Tip na článok
Dušan Kešický: „Musíte uznať, že je pre nás prijateľnejšie byť atraktívny dravec ako starý kocúr s vypĺznutou kožušinou.“

Psychológ Kešický o sexuálnych volavkách: Byť zdiskreditovaný je meradlom nášho úspechu

Mohlo by sa zdať, že z bezpečnostného hľadiska najvhodnejší politik je abstinujúci muž s erektilnou dysfunkciou.

Galéria k článku (7 fotografií )
Dušan Kešický
Dušan Kešický
Dušan Kešický

Skúma myseľ a pohnútky najväčších zločincov, sériových vrahov, ľudí so sexuálnymi deviáciami i tých, ktorí vraždili v afekte. Je súčasťou systému, ktorý sa zameriava na vyhľadávanie detskej pornografie a podieľa sa na vyšetrovaní jej šírenia internetom. Lenže sociálne siete sa dnes využívajú aj na politické účely a diskreditáciu. Prípad Aleny Zsuzsovej ukazuje, ako ľahko sa dá dostať k vplyvným mužom a získať si ich záujem. Bola táto žena len bábkou v rukách iného muža, ktorý ju využil na kompromitovanie nepohodlných ľudí? Alebo „pracovala“ na vlastnú päsť a pre vlastný prospech? V rozhovore so súdnym znalcom a klinickým psychológom DUŠANOM KEŠICKÝM (54) sa MONIKA MIKULCOVÁ zamerala nielen na psychologické aspekty Zsuzsovej vzťahov s vplyvnými mužmi, ale aj na jeho skúsenosti so sexuálne motivovanými kriminálnymi činmi.

Sú podľa vás v súčasnosti vplyvní ľudia viac vystavení možnej diskreditácii?

Diskreditácia je nástroj na reguláciu vplyvu. Stojí veľa peňazí a námahy, preto sa ňou neplytvá na bezvýznamných pešiakov. Byť zdiskreditovaný je jedným meradlom nášho úspechu. Lepšie sa potom znášajú následky.

Martin Glváč tvrdí, že jeho komunikácia so Zsuzsovou bola čisto osobná a nepredstavovala žiadne bezpečnostné riziká. Nemala by sa u politikov vo vysokých funkciách prejavovať väčšia paranoja a opatrnosť?

Verejné sa vždy viaže s osobným prostredníctvom verejne činnej osoby. Daňou za službu verejnosti je strata súkromia a možný deficit v uspokojovaní osobných potrieb. Služba Bohu sa spájala s celibátom, odriekaním. Každý človek je regulovaný rozumom aj emóciami. Byť regulovaný emóciami vyvolanými neznámou ženou, bez ohľadu na to, či je fotografia jej, alebo niekoho iného, je vždy riziko. Riziko je takého rozsahu, aká je moc regulovaného. Ak sa zaoberá lákavým vzťahom vodič, tak nám hrozí, že nepôjde autobus. Čo nám hrozí, ak to bude vysokopostavený politik? Opatrnosť je daná naším nastavením a predchádzajúcou skúsenosťou. Asi nikomu nenapadlo, že by tá žena mohla byť rizikom. Alebo sa regulácia správania presunula z kôrových štruktúr inam - s rozvíjajúcim sa efektom vplyvu atraktívnej ženy ešte nižšie, ako je mozgový kmeň.

 

Môže sa muž, hoci aj politik, ubrániť, ak nejaká žena použije tie najúčinnejšie formy zvádzania?

Každý z nás má ohraničenú kapacitu pre príjem nárokov zvádzania. Nemusíme sa obzvlášť brániť, ak sme zaplavení zvádzaním osôb, od ktorých nám nič nehrozí. Záleží na tom, ako dokážeme regulovať a rozdeľovať pozornosť medzi osoby, ktoré nás ohrozujú málo. Tu narážame na rozpor, že neznáme je lákavejšie. Mohlo by sa zdať, že z bezpečnostného hľadiska najvhodnejší politik je abstinujúci muž s erektilnou dysfunkciou a so žalúdočnými vredmi s prísnou diétou.

Čo sa asi odohráva v hlave takého muža?

Odohrávajú sa scenáre. Ich pestrosť je nekonečná a nezverejniteľná aj v neskorých večerných hodinách. Hlavnou postavou je obyčajne majiteľ hlavy a významnú úlohu zohráva i hlava atraktívneho objektu. Ale trochu menšiu. Inak by to nebolo zaujímavé. Samozrejme, ak nie je muž radostne submisívny. Kým nie je muž konfrontovaný s realitou, neznámy ženský objekt s hocijakou fotografiou sa stáva nádejou na naplnenie doteraz neuspokojených túžob. Čím neskôr sa dozvie o zmarených nádejach, tým lepšie. Reálny prežitok nikdy nemôže dosiahnuť dokonalosť predstavy, preto sa volavka zaoberá udržiavaním pacienta v nádeji. Je to niečo podobné, ako keď muži zverejňujú fotografie áut. Potom sú zase sklamané dámy, keď zistia, že to je obrázok z autosalónu.

