Lars Kepler dokonale ovláda psychológiu svojich postáv, pozná ich slabosti aj silné stránky. Tento sympatický starší pán s plachými očami a so záľubou v pití čaju je alter ego autorského páru ALEXANDRA AHNDORILA (52) a jeho manželky ALEXANDRY COELHO AHNDORILOVEJ (53). Sympatickí manželia sa pod pseudonymom Lars Kepler literárne dokonale zladili a dnes patria medzi najúspešnejších škandinávskych autorov, takmer s pätnástimi miliónmi predaných výtlačkov.

O ich podmanivých detektívkach, láske k tvorbe, k svojim postavám aj k sebe navzájom sa s nimi zhovárala MONIKA MIKULCOVÁ.

Kde ste sa zoznámili?

Alexander: Stretli sme sa na jednej párty v Štokholme pred 27 rokmi. Zaujalo nás, že sa voláme rovnako - Alexander a Alexandra.

Alexandra: Zakrátko sme sa zaľúbili a ja som sa tiež stala spisovateľkou.

Keby vám vtedy niekto povedal, že raz budete slávna spisovateľská dvojica, verili by ste?

Obaja: Nie, nikdy!

Prečo?

Alexander: Lebo spisovateľ je osamelé povolanie, kde sa nespolupracuje. Spisovateľovi trvá niekoľko rokov, aby povedal svoj príbeh a nemôže si doň niekoho pustiť, aby nestratil inšpiráciu, nenarušil svoj kreatívny proces, ten magický moment. Takže, keby nám niekto povedal, že sa to udeje, povedal by som, že je to nemožné. Ale my sme našli spôsob, ako to urobiť. 

Ako sa to teda udialo?

Alexandra: Naozaj sme chceli pracovať spolu, lebo spolu žijeme, máme sa radi, prežívame spoločné chvíle. Ale máme odlišné štýly ako spisovatelia. Keď boli naše dcéry malé, skúšali sme tvorbu pre deti, ale nefungovalo to. Skúsili sme napísať hru pre divadlo, ale dopadlo to ešte horšie. Uvedomili sme si, že musíme zanechať svoje individuálne štýly, musíme zabudnúť na Alexandra a Alexandru a nahradiť ich tretím autorom, ktorý bude mať vlastný štýl, vlastný príbeh. A tak vznikol Lars Kepler. Dokonca sme vytvorili jeho vzhľad, zvyky. A zrazu všetko zapadlo, všetko dávalo zmysel. Prestali sme sa spolu hádať a začali sme naozaj spolupracovať.

Čiže na začiatku nebol ani tak nápad na knihu, ako chuť robiť spolu?

Alexandra: Áno. A chceli sme, aby skutočná identita Larsa Keplera zostala navždy tajomstvom. Dokonca aj našu prvotinu Hypnotizér sme odovzdali vydavateľovi pod týmto pseudonymom, anonymne. Nechceli sme nikdy prezradiť, kto sa za ním skrýva. Ale veci sa vyvinuli inak.

To áno, odhalili vás. Ako k tomu došlo?

Alexander: Práva na našu prvotinu Hypnotizér sa na jednom knižnom veľtrhu predali do niekoľkých krajín, čo sme nečakali. Odvtedy začali médiá špekulovať, kto je vlastne Lars Kepler. Začali sa šíriť rôzne fámy a špekulácie, napríklad, že je to Henning Mankell - toho to trochu nahnevalo. Zriadili nepretržitú linku, kde mohli ľudia dávať svoje tipy, kto by to mohol byť. Vypuklo doslova šialenstvo. My sme v tom čase boli na západnom pobreží vo Švédsku, kde máme chatu. V jeden večer, bola už tma a deti spali, zrazu niekto zaklopal na dvere. Keď som otvoril, vo dverách stáli dvaja novinári s kamerami. Povedali nám : Priznajte sa, že vy ste Lars Kepler! Takto teda naše tajomstvo padlo a museli sme vyjsť s farbou von. 

Alexandra: Na druhej strane sme radi, že to tak dopadlo. Nemysleli sme si, že naša prvá kniha bude taká úspešná a predá sa do toľkých krajín. Umožnilo nám to stretávať sa s čitateľmi a robiť vlastný výskum. Dobre sa to udialo.

Lars Kepler: Pod pseudonymom sa skrýva manželská dvojica autorov Alexandra Coelho Ahndorilová a Alexander Ahndoril.
Lars Kepler: Pod pseudonymom sa skrýva manželská dvojica autorov Alexandra Coelho Ahndorilová a Alexander Ahndoril.
Zdroj: Tony Štefunko

Spomínali ste, že ste vytvorili obraz Larsa Keplera. Aký je?

Alexander: Je to o niečo starší pán ako my. Má krásne plaché oči, veľkú bradu a strapaté vlasy.

