Plus 7 dní

Len za posledný mesiac veľký pes napadol a vážne zranil dve malé deti z okolia Trnavy. Podobné prípady nie sú ojedinelé a podnecujú debatu o zákaze chovu niektorých plemien, prípadne trestnoprávnej zodpovednosti ich majiteľov.

K téme sa väčšinou vyjadrujú kynológovia a cvičitelia psov, ktorí nie sú vždy schopní byť nezaujatí. O rozhovor sme preto požiadali veterinára, ktorý každé útočiace zviera musí vyšetriť. MIROSLAV FAGA (53) je lekár Veterinárnej kliniky v Trnave. Zhovárala sa s ním EVA MIHOČKOVÁ.

Ako často sa stretávate s prípadmi uhryznutia agresívnym psom?

Nie až tak často. Ako veterinár musím viesť záznamy o každom zvierati, ktoré poranilo človeka a ten musel byť ošetrený. Lekár si v tom prípade vyžiada odo mňa vyjadrenie, či je zviera zdravé. Ak teda pes uhryzne človeka, jeho majiteľ je povinný priviesť ho na prehliadku do veterinárnej ambulancie, aby sme ho prezreli, a to trikrát.

Snažíte sa zistiť, či nemá besnotu?

Zisťujem, či je klinicky zdravý, ako sa správa, či má očkovací preukaz. Besnota sa ťažko identifikuje, ale má určité príznaky. Za dvadsaťsedem rokov praxe som sa však stretol iba s troma prípadmi besnoty u psov. Tieto zvieratá priniesli na prehliadku už utratené a besnotu preukázali až laboratórne testy.

Podľa svedkov sa správali veľmi agresívne a útočili na zvieratá aj ľudí. Išlo o psov z usadlostí mimo mesta v blízkosti lesa, takže sa dalo predpokladať, že prišli do kontaktu s nakazenou líškou. To však bolo pred niekoľkými rokmi a v poslednom období sa zdá, že Slovensko už nemá problémy s besnotou, najmä vďaka pravidelnej vakcinácii psov.

Ak už besnota nie je problém, je nevyhnutné, aby takého psa veterinár prezrel?

Určite, pretože, najväčší problém po uhryznutí psom nie je besnota, ale možná infekcia rany z baktérií na zuboch zvieraťa. Zviera môže trpieť napríklad na leptospirózu, čo je nepríjemné ochorenie prenosné na ľudí. Verejnosť o ňom veľa nevie, ale môže sa skončiť úmrtím poraneného.

Ako často sa vám stáva, že u zvieraťa, ktoré útočilo, objavíte nejakú chorobu?

Okrem tých troch spomínaných besných psov takmer vôbec. Ale napriek tomu je veterinárna prehliadka nutná, pretože nikdy vopred neviete, čo zvieraťu môže byť.

Ak tvrdíte, že neriešite veľa uhryznutí psom, je to podľa vás vážny spoločenský problém, ako sa to javí z medializovaných prípadov?

Je rozdiel, keď vás z ničoho nič uhryzne pes, ku ktorému ste sa iba sklonili, a iné je, keď chcete od seba odtrhnúť bijúce sa psy a v tej mele utŕžite zranenie aj vy. Kamarátovi sa raz začali biť inak úplne mierne labradory a keď ich chcel upokojiť, zamiešal sa medzi ne tak nešťastne, že skončil so sedemnástimi stehmi na bruchu a s otvorenou zlomeninou prsta. Ale to sa nedá klasifikovať ako napadnutie psom. Ja však hovorím o prípadoch, keď pes vyštartuje po človeku alebo dieťati. Takých prípadov veľa nemáte?

Nie, veľa nie. A dokonca aj psy, ktoré sa v zoznamoch označujú ako nebezpečné, sa u nás v ambulancii správajú pokojne. Správanie psa je veľmi individuálne a také zoznamy môžu byť zavádzajúce. Často sa za agresívne označujú najmä stafordy a pitbuly.

Ale keď si pozriete štatistiky, tak najviac poranení a zabití človeka majú na svedomí nemecké ovčiaky, o ktorých sa v tejto súvislosti vôbec nehovorí.

Podľa vás teda počet útokov psov na ľudí nie je vôbec dramatický a netreba to legislatívne riešiť?

Útoky sa určite dejú, ale je to predovšetkým mediálne atraktívna téma, podobne ako útoky žraloka. V rozvojových krajinách zomierajú ročne desaťtisíce ľudí na besnotu a na novinové stránky sa to nedostane.

Takže nemáme problém s množiacimi sa útokmi agresívnych psov?

