Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Pri rozhovore nás nenápadne vtiahne do&nbsp;svojho nezvyčajného sveta, takže ani sa nenazdáme, začneme uvažovať, akú farbu majú dni v&nbsp;týž­dni alebo čísla. Keď v&nbsp;roku 2004 urobil rekord v&nbsp;prednese čísla pí, niektorí z&nbsp;poslucháčov plakali. „Hovorili, že to bol pre nich silný duchovný zážitok. Po&nbsp;tejto udalosti som zistil, že mám schopnosť komunikovať nielen čísla, ale aj príbeh, emóciu a&nbsp;význam,“ povedal v&nbsp;rozhovore s&nbsp;MONIKOU MIKULCOVOU spisovateľ, básnik a&nbsp;prekladateľ s&nbsp;Aspergerovým a&nbsp;savantským syndrómom DANIEL TAMMET (43). Život s&nbsp;tou­to diagnózou, hoci ešte nediagnostikovanou, opisuje vo svojom knižnom debute Narodený v&nbsp;modrú stredu, ktorý vyšiel aj na&nbsp;Slovensku.

Autizmus vám diagnostikovali až vo veku dvadsaťpäť rokov. Nebolo to neskoro?

V&nbsp;detstve som mal epilepsiu a&nbsp;vysokofunkčný autizmus v&nbsp;tom čase vôbec nebol pochopený. Nikto nevedel, prečo sa od&nbsp;ostatných tak líšim. Nemyslím si, že mi ho diagnostikovali neskoro - bolo to obdobie, keď som sa začal spoznávať. Po&nbsp;návrate z&nbsp;Litvy som sa chcel osamostatniť, začať žiť nezávisle a&nbsp;to prebudilo vo mne veľa otázok - hlavne o&nbsp;mojej minulosti a&nbsp;tvorbe do&nbsp;budúcna. Vo svojej knihe, ktorú som napísal takmer pred dvadsiatimi rokmi, som hovoril o&nbsp;svojom vzťahu k&nbsp;číslam. Nie sú pre mňa matematickým objektom, sú vyjadrením emócií a&nbsp;významu. Navštívil som teda výskumné centrum Oxfordskej univerzity, čo je možno najznámejší inštitút na&nbsp;skúmanie autizmu na&nbsp;svete. Povedali mi, že môj prípad je veľmi unikátny, hoci všetky symptómy, ktoré som mal, presne zodpovedali autizmu.

Áno, nevnímal som sa ako hanblivý, ale ako štvorka.

Trošku menej, lebo som menej plachý. Už nie som ako celá štvorka, ale len jej oblúk. Keď som prvý raz videl sneh, tak pre mňa to boli body, ktoré mi pripomínali 89. Vo svojej mysli som si teda nehovoril: „Jej, sneží,“ ale „vidím 89.“ Keď raňajkujem ovsenú kašu, jej textúra mi pripomína číslo 37. To isté je so slovami a&nbsp;na&nbsp;základe toho im dávam význam a&nbsp;vytváram príbehy.

Pozrite na&nbsp;slovenský preklad mojej knihy Narodil som sa v&nbsp;modrú stredu. N je pre mňa hnedá farba, V&nbsp;je fialové, M vidím tmavomodré a&nbsp;S&nbsp;strieborné. A&nbsp;tie farby vytvárajú obrazy v&nbsp;mojej hlave. Editor podvedome zakomponoval na&nbsp;obálku presne tie farby, ktoré sa v&nbsp;tom názve skrývajú. Je to teda pre mňa bilingválna kniha - zatiaľ čo názov je v&nbsp;slovenčine, obrázok je v&nbsp;mojej reči.

Vy však vidíte v&nbsp;číslach a&nbsp;farbách aj ľudí a&nbsp;miesta. Ako je na&nbsp;tom Bratislava?

Záleží na&nbsp;počasí a&nbsp;konkrétnom mieste. Veľmi krásny letný deň je číslo 25 a&nbsp;taký tichší tmavší je číslo 10. Názov Bratislava je veľmi tmavočervený, skoro čierny.

Je fascinujúce, že napriek autizmu viete svoj svet pútavo komunikovať. Zrozumiteľne prechádzate oboma svetmi - svojím aj tým, ktorý prežívajú bežní ľudia.

