Vo velení misie ISAF v Afganistane strávil v roku 2007 pol roka. Jeho funkcia bola mimoriadne dôležitá, stretával sa so spojeneckými veliteľmi, s miestnymi vojakmi, ale aj politikmi. V krajine sa toho podľa neho za dvadsať rokov veľa zmenilo. K mnohým sa však medzinárodná pomoc nedostala aj pre miestnu skorumpovanú vládu. Ako hovorí, v Afganistane nešlo o budovanie demokracie, ale o stabilizáciu štátu, aby nebol semeniskom teroristov. Ohlásenie odchodu na rok 2014 bol podľa neho začiatok konca. S generálom PAVLOM MACKOM sa rozprávala JULIÁNA BIELIKOVÁ.

Pôsobili ste v Afganistane ako najvyššie postavený slovenský dôstojník, boli ste náčelník operačného štábu. Čo znamenala vaša práca?

Bol som na veliteľstve medzinárodnej misie ISAF, vtedy sa na nej zúčastňovalo 39 krajín. Mal som na starosti viacero vecí a zhruba 200-členný tím. Mojou hlavnou úlohou bola koordinácia a monitorovanie prebiehajúcich operácií v celom Afganistane. Mal som na starosti plánovanie operácií až na 120 dní dopredu, ich monitorovanie, koordinovanie leteckej podpory, bojových operácií. Navyše som bol koordinátorom operácie Trvalá sloboda, keďže to bola protiteroristická operácia, ktorá prebiehala paralelne s misiou ISAF. Každý štvrtok som chodil na brífingy na afganské ministerstvá obrany a vnútra. A bol som aj šéfom pracovnej skupiny pre bezpečnosť provincie Kábul. Každý týždeň som dával sumár pre hlavné velenie Aliancie. Bola to veľmi exponovaná funkcia.

Mnohí asi nevedia, že ISAF a operácia Trvalá sloboda boli dve odlišné veci.

Cieľom ISAF bola stabilizácia Afganistanu s mandátom OSN a NATO. Trvalá sloboda bola protiteroristická operácia. To bola tá pôvodná, s ktorou Američania začali, keď sa tam 7. októbra 2001 začala invázia.

Neznie teraz operácia Trvalá sloboda dosť ironicky?

Ukáže čas. Ten názov bol pre ňu dobrý, lebo sloboda mala byť nielen pre Afgancov, ale aj pre celý svet. Aby teroristické kempy, ktoré tam boli, neprodukovali útočníkov, ktorí nás ohrozovali. To neboli len Dvojičky v Spojených štátoch, to boli aj útoky v Madride či v Londýne. V tom čase bol Usáma bin Ládin v Afganistane, kde sa cvičili teroristi na ďalšie útoky. Vôľa zastaviť to bola veľmi veľká, vytvorila sa veľmi široká koalícia. V Afganistane vojensky pôsobilo 59 krajín a celkovo vyše 70 krajín sveta. To je veľký rozdiel oproti predchádzajúcej sovietskej invázii. Bohužiaľ, výsledok je do značnej miery podobný.

O odchode však rozhodli Američania. Ostatné krajiny boli prekvapené. Nebola to chyba?

Určite bola. My sa na to musíme pozerať tak, že každá krajina, ktorá do tejto misie išla, si to musela obhájiť pred domácim obyvateľstvom. Rolu teda zohráva domáca politika jednotlivých členských krajín. Donald Trump, už keď kandidoval, tak sľúbil, že stiahne všetkých amerických vojakov domov. Bol aj veľmi skeptický vo vzťahu k NATO, takže mu príliš na tom, čo si budú myslieť ostatní, nezáležalo. Dospel k záveru, že bez aspoň čiastočnej participácie Talibanu na moci v Afganistane riešenie nebude. Treba povedať aj to, že už od roku 2014 neboli v Afganistane cudzie vojská na plnenie bojových úloh, ani americké. Tých tam bolo minimum, mali ich len na vlastnú ochranu. Bolo tam len letectvo na podporu domácich, ktorí posledných sedem rokov vykonávali vojenské operácie. Bola to skôr taká morálna podpora. Lebo dokiaľ tam Afganci videli medzinárodné spoločenstvo, mali pocit, že ak sa im nebude dariť, spojenci pomôžu. Stiahnutie bolo v poriadku, niekedy sme odtiaľ museli odísť. Možno, že sme mali odísť už pred 10 rokmi. Ale spôsob, akým terajší odchod prebehol, spôsobil to, kde sme teraz.