Je ich o niečo viac, pretože máme viac psov a hlavne sa o tom viac hovorí. Útoky však boli aj v minulosti, len sa to toľko neprepieralo v médiách. Zaobstarať si určitý druh psa sa stalo módou a nie každý majiteľ svoje plemeno zvláda. Potom sme svedkami aj väčšieho množstva útokov na človeka.

Nedá sa však paušálne označiť, že niektoré plemeno je nebezpečné a iné je v poriadku. Ak dáte agresívnemu, zakomplexovanému človeku kráľovského pudla, tak zo spoločníka inak milého urobí nebezpečné zviera.

Majiteľ je určite vždy zodpovedný za psa, ale predsa len, nedajú sa vymedziť plemená, ktoré sú rizikovejšie z hľadiska možných útokov?

Musíme rozlišovať, či hovoríme o rizikovosti z hľadiska útoku, alebo jeho následkov. Viete, koľkokrát uhryzne človeka taká čivava alebo yorkshirský teriér? Možno častejšie ako pitbul alebo ovčiak. Nikto však o tom nebude písať, pretože následky po takom malom psovi nie sú žiadne a bolo by to smiešne.

Takže nemožno vymedziť plemená, ktoré majú väčší sklon k agresivite?

Poviem vám príklad. Môj priateľ má rotvajlera. Keď som ho chcel vyšetriť, snažil sa ma napadnúť, pretože sa bál. Vyletel po mne a keby ho majiteľ nedržal, tak mi košíkom rozbije tvár. Tie psy vedia byť agresívne a nebezpečné z hľadiska následkov. Ale potom sem prišiel iný rotvajler, ktorý bol úplne pokojný, počúval na slovo a mohli ste ho, obrazne, zaživa rezať.

To isté platí o drvivej väčšine pitbulov a stafordov, ktoré sem chodia. Tým chcem povedať, že všetko je len otázka socializácie psa, teda ako ho vychováte a privyknete na ľudí. Pes je svorkové zviera, potrebuje sa naučiť, kde je jeho miesto, čo môže a čo nie. Ak to majiteľ nedokáže, nemal by si kupovať veľké plemeno, ktoré môže ublížiť.

Ak vychádzame z toho, že majitelia sú často nezodpovední či neschopní, mal by sa regulovať chov psov, pri ktorých následky po útoku môžu byť fatálne?

V niektorých západných štátoch je to tak, že niektoré plemená sú vyčlenené a majiteľ musí spĺňať určité požiadavky. Môžeme ísť touto cestou, ale to nie je dokonalé riešenie. Problém na Slovensku je s celkovou vymožiteľnosťou práva. U nás mnohí ľudia nemajú pocit, že sa im čosi stane, ak spravia niečo nezákonné. Navyše, veľké silné plemená si často kupujú ľudia, ktorí ich nevedia zvládnuť.

Teraz som zachytil, že argentínska doga napadla dieťa. To zviera bolo nedávno u nás v ambulancii a bolo úplne pokojné. Oveľa väčšie problémy tu mávame s nemeckými ovčiakmi, ktoré bývajú dosť vystrašené, aj keď sú cvičené. Keď ich chcem vyšetriť, dostanú sa do stresu a útočia. Ich cvičitelia to neradi priznávajú, ale je to tak.

Ako môže vonku vyzerať taká stresová situácia, keď sa pes zľakne, a preto zaútočí? To sa ťažko modeluje. Vždy vidíme len útok, ale nevieme, čo sa stalo predtým, čo mohlo psa rozrušiť. Pamätám si jeden prípad, keď dieťa chcelo pohladiť kokeršpaniela a ten ho uhryzol do líca. Otec chcel potom od jeho majiteľa vymôcť na súde odškodné, ale bola to aj jeho chyba, pretože rodič by nemal dovoliť dieťaťu, aby len tak chytalo na ulici neznámych psov.

Existuje nejaká typická situácia, ktorá u psa môže vyvolať taký stres, že zaútočí?

Toho môže byť veľa. Keď sa stane útok, nikto neskúma, či náhodou ten človek už v minulosti nebol v nejakom kontakte s tým psom, či ho nedráždil, alebo mu neublížil. Mnoho ľudí i detí sa baví na tom, že búchajú do plotov a dráždia za nimi štekajúcich psov. Majú z toho zábavu, ale len do momentu, kým si pes nenájde pootvorenú bránu a nezaútočí na nich.

Pes si pamätá aj dlhší čas, že mu niekto ublížil a pri prvej príležitosti mu to môže vrátiť?

Iste, môže si pamätať a aj po pár týždňoch to človeku vrátiť. To isté robia psy medzi sebou, keď sa nemajú rady a bijú sa.

Je nebezpečné nechávať deti hrať sa so psami?

