Pomohol Rómom z Moldavy, ktorých zbili policajti a nakoniec sami skončili ako obvinení. Na súde zastupoval aj Hedvigu Malinovú, ktorá si podľa politikov útok vymyslela. Hovorí, že už vtedy ho kontaktoval Marian Kočner. „Za Slovenskú republiku“ mu ponúkal, že Hedvigu nechajú na pokoji, ak sa prizná. O tom, ako funguje štátna mašinéria proti obyčajným ľuďom, sa s advokátom ROMANOM KVASNICOM (59) rozprávala JULIÁNA BIELIKOVÁ.
Zastupovali ste Rómov z Moldavy nad Bodvou, kde polícia po brutálnom zásahu obvinila z krivej výpovede svoje obete. Čo sa tam stalo?
V lete 2013 mali policajti incident s dvoma členmi rómskej menšiny z osady v Moldave. Tri dni po ňom vniklo približne 60 ťažkoodencov do osady a spravili zásah do obydlí. Niektorých napadli fyzicky, neskôr ich pár predviedli na oddelenie. Vyzeralo to na akciu, ktorou si polícia zabezpečovala autoritu. Od počiatku sa začali v prospech polície vyjadrovať politici, najskôr minister vnútra a potom premiér.
Bol zásah podľa polície zákonný?
Prokurátor dal pokyn zásah vyšetrovať, no ukončili to s tým, že žiaden policajt neporušil zákon. Následne začali trestné stíhanie šiestich osôb, ktoré si vraj vymysleli útoky a udalosti, ktoré súviseli so zásahom.
Neboli z toho zásahu videá?
Neboli. Policajti nemali a myslím, že ani v súčasnosti nemajú na sebe záznamovú techniku, z ktorej by sa dala posúdiť zákonnosť zásahov. Začali sme sa tým zaoberať, keď už boli podané obžaloby na súd. Medzičasom boli vydané aj nejaké trestné rozkazy. Asi vtedy, pred tromi rokmi, sme do toho s kolegom vstúpili.
Niekto vás oslovil alebo ste sa do prípadu pustili sám?
V zásade človek asi nevyhľadáva „súboje so štátom“, a to hlavne pre ich časovú náročnosť. Navštívila ma pani Lydka Šuchová, ktorá sa ako aktivistka venuje rómskej minorite. Bolo to obdobie, keď boli politicky najsilnejší tí, ktorí obhajovali konanie polície, takže bolo zjavné, že orgány činné v trestnom konaní a potom aj súd budú s nevôľou hľadať spravodlivosť. Takže až na prosbu pani Šuchovej sme sa rozhodli, že budeme cestovať do Košíc, lebo im nemá kto pomôcť.
Najnovšie prokurátor zrušil ich obvinenia. Ako sa to vyvíjalo?
Najskôr súd v Štrasburgu rozhodol, že prvé vyšetrovanie príslušníkov Policajného zboru pre podozrenia z trestnej činnosti bolo nezákonné. Potom sme sa obrátili na generálnu prokuratúru a tá sa vyjadrila, že Rómovia z osady nemali byť nikdy obvinení, že neboli splnené zákonné podmienky. Teda zatiaľ okrem jednej osoby.
Čiže títo ľudia boli niekoľko rokov nezákonne stíhaní, vláčení po súdoch?
Predstavte si, aký to musí byť stres a beznádej, keď vás vo vašom obydlí bezdôvodne napadne polícia. Potom niektorých zbijú na policajnej stanici. Neskôr začnete chodiť po výsluchoch. Považujú vás, veľmi neradi, za obeť a po nejakom čase zistíte, že ste si to vlastne vymysleli. Obvinia vás a celý čas musíte niekam cestovať. To sú ľudia, ktorí nemajú ani len na dopravu do Košíc. Nikoho nezaujíma, či si môžete uplatniť právo na obhajobu, či ste vinný, alebo nevinný. Niektorí z obvinených nevedia po slovensky, jedna nevie dokonca ani písať a čítať, o čom však nie je v spise zmienka. Tí ľudia sa stále obávajú, či sa podobný zásah nezopakuje. Bol som v osade štyri roky po zásahu a veci, ktoré polícia zničila, stále neboli v poriadku, lebo na to nemajú peniaze. My ako majorita si to nevieme ani len predstaviť.
