Sám robil modela ešte za čias komunizmu a už vtedy zarábal viac ako jeho rodičia. Vďaka znalosti angličtiny sa ako jeden z prvých slovenských modelov dostal do mekky módy Paríža, ktorý mu otvoril dvere do svetového šoubiznisu. S modelingovým agentom MIROM ŠIMONIČOM (52) sa o jeho začiatkoch, o zmenách v modelingu, známych klientoch a jedinečných zážitkoch so svetoznámymi kráskami či hollywoodskymi hercami rozprávala ALENA KVASNICOVÁ.
Dlhé roky sa hovorí, že svet modelingu je plný sexizmu a drog. Je to naozaj tak?
Vidíme, ako sa mení celý svet, a som z toho trochu zmätený. Niekedy neviem, čo si mám myslieť, len dúfam, že Amber Heardová (exmanželka, ktorú zažaloval Johnny Depp za ohováranie a vyhral - pozn. red.) zabila to hnutie Mee Too. Dnes môže akákoľvek žena na muža čokoľvek vytiahnuť a on je potom ten zlý. Nehovorím, že niektoré veci neboli. Ale zažil som to aj z opačnej strany. Pamätám si, čo dokázali robiť modelky mne. Taká bola doba.
Teraz sa herečky Catherine Deneuvová, ktorú považujem za ikonu Francúzska, či Brigitte Bardotová pýtajú, či sa akékoľvek dvorenie a flirtovanie musí skončiť. V Amerike sa s komplimentmi už nestretnete. Tam nepôjde muž so ženou ani do výťahu, len aby ho náhodou nezažalovala. To kde sme skončili?
A čo drogy? Riešili ste ich s modelkami?
Nie, so mnou o nich nikto nehovoril. Nepijem ani nefajčím a tieto veci nerobím, teda sú pre mňa tabu a nemám pre ne pochopenie. Viem, že niektorí drogy obľubujú, ale to sa považuje za chorobu. So svojimi modelkami som ich nikdy neriešil. Ale asi to nefunguje tak, že by niekto prišiel a priznal sa, že fetuje. Väčšinou ľudia, ktorí s tým majú problém, si myslia, že s tým problém nemajú.
Takže to neznamená, že drogy v modelingu neexistujú.
Teraz je vraj toho veľmi veľa všade. Naomi Campbellová to raz vysvetlila veľmi pekne - áno, drogy sú v modelingu, ale sú aj v banke, akejkoľvek korporácii a hocikde inde. Nikto nikoho do toho nenúti, je to každého voľba. Aj keď teraz prídem niekam do reštaurácie či hotela, to, čo sa tam deje na záchodoch, je neuveriteľné. Vraj je to aj u nás tak. Ale opakujem, za mnou nikto s drogami nikdy neprišiel, čiže osobne som sa s tým nestretol.
Mám len jeden zážitok s Bradom Pittom. Po premiére jeho filmu Sedem rokov v Tibete v Paríži sme sedeli v podniku pri stole a on fajčil jointa, čo bolo vtedy ultra nemožné. Došli fanúšičky, chceli sa s ním vyfotiť a on mi pod stolom podával toho jointa. Ohradil som sa, že nič nezoberiem, čo ja s tým mám a že ja tu nebudem za toho zlého.
Čo sa v modelingu zmenilo?
Skončila sa éra supermodeliek a tie roky sa nevrátia. Už nikdy nebudú modelky, ako boli, tak ako nebude Michael Jackson, Madonna, Prince či George Michael. Doba sa veľmi zmenila. Nastavili sme si konzumný spôsob života, ktorý je rýchly. Dnes má modelka životnosť jednu sezónu, možno dve, a končí. Je to rýchle a veľmi tragické. Dnes sa nemôže nikto ani vypiplať, lebo nemá na to priestor a čas.
Bol módny biznis iný ako dnes?
Úplne. Každá značka mala svojho majiteľa/dizajnéra, podľa ktorého sa obchodný dom volal. Dnes všetky módne značky vlastnia tri, štyri korporácie a ide len o profit. Kedysi modelka bola pre módneho návrhára múzou. Adriana Sklenaříková sa stala múzou Thierryho Muglera, ktorý na nej všetko šil. Dnes všetci vyrábajú to isté a zrazu si uvedomíte, prečo si kupovať rifľovú bundu za dva a pol tisíca eur, keď ju môžete mať za sto eur. Posunuli sme sa niekam inam. Už aj ľudia, čo utrácali za módu peniaze, prichádzajú na to, že vôbec nejde o to.
