Justícia patrí dlhodobo k najnedôveryhodnejším zložkám štátu na Slovensku. Nízka vymožiteľnosť práva je taký vážny problém, že ho banky uvádzajú ako jeden z hlavných dôvodov, prečo má Slovensko najdrahšie hypotéky v EÚ.

Aj nedávne rozsudky, ktoré prisúdili Štefanovi Harabinovi stotisícové odškodné či uložili exprezidentovi Kováčovi povinnosť ospravedlniť sa Ivanovi Lexovi, vyvolávajú pocit absurdity. Sudcovia by mali mať etický kódex a pestovať si pocit sebareflexie, hovorí ZUZANA ČAPUTOVÁ (39). Je advokátkou spolupracujúcou so združením Via Iuris, ktoré sa okrem iného venuje disciplinárnej zodpovednosti, profesijnej etike a výberu sudcov. Zhovárala sa s ňou EVA MIHOČKOVÁ.

Prezident stále odmieta vymenovať Čentéša za generálneho prokurátora s tým, že počká ešte na jeden verdikt Ústavného súdu. Je jeho postup správny? S takýmto postupom sa nedokážem stotožniť. Neviem si predstaviť, o aké právne argumenty prezident opiera ďalšie odkladanie vymenovania doktora Čentéša. Podľa môjho názoru to nemá oporu v právnom poriadku.

Neznie to logicky, že prezident chce počkať, kým Ústavný súd rozhodne vo všetkých veciach týkajúcich sa voľby generálneho prokurátora? Primeraná lehota na vymenovanie, ktorú prezident musí dodržiavať, začala plynúť od zvolenia doktora Čentéša do funkcie, čo sa stalo už v júni minulého roka. Jeho vyčkávanie nemá oporu v ústave ani v žiadnom inom zákone.

Ako si potom vysvetľujete prezidentovo otáľanie? Prezident má zrejme nejaké osobné výhrady, ktoré viackrát komunikoval na verejnosti, a asi aj ďalšie osobné dôvody, pre ktoré nechce zvoleného generálneho prokurátora vymenovať. Ale je to skôr otázka pre neho ako pre mňa. Ústavný súd vyriekol, že prezident môže kandidáta odmietnuť, ak vie o závažnej skutočnosti, ktorá dôvodne spochybňuje jeho schopnosť vykonávať funkciu.

Môže takýto verdikt dať prezidentovi krytie, aby naďalej Čentéša nevymenoval? Závisí to od toho, či prezident vie uviesť takéto závažné skutočnosti. Netuším však, o aké ustanovenie ústavy súd oprel túto svoju interpretáciu. Bude ma zaujímať, ako to bude odôvodnené v samotnom rozhodnutí, ktoré ešte nie je zverejnené.

Dá sa povedať, že pod „závažné skutočnosti“ sa dá skryť prakticky akýkoľvek dôvod? Okrem nesplnenia zákonných kritérií vzťahujúcich sa na osobu generálneho prokurátora zrejme môže ísť aj o dôvody iného charakteru, ktoré by prezident teraz mohol uplatniť. Môžem vychádzať iba z mediálnych vystúpení Ivana Gašparoviča, kde namietal spornú voľbu Jozefa Čentéša, ktorá údajne mohla byť spojená s korupciou, prípadne by mohol argumentovať nejakými minulými pochybeniami v profesionálnej oblasti. Prezident však za „závažnú skutočnosť“ nemôže považovať akýkoľvek dôvod, pretože v takom prípade by jeho rozhodnutie bolo svojvoľné.

Mohol by prezident vytiahnuť Čentéšovu mylnú skartáciu Matovičovej výpovede o korupcii? Z hľadiska prezidentovho vnímania je to možné. Z môjho hľadiska si neviem predstaviť, ako by táto skutočnosť bez ďalšieho preverenia a právnej kvalifikácie mohla byť dôvodom jeho nevymenovania.

Ak si už prezident hypoteticky vyberie nejaký dôvod na Čentéšovo odmietnutie, existuje nejaká právna inštancia, ktorá posúdi, či takýto dôvod je, alebo nie je dostatočný? Neexistuje u nás inštancia, ktorá by mohla posúdiť, či prípadný dôvod nevymenovania nejde nad rámec stanovený nálezom Ústavného súdu. Prezident nemôže konať svojvoľne, ak by tak konal, bolo by to v rozpore s tým, čo stanovil Ústavný súd. V našom právnom poriadku máme iba krajné možnosti vyvodenia zodpovednosti, a to odvolanie prezidenta a stíhanie prezidenta pre úmyselné porušenie ústavy alebo za vlastizradu, čo sú však mimoriadne prostriedky.

