Chýbalo málo a v čase tragédie mohol byť spolu s Petrom Kellnerom bývalý primátor Bratislavy Ivo Nesrovnal (57). Až takmer po troch mesiacoch našiel silu, aby prehovoril o smrti blízkeho kamaráta. Rozhovor poskytol denníku Plus JEDEN DEŇ, my vám ho prinášame v nezmenenej podobe. S IVOM NESROVNALOM sa rozprávala IVANA MANDÁKOVÁ.

 

Hovorí sa, že s Petrom Kellnerom ste sa spoznali ešte na vojne a odvtedy ste boli nerozlučná dvojica. Je to pravda?

Áno, spoznali sme sa ešte za socializmu na vojenčine v južných Čechách v roku 1986. Zvláštne je, že v prijímači sme spolu boli iba tri týždne, lebo potom nás rozdelili a poslali každého inde - no tam sa zrodilo silné priateľské puto, niečo, čo sa zrejme málokedy podarí. My sme si totiž celý zvyšok vojny písali listy. Teraz, po tragickej udalosti, som ich našiel, ale nedokázal som ich čítať… Normálne rukou napísané listy, ktoré sa začínali vždy rovnako: „Milý Ivo.“

 

Po vojenčine ste sa ďalej pravidelne stretávali?

Zo začiatku často, potom, keď som žil v zahraničí, menej, no vždy, keď sme sa stretli, začali sme tam, kde sme naposledy skončili. To sú tie priateľstvá, keď sa nemusíte vidieť každý deň, no vždy je o čom... Keď sa dalo, chodil na Slovensko, v Jasnej sme lyžovali. Ja som chodil za ním najprv do Liberca, neskôr do Prahy. Často sme išli na Šumavu autom, niekde sme odparkovali a išli kilometre pešo. Spávali sme len tak pri táboráku pod širákom, to mal Petr veľmi rád. Bolo to obyčajné chlapské nezištné priateľstvo, nebol to žiadny obchodný vzťah.

Zmenil sa po revolúcii, keď začal bohatnúť?

Viete, my sme sa poznali ako obyčajní chalani a ku mne sa vždy správal rovnako. Mal skvelý zmysel pre humor. Často sme sa na seba len pozreli a už som videl, ako ho cuká. Musel sa otočiť, aby sa nezačal smiať. Na ňom bolo super to, že on si naozaj tie skutočné vzťahy vážil a pracoval na nich. Nebral ich ako samozrejmosť. Na rozdiel od toho druhého, obchodného sveta, kde žil veľmi intenzívne a aktívne a ktorý bol založený na iných princípoch.

Narodil sa deň po vás, boli ste aj podobné povahy?

Skôr by som povedal, že sme sa vzájomne dopĺňali. Ja som bol pokojnejší, idealistickejší, on bol praktickejší, dynamickejší, díval sa dopredu, mal úžasnú schopnosť vidieť veci z inej strany, z úplne inej perspektívy, ako keď otočíte holistický obraz. V biznise vedel úplne rozbiť to, čo vyzeralo ako jasná vec - a vždy mu to vyšlo lepšie.

Viem, že veľa športoval, aj vy ste športový typ?

Šport nás veľmi spájal. Keď sa dalo, okamžite sme išli von, na bežky, na bicykel, motorky, kiting (adrenalínový vodný šport), surf, prechádzky, čokoľvek.

110. NAJBOHATŠÍ MUŽ SVETA Petr Kellner sa cítil najlepšie pri vode v šortkách a obyčajnom tričku.
Zdroj: Instagram

 

Dnes pracujete v jeho firme PPF, pomáhate v medzinárodných vzťahoch. Nenúkal vám už dávno dobré miesto alebo podiel?

Núkal a napokon ocenil, že som to odmietol. Hovoril, že ktovie, ako by napokon naše priateľstvo dopadlo. Skôr ma bral ako kamaráta, bútľavú vŕbu než biz­nispartnera. On si totiž veľmi rád „povídal“. Zapálili sme si na dovolenke alebo u neho doma oheň v kozube a dal klasickú otázku: „Tak o čem si budeme povídat?“ Vypili sme pri tom dobré vínko, miloval talianske syry. Keďže ja som skôr akademik, prerozprávali sme hodiny. To sú momenty, keď už pred tým druhým idete úplne pod kožu a to je to, čo vás spája. Nesúdite, nehodnotíte, iba počúvate, otvárate nové perspektívy. To bolo niečo jedinečné.