To je znovu individuálne. Veľmi záleží na tom, či je pes z rodiny a dieťa pozná, ako sa s ním dieťa hrá, či mu nechtiac neubližuje, či ho nedráždi, alebo ho nevyrušuje počas kŕmenia. Veľký problém sú majitelia neriešiaci svoje agresívne psy, ktoré už niekoľkokrát napadli človeka. Polícia má často vlažný postoj k nahláseným prípadom, ak sa nestane nič vážne.

Prečo polícia odmieta riešiť prípady uhryznutia psom?

Netuším, ale hovoria mi to samotní klienti. Vraj niekedy sa policajti obetiam doslova vysmejú a nechajú to tak. Neviem, prečo to tak je, ale často počúvam podobné svedectvá. Policajti sa rozhýbu až vtedy, keď sa stane naozaj vážne nešťastie s ohrozením života.

Povedali ste, že aj cvičený pes môže reagovať agresívne. Takže ani tréning nezaručí, že pes sa vie správať a zbytočne neútočí?

Samozrejme, pes je len zviera a môže byť nevypočítateľný.

Chovatelia tvrdia, že ak so psom chodí majiteľ na cvičisko a venuje sa mu profesionál, je to najlepšia záruka, že pes sa nevymkne z kontroly.

To si nemyslím. Pre psa je najdôležitejšia socializácia a naučený vzťah k človeku. Pes musí cítiť dominantnú ruku nad sebou, inak začne byť dominantný on sám.

Preto by mal byť vždy pri psovi majiteľ?

Majiteľ by mal predovšetkým poznať svojho psa a podľa toho reagovať. Ak vie, že má tendenciu behať za inými psami alebo ľuďmi, mal by ho pevne držať na vôdzke. Často riešim prípady, že veľký pes zaútočí na malého a keď ho chce majiteľ chrániť, odnesie si to tiež.

Keď pes zaútočí, majiteľ vždy hovorí, že si to nevie vysvetliť a nikdy predtým to neurobil...

Tomu neverím. Väčšinou útočia psy, ktoré to už urobili niekoľkokrát, a majiteľ s tým nič nerobí. Malo by to fungovať ako napríklad v USA, že obeť zavolá políciu, tá psa odoberie a majiteľa môžu predvolať pred súd. Ak následne nezabezpečí nápravu a pes opäť niekoho uhryzne, tak mu ho zoberú už definitívne a utratia. Zvaľovať všetko na psov je nezmysel.

Je správny prístup majiteľov, ktorí majú voľne pustené veľké psy a keď ich niekto upozorní, tvrdia, že je to v poriadku, pretože ony nikomu neublížia?

Nie. Ak má niekto veľkého psa a vidí, že ľudia sa ho boja, mal by ho viesť na vôdzke, pretože zviera môže vycítiť strach okoloidúcich a zaútočiť. Pes nie je robot na diaľkové ovládanie a vždy môže reagovať nepredvídateľne. Preto ak má vzhľadom na svoju silu potenciál ublížiť, majiteľ by na to mal myslieť a pevne si ho držať. Majitelia to často podceňujú a neuvedomujú si, že aj keď je pes doma miláčik, vonku sa môže k cudzím ľuďom správať úplne inak.

Chovatelia často hovoria, že problémové nebývajú ani tak čistokrvné psy s papiermi, ale krížence. Je to tak?

Nemyslím si. Povaha a správanie psa nezávisia od toho, či má, alebo nemá papiere a rodokmeň.

Nie je to tak, že z oficiálneho chovu s dokladmi pôvodu sa vyraďujú agresívne jedince?

O tom neviem a pochybujem, že sa to tak robí. Neviem si predstaviť, že by trebárs policajti vyradili z chovu nemeckého ovčiaka alebo rotvajlera, pretože je priveľmi agresívny. To by skutočne musel napádať vlastného ošetrovateľa. Občas sa to stáva, počul som o nejakých čuvačoch a ovčiakoch, ktoré to spravili, ale je to skôr výnimka.

Nemáte skúsenosť, že krížence sú agresívnejšie?

To je čistý nezmysel. Povaha psa od toho vôbec nezávisí. Podstatná je socializácia a výchova.

Nefunguje to tak, že niektorí ľudia zámerne krížia medzi sebou čo najagresívnejšie jedince?

Iste, ale to je potom chyba ľudí a nie krížencov, pretože vyberať agresívne jedince môžete aj v rámci jednej rasy a dostanete čistokrvného agresora. To už potom nie sú normálni ľudia, aj keď, bohužiaľ, existujú.

Aké sú varovné signály, keď sa pes chystá zaútočiť?

Vidíte to na zmenenom správaní, zmene postoja, varovnom vrčaní... ale mne sa to zatiaľ nestalo. Párkrát sme tu mali veľmi agresívne zvieratá a museli sme ich pacifikovať, ale je to veľmi zriedkavé.