Ako je možné, že existuje ďalší judikát Ústavného súdu z roku 2009 prakticky v tej istej veci, ale v inom znení?Ústavní sudcovia vtedy vyriekli, že prezident môže pre zákonné pochybnosti kandidáta odmietnuť, ale nesmie postupovať svojvoľne a politicky posudzovať jeho osobu. Toto je vec, ktorú budeme hľadať v odôvodnení rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré ešte nebolo publikované. V roku 2009 sa posudzovala možnosť nevymenovania viceguvernéra Národnej banky Slovenska. Táto prezidentská kompetencia je v ústave formulovaná rovnako ako pri generálnom prokurátorovi, teda že prezident ho vymenúva. To znamená, že ústava nepredpokladá, že by táto právomoc mala byť interpretovaná rôzne v závislosti od toho, či ide o viceguvernéra, alebo generálneho prokurátora. Ide o odklon od doterajšej judikatúry a vysvetlenie musíme hľadať v odôvodnení rozhodnutia Ústavného súdu.

Nenarúšajú takéto rozdielne verdikty v tej istej veci právnu istotu na Slovensku? Nepochybne áno. Rozhodnutia súdu by mali byť konzistentné, aby bola zaručená právna istota. Odklon od doterajšej judikatúry musí byť zdôvodnený.

Ak Ústavný súd koncom novembra rozhodne, že Čentéšove práva boli porušené, bude mať prezident naďalej priestor nevymenovať ho? Myslím, že prezident už ani dnes nemá právne odôvodnený priestor, aby ho nevymenoval. Ak súd o pár týždňov vyriekne, že práva doktora Čentéša boli porušené, bude to ďalšie závažné konštatovanie, že prezident porušil ústavu a zasiahol do práv iného občana.

Ako vnímate, že Štefan Harabin vysúdil od štátu 125-tisíc eur, pretože Generálna prokuratúra mala pochybiť pri zverejnení informácie o existencii prepisu jeho rozhovoru s Bakim Sadikim? Je to jedno z mnohých rozhodnutí dokazujúcich slovenský trend veľkorysosti sudcov voči žalobám ústavných činiteľov, ktorí žiadajú náhradu nemajetkovej ujmy. Je to presne opačný trend ako v západných demokraciách.

Je problém iba v tom, že Harabin vysúdil vysokú finančnú čiastku? Presvedčivosti tohto rozhodnutia by prospelo, ak by bola výška priznanej nemajetkovej ujmy daná do súvisu s autentickosťou prepisu. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva a tiež Ústavného súdu verejne činná osoba musí zniesť väčšiu mieru zásahu do osobnostných práv ako súkromné osoby. Ochrana verejne činnej osoby je teda zúžená a je tu verejný záujem na šírení informácií, ktoré sa týkajú dôveryhodnosti týchto osôb. Preto mohlo byť zistenie pravosti prepisu nahrávky významné z hľadiska výšky nemajetkovej ujmy.

Súd však pravosť prepisu neskúmal. Mal takú možnosť?Áno. Na jednej strane totiž súd skonštatoval, že prokuratúra pri potvrdení obsahu prepisu konala nezákonne. Na druhej strane však posúdenie výšky nemajetkovej ujmy a verejný záujem na poznaní pravdy mali byť dané do pomeru a tiež do už spomenutej súvislosti s autentickosťou prepisu.

Nemôže to súvisieť s tým, ako bola formulovaná žaloba? Nie, nemyslím si.

Dá sa rozhodnutie súdu čítať tak, že Generálna prokuratúra zverejnila pravdu, ale nemala na to právo? Iba čiastočne, pretože prepis zverejnili médiá a generálny prokurátor podľa rozsudku súdu iba potvrdil obsah už zverejnených informácií. Práve v tom videl súd problém. V rozhodnutí uviedol, že podľa zákona o prokuratúre generálny prokurátor je povinný dodržiavať mlčanlivosť o veciach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom svojej funkcie. Voči tomuto nemožno namietať. Zároveň je tu však aj paragraf šesť Trestného poriadku, ktorý prokurátorovi dáva právo informovať o trestnom konaní. Tým sa však rozhodnutie súdu nezaoberá.

To vytvára dobrý priestor, aby sa Generálna prokuratúra odvolala, nie? Áno. Rozhodnutie bolo vydané na prvostupňovom súde a podľa medializovaných informácií sa Generálna prokuratúra zrejme odvolá.

Nemalo by sa v tomto prípade prihliadať na fakt, že Harabin je ústavný činiteľ a verejnosť mala právo vedieť, či nemá kontakty s mafiánom? Podľa môjho názoru by sa to malo brať do úvahy. Ako som spomenula, verejní činitelia musia zniesť väčší zásah do osobných práv ako súkromné osoby. Bohužiaľ, slovenská prax je opačná a súdy priznávajú ústavným činiteľom nepomerne väčšie náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv ako súkromným osobám v podobných žalobách, alebo dokonca v prípadoch celoživotných zdravotných následkov či smrti.