Čo bolo na ňom zlé?

Najskôr sa začali jednostranné rokovania amerických vyjednávačov s Talibanom, pri ktorých pochopili, že bez neho to v Afganistane nepôjde. Taliban požadoval, že sa s afganskou vládou bude baviť len vtedy, ak odídu spojenecké vojská. Na to Američania nepristúpili, ale dohodli, že sa stiahneme, ak Taliban sľúbi, že nebude podporovať svetový terorizmus. To bol pôvodný cieľ, prečo bola jeho vláda zvrhnutá. A takisto, že nebude útočiť na afganskú vládu, ale bude s ňou rokovať o podiele na vláde. Na základe toho Američania ohlásili plán sťahovania vojsk. Nová administratíva ten plán čiastočne pozmenila, ale medzitým sa udialo niekoľko vecí. Po prvé, Taliban pokračoval v útokoch na vládu a upevňoval si pozície. Pre afganské zložky išlo o signál, že spojenci odchádzajú aj za situácie, že Taliban nedodržiava sľuby. Prezident Biden nato posunul len dátum odchodu z apríla na 11. septembra 2021. Napríklad Slovensko sa stiahlo už v júni.

Afganistan je praktická skúsenosť, ktorá definovala a zmenila našu armádu. Sme lepšie pripravení na svoju obranu.
Generál Pavel Macko

Čiže sa nestalo nič, keď porušovali dohody?

Áno, Taliban potom úplne neočakávane začal rozsiahlu ofenzívu. Napriek tomu sťahovanie pokračovalo a Taliban zistil, že môže získať podstatne viac než len participáciu na moci. Nedokázali sme politicky korigovať rozhodnutia v situácii, keď bolo jasné, že Taliban dohody nedodržiava. A tam niekde je aj prameň demoralizácie afganských vojsk. Technicky by boli schopné to udržať a ich špeciálne sily aj pomerne intenzívne bojovali, no Taliban už rozdával karty a vytváral lokálne dohody. A pre ich veliteľov vznikla otázka, či chcú pokračovať bez podpory spojencov vo vyčerpávajúcej a možno dlhodobej krvavej občianskej vojne. Rozhodli sa, že nie. Čas ukáže, či to bolo dobré rozhodnutie, lebo Taliban ovládol bez boja všetko.

Ako je možné, že mal Taliban v Afganistane podporu aj po rokoch hrôzovlády?

Je tam viacero faktorov. V počiatkoch Taliban veľmi rýchlo skolaboval a vyhnali ho z krajiny, keď americké a britské jednotky pomohli protitalibanskému odporu. Pod tlakom medzinárodného spoločenstva sa to však zmenilo na ďalšiu misiu, ktorá sa snažila stabilizovať afganskú vládu a pomôcť jej udržať sa. Postupne to prerástlo do snahy budovať štát, bezpečnostné zložky, aby sme garantovali, že sa nevráti niečo podobné Talibanu a nebude existovať hrozba terorizmu z tejto krajiny. Lenže misia nesplnila očakávania Afgancov, lebo išla pomalšie. Nedali sme do nej na začiatku dosť síl a prostriedkov. A tak aj nadšenie domácich postupne klesalo. Vybudovali sme vládne štruktúry, tie však prichádzajúcu pomoc nevyužili tak, aby priamo pomohli najchudobnejším. Naopak, ukázalo sa, že sú skorumpované. Úzka skupina ľudí bohatla a iní nevideli žiadnu pomoc. 