Môj rodičovský jazyk je angličtina. Vždy som mal však k&nbsp;tejto reči zvláštny vzťah, pretože som sa v&nbsp;nej cítil ako cudzinec. Potom mi vedci vysvetlili, že to vyplývalo z&nbsp;mojej neurodiverzity. Neurologické cesty sa u&nbsp;mňa vyvíjali úplne inak než u&nbsp;ostatných. Takže už od&nbsp;detstva som hľadal spôsob, ako komunikovať a&nbsp;vyjadrovať sa. Akoby som mal úplne zvláštny akcent, pre ktorý mi iné deti nerozumejú. Preto keď som mal možnosť, učil som sa ďalšie jazyky - od&nbsp;susedky fínčinu, v&nbsp;škole francúzštinu, potom nemčinu a&nbsp;ďalšie. Uvedomil som si, že vlastne hľadám tú svoju reč. Samozrejme, nikdy som ju nenašiel. Takže som sa stal veľmi dobrým prekladateľom. Prekladám to, čo vidím vo forme čísiel a&nbsp;farieb, druhým ľuďom.

Ako to bolo s&nbsp;vaším európskym rekordom v&nbsp;prednášaní matematickej konštanty pí?

Už ako tínedžera na&nbsp;škole ma očarilo toto číslo, ktoré som vnímal ako nekonečnú báseň, poému. Frustrovalo ma, keď som mal učiteľovi povedať len prvé tri číslice. Akoby vám dali zo Shakespeara zarecitovať len prvých päť slov.

Našiel som si knihu o&nbsp;pí a&nbsp;tam mala táto konštanta 500 číslic. Prečítal som to ako nádherný príbeh. Prvý riadok mi pripomínal chlapca, ktorý stojí pri západe slnka na&nbsp;kopci a&nbsp;očakáva nejaké dobrodružstvo. Chcel som, aby tento príbeh pokračoval. Lenže po&nbsp;päťsto čísliciach už nebol žiadny príbeh. A&nbsp;tak som si za&nbsp;peniaze, ktoré som si zarobil v&nbsp;Litve, kúpil prvý počítač. Našiel som si program, ktorý stále generoval nekonečný rad pí, vytlačil som si to na&nbsp;papiere a&nbsp;jednu celú zimu som strávil učením týchto číslic.

Chcel som sa o&nbsp;to podeliť s&nbsp;ľuďmi. Ako detský epileptik som bol v&nbsp;organizácii, ktorá mi pomohla zorganizovať veľkú udalosť. Prednášal som báseň čísla pí päť hodín a&nbsp;deväť minút. Vyše 22-tisíc číslic. Tí, ktorí zostali po&nbsp;celý čas, možno nerozumeli, čo rozprávam, ale cítili, že to bola moja reč. Prežívali silnú emóciu. Medzi nimi a&nbsp;mnou sa vytvorilo špeciálne prepojenie. Našli sa v&nbsp;tom, čo počuli, niektorí v&nbsp;tom dlhom rade započuli svoje telefónne číslo, poštový kód alebo dátum narodenia. Mnohými to pohlo tak, že plakali.

Ľudia si často predstavujú, že autisti, aj tí s&nbsp;Aspergerovým syndrómom, sú emocionálne chladnejší. Vaše rozprávanie je však plné silných dojmov.

Keď pred 30 až 40 rokmi začali študovať autizmus, mysleli si, že títo ľudia nemajú emócie. Pretože keď sa nachádzate v&nbsp;autistickom spektre, nie vždy ich prejavíte konvenčným spôsobom. Zo svojich skúseností aj z&nbsp;rozprávania iných viem, že v&nbsp;tomto spektre máme hlboké a&nbsp;veľmi významné emócie. Jediný rozdiel je v&nbsp;tom, že ich vyjadrujeme inak. Musíme hľadať spôsob, aby nám rozumeli.

Možno keby som mal menej šťastia v&nbsp;živote a&nbsp;nevyrastal v&nbsp;rodine s&nbsp;toľkými deťmi, tak by som sa nenaučil sociálne zručnosti a&nbsp;nebol by som dobrým spíkrom. Stalo by sa len to, že by každý videl chlapca, ktorý odrieka číslo pí a&nbsp;nikto by nepocítil ten príbeh za&nbsp;tým.