Prečo tak súdy rozhodujú, keď je to očividne neprimerané? To neviem. Môžeme sa len domnievať, že v niektorých prípadoch môže fungovať princíp solidarity, keďže aj sudcovia sú ústavní činitelia a ako takí rozhodujú o nárokoch iných ústavných činiteľov - politikov alebo priamo o nárokoch svojich kolegov sudcov.

Ako by sa táto prax dala zmeniť?Určitá cesta je v úprave legislatívy, ktorá by limitovala výšku náhrad nemajetkovej ujmy. Dôležité je aj vzdelávanie sudcov. Jednu publikáciu na túto tému vydalo aj Via Iuris, kde analyzuje rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, amerických a slovenských súdov na túto tému. Nepomer v ich verdiktoch je dosť markantný.

Kontroverzná žaloba sa týka aj Zuzany Piussi za dokument o kritike slovenskej justície. Sudkyňa Kožíková namieta, že sa v ňom objavila bez jej súhlasu. Je to v poriadku? Začatie trestného stíhania Zuzany Piusi považujem za veľmi rizikový faktor pre slobodu prejavu a umeleckú tvorbu. Nevidím žiadne právne relevantné argumenty na začatie trestného stíhania.

Ak by bola pravda, že Piussi nakrúcala sudkyňu skrytou kamerou, stačilo by to na jej odsúdenie? Neviem si to predstaviť. Na spravodajské a dokumentárne účely je možné vyhotovovať záznam aj bez súhlasu danej osoby. V prípade sudcov je to síce špecifické, ale doktorka Kožíková bola v dokumente zobrazovaná ako predsedníčka okresného súdu a členka Súdnej rady, pričom v rozhovore nešlo o jej rozhodovanie v konkrétnom spore ani o jej súkromie. Preto si nemyslím, že sú splnené predpoklady na skonštatovanie viny Zuzany Piussi.

Ústavný súd najnovšie potvrdil, že exprezident Michal Kováč sa musí ospravedlniť Ivanovi Lexovi a zaplatiť mu viac ako tritisíc eur za výrok, že za únosom jeho syna stála SIS a Lexa o tom vedel…

Ústavný súd odmietol sťažnosť exprezidenta Kováča ako neprípustnú, a to zrejme z dôvodu nevyčerpania opravných prostriedkov. Neformulovala by som to teda tak, že Ústavný súd potvrdil správnosť rozhodnutia, podľa ktorého sa má exprezident Kováč ospravedlniť Ivanovi Lexovi a zaplatiť mu.

Ako vnímate samotné rozhodnutie o povinnosti ospravedlniť sa a zaplatiť Ivanovi Lexovi? K dnešnému dňu poznám, žiaľ, iba druhostupňové rozhodnutie, ktoré potvrdilo rozhodnutie vydané v prvom stupni. Nepoznám teda všetky výroky exprezidenta Kováča, ktorými mal zasiahnuť do osobnostných práv Ivana Lexu. Medializovaný bol jeden výrok, že „pracovníci SIS a jej technika sa podieľali na zavlečení môjho syna do Rakúska, pričom bez vedomia riaditeľa tajnej služby by sa takáto akcia nemohla uskutočniť“. Považovala by som ho za hodnotiaci úsudok, a nie skutkové tvrdenie. Hodnotiace úsudky sú v zásade pod ochranou práva na slobodu prejavu. Z rozhodnutia nevyplýva, že by sa súd zaoberal legitímnosťou hodnotenia faktov, o ktoré exprezident Kováč oprel tento svoj výrok. Bol dôvod sa tým zaoberať aj vzhľadom na medializované okolnosti únosu Michala Kováča mladšieho alebo napríklad pre rozhodnutie viedenského súdu, podľa ktorého bolo dôvodné podozrenie, že bol zbavený slobody a násilím prevezený do Rakúska prostredníctvom „organizácie podriadenej Slovenskej republike“. Pri rozhodovaní v tejto veci podľa mňa zvíťazilo formálne vnímanie práva na úkor citu pre spravodlivosť.

Lenže činy súvisiace s únosom prezidentovho syna boli amnestované a žiadny súd o vine SIS či Ivana Lexu nerozhodol. Mohol mať napriek tomu Michal Kováč pravdu a vysloviť ju? V rozhodnutí je uvedené, že aj keby sa výroky exprezidenta neskôr ukázali ako pravdivé, nebol oprávnený podsúvať ich verejnosti. Vo vzťahu k uvedenému výroku, ku ktorému sa môžem vyjadriť, sa s týmto odôvodnením nestotožňujem. Pre orgány činné v trestnom konaní platí prezumpcia neviny absolútne, avšak pri ostatných osobách to treba posudzovať podľa konkrétnych okolností, teda či napríklad nemohlo ísť o legitímne hodnotenie faktov a indícií. Súd formálne použil zásadu prezumpcie neviny. Zdôvodnenie rozsudku ma nepresvedčilo.