Čo robiť, keď už sa pes rozbehne proti človeku s cieľom zaútočiť?

Kričať povely ako „zostaň!“ a imitovať protiútok, najlepšie s palicou. Samozrejme, je to individuálne, pretože niektorých psov to môže ešte viac vyburcovať. Ale bežný pes by mal prestať. Rizikové obete sú deti a opití. Mnohé psy neznášajú pach alkoholu.

Nemal by človek skôr začať pomaly cúvať a dávať najavo, že nepredstavuje pre psa žiadnu hrozbu?

Neviem si predstaviť, že by submisívny ústup človeka mohol odvrátiť psa, ktorý sa už rozhodol zaútočiť. To by mohlo fungovať pri medveďovi, ale pri psovi asi ťažko.

Nemal by sa pes, ktorý už raz zaútočil, utratiť?

To záleží na type útoku. Ak pohrýzol opitého človeka alebo aj dieťa, ktoré mu robilo zle, tak mu to ťažko môžeme dávať za vinu a vziať mu život. Iná vec je, keď pes zaútočil viackrát a bez zjavného dôvodu. Myslím si, že vtedy je to vhodné. Už som utrácal niekoľko psov, čo pohrýzli a poranili členov vlastnej rodiny.

Aké druhy psov si dnes ľudia najčastejšie zaobstarávajú?

Veľa ľudí si tieto psíky berie z lacných nelegálnych chovov, kde sučky držia v zlých podmienkach len ako maternice. Majú takéto šteniatka častejšie vývojové chyby?

Najviac si to odnesú sučky, ktoré bývajú veľmi zanedbané a vyčerpané. Taká sučka má sedem rokov a už dvanásťkrát rodila. Šteňatá, ak aj sú veľmi vyčerpané, chudé a napadnuté parazitmi, môže dobrý majiteľ v krátkom čase dať do dobrej kondície.

Nemajú častejšie vývojové chyby?

Vývojové chyby nezávisia od kvality chovateľa. Pri týchto prešľachtených plemenách sa to stáva, ale poctivý majiteľ s postihnutými šteňatami neobchoduje. Tí horší zákazníkov oklamú, zataja im, že psík je chorý, alebo to zľahčujú a presviedčajú záujemcov, že to nič nie je.

Ktoré plemená sú najviac náchylné na vývojové chyby?

Buldogy, mopslíky a extrémne malé plemená ako čivavy a podobne. Boli šľachtené, aby mali určitý tvar a ten je zvyčajne neprirodzený. Pri takýchto plemenách sa častejšie vyskytujú vývojové chyby, veľakrát také vážne, že je nutné postihnuté šteniatka utratiť po pôrode.

Veľa rozruchu teraz vyvolalo čipovanie zvierat. Malo by byť povinné, aj keď sa zviera nepreváža cez hranice?

Má to svoj zmysel. Keď pes vbehne pod kolesá auta a spôsobí dopravnú nehodu so škodami, nikto sa už k nemu neprihlási a nikdy nezistíte majiteľa, ak nie je zviera označené a registrované. Nie som extrémny zástanca čipovania, ale v niektorých situáciách je dôležité vedieť psa identifikovať a nájsť majiteľa, najmä, ak sa stala nehoda a škoda na majetku.

Nebol to viac lobing veterinárov, ktorí by na plošnom čipovaní zvierat slušne zarobili?

To je hlúposť. Keď spravím dve operácie, zarobím viac, ako keby som tri dni len čipoval zvieratá. Kvôli čipovaniu musím zamestnávať sestru, viesť systém a celkovo je to pre mňa záťaž. Ak si niekde za to účtujú neprimerane vysokú cenu, majiteľ zvieraťa si môže nájsť iné pracovisko, kde sú lacnejší.

Teraz sa to zmení a čipovať sa budú iba zvieratá, ktoré sa prevážajú cez hranice...

To je totálny nezmysel, pretože náš systém, kde sú čipy evidované, nie je prepojený so zahraničím. Rakúsky alebo francúzsky veterinár slovenský čip síce prečíta, ale uvidí iba číselný kód a ak nemá prístup do slovenskej databázy, tak mu to bude nanič.

Ak databázy nie sú prepojené, aký to má potom zmysel?

To by som aj ja rád vedel. Plošné čipovanie na Slovensku má zmysel, ak zviera spôsobí škodu a nikto sa k nemu nepriznáva alebo ak sa zatúla, odchytia ho a v útulku dokážu identifikovať majiteľa. Zákon platí už dva roky a nikomu to nevadilo. Zrazu, keď sa priblížil termín, dokedy mali byť všetky zvieratá začipované, tak je z toho veľký cirkus.

Agresívny človek aj z pudlíka spraví nebezpečné zviera, tvrdí veterinár

Plus TV

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Výber pre vás