Čo je pre vás v&nbsp;bežnom živote najťažšie zvládať?

Bývam v&nbsp;Paríži a&nbsp;som spisovateľ na&nbsp;plný úväzok, takže mám veľké šťastie, že z&nbsp;toho môžem žiť. Samozrejme, mám veľa rutín počas dňa, ale väčšinu času trávim písaním a&nbsp;pre človeka ako ja je to dobrá situácia. Som obsedantný detailista, ale je to super na&nbsp;písanie kníh. Môžem celé popoludnie stráviť na&nbsp;jednej vete. Píšem veľmi pomaly.

Veľkou oporou je vám zrejme aj váš manžel.

Áno, určite. Stretli sme sa vo Francúzku na&nbsp;mojom promo po&nbsp;vydaní debutu. Zamiloval sa do&nbsp;mňa cez moju knihu a&nbsp;potom znova, keď sme sa zišli. Bol som šťastný aj vo svojom predošlom vzťahu a&nbsp;živote, ktorý som v&nbsp;prvotine opísal. Ale dosiahlo to svoju hranicu, uzavrel som jednu kapitolu a&nbsp;začal novú. Veľa emócií a&nbsp;literárnosti mám práve vďaka môjmu manželovi, ktorý je vášnivý čitateľ.

V&nbsp;roku 2013, keď povolili manželstvá gejov, boli sme vo Francúzsku jedni z&nbsp;prvých, ktorí sa vzali. Najprv sme žili v&nbsp;Avi­gnone a&nbsp;teraz v&nbsp;Paríži, lebo je to mekka spisovateľov a&nbsp;kultúry. Už pätnásť rokov sme spolu veľmi, veľmi šťastní.

Áno, ale na&nbsp;Slovensko neprišiel, lebo práve študuje dramatoterapiu, ktorou pomáha autistickým deťom aj dospelým. Využíva divadelné zručnosti na&nbsp;lepšie zvládanie tohto syndrómu a&nbsp;zaradenie do&nbsp;bežného života. Aj mne robí môj manžel dramatoterapeuta. Ale zadarmo. (Úsmev.)

Kvôli knihám často cestujete. Nerobí vám problém zmena prostredia a&nbsp;noví ľudia?

To závisí od&nbsp;situácie. Ak to nie sú agresívne a&nbsp;rýchle skupiny, tak je to v&nbsp;pohode. Väčšinu svojho života žijem ako taký mních: v&nbsp;knihe, vo svojej mysli, doma. Len čo však ide moje dielo do&nbsp;sveta, tak ho nasledujem. Komunikujem s&nbsp;ním, rozprávame sa, som hovorca svojej knihy a&nbsp;ona je mojím hovorcom. Je však vždy lepšia ako ja.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/rozhovory/autisticky-savant-slovensku-preco-je-raritou-rekorderom-aku-farbu-ma-bratislava">FOTO V GALÉRII</a>

Kedysi vám robil problém aj očný kontakt, teraz s&nbsp;tým problém nemáte.

Ach, áno! Vidíte sama, čo to dokáže urobiť. Možno nad niektorými vecami musím rozmýšľať viac ako iní ľudia, ale myslím, že som v&nbsp;tomto už dobrý. Sociálne zručnosti sú pre mňa ako cudzia reč, nerozumiem im, ale viem sa ich naučiť.

Autistický savant na Slovensku: Prečo je raritou a rekordérom a akú farbu má Bratislava?

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Autistický savant na Slovensku: Prečo je raritou a rekordérom a akú farbu má Bratislava?

Monika Mikulcová

Súvisiace články

Náhrdelníky pre Tereškovovú aj Popolušku: Toto české mesto prezývali „rakúska Kalifornia“

Kedysi české sklo nakupovali bohaté Rusky vo veľkom, teraz môže vojna položiť sklárov na kolená

Fakt čudná epidémia, na pódiu záchod od Kaščáka a Rybníček spieval: „Analýza dokázala hovno!“

Bez chlpov to nie je ono: Vedci urobili veľký krok vpred vo vývoji elektronickej kože

Hnus! Filmová hviezda a jej manžel vinní z pedofílie. Majster bojových umení sa cítil ako boh

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás