Smrti sa nebojí. Odkedy sa ANDY HRYC (71) v lete dozvedel, že má akútnu leukémiu, počíta s tým, že môže kedykoľvek zomrieť. V rozhlasovej relácii znel takmer rozlúčkovo. Tešil sa z kariérnych úspechov, no nezabudol pripomenúť ani svoje deti Wandu a Huga. Práve v deň dvanásteho výročia synovej tragickej nehody, pre ktorú zo svojho života na dlhé obdobie Vianoce vymazal, zdvihol telefón MAREKOVI MAJZONOVI. O svojej chorobe aj bolesti porozprával otvorene, aby svojím prístupom motivoval iných, ktorí trpia rovnako.

Ako sa máte?

Zvláštna otázka. Nemám sa dobre. Mám diagnózu, ktorá je nevyliečiteľná a, žiaľ, fatálna. Nič sa s tým nedá robiť. Lekári nevedia, čo s tým, pretože u každého pacienta je priebeh tejto choroby individuálny. Mne nezostáva nič iné, len sa spoliehať na ich šikovnosť. Napriek tomu, že naše zdravotníctvo každý ohovára, je na veľmi vysokej úrovni.

S lekármi ste počas pandémie v kontakte častejšie než ostatní. Vnímate aj nedostatky slovenského zdravotníctva?

Generálne vzaté je v katastrofálnom stave. Precestoval som celý svet a bol som v špičkových nemocniciach. Napríklad v New Yorku je Mount Sinai Hospital, čo je židovská nemocnica, asi najlepšia na svete. Bol som aj na centrálnom príjme nemocnice v Bangkoku či Nairobi. Viem to posúdiť. Problém je, že našu krajinu neriadia odborníci, ale straníci. To znamená, že po každých voľbách príde strana, ktorá si tam nahádže svojich debilov, lebo sa im potrebuje zavďačiť. Keď riadi nemocnicu človek, ktorý to nevie, ako to môže asi dopadnúť? Nemocnice sa ako inštitúcie zadlžujú, i keď sa zdravotnícky personál snaží. Treba povedať, že máme vynikajúcich lekárov aj sestričky. Sú to všetko obetaví ľudia, ktorí si plnia svoje poslanie. Aj s materiálmi či prístrojmi to už začína byť dobré. Stále je to však poddimenzované, človek cíti, ako stále niečo chýba.

Bola možnosť ísť s vašou dia­gnózou do zahraničia?

Tá možnosť je vždy.

Prečo ste ju nevyužili?

Nevedel som, čo mi je. Nemal som žiadne symptómy. Zo dňa na deň na mňa niečo skočilo. Nevedel som si vysvetliť, čo to bolo, tak som sa obrátil na svojich doktorov, ktorým dôverujem. Vďakabohu zistili, že je to táto diagnóza. Keby som prišiel o tri alebo štyri dni neskôr do nemocnice, zomrel by som. Paradoxne mi COVID-19 pomohol, lebo v momente, keď bola na jar karanténa, zavrela sa Univerzitná nemocnica na Antolskej (v Bratislave - pozn. red.). A v tej obrovskej nemocnici nebol na chodbách ani jeden pacient. Lekári nemali čo robiť, pili kávu.

Spravili mi covidový test a keď bol negatívny, na druhý deň v priebehu jedného dopoludnia mi urobili kompletne všetky lekárske vyšetrenia, aké existujú. Nikde som nečakal, lebo tam nikto nebol. Objavili mi aj obojstranný zápal pľúc. Keďže som bol v beznádejnom zdravotnom stave, nasadili mi osemnásobok chemoterapie, ktorá sa dáva v bežných prípadoch. Neskôr mi lekári povedali, že sa chodili na mňa každých tridsať minút pozerať, či ešte žijem.

Vo vysielaní Rádia Slovensko ste nedávno bilancovali svoj život. Ak sa môžem spýtať priamo, vyrovnávate sa s faktom, že už nebudete dlho medzi nami?

(Smiech.) Samozrejme, veď mám chorobu, ktorá sa nedá vyliečiť. A lekári mi nevedia povedať prognózu, lebo jeden pacient s tou­to diagnózou prežíva ôsmy rok svojho života, iný zas dvadsiaty. Sú aj takí, ktorí zomreli tri týždne po tom, ako im to zistili. Človek bilancuje svoj život. Mám 71 rokov a treba počítať aj s tým, že jedného dňa sa nezobudíte.

Bežne človek nemyslí na nevyhnutnosť smrti. Nie je to pre vás stres?

Nie, vôbec nie. Ja som s týmto faktom vyrovnaný. Som v rukách veľmi dobrých lekárov. Bratislavská hematológia je svetové špičkové hematologicko-onkologické pracovisko. Niežeby si tak sami hovorili. Každé dva roky si musia obhájiť, či spĺňajú prísne americké kritériá, aby boli na zozname nemocníc, ktoré sú kompatibilné s celosvetovým systémom dodávania darcov kostnej drene.

Aktuálne FOTO Andyho Hryca v GALÉRII

Celý rozhovor si prečítajte v aktuálnom vydaní PLUS 7 DNÍ >>