Naozaj si muži, ako napríklad Glváč, môžu myslieť, že sú neodolateľne príťažliví pre mladú sexi ženu, na akú sa hrala aj obvinená Alena?

Samozrejme. Veď, našťastie, neexistuje objektívne kritérium pre atraktivitu a stačí jedna úspešná skúsenosť, aby sme ju rozšírili na väčšinu, prípadne všetky životné situácie. Musíte uznať, že je pre nás prijateľnejšie byť atraktívny dravec ako starý kocúr s vypĺznutou kožušinou. Navyše životom ostrieľaní muži vedia, že ich sexuálna príťažlivosť je zakódovaná v číslach s mnohými nulami na konci.

Dušan Kešický :„Musíte uznať, že je pre nás prijateľnejšie byť atraktívny dravec ako starý kocúr s vypĺznutou kožušinou.“
Dušan Kešický :„Musíte uznať, že je pre nás prijateľnejšie byť atraktívny dravec ako starý kocúr s vypĺznutou kožušinou.“
David Duducz

Ako na vás pôsobí jeho obhajovanie, že on si s obvinenou vlastne nepísal? Vraj to boli tretie osoby, asistenti...

Miera asistencie je ohraničená na veci, ktoré už chceme robiť sami. Nemožno vylúčiť, že to tak bolo. Asistenti a asistentky sú najinformovanejšie osoby ochotné poslúžiť. Veď je to v ich náplni práce. Mnohé zaneprázdnené osoby využívajú naplno svojich asistentov a nastupujú až vtedy, keď je ich osobná účasť nevyhnutná, respektíve príjemná.

Ľudia očakávajú, že predstavitelia moci a štátu budú aj morálnymi autoritami, ale zväčša to tak nie je. Stačí si spomenúť na exprezidenta USA Billa Clintona či škandály s prostitútkami talianskeho premiéra Silvia Berlusconiho... Dokonca sa hovorí, že najvplyvnejší ľudia majú najzvrhlejšie chúťky. Čo si o tom myslíte?

Byť predstaviteľom moci znamená určovať ľuďom ich smerovanie. Je otázne, či sa to neprieči samo osebe morálke, lebo ťažko rozhodnúť, čo je pre koho najlepšie. Tu sa dostávame k otázke, či je dôležitejší poriadok, alebo osobné šťastie. Keďže to nemáme usporiadané ani s deťmi, tak to nečakajme v širších súvislostiach. Stať sa jedným z najvplyvnejších znamená mať vysokú mieru predstavivosti, lebo stať sa môžete len tým, čo si dokážete predstaviť. Táto predstavivosť a tvorivosť sa prenáša do všetkých oblastí života. Vysoká miera zvrhlosti je modifikáciou sexuálne zameranej predstavivosti, ak sa napĺňa. Na naplnenie potrebujeme prostriedky a príležitosť. Tie sa ťažko hľadajú v dielni na okraji zabudnutej dedinky. Ak sa tam aj udejú, nikto sa to nedozvie, ak nejde o ovcu, ktorú zneužíval pracovník. Aj to vyšlo najavo len vďaka ochranárom zvierat.

Zmenilo sa za posledné roky sexuálne správanie ľudí? Alebo aspekty, o ktorých hovoríme, tu boli vždy?

Keďže v súčasnosti sa dozvieme o všetkom oveľa skôr ako kedysi, zdá sa nám, že sa pácha viac trestnej činnosti. Či je to tak, to nemôžeme posúdiť. Informačná explózia však zabezpečila okamžitú dostupnosť akýchkoľvek podnetov vrátane sexuálnych. Stávame sa proti nim imúnnymi, mnohých už nevzrušujú. Reálny objekt, muž či žena, sa pre mnohých stáva nespôsobilým vyvolať vzrušenie pri rafinovanosti scén šírených v elektronickom priestore. Siahame na okraj možností.

Vo virtuálnom priestore však veľa nástrah číha nielen na politikov, ale najmä na deti. Aké sú vaše skúsenosti?