Samozrejme, nie vo východnej Európe. U nás mnohí majú stále pocit, že musia byť obrandovaní od hlavy po päty. To vo Francúzsku nevidíte, tam nikto nevyjde na ulicu s nejakým nápisom na sebe. Ja detto. Platí mi niekto za to? Je komické, že podľa tohto každý vo svete vie, kto prišiel z Ostblocku (bývalej socialistickej krajiny - pozn. red.) a kto nie.
Adriana Sklenaříková zbierala vrchnáky z jogurtov, lebo ich predávali asi sto druhov a my sme doma v Československu mali iba pár. Boli sme pobláznení Západom.
Vo Francúzsku je módny vkus zjavne iný.
Je hlavne veľmi jednoduchý. Preto tam často chodím v čiernej, nedá sa tým nič pokaziť. Francúzi sú jednoduchí - musia mať kvalitné sako, topánky, hodinky. Ženy chodia nenamaľované, nakrémované, majú zdravé a upravené vlasy. Ide o prirodzenosť, šarm sa nedá kúpiť. Ale teraz sa zaviedol v luxusných butikoch nový trend. Púšťajú tam len obmedzený počet zákazníkov, lebo keď pred vchodom ostatní čakajú v rade, dobre to vyzerá. Nikdy by som sa tam nepostavil. Človek ide minúť päť-desaťtisíc eur a oni ho nechajú čakať v rade, však to je choré! Ako sa hovorí, rozum nie je obočie - nenakreslíš.
Keď ste to načrtli, na Slovensku vidíme ženy s množstvom úprav. Vytetované obočie, napichané pery, silikónové prsia. Majú takéto slečny šancu uspieť v modelingu?
Nemajú. Vytetované obočie je vyslovene fenomén východnej Európy. To nikde inde nevidíte. Neviem, kto to vymyslel a zaviedol, ale je to niečo hrôzostrašné. Nestačím sa čudovať, čo všetko si dokážu ženy na hlave urobiť. Veď príroda zariadila, že každý má všetko tak, ako má mať. To len ony sú s tým nespokojné.
Ďalšia vec, čo ma šokuje, je to „opichávanie“ (neinvazívne zásahy botulotoxínom, kyselinou hylaurónovou a podobne - pozn. red.). Začínajú s tým veľmi mladí ľudia. Každý si myslí, že mu to pomôže, kupuje si tým väčšiu sebadôveru, ale nefunguje to.
A čo je ešte problém, ktorý kedysi neexistoval?
Veľmi veľa ľudí je obéznych. Viem, že téma bodyshaming je všade a že na kastingu nesmiem nikomu povedať, že je nízky alebo že má zlé miery, ale musím tvrdiť, že musí viac cvičiť. Prišlo to z Anglicka, ale ja som príliš veľká huba na to, aby som bol ticho. Aj Adriane Sklenaříkovej, keď má kilogramy navyše, poviem do očí, čo si myslím. Mám rád úprimnosť.
Viem, že teraz je aj veľa plnoštíhlych modeliek. Môžu ich dávať do reklám, koľko chcú, ale byť tučný podľa mňa zdravé nie je. Chcú, aby sme si boli všetci rovní, ale nie sme ani nebudeme. Niekto je vyšší, niekto štíhlejší a neznamená to, že je viac alebo menej šťastný.
A čo osobnosť nádejných modeliek a modelov?
Tu vo východnej Európe ľudia vôbec nie sú spirituálni. Každý venuje veľa času vizáži, nakupovaniu vecí, ale málokto sa bude venovať svojej duši, meditovať či čítať knihy. Všetci sa zažerú do Netflixu, ktorý predstavuje absolútny konzum. Pozerajú nekonečné seriály a pritom nikdy nevideli klasické diela od Chaplina.
Vy ste spirituálny?
