Expremiér Robert Fico o ňom povedal, že väčšieho žoldniera v živote nevidel. „Bol hovorca u Mečiara, štátny tajomník u Dzurindu, bol u nás, teraz je tu a keby došiel Pánboh Kristus odniekadiaľ o štyri alebo päť rokov, tak bude určite u neho,“ soptil šéf Smeru na adresu dlhoročného diplomata Ivana Korčoka, ktorý sa na zavolanie Richarda Sulíka (SaS) vrhol do politických vôd.
Nový minister zahraničných vecí hovorí, že od Fica niečo podobné očakával a avizuje, že bude iný ako jeho predchodca Miroslav Lajčák. S IVANOM KORČOKOM (56) sa rozprávala VERONIKA COSCULLUELA.
Vraj chcete byť viac ministrom politikom ako ministrom diplomatom. Prečo?
Minister je politik. Minister nie je diplomat. Pochádzam síce z diplomacie, ale viem, že to obdobie sa už skončilo. Rozdiel podľa mňa je v tom, že kým diplomat vykonáva zahraničnú politiku, minister je ten, kto o nej rozhoduje. No a rozhodovanie je politická činnosť.
Smerujete svoj odkaz veľvyslancom na Slovensku? Lebo boli vraj dosť zmätení z toho, že slovo slovenského ministra zahraničia doma neplatilo.
Nie, to, čo sa snažím komunikovať, nie je žiadne vyhranenie voči Miroslavovi Lajčákovi, pretože odviedol výbornú prácu. Mimochodom, mal veľký vnútropolitický výtlak. Nezabudnime, že kandidoval za Smer vo voľbách a dostal desaťtisíce preferenčných hlasov. Nuansa je v tom, že ja sa nezdráham pripustiť, že ministerský post je politická funkcia. Nerobím však široké plecia a už vôbec nie voči Lajčákovi, že ja som politik a on diplomat. Takisto som diplomat, ale uvedomujem si, že je to politická stolička, a tak sa k tomu chcem postaviť.
Ale rozumiete, prečo sa na to pýtam? On ako minister mal ustrážiť cesty Andreja Danka, jednotnosť v zahraničnej politike, istotu svojho slova. Možno bol pričasto mimo Slovenska na iných pozíciách ako na tej vládnej.
Každý minister má svoj spôsob výkonu mandátu. Zahraničná politika sa, pochopiteľne, presadzuje v zahraničí, ani ja nebudem iný. Budem tiež cestovať, inak sa to nedá. Máme to v náplni práce tak, ako má ísť minister pôdohospodárstva z času na čas do lesa. Ja len hovorím, že aj Slovensko sa za 30 rokov dostalo do bodu, keď sme v zahraničí etablovaní, nik nás nepotrebuje objavovať. Sme členmi NATO, EÚ, máme svoju vlajku, keď sedíme za stolom. Dostali sme sa však do momentu, keď potrebujeme vysvetľovať oveľa viac vlastným občanom to, čo robíme v zahraničí.
Cítite sa po dvoch mesiacoch vo funkcii už ako politik?
Ako politik sa ešte úplne necítim. Vyžaduje si to čas, ale politiku cítim, to je jasné. Nehovorím len o zahraničnej politike, ale aj o tej domácej, lebo ako minister sa pohybujem v politickom prostredí. Teraz sa mi potvrdilo, čo som vedel dávno - v politike ide o záujmy.
Aké sú vaše záujmy v nej?
Tie sú veľmi jasné - presadiť čo najlepšie miesto Slovenska vo svete, lebo to sa nás bytostne dotýka. Ide o to, či budeme mať prosperujúcu ekonomiku. Sme otvorenou ekonomikou napojenou na európske hospodárstvo a veľmi záleží na tom, ako sa bude vyvíjať Európska únia. Keď sa bude vyvíjať dobre, prinesie to zákazky pre naše automobilky. Bude teda viac pracovných miest, šanca na modernizáciu krajiny. Takže vonkajší rozmer našej prosperity je veľmi silný zahraničnopolitický záujem. Ďalším je naša bezpečnosť. Pretože keď sa pozriete na svet, ten je rozbúrený rozkolmi z každej stránky, počnúc Covidom, pokračujúc konfliktmi, vojnami, globalizáciou.
Ministri nestraníci to mali v predošlých vládach ťažké, napríklad aj exministri Lajčák či Kalavská. Ako si zabezpečíte politický výtlak vy?
Richard Sulík pozná moje názory, čo chcem presadzovať. Takže to mal vyhodnotené, keď mi volal s ponukou. Komunikujem tiež dovnútra strany, ktorá ma nominovala, a rozprávam sa aj so všetkými koaličnými partnermi. Vysvetľujem a chcem ešte viac vysvetľovať svoje postoje aj z politického hľadiska. Robím to preto, aby som mal v rukách čo najsilnejšie tromfy, aby sme sa vyhli situácii, ktorú sme mali v predchádzajúcom období, a teda že sme mali deklarovanú jednu zahraničnopolitickú orientáciu. Niekedy to však bolo pomerne nejasné v praxi.
Čo si máme predstaviť pod vašimi slovami, že sa chcete sústrediť na zahraničnú politiku na domácej pôde?
Chcem byť doma viac ako v zahraničí. Aj prieskumy verejnej mienky hovoria, že ľudia v Prešove, v Banskej Bystrici, v Starej Ľubovni, v Košiciach, v Rožňave potrebujú vysvetliť to, čo robia diplomati. Chcem im vysvetliť, že naša práca, to nie je nejaká noblesná záležitosť, ktorá sa odohráva v bruselských salónoch.
Ako budú takéto dišputy vyzerať?
Napríklad by som rád chodil na školy, ak ma budú chcieť. Včera ma potešila taká drobnosť. Obchodná akadémia v Dolnom Kubíne získala Cenu J. A. Komenského, ktorú udeľujú v Bruseli. Spojil som sa s ňou cez Facebook, chcel by som ju navštíviť. Mám ambíciu viac komunikovať s mladými aj preto, že majú sklon informovať sa aj zo zdrojov informácií, ktoré sú pokútne.
Chcete byť teda minister vysvetľovač a bojovník proti hoaxom.
Vysvetľovať chcem, to áno, ale s bojom proti hoaxom to bude asi ťažšie. Tí, ktorí ich produkujú, majú ľahšiu prácu. Prepáčte za výraz, ale oni môžu zavaliť hocičo a cielene hrajú na emócie. Všetci máme tendenciu veriť niečomu, čo je jednoduchšie, čo hľadá príčiny tam, kde nie sú, a predostiera sa nám to pútavým spôsobom. A tak sa stane, že uveríte, ako budeme očkovaním proti korone čipovaní. Lebo aj toto fičí internetom.
Prečo ste si na zavolanie Richarda Sulíka pobalili v USA kufre a rýchlo ste pricestovali? To sa v tej Trumpovej Amerike tak zle žije?
Nešlo o žitie či nežitie v Amerike, ale o výzvu, ktorá prišla od Richarda Sulíka. Ako sa žije v Trumpovej Amerike, to vám vedia povedať len Američania. Ja som tam žil život diplomata. Zbalil som sa skutočne rýchlo. Telefonát prišiel a veci sa dali do pohybu. Dokonca bolo moje meno vonku skôr, ako som bol definitívne rozhodnutý. Je pravda, že to bolo trochu dramatické. Sťahovanie, balenie, rozbaľovanie, to je vždy ubíjajúce. Zvládam to už oveľa horšie ako moja manželka. Bez nej by sme to nezvládali. Sťahovanie a balenie sme prestali rátať pred desiatimi rokmi, keď sme boli na čísle 15.
Kývli by ste hocikomu na ministerský post?
Určite by som nekývol hocikomu. Ale ani som nečakal, že mi vôbec niekto zavolá. V USA sa vtedy začínala korona, boli sme v procese repatriácie našich občanov, hlavu som mal niekde inde. Samozrejme, že ma zaujímalo, kto bude ministrom zahraničných vecí, ale to, že ten telefonát dostanem ja, ma prekvapilo.
Povedali ste, že hodnoty SaS sú vám blízke. Ste voličom SaS?
Moja najbližšia rodina volila SaS, ale nedošlo jej, že to bude mať pre nás také dôsledky. (Smiech.)
Ako sa vám zatiaľ ako ministrovi zahraničných vecí a diplomacie „žoldnieruje“?
Tak ako doteraz, ako v službe Slovensku, ale v novej funkcii.
Hoci mi asi diplomaticky poviete, že sa chcete venovať Slovensku a nie autorovi nepríjemného výroku proti vám, musím sa opýtať. Aký vzťah máte s Robertom Ficom?
Beriem to z jeho strany ako politické stanovisko voči mojej osobe. Vôbec ma to neprekvapilo, naopak, čakal som, že niečo také príde. To, že na mňa útočí, len potvrdzuje, že ma vníma politicky.
Vždy ste boli na nože?
Na nože? Prečo? Nemohli sme byť na nože, pretože on je politik a ja som mu hovoril svoje názory ako diplomat. On sa potom rozhodoval a niesol zodpovednosť. Dlho si aj nechal poradiť. Dnes tasí nože.