Kde bral Taliban bojovníkov? 

Z utečeneckých táborov v Pakistane, ktoré tam boli ešte za éry sovietskej okupácie. To boli ľudia, ktorí dlhodobo žili v provizóriu, čo je najlepšie podhubie na regrutáciu. Tí ľudia totiž nepoznajú normálny život. V roku 2006 sme to zistili a stretli sme sa s ozbrojeným odporom. To bolo už dosť jasné, že legitimita vlády sa stráca. Taliban ukazoval, že sa vracia, a začal sa prezentovať ako sila bojujúca proti okupantom a ich bábkovej vláde. A teda neskôr bol schopný regrutovať priamo v krajine. Niečo finančnou motiváciou, niečo nátlakom.

Nedalo sa s tým niečo robiť už vtedy?

Dalo. To je to najhoršie. Keďže sme išli do misie ISAF, ktorá bola stabilizačná, tak aj očakávania na strane medzinárodnej koalície boli iné, ako by boli vo vojenskej operácii na potlačenie Talibanu. Krajiny mali svoje národné obmedzenia. Aj slovenskí vojaci robili celé roky len na vojenských základniach, ktoré nesmeli opustiť. Až podstatne neskôr došlo k zmene obmedzení, keď sme nasadili aj špeciálne sily, ktoré chodili do vojenských operácií. To však bolo za kulminačným bodom návratu Talibanu. Nedokázali sme dať toľko síl a prostriedkov na jeho potlačenie včas.

Ako je to možné?

Skeptici hovoria, že vtedy ich bolo treba buď doraziť, alebo odísť. Pokus bol v roku 2009 po nástupe Obamu, ktorý sa chcel z operácie stiahnuť, ale rozumel tomu, že to nemôže urobiť v situácii, keď Taliban rastie, a tak žiadal výrazné zvýšenie vojsk. Najväčší problém bol, aby to bolo pre voličov akceptovateľné, že musel sľúbiť, že vojaci tam budú len krátko a po vyrovnaní s Talibanom sa stiahnu do roku 2014. Vtedy sa začalo hovoriť, že vojaci NATO majú hodinky, ale talibovia čas. Začal sa priveľmi rýchly nábor do afganských vojsk. Radoví vojaci mali nízky plat, boli z rôznych etník, mali jazykové bariéry, nevedeli čítať a písať. Napriek tomu, že sme im dali techniku, nevedeli ju udržiavať ani ovládať. Neboli sebaistí v bojových operáciách. A Talibanu pritom stačilo len udržiavať aktivity, aby bolo jasné, že tam je. Počkali si, až odídeme. Z propagandistického hľadiska mu teraz vyhovuje, že ešte všetci neboli úplne preč, že ešte pár vojakov ostalo. Teraz sa môže prezentovať, že porazil tie najsilnejšie armády sveta. V skutočnosti sme už proti nemu nebojovali a dokonca ani afganská armáda.

Teraz to celé vyzerá ako prehra a márna snaha. Malo pôsobenie v Afganistane pre Slovensko nejaký význam?

Určite áno. Naše ozbrojené sily získali skúsenosť z takéhoto nasadenia. Teda to, čo chýbalo afganskej armáde, ktorá nemala skúsenosti a sebaistotu. Lebo je niečo iné teoreticky cvičiť na Lešti a iné byť v koaličných operáciách, kde sa musíte naučiť žiť s jazykovými bariérami, kultúrnymi odlišnosťami, rôznymi taktikami. Druhá vec je, že mnohí vojaci sa dostali do bojového nasadenia, čo ich psychologicky posunulo niekde inde. Je to vedľajší pozitívny efekt. Zmenilo sa aj vybavenie našej armády. Stretli sme sa s gerilovým bojom, používaním nástražných systémov. A teraz vidíme, že sa to deje aj v našom susedstve, podobne prebiehajú boje na Ukrajine. Je to praktická skúsenosť, ktorá definovala a zmenila našu armádu. Sme lepšie pripravení na našu obranu.