Deti by nemali mať prístup k niektorému druhu obrazových záznamov, pretože je to z hľadiska ich vývoja predčasné. Lenže desať-dvanásťročné deti si bežne pozerajú pornografické videá. V našich časoch sme mali z Nemecka dovezené jedno Bravo, ktoré bolo ohmatané celou školou, lebo tam bola jedna holá baba. Druhý rozdiel oproti nedávnej minulosti je ten, že kedysi potenciálny páchateľ musel vyjsť z domu a tak nadväzovať s deťmi kontakt. Bol pred školou dosť nápadný. Dnes sedí doma a poznám jeden prípad, keď dokázal kontaktovať v priebehu niekoľkých mesiacov až 1 600 subjektov, s ktorými vstúpil do interakcie. Drvivá väčšina sa mu už neozvala, ale úplne stačí, že s ním udržiavalo kontakt niekoľko desiatok detí. Otázka znie : Ako môžeme zasiahnuť? Nestačí len proti páchateľovi, ale aj preventívne vo vzťahu k deťom. My ich musíme naučiť a vysvetliť im, že predsa desaťročné dievčatko si nemôže mobilom fotiť nahý rozkrok a posielať snímky kade-tade do sveta.

To naozaj robia už desaťročné dievčatá?

Áno, robia. Stretávam sa s tým vo svojej praxi. Malé deti sa rýchlo naučia, z čoho môžu mať prospech. Ide o pohodlný výmenný obchod - fotografie za kredit do mobilu a podobne. Toto funguje bežne. Preto treba viesť výchovu tak, aby to deti nerobili. Netýka sa to len detí, ktoré sú na tom materiálne horšie, ale aj tých, ktoré majú všetkého nadostač. Lebo ich to zaujíma, je to priestor, kde sa môžu realizovať, a keď sa o nich nezaujímajú doma, tak si hľadajú priestor, kde si ich niekto všimne. Ak dokážu vzbudiť záujem fotografiou svojho nahého tela, tak to pokojne urobia. Lebo nie je nič horšie, ako byť nezaujímavý, sám, s pocitom opustenosti.

Ako sa dá najúčinnejšie zabrániť takémuto správaniu detí a čo si treba všímať?

Dieťa v značnej miere imunizujeme vlastnou pozornosťou a záujmom proti nežiaducej pozornosti okrajových disociálnych skupín spoločnosti - narkomanov, zlodejov, sexuálnych predátorov. Ak im dávame dostatok osobného záujmu, tak ho nebudú hľadať inde. Tento osobný záujem sa nedá nahradiť vložením CD do prehrávača, mobilu do ruky alebo peňazí na účet. Keď si začneme všímať zmeny, ktoré nás znepokoja, žiaľ, často býva neskoro. Tam sa už niečo nenávratne skazilo.

Nenávratne?

Platí, že každé obdobie vývinu človeka má svoj význam a je nenahraditeľné. Je nereálne spoliehať sa na to, že sa dá niečo „vynahradiť“. V začiatkoch vývinu dieťaťa si vyžaduje stabilnú, pevnú, emočne podporujúcu interakciu. Ak ju nedostane, nemá sa o čo neskôr oprieť. Pocit bezpečia sa nedá vytvoriť ubezpečujúcimi slovami, ten treba zažiť. Ak dieťa vníma, že príchod otca domov sa spája s nárastom napätia u matky, ťažko hovoriť o bezpečnom prostredí. Psychika dieťaťa sa začína nejakým spôsobom organizovať a ak je výsledkom zvýšená úzkosť, tá sa nedá jednoducho odstrániť. Ak dieťa zažije neskôr pocit uvoľnenia, chvíľkovej bezstarostnosti v nežiaducej situácii, napríklad pod vplyvom drogy alebo nepoznaného uznania bandou lumpov, tak slová rodičov o rozumnom správaní a láske sú nevýznamné oproti sile nového zážitku.

Pohnútky páchateľov sú rôzne, tak ako páchatelia. Aký je rozdiel medzi deviantnou a nedeviantnou motiváciou na sexuálny trestný čin?

Deviantná vyplýva zo sexuálnej deviácie. Poviem to na príklade zneužívania detí. Ak je niekto pedofil, to znamená, že jednoznačne preferuje deti. Zdrojom jeho správania je samotná deviácia. Ak susedke niekto z pomsty namaže dvere fekáliami, nie je to deviantné. Iné by bolo, ak by to človeka vzrušovalo.

Niekedy je to asi ťažké odlíšiť.