Alexandra: Kedysi bol učiteľom, ale niečo sa v jeho živote udialo. Začal teda pracovať v útulku pre bezdomovcov a vo voľnom čase píše. A chce byť ako Joona Linna.

Alexander: Pri písaní pije čaj a vždy musí mať na stole aj citrónové keksy.

Alexandra: My sme skôr kávičkári. Ale chceli sme sa naladiť na Larsa Keplera, tak sme aj my začali piť čaj.

Váš pseudonym bol inšpirovaný iným autorom detektívok aj nemeckým astronómom a fyzikom. Prečo práve títo dvaja muži? 

Alexander: Vymyslel som prie­zvisko Kepler a Alexandra zase meno Lars. Keplera som si vybral aj preto, lebo Alexandra písala o dánskom astronómovi Tychovi Brahem a Johannes Kepler bol jeho asistentom. Ja som sa zase zaoberal Rudolfom II., chcel som o ňom napísať. Obaja sme sa pohybovali okolo Keplera, takže sme si vybrali jeho priezvisko.

Alexandra: Pokiaľ ide o meno Lars, veľmi sa mi páči. Áno, inšpiráciou bol Stieg Larsson. Prečo tento autor detektívok? Je smutné, že zomrel skôr, ako jeho knihy získali taký ohlas. Chceli sme mu týmto spôsobom vyjadriť našu úctu.

Nešlo ani tak o inšpiráciu jeho dielom ako o prejav uznania?

Alexandra: Nie, nešlo. Chceli sme mu vyjadriť úctu.

Naozaj sa máte vo Švédsku tak dobre, že spisovatelia potom tie najtemnejšie stránky človeka a života zahrnú do svojich kníh?

Alexandra: Tých dôvodov je niekoľko. Po prvé, u nás je silná tradícia písania detektívok. Možno je to aj preto, že naša spoločnosť je stabilná a bezpečná. Nikto asi nechce čítať horor, keď sám prechádza nejakou vojnovou situáciou. Takže stabilita je určite podmienkou.

Alexander: Ďalším dôvodom je, že cirkev vo Švédsku stratila svoju pozíciu, svoju silu. Sme jedna z najsekularizovanejších spoločností v Európe. Takže keď ľudia hľadajú odpovede na svoje otázky o svete, musia sa obrátiť skôr do seba a nie k cirkvi. Krimi ako žáner je na to ideálny, lebo pomáha zamyslieť sa nad rôznymi aspektmi, ako sú morálne dilemy, zlyhávanie spoločnosti, jedinca, extrémne situácie, násilie, krutosť.

Píšete o obchodovaní s bielym mäsom, rôznych formách násilia, fanatizme… Čo je pre vás nočná mora?

Alexandra: Keď sa vo Švédsku udeje nejaký zločin, považujeme to za zlyhanie spoločnosti. Je možné, že to takto odzrkadľujeme aj vo svojich knihách. Na jednej strane je písanie a čítanie kníh zábava vo voľnom čase, na druhej opisujeme, čo sa v spoločnosti deje.

Alexander: A zaujímame sa o psychológiu ľudí.

Alexandra: Myslím si, že švédska spoločnosť je veľmi tolerantná a bezpečná. Aj to je dôvod, prečo môžeme o takých veciach písať.

Alexander, vy ste študovali dejiny náboženstva a zdá sa, že vo svojich detektívkach rád čerpáte z tejto oblasti.

Alexander: Áno, študoval som históriu náboženstva aj filozofiu.

Alexandra: Ja som študovala literatúru, robila som kritiku literatúry. Študovali sme odlišné veci.

Aj meno hlavného detektíva Joonu Linnu má pôvod v biblickom Jonášovi. Je to tak?

Alexandra: Veľmi sa mi páči príbeh o Jonášovi, o tom, aké mal poslanie od Boha a aký bol tvrdohlavý. My vidíme každý príbeh v našich knihách ako takú veľrybu, ktorá Joonu pohltí a nepustí ho, kým nevyrieši prípad.

Alexander: Kým biblický Jonáš nevyriešil úlohu, veľryba ho nevypľula. Kým Joona nevyrieši prípad, tak ho to nepustí.

Alexandra: Priezvisko Linna sme vybrali podľa fantastického, ale málo známeho fínskeho spisovateľa. Vo Švédsku nie je veľa fínskych autorov, na druhej strane Fíni sú najpočetnejšia menšina vo Švédsku.

Alexander: To bol tiež určitý spôsob, ako preukázať tejto menšine úctu.

Biblickú symboliku ste si vypožičali aj pri poslednej knihe Lazár. Nebezpečný sériový vrah Jurek Walter, ktorý mal byť mŕtvy, bude opäť nočnou morou práve detektíva Joonu. Kde čerpáte inšpiráciu na zobrazenie brutality tohto diabla v ľudskej koži?