Mnohí hovoria, že do Afganistanu sa ani nemalo ísť, prehrali tam Briti, Sovieti a teraz my...

Malo to cenu. Po vojne je každý generál. Ja som generál 17 rokov, musím sa na to pozerať v kontexte doby. Keď sa rozhodnutie prijímalo, tak bolo po teroristických útokoch. Nešlo len o to, že padli Dvojičky a prebehol útok na Pentagón. Al-Káida ukázala takú veľkú mieru komplexnosti a schopnosti, že bola naozaj veľkou hrozbou. A mala základne v Afganistane. Medzinárodné spoločenstvo vyzvalo Taliban, aby vydal príslušníkov al-Káidy a zrušil teroristické tábory. Taliban to odmietol. Spojené štáty chceli len zničiť teroristické kempy a zhodiť režim Talibanu. Lenže získali širokú podporu. Medzinárodné spoločenstvo chcelo zabrániť tomu, aby tam opäť nastúpil režim, ktorý by podporoval terorizmus. A rozhodlo sa krajinu zrekonštruovať. Nešlo o vybudovanie demokracie, to nie, ale o vytvorenie vlády a štruktúr, ktoré by krajinu dokázali riadiť na akceptovateľnej úrovni. Bola to úplne iná misia ako predchádzajúca invázia Sovietov, aj s iným cieľom. Bohužiaľ, výsledok je podobný.

Taliban najnovšie tvrdí, že bude vládnuť umiernene, že nevezme ženám práva. Dá sa mu veriť?

Treba si uvedomiť, že ešte pred troma týždňami vládli na niektorých územiach kruto. Zabíjali učiteľov, úradníkov. Taliban má podporu najmä na vidieku. V mestách však prebiehajú protesty a ľudia sú nespokojní. Teraz nevieme, či má Taliban kapacitu na to, aby bol naozaj umiernenejší. Lídri niečo hovoria a možno sú aj úprimní. Otázka je, či majú schopnosť to presadiť a či na to majú dosť ľudí v nižších štruktúrach Talibanu, ktorý nie je monolitický celok. Majú tam veľké skupiny osamelých bojovníkov, ktorí sa len zoskupujú pod hlavičkou Talibanu.

Z Afganistanu prichádzajú srdcervúce zábery ľudí, ktorí sa zúfalo držia kolies lietadiel, len aby sa dostali z krajiny. Ostali tam tí, ktorí spojencom pomáhali - tlmočníci, učitelia. Spojenci si ich nezobrali. Je to fér?

Musíme to rozdeliť na dve roviny. Tá prvá je, že na základe možno nie príliš presných spravodajských informácií boli spojenci presvedčení, že režim by mohol vydržať a že Taliban by sa len podieľal na moci. Vtedy by bolo nelogické, aby týchto ľudí brali preč, lebo na nich stála budúcnosť krajiny. Pretože Taliban dohodu nedodržal, sú tí ľudia v zúfalej situácii a musíme im pomôcť. S tým nikto nepočítal, nevnímali sme varovné signály, keď Taliban začal ofenzívu. Mali sme postupovať inak. Bolo mu treba dať varovania, zastaviť odsun, prisunúť pár bojových jednotiek a dať najavo, že sa môžeme aj vrátiť. Na Taliban bolo treba zatlačiť.

Nie je nehanebné, že Slovensko oznámilo, že zachráni len 10 Afgancov?

