Nič veru nenahradí osobné stretnutia učiteľov a žiakov, hovorí učiteľka vo veľkej štátnej škole v Trnave. Bude tento školský rok iný ako vlaňajší? Ako sú učitelia pripravení? O tom, čo v triedach zmenili dve vlny covidu, sa s učiteľkou chémie a biológie druhého stupňa základnej školy JANOU CHMUROVOU rozprávala VERONIKA COSCULLUELA.

Mali ste ako učiteľka exaktných predmetov ťažšiu prácu vlani a predvlani ako vaši kolegovia, ktorí učia spoločenské predmety?

Porovnávať náročnosť by som nechcela, ale áno, som taký učiteľ, ktorý chce, aby dieťa učenie zažilo. Neprídem do triedy a nezačnem mu učivo vykladať. Rok a pol, keď sme vyučovali z domu, bol skutočne ťažký. Vysvetľovať učivo cez nejakú komunikačnú platformu nie je jednoduché, ak chcete, aby si žiaci aj niečo vyskúšali.

Ako vyzerá biológia a chémia, keď ju žiakom prednášate z domu?

Hľadala som rôzne spôsoby, aby vyšli von, pátrali, ohmatali si rastliny. Samozrejme, nemala som ich snahu a námahu veľmi ako odkontrolovať. Hľadala som inšpirácie, ktoré existujú. Napríklad združenie Živica má projekt Školy v oute, do ktorého je naša škola zapojená. Spoznala som aplikácie, ktoré žiaka motivujú vyjsť do prírody a cez ne ju môžu spoznávať aj sami, bez učiteľa. Jednou takou aplikáciou je PlantNet určená na identifikáciu rastlín. Napríklad som deťom zadala úlohu ísť spoznávať rastliny rastúce na brehoch vodných tokov, ktoré sa nachádzajú v ich blízkosti.

Poslúchli vás?

Áno, išli, nahrali si ich, odfotili, spoznali a potom sme si obrázky ukazovali cez videohovor. Jasné, že aj do tohto procesu prišla dilema: niektoré deti chcú, baví ich to, s aplikáciou pracujú naďalej hocikedy, keď niečo nepoznajú. A potom sú také, ktoré si vravia - čo to pani učiteľka vymýšľa, kašlem na to, nebudem to robiť. Preto vo vedomostiach detí vidíme po roku a pol dištančného vzdelávania rozdiely. Ak chceme deťom poskytnúť kvalitné vyučovanie, dá sa to len prezenčnou formou.

Ako vyzerala typická predcovidová hodina chémie vo vašom podaní?

Prídem do triedy, opýtam sa žiakov, ako sa mali. Porozprávame sa, namotivujeme sa tak, aby sme sa trochu uvoľnili. Keď ideme preberať novú látku, napríklad kyseliny, začínam otázkou. Čo si predstavujete pod pojmom kyselina? Počúvam ich odpovede: Niečo nebezpečné, priemyselné, niečo v laboratóriu. Pýtam sa ďalej: Stretli ste sa niekedy vy sami s kyselinou? Nie, určite nie, veď kde by sme to kúpili. Navádzam ich ďalej. V kuchyni žiadnu kyselinu nemáte? Pomaranče, citróny. Sú kyslé, majú kyselinu. Kyselinu? Za domácu úlohu majú nájsť bežne dostupné produkty, ktoré obsahujú kyselinu. Chodia potom prekvapení, kyselinu našli v telovom mlieku, dokonca aj v chlebe. Potom im vravím, že kyselinu majú aj v tele, v žalúdku. Ukazujem im, že chémia je všade okolo nás. Prepájam vedomosti s bežným životom.

Veľmi im chýbali výbuchy na chemických hodinách cez covid?

Ony výbuch nerobia, ja im ho ako motiváciu ukážem. Vo veľkých skupinách sa to nedá, ani keď ste v triede prítomní. Raz mi tak skoro vybuchlo laboratórium. Bezpečné veci však občas miešame. Napríklad biologický postrek na vošky, ktoré nás v budove školy trápili.