Áno. Napríklad osamelý deduško ponúkne pomoc susedom pri strážení ich dvanásťročnej dcéry. Rodičia sa tešia, že dcéra nebude behať po Petržalke, fetovať, a zveria ju starému pánovi. Ten si dievča hojdá na kolenách a zistí, že ten pocit je celkom príjemný, dokonca že u neho dochádza k sexuálnemu vzrušeniu. Nie je to pedofilné, je to na úrovni psychopatickej nedisciplinovanosti, že neovládne svoju potrebu a začne v tom pokračovať. Nie je to deviant, lebo keby mu ukázali 30-ročnú ženu, tak dieťa si ani nevšimne. Ale keďže sú tam oni dvaja, dievča začína pomaly prekvitať, tak sa u neho prebúdzajú potreby. Nemusí byť deviant, ale treba dať rázne najavo, že to sa nesmie.

Môžeme teda povedať, že pedofil ešte nemusí deti zneužívať a, naopak, deťom môže sexuálne ublížiť aj niekto, kto vo svojej podstate nie je pedofil?

Je to presne tak. To, že je niekto pedofil, neznamená, že je nebezpečný pre spoločnosť. S vysokou pravdepodobnosťou sa medzi nami pohybuje veľa pedofilov, o ktorých ani nevieme. Trpia tým sami a nikomu neubližujú, ukájajú sa sami pri nedovolenej pornografii. Bolo by na zváženie umožniť výrobu počítačových animácií simulujúcich detské objekty, čo nikomu neubližuje a môže slúžiť na uvoľnenie sexuálneho napätia u takto postihnutých ľudí. Na druhej strane treba chrániť deti pred nezdržanlivými predátormi, ktorí v snahe ukojiť svoje sexuálne pudy neváhajú zneužiť dieťa pri nedostatku inej príležitosti.

Takže animované porno pre pedofilov by ste schvaľovali? Nemôže ešte viac konzumenta takejto produkcie povzbudiť, aby si to vyskúšal v realite?

Vychádzajme z predpokladu že pedofili sú tu a nemôžeme ich vyškrtnúť zo zoznamu obyvateľstva. Musíme hľadať formu koexistencie, ktorá bude prijateľná pre obe strany. Tu nastupuje princíp „menšieho zla“. Skúšanie v realite je hnané deviantným pohlavným pudom, to povzbudenie nečaká. Myslím si, že je lepšie, ak tu chodia pedofili masturbujúci doma, ako tí, ktorí plní energie surfujú po nete a hľadajú obete. Rovnako je lepší uvedomelý pedofil so záujmom o terapiu ako neriadený sexuálny živel.

Stretli ste sa s mnohými prípadmi násilia na ženách. Aké sú medzi nimi rozdiely?

Páchateľ, ktorý znásilní ženu, teda prekoná jej odpor, aby vykonal súlož, je zo psychologického hľadiska iný páchateľ ako ten, ktorého vzrušuje, že sa bráni. To sú dve rôzne motivácie. Zjednodušene, pri prvom type, keby sa žena dobrovoľne podrobila pohlavnému styku, tak už jej inak neublíži. V druhom prípade muža vzrušuje práve to, že sa dotyčná bráni. Pamätám sa na jeden prípad, keď si žena všim­la, že ju niekto sleduje ku vchodu. Odomkla, obzrela sa a on vošiel za ňou. Bála sa, lebo kráčal za ňou k výťahu. Potom urobil na ňu agresívne gesto a povedal jej: Teraz budeš moja.“A ona na to: „Len poď, ty môj násilníček.“ A to ho úplne zdeptalo. Rovnako si spomínam na prípad, keď v Košiciach na nejakom sídlisku znásilňoval muž ženy. Jedna, ktorú tiež nútil na orálny styk, sa nebránila, vzala penis do úst a poriadne doň zahryzla, že takmer oň prišiel. Bežal s krvácajúcim údom a potom ho našiel pes skrčeného v kríkoch.

Je posudzovanie týchto činov problematické?

Áno. Zaujímavé sú prípady, keď dochádza k zmene prístupu k uskutočnenému pohlavnému styku u ženy. Napríklad, keď je žena pod vplyvom alkoholu a nerobí nič pre to, aby k pohlavnému styku s nejakým mužom nedošlo. Na druhý deň začne nad tým a nad sebou premýšľať, lebo utrpí jej sebaobraz. Sú to prípady, keď sú mladé dievčatá veľmi prísne vedené rodičmi a zrazu pod tlakom sexuálnej potreby zlyhajú a majú pocit, že zlyhali samy pred sebou, lebo si dopriali takúto sexuálnu rozkoš. Keď opadne, začnú racionálne rozmýšľať a príde pocit, že popreli všetko, čo bolo pre ne sväté, cenné. Agresivitu voči sebe obrátia proti pôvodcovi, nadobudnú presvedčenie, že za to môže on, a v tom okamihu sú presvedčené, že boli znásilnené. Nie, ony neklamú, ony tomu naozaj uveria. Preto je posudzovanie takýchto činov veľmi problematické - aká bola interakcia, či tam bolo kolísanie v dobrovoľnosti.

