podľa niektorých zoológov mohli mamuty tiež doplatiť na to, že vo vlhkejšej klíme vtedajšej éry viac snežilo a zvieratá sa cez hustú snehovú prikrývku k potrave jednoducho nedostali.
Výskum Milana Chytrého a jeho kolegov však nie je len o mamutoch. Nepriamo sa zameriava aj na aktuálnu tému, ktorou sú klimatické zmeny. „Ak pochopíme, čo sa dialo v prírode v súvislosti s klimatickými zmenami v minulosti, môžeme predpokladať, ako sa bude príroda vyvíjať aj do budúcnosti,“ upozorňuje Milan Chytrý.
Východné Srbsko: Asi deväťdesiatpäť kilometrov od Belehradu objavili vedci v roku 2009 milión rokov starú kostru mamuta. Foto: TASR
Doba ľadová
Za dobu ľadovú sa označuje dlhodobý chladný a suchý výkyv zemskej klímy, ktorý je podľa vedcov pravdepodobne spôsobený zmenou pozície Zeme voči Slnku alebo premenlivou intenzitou slnečného žiarenia. Existujú však i ďalšie hypotézy. Dôb ľadových bolo v histórii Zeme viacero, podľa niektorých zdrojov sa viac-menej periodicky opakujú. Naša planéta sa v súčasnosti nachádza v jednom z medziľadových období, ktorého počiatok vedci datujú približne do desiateho tisícročia pred naším letopočtom.
Pre obdobie takzvaného glaciálu je typický značný pokles priemerných teplôt a zrážok, šírenie pevninských ľadovcov, chladných stepí a tundier, miznutie lesov, veľká erózia a tvorba usadenín ukladaných vetrom, vodou alebo kontinentálnymi ľadovcami - spraše, štrky, piesky, ľadovcové morény.
Posledná doba ľadová sa skončila zhruba 9 600 rokov pred naším letopočtom. Po oteplení došlo k zvlhčeniu krajiny, rozšírili sa lesy a ustúpila suchomilná stepná vegetácia. Táto premena životného prostredia sa podľa najnovších výskumov zrejme stala osudnou veľkým bylinožravcom, ktoré už nenachádzali dosť potravy a vyhynuli.