Meditovanie a joga sú pre mňa alfa a omega. Každý deň chodím do fitnescentra, veľa bicyklujem. Milujem sladké, tak si dávam očisty. Deväť dní nič nejem, iba pijem vodu a zelený čaj a konzultujem to so svojím jogínom z Los Angeles. Je to tiež bývalý model Yogi Cameron, niektorí ho možno poznajú z Madonninho videa Express Yourself. V Amerike sa vás ako prvé spýtajú, kto je váš jogín, u nás takéto debaty nevedieme.
Ako hľadáte nové objavy? Na ulici či cez internet?
Na ulici to môžem robiť v zahraničí. Na Slovensku nie, tu sa ma skôr zľaknú. Väčšinou ma niekto osloví sám alebo cez internet. Potom príde na osobný pohovor, kde zistíme, na čo má. Teraz je mladá generácia úplne iná. Ja by som ich tĺkol po hlave, lebo nevedia rozlíšiť, čo je ich životná šanca. Modelka nemá problém zrušiť robotu za tritisíc eur, lebo „frajer mi to zakázal“. Celý deň je s ním na telefóne a keď dorobí, letí domov.
Ono sa to za tie roky zmenilo. My sme museli v danej krajine stráviť aj tri mesiace, lebo všetko bolo drahé, nemali sme na letenku ani telefón. Všade sme si museli nájsť nových známych. Žijem z toho do dnešného dňa. Kdekoľvek od Tokia po Los Angeles mám niekoho, koho poznám a môžem sa u neho zastaviť. V súčasnosti je to inak, mladí ľudia nemajú výdrž.
U nás uspela na móle dcéra prezidentky Zuzany Čaputovej Emma, ktorá zaujala svojou inakosťou? Je to teraz in?
Inakosti sú momentálne veľmi, veľmi výstredné. Všetko, čo je iné, je naozaj in. Prezidentkina dcéra na Slovensku prerazila preto, lebo v Hainburgu už nikoho nezaujíma, že je prezidentkina dcéra. Vo svete by podľa môjho názoru neuspela. Pani prezidentku si veľmi považujem, je to najdôležitejší človek tohto štátu, ale nalejme si čistého vína. Organizátori, ktorí si jej dcéru pozývajú na prehliadky, nech sa netvária. Dobre vedia, že to je výborný marketingový ťah.
Aký je teda dnešný ideál krásy?
Neexistuje. On ani nikdy nebol. Názor ľudí na krásu je veľmi subjektívny, lebo každému sa páči niečo iné. Ale keď sa obzrieme späť, všetky supermodelky mali ženské krivky. Potom prišli vychrtnuté modelky, lebo televízna kamera pridáva päť kilogramov, a to je optický klam. Predáva sa ilúzia.
Vždy ste zamýšľali robiť v modelingu?
Dostal som sa k tomu úplnou náhodou. Kamarátka Maja Slováková sa ma raz spýtala, či si ako študent nechcem popri škole privyrobiť peniaze. Bolo to ešte za „socíku“ a modeling robilo tak pätnásť ľudí v krajine. Neskôr sme s Majou, ktorá hrala hlavnú úlohu vo filme Discopříběh, nafotili velikánsku kampaň na kokakolu. Bola azda všade, v celej východnej Európe. A to bolo niečo, čo nás preslávilo.
A potom sa založilo JZD Slušovice, považované za československý zázrak. Robili program s módnou šou, kde sme vystupovali so všetkými známymi umelcami - Helenou Vondráčkovou, Elánom a podobne, Štefan Skrúcaný to uvádzal. Bola to tour po Československu, ktorá trvala tri či štyri roky. A na tú dobu sme zarobili nehorázne peniaze.
Čo boli vtedy nehorázne peniaze?
Dostávali sme niekoľkonásobne viac ako naši rodičia. Vtedy bol priemerný mesačný plat 1 200 až 1 600 korún a my sme zarobili osem- až desaťtisíc korún. Potom prišla revolúcia a začali k nám prichádzať agenti zo zahraničia. Mal som výhodu, že ako jeden z mála som vedel po anglicky.
Hneď ste vedeli, akým smerom chcete ísť?