 

Bolo to pre vás asi veľmi zraňujúce, keď ste sa dozvedeli, že zomrel...

Bolo to hrozné. V prvom rade mi pred očami prebehla jeho rodina a tragédia, ktorá ju postihla. Mal štyri deti, bol som im niečo ako krstný otec. Dlho som išiel na autopilota, všetci sme vedeli, čo máme robiť, a každý automaticky preberal zodpovednosť. Išiel som po jeho telo na Aljašku a bolo to pre mňa ako v zlom sne.

Fotografie z miesta havárie vrtuľníka, kde zomrel Petr Kellner.
Zdroj: Alaska Mountain Rescue Group/Handout a Reuters

Hovorí sa, že ste tam v tom vrtuľníku mali byť s ním.

Možno by som bol išiel, pretože už som s ním párkrát na heliskiingu bol, aj na Aljaške, aj v Kanade. Pre koronu a následnú karanténu som to tentoraz odmietol. Mám malé deti, nechcel som byť tak dlho bez nich. Okrem toho, mesiac predtým mi v náručí zomrela mama, čo bola pre mňa obrovská rana. Teraz už nemám ani mamu, ani priateľa. Ťažko sa mi o tom hovorí, stále je to veľmi bolestivé. Okrem pilota som poznal všetkých, ktorí boli v tom vrtuľníku, a s Petrom som bol ešte pár hodín predtým v kontakte. Vedel som si predstaviť, čo sa tam v tej chvíli muselo diať. Katastrofa!

Ako sa to mohlo stať? Keď vychádzame z toho, že tam boli všetci veľmi skúsení a zrejme aj vrtuľník bol najlepšej kvality.

Nechcem špekulovať, pretože stále prebieha vyšetrovanie. Podobná tragédia sa tam nestala 20 rokov, takže je to veľmi vážna vec a prešetrovanie tej agentúry berú Američania veľmi zodpovedne. Mohlo do toho vstúpiť viac faktorov, ale niekedy je to iba zásah prírody, že sa zbehnú veci ináč.

 

Pomáhate teraz jeho manželke a deťom?

Áno, všetci sa snažíme pomáhať Renate aj deťom, pretože čelia obrovskej, až bezprecedentnej úlohe: okrem straty manžela a otca sa stali dedičmi obrovského impéria. Deti sú veľmi múdre a statočné, aj Petrova manželka je skvelá v tom, že to celé veľmi stmeľuje a dáva do toho lásku. Pre pamiatku, pre nejaký jeho odkaz nemôžeme teraz zastať.

Petr Kellner bol najbohatší Čech a patril aj medzi najbohatších ľudí sveta. Aký bol otec?

Rodina pre neho bola alfa a omega, urobil by pre ňu všetko, ale nikdy jej nedával pocítiť, že nemusí robiť nič a všetko jej príde samo iba preto, že má peniaze. Tie hodnoty v ňom z minulosti zostali a aj deti sa snažil viesť k tomu, aby si vážili, čo majú, hovoril, že samy si musia na všetko ‚šáhnout‘.

 

Hovorilo sa, že v práci bol veľmi priateľský, no keď išlo o biznis, nepoznal brata. Je to pravda?

Viete, keď ste hore, ste prvý, kto rozráža tú vodu, a čím vyšší kopec, samozrejme, tým väčší vietor. Bol bojovník, vizionár a, čo je veľmi dôležité, vedel si okolo seba vybrať správnych ľudí, ktorí ho posúvali a nebol na nich žiarlivý. Jeho darom bolo, že si dokázal ľudí pripútať svojím šarmom, vedel si ich získať na svoju stranu a ľudia potom pre neho boli ochotní doslova odovzdať dušu. Preto je aj teraz PPF silná. Ale on to zase na druhej strane vedel vrátiť. Dal možnosť rásť. Hovoril choď, rob, ukáž!

