Tip na článok
Severozápadná stena Civetty: V ceste Philipp - Flamm zvesil Miro batoh takmer po štyridsiatich rokoch. Dva čierne krúžky označujú miesto, kde ho v roku 1978.
zavesili, jeden krúžok je miesto bivaku
v lete 2017.

Zvesil batoh na Civette po takmer štyridsiatich rokoch

Ako 23-ročný výstup nedokončil - doliezol ho 62-ročný.

Galéria k článku (3 fotografie )
Na vrchole: Talian Bruno Pederiva, vľavo, a Miro Belica.
Ján Porvazník: Mirov prvý spolulezec z roku 1978.
V akcii: Miro pod prevismi dolieza k Brunovi.

Je bežné, že horolezcom sa nejaký výstup nepodarí na prvý raz, a tak sa o nejaký čas vrátia doliezť ho. Vravia tomu „zvesiť batoh“. Ale že niekto príde zvesiť batoh takmer po štyridsiatich rokoch, to je rarita. Niekdajší popredný slovenský horolezec Miroslav Belica sa vrátil doliezť cestu v talianskych Dolomitoch ako 62-ročný. Úspešne.

Zlaniť sa dá všetko

Išlo o cestu rakúskej dvojice Philipp - Flamm v severozápadnej stene Civetty, ktorá sa končí na Punta Tissi vo výške 2 992 metrov. Pekná cesta ešte z roku 1957 značila 1 200 metrov lezenia.

Miro ju prvý raz skúšal v roku 1978 s ďalším bývalým špičkovým lezcom Jánom Porvazníkom. Hoci liezli v lete, po dvoch tretinách cesty, keď mali za sebou aj kľúčovú dĺžku, pre sneh a zimu zlanili. Pritom aj teraz sa v itinerároch cesty píše, že z hornej polovice sa už nedá zlaniť. „My sme to nevedeli, tak nás sa to netýkalo,“ konštatoval Jano. Miro sa pri spomienke na to zasmeje a vraví, že preňho bola cenná skúsenosť to, že zlaniť sa dá všetko. Neskôr to aj zužitkoval.

V roku 1987 Miro Belica zo zdravotných dôvodov s horolezectvom skončil. Po revolúcii sa dal na biz-nis a darilo sa mu. Až po štvrťstoročí ho v roku 2012 zlákali Himaláje. Expedícia na osemtisícovku Dhaulágirí však nebola podľa jeho predstáv, vrátil sa rozladený z toho, ako akcia prebiehala. Vtedy si spomenul na slová spolulezca Jána Porvazníka spred 39 rokov: „Už nikdy nebudeš tak vysoko v ceste Philipp - Flamm.“

Do steny na narodeniny

„Nemám veľa zavesených batohov, možno ešte jeden v Tatrách,“ vysvetľuje, prečo práve táto cesta. V roku 2015 pod kľúčovým miestom so Stanom Zelenským konštatovali, že sú pomalí, a vrátili sa. V roku 2016 s moravským rodákom Jirkom Puklom vyliezli štyri dĺžky nad kľúčové miesto, no poblúdili. Prišiel pád. Boli doudieraní, Miro nemohol používať palec na pravej ruke. „Nedalo sa s tým zlaňovať, zo steny nás zobral vrtuľník,“ krčí plecami.

V príprave: Miro Belica tvrdí, že keď človek niečo so svojím telom robí, telo mu to vráti.
V príprave: Miro Belica tvrdí, že keď človek niečo so svojím telom robí, telo mu to vráti.
Igor Koller

Aj si po treťom pokuse povedal: „Chlapče, nedávaš si neprimerané ciele?“ Názor však začal meniť už po tom, keď sa sestrička z vrtuľníka po kontrole formulára pre poisťovňu zrazu spýtala: „Vy ste naozaj ročník 1955?“ Keď pritakal, mykla hlavou na statného šedivého lekára: „On je ročník 1955.“ A Mirovi ukázala palec hore.

„To ma znovu naštartovalo. Povedal som si - potrénujem a potom to zvládnem. Uvedomil som si však, že tam musím ísť s niekým, kto bude dosť rýchly,“ rozpráva Miro. Šéf slovenských horolezcov Igor Koller, mimochodom vo veku 65 rokov stále výkonný horolezec, mu dal tip na talianskeho horského vodcu Bruna Pederivu. Zoznámili sa dva týždne pred akciou, prvý raz spolu liezli až v tejto ceste. Bruno tam bol doma, v Dolomitoch žije. Naliezli do cesty presne na Mirove 62. narodeniny.

Stálo to za to

Chceli to vyliezť za deň. Bruno to liezol prvý voľne. „Ja som skoby v technických úsekoch používal. Šetril som sily, aby som to celé preliezol,“ hovorí otvorene Miro. „Je rozdiel, keď niečo lezieš v rozkvete síl a po dlhej lezeckej prestávke po šesťdesiatke.“ Bivak ich zastihol päť dĺžok pod vrcholom. „Na bivak som mal v rezerve tenký sveter, tenké silonové nohavice a termofóliu. Dosť som vymrzol.“

A či to celé stálo za to? Miro to vníma širšie: „Keď som pred niekoľkými rokmi na ceste autom z Bratislavy do Viedne od bolesti chrbta nemohol šoférovať a keď sa to stalo aj cestou naspäť, povedal som si, že ja invalid nebudem. Šiel som do kúpeľov, naučil som sa rehabilitovať a po viacerých rokoch úsilia som sa postupne dostával do formy. Presvedčil som sa, že keď človek niečo so svojím telom robí, telo mu to vráti. Čiže - áno, stálo to za to. Nešlo o nejakú eufóriu radosti, ale o poznanie, že chcem ešte liezť, akurát už kratšie cesty, pre radosť.“

Potešili ho aj slová 58-ročného Bruna: „Počúvaj, takých dvojíc, ktoré majú dohromady 120 rokov, sa tu veľa nemotá.“ A Miro pridáva kompliment prvolezcom spred šesťdesiatich rokov: „Klobúk dole pred nimi. Je to dlhá, namáhavá a nebezpečná cesta, treba vychytiť podmienky. Mali úžasnú guráž, pod neleziteľným pokľučkovali a našli pokračovanie. V časoch, keď bolo moderné liezť technické cesty po skobách, to až na pár metrov preliezli voľne.“

VIDEO Plus 7 Dní