Vôbec, skôr som objavoval nové veci. Odmalička som chcel ísť do Paríža, pre mňa to bolo mesto miest. A moja prvá zahraničná cesta viedla tam. Pamätám si to ako dnes - cesta vlakom do Prahy a odtiaľ let do Paríža, neexistovala iná trasa. Vo Francúzsku som strávil mesiac. Bolo leto, popri práci som chodil do školy a bál sa všetkých nástrah Západu, ale nič sa nestalo. Až na ceste späť, keď som prišiel do Prahy, mi na stanici niekto ukradol rifľovú bundu.
Čím vás Paríž tak očaril?
Boli sme výborná partia. Vtedy sme začínali s Jarkou Rytychovou i Terezou Maxovou. A spoločne sme zažili kultúrny šok. Prišli sme do potravín a tam bolo tých produktov neúrekom. Adriana Sklenaříková zbierala vrchnáky z jogurtov, lebo ich predávali asi sto druhov a my sme doma v Československu mali iba pár. Boli sme pobláznení Západom.
Pamätáte sa, ako ste sa s Adrianou prvý raz stretli?
Zoznámila nás Ivana Christová v jednom parížskom klube, ktorý sa volal Olivia Valere. V tom čase sme s Ivanou robili spolu veľa vecí. A pri predstavovaní mi vraví: „Toto je Adriana, ona je veľmi hanblivá a je z Brezna.“ Ivana dávala všetkých takto dokopy. Dnes zastupujem veľmi veľa iných hviezd, ale všetci hovoria iba o Adriane Sklenaříkovej. A ja sa tomu nebránim ani proti tomu nebojujem. Samozrejme, Adriana má u mňa, v mojej hlave, srdci aj mysli, prioritné miesto. Pred pár dňami sme sa bavili o tom, že ubehlo tridsať rokov, čo sa poznáme. To je neskutočné.
Dnes ste modelingový agent. Kedy ste si vytvorili agentúru?
Začalo sa to tak, že som stretol jednu „božiu dušu“, ktorá ma pripravila o všetky peniaze a musel som na Slovensku zostať. Keďže som predtým robil modelingovú súťaž Elite Model Look, zavolal mi Ivo Ladižinský, že je vo Forze, chystá Miss a potrebuje pomôcť. Z výpomoci sa stal „full time job“. V porote vtedy sedela Adriana Sklenaříková už ako svetová hviezda, podpísala predtým zmluvu so značkou Wonderbra. A vyhrala Andrea Verešová, podľa mňa najúspešnejšia z našich miss. Nikomu sa z tej súťaže nepodarilo vyťažiť toľko, čo jej.
V deväťdesiatych rokoch boli súťaže krásy na vrchole.
Áno. Dnes to nikoho nezaujíma, a preto nie sú sponzori. Myslím si, že Miss je už absolútny prežitok.
Okrem Adriany Sklenaříkovej zastupujete aj iné zvučné svetové osobnosti. Prezraďte pár mien.
Vďaka Adriane som sa stretol naozaj s množstvom ľudí, s ktorými aj pracujem. Som agentom supermodelky českého pôvodu Pavlíny Pořízkovej, s ktorou cestujem po svete, je to neuveriteľný človek a mám s ňou veľa úžasných zážitkov. Raz nám napísala Carla Bruniová, aby sme prišli na večeru. V roku 2008 sa vydala za francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho. Tak sme večerali u nich doma len my štyria, bolo to fantastické.
Rovnako milý bol zážitok s Pavlínou, keď sme raz sedeli v šatni a zrazu niekto zaklopal na dvere. Prišla Kate Mossová s Amber Valletta, kľakli si na kolená a povedali: „Pavlína, my ťa milujeme, kvôli tebe sme sa stali modelkami.“ Ale už nastupujú aj deti bývalých supermodeliek. Zobral som si pod krídla syna Terezy Maxovej Tobiasa aj Pavlíninho syna Olivera, ktorý je veľmi vysoký.
A mimo modelingu?
Jedným z mojich klientov je Ferdinand von Habsburg, automobilový pretekár, ktorý by bol náš budúci cisár, keby dnes bolo Rakúsko-Uhorsko. Zastupujem vnučku Charlieho Chaplina Kieru či Delonových synov, staršieho Anthona aj mladšieho Alaina-Fabiena, ich otec už odpočíva, má osemdesiatšesť rokov.