Čakáte, že tento školský rok ste zas ako na špagátiku? Že môže hocikedy zazvoniť zvonček a pôjdete do karantény?

Áno, čakáme to. V kútiku duše však verím, že ak aj zatvoria nejaké triedy, nebude to v takom rozsahu a v takom dlhom období, ako to bolo vlani. Ministerstvo hovorí cez médiá, že ak sa bude zatvárať, tak len triedy, kde sa covid potvrdí. Napokon aj vlani na začiatku roku sme si odskúšali, že keď prišli deti do tried, mohli sme plynulo prejsť z prezenčnej formy na dištančnú. Už sme skúsení, rýchli. Nie ako keď sme boli hodení v prvej vlne do vody a učili sa plávať. Teraz vieme pružne reagovať.

Mali ste všetky potrebné informácie z ministerstva týkajúce sa začiatku nového školského roka?

Základné informácie áno, ale menia sa každý deň. Niečo platilo ráno a poobede už nie.

Máte svoj špecifický školský protokol. Aký je postup, ak má dieťa alebo učiteľ pozitívny test na koronavírus?

Rodičia boli informovaní o pokynoch, ako postupovať v prvej, druhej vlne, aj týždeň pred začiatkom školského roka sme zverejnili inštrukcie na našej webovej stránke. Rodič je povinný oboznámiť vedenie školy, ak sa potvrdí covid u dieťaťa. Trieda ide do karantény. Jej dĺžku stanovuje regionálny úrad verejného zdravotníctva. Podľa čoho, to vedia len oni. Mali sme zafixované, že karanténa má trvať 14 dní, a mali sme deti, ktoré v nej mali zostať len päť dní. Ďalej rodičia podpisujú papier bezpríznakovosti, teda vedia, že dieťa nemôže prísť do školy so žiadnymi respiračnými ochoreniami. My učitelia sa teda riadime tým, čo povie vedenie školy, a vedenie zas podľa toho, čo povedia prí­slušné orgány.

Na začiatku pandémie sa riešila prísna ochrana verejných údajov. V súvislosti s GDPR sa susedia hnevali, že nevedia, kto z ich vchodu má vírus a ako sa dozvedia, ak s ním boli vo výťahu. Dnes je to ako? V škole sa asi každý dozvie, pre ktorého žiaka zavreli triedu.

Áno, deti sa ľahko dozvedia, komu „vďačiť“ za to, že sú zas doma, ale určite sa to nedozvedia od pedagógov. Ak aj posielame informácie rodičom, že trieda musí ísť do karantény, uvádza sa ako dôvod pozitívny prípad. Nemenujeme. Tie údaje sú utajované. Na sociálnych sieťach deti zisťujú, kto to je, a takmer vždy sa aj dopátrajú ku konkrétnemu žiakovi.

Viete medzi vami učiteľmi, kto je zaočkovaný a kto nie, kto váha? V zborovni sa rozprávate o včeličkách?

Očkovanie je diskutovanou témou všade. Sedím v dopravnom prostriedku, tam to počúvam, idem na kúpalisko, tam sa to rieši. Podobne to bolo v našej zborovni. Mali sme rôzne názory. Vždy každý išiel za svojím. Keď som prišla ku koncu leta do školy, zostala som pozitívne prek­vapená, že máme vysokú zaočkovanosť. Aj tí, ktorí váhali, sú zaočkovaní, a teda nejako to v sebe spracovali. Percentuálne vám však neviem povedať číslo. Viem len, že sme vysoko nad národným priemerom, a to je zaočkovanosť pedagogických, nepedagogických a iných zamestnancov v školstve 66 percent.

Mali ste niekoho z kolegov s ťažkým priebehom covidu či, nebodaj, aj niekto zomrel?

Mali sme pred rokom vlnu v škole, keď ochorelo viacero učiteľov. Aj ja medzi nimi. Jedna pani učiteľka mala komplikovaný priebeh, nie však taký, aby musela skončiť v nemocnici. Ostatní to znášali v pohode.