Nedávno som videl záber, ako policajt kopal do bezdomovca a prezident zboru to hodnotil. Pred tým, ako sa to vyšetrilo. To je úplne neprípustné.
Ako je možné, že nebolo v spise, že obvinená nevie písať a čítať?
Nebolo. Nebolo to ani v ďalších spisoch v iných jej prípadoch. Preverili sme si to. Keď jej prišla obžaloba, stále si myslela, že je to kvôli policajtom. Netušila, že je obžalovaná za to, že si útok na svoju osobu údajne vymyslela.
V prípade sa spomínal aj muž, ktorý vraj celý incident odštartoval hádzaním kameňov na policajtov. Je duševne postihnutý a napriek tomu skončil vo väzbe.
Áno, na niekoľko mesiacov. Pritom nebol trestnoprávne zodpovedný. Pre nepríčetnosť.
Ako po Moldave vnímate políciu?
Stále rovnako. Sú tam slušní, ale aj neslušní ľudia. Máte tam ľudí, ktorí dokážu tvrdo presadzovať zásady právneho štátu, tvrdo bojovať proti korupcii, takých, ktorí neprostituujú s mocou. Ale aj takých, ktorí naopak - možno v mene kariéry - radi plnia priania politikov.
Zastupujete aj pani Kušnírovú, mamu zavraždenej Martiny, snúbenice Jána Kuciaka. Aké to je pôsobiť v tomto medializovanom prípade?
Pociťujem veľkú zodpovednosť a veľkú pokoru pred tým, že pani Kušnírová má ku mne dôveru. To je ohromný záväzok. Osobne nemám žiadne ambície, budúci rok mám šesťdesiatku. Možno som doteraz zbieral skúsenosti, aby som bol schopný zvládnuť túto kauzu.
Museli ste pani Kušnírovú na súdne pojednávania nejako špeciálne pripravovať? Predpokladám, že nikdy predtým na súde nebola.
Pani Kušnírová má v sebe veľký bôľ. Stratila to najcennejšie, život vlastného dieťaťa. Je to veľmi priamočiara, energická žena. Som rád, že bola schopná veľmi disciplinovane a pokojne absolvovať všetky pojednávania a všetky stresy spojené s tým, keď rodič počúva detaily o vraždení svojho dieťaťa. Som poctený, že som pri nej mohol a môžem stáť.
Ako tento proces vnímate? Kočner bol na prvom stupni oslobodený spod obžaloby z objednávky vraždy. Celé Slovensko bolo z toho sklamané.
Nie je dôvod, aby boli ľudia pri trestných konaniach sklamaní. Existuje jediný parameter a to, či je rozhodnutie spravodlivé alebo nie. Pri trestných veciach, kde sa rodič dozvedá o smrti dieťaťa, je dôležité, aby bolo rozhodnutie presvedčivé. Aj keď súd oslobodzuje. Jeho rozhodnutie musí odpovedať na všetky otázky, ktoré boli v konaní, a uviesť všetky rozpory, ktoré mu neumožňovali prijať iné rozhodnutie. Prvostupňové rozhodnutie však presvedčivé nebolo. Po vypočutí rozsudku som povedal, že rozhodol nezaujatý súd. Keď som si však prečítal celé rozhodnutie, ktoré nám doručili neskôr, tento názor som už nemal.
Ako vnímate úniky zo spisov v tomto prípade? Mohlo to narušiť vyšetrovanie a dať páchateľom možnosť manévrovať?
Najprv si treba povedať, v akej atmosfére sa začala táto kauza. Vieme, že Policajný zbor bol vtedy v rozklade a riadili ho kriminálne živly napojené na podsvetie. Ak sa v tejto atmosfére vykonáva vyšetrovanie, bolo úplne na mieste, aby vo veci, kde bol zavraždený novinár, vyvíjali jeho kolegovia aktivitu. Aby boli dostupné a zverejňované všetky informácie súvisiace s vyšetrovaním. Verejnosť tak videla, aké strašné pozadie má táto vražda a na koho sú poprepájané osoby, ktoré prichádzali do úvahy ako obvinení. To chránilo vyšetrovateľov aj vyšetrovanie.