Ako sa v takom prípade, keď nie je isté, či išlo o násilný čin, zachová súdny znalec?

Našou úlohou nie je vyrieknuť ortieľ, ale opísať vlastnosti tých, ktorých som vyšetril, aké bolo správanie v kontexte psychologickej zrozumiteľnosti k vlastnostiam osoby, či jej je také správanie vlastné, či je to pre ňu niečo typické, alebo to išlo mimo nej. Výsledkom našej práce nie sú rozhodnutia, my len poskytujeme podklady.

S akými zločinmi sa vo svojej praxi najviac stretávate?

V poslednom čase s úkazom, ktorý sa volá týranie. Veľmi sa rozmohlo, teda aj jeho vyšetrovanie, najmä týranie žien mužmi. Niekedy je to pravda a niekedy obvinenie z týrania poslúži žene ako nástroj na ovládnutie situácie, získanie výhody pri rozvode, delení majetku, respektíve pomsty za opustenie v podobe zákazu kontaktu s dieťaťom. Preto je okrem iných dôkazov dôležitý pohľad znalca - psychológa. Lebo utrpenie je subjektívna záležitosť, nemôžeme ho objektivizovať. Miera utrpenia je daná jednak objektívnym tlakom, teda násilím, a jednak spôsobom, ako človek prežíva toto príkorie v kontexte svojich vlastností. Človek v priebehu života kolíše vo vnímaní toho, čo mu ubližuje. Niekedy začne spätne bilancovať a dospeje k celkom inému názoru. Niečo, čo sa dialo celý život a žena nikdy proti tomu nevyjadrila odpor, sa jej zrazu javí ako veľké utrpenie. Jej reakcia na zdanlivo banálnu príhodu je sumárom celého utrpenia. Dostávame sa k situácii, keď takzvaný páchateľ je prekvapený, čo sa stalo - „Veď takto žijeme celý život“. Žena totiž ni­kdy nevyjadrila svoje potreby a nie je vylúčené, že keby povedala, ako chce žiť, dochádzalo by ku korekcii.

Predpokladám, že ste sa stretli so zaujímavými prípadmi, keď človek zrazu zmenil pohľad na určitú situáciu.

Spomínam si na jedného kamionistu, ktorý sa vrátil z cesty domov a, tak ako vždy, so ženou robili špeciálne sexuálne praktiky. Vybočovali zo sivého priemeru. Po jednom návrate ho však udala. Povedala, že to nechce pripustiť, že nesúhlasí s takými praktikami. Bolo hrôzostrašné, čo opísala. Lenže to bolo niečo, čo robili pravidelne. Kontext bol taký, že ju už nebavilo čakať na kamionistu, našla si niekoho bližšie, kto neodchádzal. Muža sa nejakým spôsobom potrebovala zbaviť.

Takže žena klamala?

Ona síce vypovedala pravdu, že jej to robil, ale miera jej utrpenia sa veľmi ťažko posudzuje. Laik, teda aj orgán v trestnom konaní, často situáciu zhodnotí tak, že sa do nej vcíti, akoby to prežíval sám. Je mu ťažko pripustiť, že tú istú vec rôzni ľudia prežívajú rôzne. To sú veľmi háklivé otázky. Slovo proti slovu, preto nastupujú psychologické metódy - projektívne aj dotazníkové, ktoré dokážu posúdiť mieru následkov, ktoré vznikajú.

O sexuálnych deviáciách žien sa však hovorí menej. Aká je realita?

Ženy rovnako trpia poruchami aj deviáciami ako muži. Miera výskytu sexuálnych trestných činov sa líši v pomere možno 50-100 : 1 medzi mužmi a ženami. Rozdiel je hlavne v zjavnosti anomálií. Keď žena „nemôže“, tak si to menej pozorný muž ani nevšimne, čo, naopak, neplatí. Keď sa dve ženy bozkávajú, je to prejav ich spolupatričnosti, čo sa o mužoch povedať nedá. Keď žena hladká malého chlapca po zadku, prejdeme to bez záujmu, na rozdiel od detského zadku v rukách cudzieho muža. U žien prevažujú incestuózne delikty pedofilného charakteru, kde často hrá významnú úlohu partner a niekedy aj ženina snaha vyhovieť mu. Iné delikty nie sú motivované deviantne, ale disociálne, napríklad spôsob, ako získať peniaze, paradoxne, pre zneužité deti.

VIDEO Plus 7 Dní