Mladí aj zdraví okúsili v boji s vírusom kadečo. Ako ste to mali s rodičmi, so starými rodičmi svojich žiakov?

Keď si spomínam na prístup svojich tried, vtedajších siedmakov, k ochoreniu COVID-19, hovorili si, veď to je taká chrípka. Podobne, ako to ešte aj dnes niektorí ľudia stále prezentujú. Keď však krivka narástla a nakazených sme mali plné nemocnice, ako triedna učiteľka som s jedným žiakom riešila aj traumu zo straty starého rodiča. Cez Zoom sme mimo vyučovania komunikovali s rodičmi. Tento žiak mal so svojím starým otcom veľmi pevné puto. Bývali spolu hádam každý deň. Zasiahlo ho to a odrazilo sa to na známkach aj na správaní. Bol ako bez života, nič ho nebavilo. Riešili sme teda, že by bolo potrebné k nemu individuálnejšie pristupovať. Citlivejšie.

Akou témou boli počas vašich hodín biológie vlani a predvlani pľúca. Venovali ste sa im vzhľadom na aktuality viac? Pýtali sa deti na pľúca viac?

Ľudské telo sa preberá v siedmom ročníku. Keď prišlo na dýchaciu sústavu, tak sme sa pľúcam venovali nielen na modeli, s ktorým ste ma aj fotili. Chcela som, aby si vyskúšali, aké silné ich majú. Zadala som im športové aktivity. Zistili, že sa pri dvadsiatich drepoch spotia, zadychčia a nevládzu. Spätne sme si teda položili otázku, či rovnako nevládali ani predtým, kým lockdown a pandémia zastavili vyučovanie telesnej výchovy. Povedali, že vládali viac. Takže dôležitosť pľúc v organizme sme preberali skôr takýmto štýlom. No a v osnovách je tiež, ako si ľudia sami pľúca poškodzujú: fajčením, zadymeným prostredím, výfukovými plynmi. Pridali sme k nim vírusové ochorenie COVID-19.

Siedmaci sú starí na to, aby pozerali animovaný seriál Bol raz jeden život, v ktorom jednu epizódu venovali aj očkovaniu. Púšťali ste sa s deťmi do témy vakcinácie?

Očkovanie proti covidu som s deťmi nepreberala. Iným typom očkovania, ktoré zabraňujú chorobám ako mumps, záškrt, rubeola, teda proti ochoreniam, proti ktorým sa povinne očkuje, sme pozornosť venovali. Jasne sme si povedali, že očkovanie zabraňuje tomu, aby nebezpečné choroby prepukli do epidémie.

Mali ste medzi siedmakmi aj nejakých pochybovačov?

Nie, práveže to deti zaujímalo. Niektoré vedeli, že navyše majú aj očkovanie proti HPV vírusom alebo proti kliešťovej encefalitíde. Deti sa pýtali, nestavali sa k očkovaniu odmietavo.

To ste asi rarita...

Teraz, keď sa zamýšľam, vlastne asi ani nie sme, pretože v škole sme mali jedného žiaka, ktorý ani nenastúpil do školy pre situáciu s covidom. Bol to však veľmi ojedinelý prípad, keď mama rozhodla, že do školy nepôjde, lebo sa musia nosiť rúška, musí sa testovať.

Učiteľka na základnej škole v Trnave. Na fotke je Jana Chmúrová.
Zdroj: TONY ŠTEFUNKO

Je na biológii ešte stále najpopulárnejšou témou reprodukcia a pohlavné orgány?

Áno, je. (Smiech.) Ale aj to závisí od triedy. Máte jeden ročník, dve rôzne triedy, dva kolektívy. V prvej sú jednotkári. Záleží im na známke. Chcú sa učivo naučiť, aj keď mu nerozumejú. Sú to zásadové deti. Učiteľka niečo vyžaduje, tak to tak musí byť. Tie si chcú svoju „formu“ zachovať aj pri téme reprodukcie. Ďalšia trieda sú, povedz­me, trojkári, teda priemer. Ale sú to deti uvoľnené, čo na srdci, to na jazyku. No a keď prišli do siedmeho ročníka, hneď mi jeden žiak hovorí: Pani učiteľka, keď budeme na strane 110, musíme vydržať v škole, nesmie sa zavrieť pre covid, musíte nám to vysvetliť.