Takisto pracujem s Češkou Alenou Šeredovou. Tá ma pozvala na svadbu, keď sa vydávala za Buffona. Absolútne ma tam šokovala vecou, na ktorú nie som zvyknutý. „Chcela by som sa poďakovať človeku, bez ktorého by som tu nikdy nebola, a to je Miro, ktorý mi umožnil, že som odišla do Talianska a že sa zo mňa stalo to, čo som dnes,“ povedala. To človeka poteší.
Adriana tiež do dnešného dňa za všetko ďakuje. Aj za to, že s ňou idem na kávu. To je stará škola, má výchovu. Dnes je to veľmi zriedkavé. Mimochodom, doteraz pracujem aj s jej exmanželom Christianom Karembeuom. Adriana je s tým absolútne v pohode, vôbec to nerieši.
Mladú generáciu by som tĺkol po hlave, lebo nevedia rozlíšiť, čo je ich životná šanca.
Prekvapil vás ich rozchod?
Nestalo sa to zo dňa na deň, ale pamätám si, ako sme s Adrianinou sestrou zostali šokovaní. Vraveli sme, že strácame akúkoľvek ilúziu o vzťahoch, lebo v živote sme nezažili nikoho takého zaľúbeného, ako boli oni dvaja. Precestoval som s oboma celý svet a veľmi rád spomínam na to obdobie. Christian je aj dnes veľmi aktívny, robí pre FIFA, znova sa oženil a má dve deti.
Adriana má niekoľko domovov. Apartmán v Paríži aj Monaku, palác v Marrákeši. Kde sa najčastejšie stretávate?
V Paríži, kde je vždy fantasticky. Všade ma predstavujú ako Adrianinho agenta a všade mám dvere otvorené. Neexistuje, keď Adriana zavolá, že by nebolo miesto v reštaurácii, aj keď je plne obsadená. Všetko vybaví, s ňou nič nie je nemožné. A pritom ona je ten človek, ktorý svoje postavenie nevyužíva. Je dosť hanblivá v týchto veciach.
Asi máte viacero podobných zážitkov zo života svetovej smotánky.
Napríklad nespoznal som podnikateľa Paula Allena, ktorý s Billom Gatesom založil spoločnosť Microsoft. Keď na jednej akcii celú našu partiu pozval na loď, vôbec som netušil, kto to je. Boli sme tam s herečkou Stephanie Romanovovou, ktorá hrala aj v seriáli Melrose Place, a jej manželom, hollywoodskym producentom Nickom Wechslerom. Sú to moji veľmi dobrí známi, u ktorých niekedy bývam, keď som v Los Angeles.
Allen nás pozval na jeho obrovskú jachtu Octopus, na ktorú prišli zahrať aj chlapci z kapely U2. To boli zážitky, že vau. A Paul Allen sa vôbec netváril, že je niekto. Zomrel pred štyrmi rokmi na rakovinu.
Poďme od svetových mien k našim lokálnym. Roky sa priatelíte s Borisom Kollárom. Chcel niekedy, aby ste mu dohodili nejakú krásku?
Nie, nikdy. Ľudia majú o Borisovi vytvorený obraz na základe médií a pre mňa je to komické. Stretávame sa aj súkromne, ale odkedy je v politike, už nemá toľko času. Kedysi sme mali iný život, všade sme boli pozývaní, chodili sme spolu na rôzne akcie.
Čo hovoríte na jeho privátny život?
Keby som bol žena, za partnera ho asi nechcem. Ale neviem si predstaviť lepšieho kamaráta, ako je on, môžem sa na neho kedykoľvek spoľahnúť. Nikdy mu nezavolám, že by som niečo potreboval v rámci jeho roboty, a on to dobre vie. Som antipolitický, neuznávam politikov ako takých. Všetci sa tam štyri roky na niečo hrajú a potom je to už veľakrát pasé.
FOTO V GALÉRII
Myslíte niekedy aj na dôchodok?
Nad tým sa nezamýšľam, ešte je ďaleko. Žijem prítomnosťou a dúfam, že mi nebude nič chýbať. Čo viem, buď budem žiť vo Francúzsku, alebo v Los Angeles. Na Slovensku nie, tu je zima.