Koľko škody vie narobiť v politike jeden nerozumný výrok prezidenta či premiéra?
Neviem, či máte na mysli niečo konkrétne, ale podľa mňa je slovo najmocnejšia zbraň politiky. Slová rozhodujú o výsledkoch volieb. Vidíte, akú šlamastiku vedia urobiť, aby dezorientovali verejnú mienku.
Sú diplomati často akísi opravári výrokov prezidentov, premiérov, ak povedia niečo, čo partnerov zaskočí?
Občas.
Čo vtedy robíte? Voláte autorovi výroku, ako to myslel? Zjemníte ho? Interpretujete ho tak, aby urobil čo najmenšiu škodu v komunikácii s tým, kto sa vás na to pýta?
Autorovi výroku diplomat spravidla nevolá, ale následne mu napíše, čo si o tom myslí druhá strana. Každý diplomat má svoj spôsob, ako si poradiť a ako to dokáže vysvetliť.
Museli ste ako zástupca Slovenska v zahraničí vykonať nejakú úlohu, s ktorou ste neboli úplne stotožnený?
Musím sa zamyslieť, ale myslím, že úlohu nie, ale do roku 1998 som prežil obdobie, keď sme mali dramatický problém s tým, čo sa dialo doma. Myslím, že som v tom nebol sám, celá generácia diplomatov mala rôzne dilemy. Slovensko sa vtedy ocitlo v úplnej izolácii. Neviem, či si to pamätáte.
Pamätám si, že za Mečiarových čias Madeleine Albrightová povedala, že sme čiernou dierou Európy. Nepreháňala?
Išlo o veľmi tvrdý výrok a ona si to uvedomovala. Niekoľkokrát som sa o tom rozprával s ňou osobne. Aj teraz v Spojených štátoch. Mal som s ňou dobrý kontakt. Telefonovala mi dokonca sem do karantény a mali sme dlhý rozhovor, lebo som sa s ňou ani nestihol rozlúčiť. V deväťdesiatych rokoch povedala, čo povedala, lebo Slovensku vtedy naozaj hrozilo, že zostane osamotené. Silné slová jej padli veľmi ťažko, lebo pochádza z Československa, a uvedomuje si, že sa Slovákov veľmi dotkli. Upozornila nimi však na reálne riziko. Nemyslela to ako urážku, ale ako signál, aby sme sa prebudili a uvedomili si, že sme v zlomovej situácii a že sme rozhodovali o budúcnosti krajiny.
Stalo sa vám, že ste boli prítomný pri nejakom veľkom diplomatickom faux pas, ktoré by, nebodaj, mohlo vyvolať vojnu?
(Smiech.) Vojnu nie, ale situácií, keď došlo k faux pas, bolo veľa. Škoda, že zatiaľ nemôžem menovať, čo poniektorí povyrábali v Bruseli, lebo sú to stále žijúci ľudia. Niektoré problematické veci sú pre verejnosť nepochopiteľné. Aj mne sa stalo všeličo. Napríklad na jednom rokovaní mi vykĺzlo z úst slovo Macedónsko. Na to sa môj grécky kolega na protest zdvihol od stola a opustil rokovaciu miestnosť. Táto krajina sa oficiálne volala Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko a až nedávno sa premenovala na Severné Macedónsko. Vyriešil sa tak problém, ktorý dlhé roky zaťažoval vzťahy medzi dvoma štátmi.
Máte v rukáve aj niečo, čo nevyšlo, z oblasti etikety?
Spomínam si veľmi dobre, ako sa jeden politik pokúsil jednému kráľovi nasadiť klobúk, čo je ozaj absolútne neprijateľné. Všetci zdúpneli a pozerali sa do zeme. Kráľ to však zvládol s pokojom monarchu.
Nechal si vari nasadiť ten klobúk?
Nie, veľmi diplomaticky odmietol.
Povedali ste, že práca v diplomacii je služba pre štát, mnohí však veľvyslanecké fleky vnímajú ako protekčné miestečka a veľvyslancov ako karieristov. Ako ste sa vy dostali k prvej nominácii na ambasádu?
Dostal som sa k nej až po tom, čo som prešiel na ministerstve všetky stupienky. Od najnižšieho eléva diplomacie, ktorý nastúpil v roku 1992, cez referentské miesto a cez všetky ďalšie. Som jeden z mála tých, ktorí prešli kompletne celou ministerskou hierarchiou už pred prvým veľvyslaneckým postom. Na ten som nastúpil v roku 2005, to znamená trinásť rokov po nástupe na ministerstvo.
Do akej miery sa táto služba štátu skladá z večierkov, zo strihania pások a stretávania s kolegami diplomatmi na luxusných obedoch?
Je taká anekdota, že len kone a diplomati jedávajú postojačky. Myslí sa to tak, že celá diplomacia, to sú len recepcie. Tento obraz diplomata je zastaraný. Dnešná diplomacia už vôbec nie je tajomným vysnívaným džobom v nablýskaných priestoroch a zámkoch. Osobne sa zúčastňujem len na tých podujatiach, kde nemôžem chýbať. Všetky tri veľvyslanecké posty, ktoré som mal, boli náročné. Ten v Bruseli bol doslova fyzicky najťažší, aký som mohol mať. Pri záchrane eura sme prebdeli desiatky nocí.
Čo bolo ťažké okrem zvládnutia tých nocí?
Ako veľvyslanec som musel byť pri všetkých rozhodovaniach a nielen pri nich byť, ale ich aj pripraviť. Náročné bolo aj vysvetľovať všetko našim domácim politikom. Ako veľvyslanec ste medzi dvoma mlynskými kameňmi. Niekoľkokrát som mal na uchu dva telefóny. V jednom slovenského politika a v druhom európskeho. Musel som to medzi nimi urovnávať.
Nie každý veľvyslanec však pôsobí v Bruseli, inde to asi také vypäté nie je.
Samozrejme, na bilaterálnych postoch ambasádorov Slovenska je to odlišné od Bruselu, ale ani tam to už nie je pozlátka, akú majú ľudia na mysli. Musíte skĺbiť svoje organizačné schopnosti, keď pripravujete koncert ako v Carnegie Hall, prednášku na Harvarde, vyjednávate v Nemecku získanie fabriky na Slovensko, inokedy rokujete za zatvorenými dverami o veľmi citlivých veciach a presadzujete názor z domu alebo názor zo zahraničia, ktorý je úplne protichodný. Ako veľvyslanec nie ste len na tej koncovke, ale väčšinu času ste aj pri prípravách.
Občas dostanú post veľvyslanca vyslúžilí politici. Weiss, Migaš, Hamžík…
Áno, súčasťou diplomacie sú aj politické nominácie. Ja ich považujem za jej súčasť, ale musia mať nejaký zmysel. Vláda Roberta Fica siahla po Petrovi Weissovi hneď dvakrát. To znamená, že považovala za dôležité mať politického nominanta v Budapešti a neskôr v Prahe. Podľa mňa tam odviedol dobrú prácu. Pavol Hamžík je diplomatický profesionál a nič na tom nemení jeho pôsobenie v politike. Som však proti tomu, aby sa z diplomatických postov robili politické trafiky. Dnes slovenská zahraničná služba dodržala únosnú mieru obsadzovania veľvyslaneckých miest politickými nominantmi.
A Jozef Migaš?
Na svoj post nedávno rezignoval, pričom uviedol ako dôvod niečo, čo neexistovalo. Ústredie mu položilo otázky, aké kladieme veľvyslancom bežne, a on to nazval kampaňou proti nemu. Pýtali sme sa len, prečo sme sa o jeho účasti na oslavách konca vojny v Minsku dozvedeli až z bieloruských médií a z akého dôvodu veci vopred nekonzultoval. To je diplomatická abeceda. Jeho postoj preto chápem ako politický odkaz smerom domov. Zobrali sme ho na vedomie.
Aký máte pohľad na aktuálnu kauzu v Česku? Bolo odstránenie sochy maršala Koneva premyslené?
Hoci sú tieto sochy desaťročia staré, stále to vyvoláva kontroverzie. Česká republika a jej miestne orgány majú suverénne právo postaviť sa k tomu a naložiť, ako uznajú za vhodné, a to aj vrátane historických pamätníkov, samozrejme, s rešpektom. Platí však, že odmietame, aby do toho zasahovala Ruská federácia. Myslím, že tu nastúpi diplomacia a bude sa snažiť veci urovnať.
Sú špióni súčasťou diplomacie?
Sú.
Je aj Slovensko prešpikované špiónmi? Z ktorých krajín ich je tu najviac?
Tomuto žánru sa venujú naše spravodajské služby. Ak by sa k tomu verejne vyjadroval minister zahraničia, bol by to dôkaz, že na poste nemá čo robiť.
Ste priateľom Madeleine Albrightovej, máte rád džez, možno aj Ameriku. Poznáte prieskumy verejnej mienky a postoje Slovákov k veľmociam. Preto sa musím opýtať, aký máte vzťah k Rusku.
Nemám žiadny osobný vzťah k Rusku, tak ako ho z titulu svojej práce nemám k žiadnej inej krajine. Som si však vedomý toho, kto sú naši partneri, s kým máme podobný pohľad na svet a spôsob, ako chceme doma spravovať veci. To nás robí bližšími s určitými skupinami krajín. Preto sme členom EÚ a NATO. Nie sú to len hospodárske a ekonomické zoskupenia, nie sú to len manželstvá z rozumu. Je to zoskupenie, kde sú si krajiny blízke aj tým, ako chcú byť doma spravované. A to nás odlišuje od iných krajín, napríklad od Ruska.
Ako teda vnímate Rusko?
Rusko je náš dôležitý partner, chcem s ním rozvíjať dobré vzťahy, je to dôležitá krajina z hľadiska medzinárodných vzťahov. Máme však odlišné názory na viaceré veci. Napríklad k NATO - pre nich je hrozba, pre nás záruka bezpečnosti. Dôležitý moment našich vzťahov s Ruskom nastal v roku 2014 anexiou Krymu. Vzťah k Rusku bol u nás, bohužiaľ, účelovo spolitizovaný jednou stranou bývalej vládnej koalície, ktorá si z toho urobila stranícky biznis. To vzťahom medzi Slovenskom a Ruskom rozhodne nepomohlo. Práve naopak.
Hovoríte o blízkosti SNS k Rusku. Niektorí politici vnímajú Ľuboša Blahu ako ruského trola? Vy tiež?
Ja by som sa rád už pánom Blahom nezaoberal.
Je jeho vystupovanie hodné poslanca Slovenska?
Je zjavne hodné vystupovania poslanca za Smer a to je pre mňa tiež silná informácia.
Povedali ste, že útočí na najtemnejšie emócie Slovákov. Aké sú to?
Celý jeho politický biznis je založený na vyvolávaní nenávisti k jednej krajine, ku ktorej sa, mimochodom, hlási jeho vlastná strana, a hovorí, že je to náš strategický spojenec. To považujem za pokrytectvo. Je to niečo, čo som ja ako diplomat nezažil za 28 rokov. Nikde vo svete, ani v tých najťažších situáciách pre Slovensko v 90. rokoch, sa nikto nevyjadroval takto o krajine, kde našlo svoj nový domov okolo milióna Slovákov. Mnohí z nich mi píšu, že nechápu, prečo musí takýmto spôsobom robiť svoju domácu politickú agendu. Lebo jemu o nič iné nejde. Je to čistý vykalkulovaný politický biznis.
Prekáža vám spojenectvo Sme rodina s Marine Le Penovou?
Strany sú slobodné v tom, akých politických partnerov si hľadajú. Mal som s Borisom Kollárom nejeden rozhovor o tom, že partnerstvo s blízkymi zahraničnými partnermi Sme rodina neznamená, že on bude spochybňovať zahraničnopolitické zakotvenie Slovenska. Odkedy je predsedom parlamentu, podpisujem každé jedno slovo, ktoré o zahraničnopolitickej orientácii povedal.
Čo vás viac dvíhalo zo stoličky: Dankove cesty do Ruska, cesta na Krym poslanca Marčeka, to, že im minister Lajčák nevedel dohovoriť, či vítanie Le Penovej v Bratislave?
Ani jedno z toho. Mne dvihlo tlak to, ako po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa odrazu už neviedla doma debata o európskom jadre, ale o Sorosovi a sprisahaniach. To je príklad, keď sa zahraničná politika stane obeťou vnútropolitickej konfrontácie. Tá bude vždy, ale politické záujmy Slovenska v zahraničí nikdy nepresadíme, ak nebudeme mať jasno, že s určitými vecami sa nemá robiť vnútorná politika.
Čo by ste chceli po svojom ministrovaní zanechať?
Aby v prieskumoch verejnej mienky už nebola najväčšia skupina tých občanov Slovenska, ktorí nechcú patriť nikde. Chcem vysvetľovať, prečo niekde patriť musíme, a to niekde je v spoločenstve demokratických štátov. Nie na geografickom západe, ale v myšlienkovom západe. Nik Slovákom nezoberie to, že sa nachádzajú v strednej Európe. Nejdeme premiestňovať stred Európy z Krahúl inam. Západ je to, ako chceme túto krajinu nechať budúcim generáciám, to je to, ako chceme, aby sa mali naši dôchodcovia, to, ako naši mladí využívajú všetko, čo vzniklo zo západného spôsobu spravovania krajiny. Lebo koniec koncov, chceme žiť ako Rakúšania.