Stihli ste to prebrať osobne?

Práveže nie, zatvorili nás, bolo to obdobie prvej vlny. Učilo sa v písomnej forme, nemali sme ešte interaktívne šikovné aplikácie. Posielala som im prezentácie. Študovali však pilne. Prvé, čo mi vraví ten žiak, ktorý sa nevedel dočkať tohto zaujímavého učiva, keď sme otvorili brány školy a prišli ako ôsmaci: Pani učiteľka, môžem z toho odpovedať?

Nebolo to pre vás jednoduchšie, že si naštudovali všetko doma? Nemuseli ste ich prekrikovať, ak sa na hodinách drgali lakťami, chichúňali, hádzali na seba pohľady pri umelých orgánoch.

Deti za počítačmi sú skutočne vážnejšie. V škole sa viac prispôsobia skupine: rehocú sa, lebo je to niekomu smiešne. Prezenčné vyučovanie je aj tak prínosnejšie. Povedali by ste téma reprodukcie je všade okolo, dostupná, všeličo o nej už aj siedmaci vedia, ale nie je to tak. Nemajú naštudovanú podstatu. Napríklad si myslia, že keď príde k sexuálnemu styku, v zásade je z toho dieťa na ceste. Nerozumejú tomu, že musí prísť k splynutiu samčej a samičej pohlavnej bunky, spermie a vajíčka.

Čo ich najviac zaujíma?

Otázky majú často veľmi rozumné. Napríklad chlapci sa pýtajú, čo sa u dievčat deje, keď majú menštruáciu. Tak im vysvetľujem, že sa uvoľňuje vajíčko a že s cyklom súvisí aj to, kedy môže dôjsť k oplodneniu. Deti často nevedia, že plodné dni ženy trvajú krátko. Že to celé nie je jednoduché a ani v plodných dňoch sa nemusí všetko podariť, ak bunky nie sú celkom zdravé. Počúvajú, lebo sa s tým možno aj stretávajú. Čoraz častejšie napríklad vidím v triedach vyššie vekové rozdiely medzi súrodencami.

Je nejaká téma, ktorej sa v triedach na biológii či na chémii vyhýbate?

Snažím sa deťom odpovedať na všetko, ak viem. Ak neviem, poviem, že neviem a môžeme si to spolu naštudovať. Poučíme sa a na ďalšej hodine sa o tom porozprávame. Deti sa musia pýtať a aj sa pýtajú. Aj ich k tomu vediem. Vždy, keď prídu noví piataci, trochu sa boja.

Čoho? Vás?

Boja sa chýb. Či nepovedia hlúposť. Či sa ich otázka nestretne s výsmechom. Aj keď nepoložia otázku správne, preformulujeme si ju. Škola má byť bezpečné miesto, kde sa môžu pýtať. Lebo ak sú aj deti múdre, ale boja sa priznať, že niečo nevedia, boja sa opýtať, na čo sú zvedavé, hodiny nemajú takú dynamiku a pochopenie učiva nemusí byť stopercentné.

Cítite sa slobodná v tom, ako učíte? Alebo sa autocenzurujete kvôli rodičom?

Ak cítim, že je niečo správne, tak to poviem, urobím. Či som obmedzená? Asi nie, ja osobne som sa nestretla s tým, že by dieťa prišlo domov, povedalo rodičom niečo, čo sa naučilo, a rodič by mi volal. Ale stalo sa mi, že moja prezentácia práve o pohlavnej sústave a jej fungovaní bola témou na posedení kolegov s rodičmi. Jedna kolegyňa mi hovorí, spomínali ťa rodičia, že pani učiteľka Chmurová poslala nejakú prezentáciu o splynutí muža a ženy. Najskôr na to pozerali a potom si povedali, veď vlastne je to normálne, ako inak by to oni vysvetlili. Takže najskôr zareagovali trochu pobúrene, ale máme to v osnovách, v plánoch a je to téma, ktorá bude pre nich do budúcna potrebná.