Veľmi ma mrzí postoj niektorých politikov, dokonca aj koaličných. Akoby sa k tomu stavali tak, že desať ľudí môže prežiť a zvyšok môže pokojne zomrieť. Tak sa veci neriešia, my máme podľa medzinárodného práva povinnosť riešiť každú azylovú žiadosť individuálne. Z tohto pohľadu je postoj niektorých politikov neprofesionálny a cynický. A nie je to dobrý signál ani vo vzťahu k slovenskej spoločnosti, lebo takto politici budú riešiť aj iné problémy. Povedia si, že do tejto sumy a do tejto hranice budeme chrániť aj našich občanov a od tejto už nie? V prípade Afganistanu sa bavíme o ľuďoch utekajúcich pred smrťou. Jasné, že treba každú žiadosť posúdiť, ale stanovovať tu nejaké matematické kvóty, kto z oprávnených žiadateľov má prežiť a kto nie, je neakceptovateľné.

Začalo sa hovoriť, že vojaci NATO majú hodinky, ale Taliban má čas.
Generál Pavel Macko

Veteráni z Afganistanu sa pýtajú, či ich kamaráti nepoložili svoj život zbytočne.

Túto otázku si kladiem aj ja. Každý veterán si ju kladie. Všetci, ktorí sme tam boli, sme chceli pomôcť tým, ktorí to potrebovali. Nerobili sme to pre peniaze. Keď vidíme, ako ľahko sa k tomu politické reprezentácie po dvadsiatich rokoch postavili.... Mali sa postarať o to, aby sa výsledky dvadsaťročného úsilia uchovali. Mnohí tam nechali svoj život, končatiny.

Čo sa zmenilo v živote bežných Afgancov po príchode spojencov? Zvykli si za tých dvadsať rokov na iné fungovanie?

Zmeny boli rôzne v rôznych častiach Afganistanu. Nevedeli sme dostať posun všade. Reintegrovali sa tri milióny utečencov, ktorých bolo treba naučiť znova pásť dobytok, hospodáriť, lebo v utečeneckých táboroch všetko zabudli. To bola celá generácia ľudí, ktorá tam vyrástla. Mnohým sa život zlepšil, zaviedlo sa vzdelávanie, zdravotná starostlivosť, výrazne sa predĺžil vek života. Ľudia neumierali na banálne choroby. Rozhodne sme zaznamenali v tej krajine veľký pokrok.

Začne sa teraz veľká utečenecká vlna?

Ťažko povedať. Možnosť tu je, najmä keď žili dvadsať rokov v niečom inom. A nemôžeme vylúčiť ani to, že Taliban ich bude do odchodu tlačiť. Aj pre nich je najľahšie, ak najviac nespokojní odídu. Asi nebude chcieť státisíce ľudí likvidovať ani na to nemá kapacitu. Môže sa chcieť zbaviť opozície.

Ťažko sa pozerá na to, čo teraz čaká ženy v Afganistane a vôbec všetkých odporcov Talibanu.

Je to beznádej. Je to zlé. V podstate sa budeme na to pozerať, tak ako sme sa pozerali na to, čo sa deje vo Rwande. Ani tam sme nevedeli zabrániť vraždeniu. Chuť na intervenciu bude minimálna. Američania sa sťahujú a nikto iný taký nie je.

Viac FOTO generála Macka v GALÉRII

Bývalý premiér Fico teraz hovorí, že sme tam boli len z povinnosti. Je to tak?

Keď Kanaďania v roku 2007 rozhodovali, či predĺžia mandát, poslali do Afganistanu parlamentnú komisiu na čele s bývalým predsedom vlády a pýtali sa. Ja som bol jeden z tých, kto im musel odpovedať. Chceli vedieť všetko. Tam som videl, ako funguje profesionálne riadená krajina. Rozhodovali podľa najlepších podkladov, aké mohli mať. Aj tak skončili v misii s neslávnym koncom. Nemusíte trafiť. U nás to tak neprebiehalo. Fico bol predseda vlády, dával mandát na rokovanie do vlády a národnej rady. Alebo bol azda iba mopslík, ktorý videl, že spojenci idú, tak musíme aj my?