Čo je príčinou, že slovenské súdnictvo je v takom zlom stave? Použila by som slová jedného sudcu, ktorý povedal, že najväčšou prekážkou v prístupe k spravodlivosti je sudca sám. Skutočne si myslím, že je to o ľuďoch v justícii, teda presnejšie o niektorých sudcoch. Prirodzene, médiá sa zaujímajú viac o negatívne excesy a preto, žiaľ, o iných sudcoch počuť menej. Zároveň téma ohrozenia nezávislosti súdnictva, ktorá je u nás veľmi aktuálna, je vhodnou oblasťou na realizovanie slobody prejavu sudcov, o čom hovoria aj medzinárodné dokumenty. To, že sa u nás k situácii v súdnictve vyjadruje iba malá skupina sudcov, nie je dobrá správa.

Nesúvisí to s tým, že sudcovia, ktorí kriticky vystúpili, boli následne disciplinárne stíhaní? Môže to s tým súvisieť. Sudcovia hovoria o atmosfére strachu. Vo Via Iuris sme nedávno vydali analýzu viac ako dvesto disciplinárnych rozhodnutí za posledných jedenásť rokov. Na základe desiatok rozhodnutí môžem konštatovať, že disciplinárne súdnictvo bolo v niektorých prípadoch zneužívané voči sudcom. Je to veľmi nebezpečný jav, pretože disciplinárna zodpovednosť je jediný relevantný druh právnej zodpovednosti, ktorú možno voči sudcom vyvodiť a ak ten nefunguje spravodlivo, férovo a predvídateľne, tak je to oslabenie jediného mechanizmu vnútornej spätnej väzby v justícii.

Kto tie disciplinárky zneužíva? Keby sme išli podľa jednotlivých prípadov, vedeli by sme odsledovať, kto bol v konkrétnom prípade navrhovateľom a kto o veci rozhodoval.

Bol tým navrhovateľom Štefan Harabin? Ako predseda Najvyššieho súdu podával návrhy na disciplinárne konanie. Javí sa mi to skôr tak, že za týmito disciplinárnymi návrhmi je určitá záujmová skupina, ktorá má vplyv.

Premiér Fico sa postavil proti kritike pomerov v súdnictve s tým, že v žiadnej krajine sa na sudcov tak neútočí ako na Slovensku. Je kritika škodlivá? Poznám tento názor, že príčina zlého stavu justície tkvie v tom, že médiá negatívne informujú o sudcoch a ich zlyhaniach. Nestotožňujem sa s ním. Pod mantrou nezávislosti súdnictva sa vybudovala hradba na jeho izoláciu a uzavretosť. Poslanec Procházka to pomenoval autizmom slovenskej justície. Súdnictvo je napádané a spochybňované konaním ľudí zvnútra, nie tými, ktorí kritizujú. Otváranie sa záujmu verejnosti a verejnej kontrole je preto nevyhnutné.

Nie je zmena podmienená generačnou výmenou v slovenskej justícii? Do určitej miery áno. Aj preto je dôležitý spôsob výberu nových sudcov. Sudcovia majú ťažkú osobnú pozíciu aj v tom, že mocou nielen disponujú, ale sú extrémne vystavení jej zvádzaniu. Okrem vedomého pestovania individuálnych očistných mechanizmov, napríklad v podobe sebareflexie, môžu napomôcť aj vonkajšie. Napríklad vytvorenie kvalitných štandardov správania, profesijnej etiky, definovaných povinností a najmä vzdelávanie v tejto oblasti. Zároveň je potrebná otvorenosť voči vonkajšej spätnej väzbe, napríklad v podobe účasti zástupcov iných právnických profesií v rôznych orgánoch, napríklad pri výberových konaniach sudcov, čo bolo, žiaľ, nedávno zmenené a sudcov vyberajú opäť výlučne sudcovia.

Nie je stav justície iba odrazom našej spoločnosti, ktorá trpí korupciou a strachom? Profesorka Krsková raz povedala, že súdnictvo je napojené na krvný obeh spoločnosti, čo je veľmi presné. To však nie je dôvod na to, aby sme rezignovali na vyššie nároky na sudcov. Majú veľmi významné a exkluzívne postavenie v spoločnosti, a teda veľkú moc rozhodovať o našich právach, osobnej slobode a majetku. Sú teda namieste vyššie očakávania spojené nielen s ich odbornosťou, ale aj morálnym a hodnotovým zakotvením.