Aká bola vaša cesta k učeniu?

Moja cesta k učiteľskému povolaniu nebola priama. Veľmi som chcela byť hygienička. Aj som vyštudovala odbor výživa ľudí. Na hygiene sa mi však nepodarilo zamestnať, z čoho som bola smutná. Pracovala som potom ako obchodný reprezentant na veterinárne produkty a biopreparáty. Tam som trochu trpela. (Smiech.) Neskôr sa mi naskytla príležitosť prísť na Trnavskú univerzitu, kde rozbiehali projekt Výživa a zdravie vo výchove a vzdelávaní. Hľadali odborníka na výživu, keďže mali samých pedagógov. Oslovil ma profesor Held, či by som im nechcela pomáhať. Počas pôsobenia na univerzite som si spravila magisterské vzdelanie a doktorát z teórie vyučovania chémie.

Zostala som pracovať ako odborná asistentka a dostala som sa k riešeniu projektov, ktoré sa zaoberali induktívnymi postupmi v prírodovednom vzdelávaní.

To sú aké? Tie experimentálne? Progresívne?

Áno. Bádateľské postupy vyučovania. Pracovala som s učiteľmi, ktorí mi rozprávali, ako sa nedá učiť po novom, inak. Vŕtalo mi v hlave, ako je možné, že niektorí hovoria dá sa a iní, že nie. Po druhej materskej som sa rozhodla, že ak mám o niečom presvedčiť ľudí, sama si to musím vyskúšať. Zamestnala som sa v škole.

Je veľký rozdiel učiť na vysokej škole a na základnej?

Áno, veľmi rozdielne sa to vníma aj v spoločnosti. Každý na mňa pozeral, či som normálna, ak chcem ísť z univerzity na základnú školu. Keď som šla k lekárovi, pýtal sa ma na povolanie, hovorím sedavé, pracujem na univerzite. A lekár hneď spozornel, bavil sa so mnou ako so seberovnou. Potom som išla zas k doktorovi, vravím učím na základnej škole. A reakcia? Pohŕdavé - hmm. Na vlastnej koži som pocítila, ako je tá funkci a degradovaná.

Neodradilo vás to?

Nie, zo školy som sa zakaždým vracala spokojná. Nabíjalo ma to energiou. Domov som prišla s pocitom, že som niečo fajn celý deň robila, niekomu pomohla, vysvetlila mu kus zo sveta. Deti boli rady, rodičia tiež. Vnútorne ma táto práca veľmi motivuje a chcem ju robiť. V škole je každý deň iný, plnohodnotný. Oproti tomuto je univerzita nuda.

Vyskúšali ste si vidiek aj veľkú mestskú školu. Aký je to rozdiel?

Obrovský. Vidiecka škola mi ako učiteľke prírodovedných predmetov ponúka neuveriteľné možnosti učiť vonku. Navyše máte menší počet žiakov v triedach, priemerne 12, čo je na bádateľské aktivity ideálne. Hneď máte les, vinohrady. V meste? Máte v škole 750 žiakov, 29 v jednej triede. Aj keď ich rozdelíte na skupinky, aby pracovali a experimentovali, je z toho humbug.

Sú deti na dedine a v meste iné v prístupe k učeniu?

Spočiatku, keď som vymenila vidiek za mesto, bola som sklamaná, že sa mestským deťom nechce robiť nič navyše. Potom som zistila, že to nie je tak, že sa im nechce. Chce sa im, ale nie mimo vyučovania. Sú pracovité, ale zostať po vyučovaní im príliš nevonia. Vysvetľujem si to však aj tým, že v meste majú deti viac príležitostí na krúžky. Sú často obmedzené aj odvozom. Dedinské mali dom na pešo, nemali problém zostať robiť aktivity, ktoré ich „brali“ aj po škole. Iné rozdiely nepociťujem.

Možno mestské deti berú školu ako prácu. Učia sa od - do, majú výsledky. Je to prístup, aký majú často aj dospelí.

Možno. Sme v dobe, keď hľadáme pohodlie. Aj pri výchove detí. Poviem príklad. Občas dám vypracovať deťom projekty, napríklad urobiť herbár alebo spracovať zbierku lesných plodov, lúčnych rastlín. Pýtam sa po mesiaci a pol, prečo to nemáš urobené? Odpoveď žiaka, lebo naši nemali čas. Nemohli sme ísť do prírody. Pýtam sa, nemali ste čas ísť ani do Kamenáča, čo máme v Trnave za rohom? Rodičia sú niekedy takí pohodlní, že nemajú čas ani vyjsť si so svojím dieťaťom.

Nespočíva dilema aj v tom, že ako spoločnosť hovoríme o učení a nie o poznaní? Že školu berieme ako povinnosť a nie ako miesto, kde môžu byť deti zvedavé, kde môžu pochopiť svet?

Súhlasím, že to tak môže byť. Veľa závisí od rodičov. Niektorí chcú dať svojmu dieťaťu čo najkvalitnejšie vzdelanie, budú mu platiť super lektorov, krúžky. Ak však dieťa nie je vnútorne motivované a učí sa pre rodiča a nie pre seba, je to zbytočné. Mám v triede také, ktoré rodičia motivujú inak: hovoria im, poďme do prírody, zahráme sa s hlinou, prefiltrujeme vodu. Vedú dieťa k samostatnému premýšľaniu, ako si pomôcť, keď na všetko nie sú peniaze. Dieťa svoj prístup k veciam, k učeniu, ku všetkému odpozoruje od rodiča.

Sú k dispozícii načas a na lepšej úrovni učebnice, odkedy minister otvoril voľný trh s nimi?

Ak porovnám učebnice biológie, tak viaceré sú predimenzované. Je v nich aj učivo, ktoré by tam byť nemuselo. Napríklad chcú, aby sme deti naučili tráviacu sústavu dážďovky. To zabudne každý. Čo sa chémie týka, učebnice posledné dva-tri roky idú lepším smerom. Je v nich množstvo úloh. Ak ich deti vyriešia, lepšie si zapamätajú učivo, než keby ho mali čítať len z textu.

Dve veci sa odmeňovaniu učiteľov vyčítajú. Prvá, že zarobia málo. Druhá, že odmeňovanie nie je nastavené motivačne, teda šikovnejší nie sú odmeňovaní lepšie. Ako to vidíte vy?

Samozrejme, platy by mohli byť vyššie, pretože hoci ide o poslanie, je to práca a s odmeňovaním prichádza aj motivácia. Každý hovorí, že sa naše platy stále zvyšujú. Je to sčasti pravda, ale dva roky po sebe to tak nebolo a ešte stále nie sú platy učiteľov na republikovom priemere vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Ak chce mať školstvo kvalitných pedagógov, so systémom odmeňovania vláda musí niečo urobiť. Som však rada, že prístup vedenia našej školy je v oblasti hodnotenia učiteľa za jeho kvalitnú prácu motivačný.

Dilemu medzi tým, či má učiteľ len učiť alebo aj vychovávať a do akej miery, máte ako vyriešenú?

Vychovávať by mali v prvom rade rodičia. Učiteľ by mal urobiť, čo sa výchovy týka, len pár úprav, ak treba. Môžeme dať manuál hlavne v medziľudských vzťahoch: aby sa deti navzájom vedeli rešpektovať, tolerovať, počúvať, pomáhať si. Ale do školy by malo prísť dieťa už vychované, malo by mať vštepenú úctu k človeku, k učiteľovi. Ak však vidíme problémové dieťa, väčšinou je aj rodič problémový.

GALÉRIU k článku si pozrite TU >>>

Máte nejaké heslo do nového školského roka?

Heslo? Asi to, že ak prídu rôzne problémy, treba vydržať a snažiť sa robiť svoju prácu na maximum.