Alexandra: Dobrá otázka! V rámci nášho výskumu sme veľa čítali o skutočných sériových vrahoch. Bolo to veľmi silné až depresívne. Konfrontovalo nás to s našimi vlastnými strachmi. A možno mix toho všetkého vytvoril postavu

Jureka Waltera, pre ktorého doteraz mávam nočné mory. V podstate nenaháňa len Sagu Bauerovú a Joonu Linnu, ale aj nás.

Alexander: Stále je prítomný v našich knihách, od tej prvej po Uspávača, kde zomrel. Ale vrátil sa v Lazárovi.

Alexandra: Je veľmi strašidelné, keď sa konfrontujete so svojimi vlastnými strachmi. Akoby ste otvárali dvere niečomu, čoho sa bojíte, o čom neviete, čo sa tam skrýva, svojej temnej stránke.

Alexander: Na druhej strane majú naše knihy aj optimistickú stránku, pretože existuje určitá zmluva s našimi čitateľmi. Musia dostať odpovede na svoje otázky. Začíname síce pri zločine, pri temných stránkach, ale dostávame sa až po zastavenie tohto násilia. Je to určite spôsob, ako sa konfrontovať s vlastnými obavami.

Takže skôr sa inšpirujete vlastnými strachmi než skutočnými udalosťami?

Alexandra: Pre nás je dôležité nepísať o skutočných sériových vrahoch, pretože potom by sme museli písať o skutočných obetiach a o skutočnom utrpení. Skôr vytvárame určitú fikciu a pomocou nej sa snažíme konfrontovať naše obavy.

Alexande : Veľa sme sa počas svojho výskumu naučili o sériových vrahoch. Konzultovali sme túto tému aj s odborníkmi, so psychológmi a naozaj do detailov. Tak sme nejakým spôsobom zvládali naše obavy a dávali do toho svoje emócie.

Alexandra: Pre nás je veľmi dôležité dávať do svojich kníh empatiu, vcítiť sa do postáv. Na jednej strane, samozrejme, nesúhlasíme s tým, čo robí záporná postava, na druhej strane sa snažíme porozumieť, prečo tak koná a čo je za tým.

Ako vyzerá vaše spoločné písanie? Podelili ste si postavy?

Alexandra: Áno, mnohí autori pracujú tak, že si podelia knihu podľa postáv alebo podľa kapitol. My nie. Naozaj robíme veci spoločne - výskum aj písanie.

Alexander: Každý síce napíše svoj text, ale potom si ho vymeníme a dopĺňame, takže v knihe nie je jediná veta, ktorú by napísal iba jeden z nás.

Alexandra: Je pre nás veľmi dôležité, aby Lars Kepler mal jednotný štýl a jazyk, ktorý používame. Sme v tom ako dvojica veľmi vyrovnaní.

Koľko hodín denne píšete?

Alexandra: Vypravíme deti do školy a začneme písať, môže to byť šesť, osem aj desať hodín. Alexander by mohol písať stále, pracuje aj cez sviatky, na Štedrý deň či na Silvestra. Robíme to však radi, lebo sme radi so svojimi postavami.

Koľko rokov majú vaše dcéry?

Alexandra: Máme tri tínedžerky - 13-, 17- a 19-ročnú.

Pri knihe Ihrisko ste však Joonu Linnu odložili nabok a napísali niečo celkom iné, čo čitateľov dosť zarazilo.

Alexandra: Bol to proste príbeh, ktorý sme museli napísať. Možno boli niektorí čitatelia prekvapení a čudovali sa, čo to je. Na druhej strane, keď sme Ihrisko dopísali, vrátili sme sa domov k Joonovi Linnovi a Sage Bauerovej a oni nás tam čakali. Bol to veľmi príjemný pocit.

Takže s ním a s ďalšími hrdinami môžeme rátať aj do budúcnosti?

Alexandra: Áno. Práve píšeme ďalšiu knihu s týmito postavami. Sme niekde uprostred a myslím, že máme veľmi dobré nápady.

Je to len záväzok voči čitateľom alebo sú tieto postavy už vašou súčasťou?

Alexander: Nemohli by sme písať preto, že to niekto od nás očakáva. Píšeme, lebo to tak cítime, a o tom, ako to cítime. Radi spolu pracujeme a nemôžeme sa do niečoho nútiť. Za napísaním každej knihy je veľa práce a robiť to bez toho, že by ste mali vnútornú vášeň, sa asi nedá. Potrebujete milovať to, čo robíte, keď to robíte desať hodín denne pol roka. Na druhej strane, nič neberieme ako samozrejmosť. Veľmi si vážime čitateľov, ktorí milujú naše knihy. Ale keď píšeme, musíme písať pre seba, zostať verní svojim postavám a príbehu.