Sídla mal v rôznych kútoch sveta a rád si užíval. Mal čas chodiť do práce alebo to nechával už iba na ľuďoch, ktorým dôveroval?

Pracoval na 150 percent. Ináč sa to nedá, nebol by tam, kde bol, keby si len užíval. Je to klamlivá predstava, že títo ľudia už nemusia pracovať, lebo všetko ide samo. Tá energia a vízie išli od neho, a keby sa v tom osobne plnohodnotne neangažoval, určite by PPF nebola taká úspešná celosvetová firma.

Marec 2021: Najbohatší Čech Petr Kellner tragicky zahynul vo veku 56 rokov.
Zdroj: Výročná správa PFF 2011

 

 

Z medializovaných informácií sa zdá, že pán Kellner rád riskoval, posúval hranice, hlavne pri športoch. Nebál sa, že sa raz môže niečo stať?

Áno, posúval hranice a mal ich posunuté úplne inde ako väčšina z nás, no neriskoval a bol veľmi zodpovedný. Veľa športov sme robili spolu, no ja som sa napríklad na otvorený oceán s kitom bál vybrať, on išiel. Mal odvahu, ale treba povedať, že to vedel. Raz sme išli spolu, on bol už ďaleko, ja iba v lagúne a snažil som sa k nemu približovať. Odrazu som videl tú jeho plachtu, ako sa ku mne blíži, a len mi rukou naznačil, aby som sa okamžite vrátil naspäť. Presne poznal hranice. Svoje aj moje.

 

Kde ste naposledy športovali?

Posledné, čo sme spolu spravili, bola Jizerská päťdesiatka. Ona vlastne nebola, lebo bol covid, ale on ma na ňu vytiahol a prebehli sme si ju sami dvaja. Urobil to opäť spôsobom jemu vlastným, že nepovedal, čo bude, iba že si trochu vybehneme na bežky. Ja som bol po covide, veľmi som sa nechcel presilovať. Bežíme, bežíme, hodinu, dve, tri a hovorím mu: „Počúvaj, už by sme sa mohli vrátiť.“ A po štyroch hodinách som pochopil, že nejdeme len tak na výlet, ale že bežíme po stopách Jizerskej päťdesiatky.

 

Boli ste jeho jediný slovenský kamarát?

Skromne si dovolím povedať, že možno najlepší slovenský, ale určite nie jediný. Petr mal veľmi vrúcny vzťah k Slovensku, chodil sem často a rád, pre neho bolo vždy Česko a Slovensko spojenie. Ako z minulosti. Tak sa narodil. Ešte pred dvomi rokmi s kyticou v ruke zazvonil mojej mame pred dverami. Takmer odpadla, no on si prišiel len tak poklebetiť.

Nesrovnal Ivo
Zdroj: Peter Brenkus

 

Z toho, čo hovoríte, zrejme najviac míňal na zážitky. Potrpel si aj na drahé autá, značkové oblečenie, kvalitný alkohol alebo iný luxus?

Neuveríte, ale on sa cítil najlepšie pri vode v šortkách a obyčajnom tričku. Hovoril, že vtedy sa cíti šťastne a slobodne. Ni­kdy si nepotrpel na okázalý luxus. A keď sa pýtate na víno konkrétne, nikdy ho nemeral podľa ceny. Hovoril, že víno musí byť proste dobré. Nebol človek, ktorý bol presvedčený, že iba najdrahšie veci sú najlepšie. Práve naopak, v tomto smere bol naozaj veľmi jednoduchý, posledné roky, keď sme chodili kitovať, bývali sme dokonca na dovolenkách v karavane.

 

Ale zrejme poriadne luxusnom.

Nie, vôbec. V úplne obyčajnom malom karavane pri pláži. Normálne sme si išli kúpiť večer do obchodu paradajky, syry, víno, sadli sme si k vode, pozerali na západ slnka, rozprávali sa a bola to neskutočná pohoda.

 

Koľkokrát za deň vám napadne, že mu chcete zavolať?

Každý deň stokrát. Stále čakám, že vbehne do kancelárie a opýta sa: „Tak čo, ideme?“ Chýba mi, samozrejme, ale potom si zase poviem: Vďaka Bohu, že som s takým výnimočným človekom mohol stráviť aspoň 34 rokov.