Pred tým, ako ste sa stali advokátom, ste boli prokurátorom a dokonca ste riešili známu vzburu vo väznici Leopoldove, ktorú organizovali najnebezpečnejší zločinci. Ako si na to spomínate?
Dostal som sa tam po tom, čo prvého januára 1990 prezident Havel vyhlásil amnestiu. A keď že nikto nevedel, aká situácia je vnútri vo väznici, požiadal ma krajský prokurátor, aby som spolu s riaditeľom väznice prebral väznicu od väzenského výboru, ktorý ju v tom čase ovládal. Bolo tam asi 2 500 väzňov. Situácia bola komplikovaná, lebo väzni predpokladali, že amnestia bude pre všetkých, čo sa nestalo. Museli sme znížiť napätie.
Stretli ste sa aj s vrahom Polgárim? Nebáli ste sa?
Bál, samozrejme. Boli tam všetci.
Aj tak ste tam išli.
Spoliehal som sa na profesionalitu doktora Lobodáša, riaditeľa väznice, ktorý poznal pomery. Hovoril, že by nemalo dôjsť k násilnostiam. Dnes by som už situáciu vnímal inak. Nie je dobré, aby civil vstupoval medzi toľkých väzňov. Hlavne, keď tam boli aj tí najťažší a najagresívnejší trestanci z celého Československa.
Boli ste tam naozaj neozbrojení len s riaditeľom?
Áno. Za nami išli strážcovia, ktorí zatvárali mreže, lebo po vzbure v decembri boli stiahnutí mimo objektu vlastnej väznice.
Čiže ak by sa niečo stalo, ste tam sami?
Tak.
Čo sa vám podarilo vyrokovať?
Druhého januára večer bola väznica opäť pod kontrolou. Bohužiaľ, dlho to nevydržalo.
Neskôr ste zastupovali Hedvigu Malinovú. Aj tú obvinili z krivej výpovede podobne ako Rómov z Moldavy.
Zhodou okolností pri oboch kauzách vystupovali ako „spúšťači“ problémov Robert Kaliňák a Robert Fico. Ešte pred dokončením vyšetrovania prepadnutia Hedvigy rozprávali, ako si to vymyslela a ako chcela takmer povaliť vládu. Rovnako pri Rómoch. Skôr ako bol zásah vyšetrený, vystúpili a vyjadrili podporu policajtom. Nedávno som videl záber, ako policajt kopal do bezdomovca a prezident zboru to hodnotil. Pred tým, ako sa to vyšetrilo. To je úplne neprípustné. Lebo to môže prejudikovať postoje preverujúcich orgánov.
Ako vnímate, že sa Hedviga Malinová dočkala spravodlivosti až roky po tom, čo ju prepadli?
Hedviga je prehra slovenskej občianskej spoločnosti. Na to, aby mohla mať pokoj, sa musela odsťahovať zo Slovenska. Ona je však doma tu. Jej manžel je Slovák, majú tri deti. Viem, že to už nemohla vydržať. Spôsob, akým sa policajti a vôbec orgány činné v trestnom konaní voči nej správali, neumožňoval, aby tu ostala. Asi nie je náhoda, že sa nám tu vo všetkých kauzách prelínajú rovnaké mená. Marian Koč ner ma svojho času kontaktoval a navrhoval mi za Slovenskú republiku dohodu. Ak sa Hedviga prizná, že si to vymyslela, tak ju nechajú na pokoji. Zoberte si obsah rozhovoru Kočner - Trnka. To hovorí o tom, v akom stave boli štátne orgány. Myslíte, že v takej atmosfére a pri takom rozložení síl v neprospech slušnosti a zákonnosti sa môže obyčajný občan brániť? To sa proste nedá. Ak o obvineniach rozhodoval Kočner s Trnkom, tak aká zákonnosť?! A ak so mnou hovoril ako zástupca štátnych orgánov... nebolo to jednoduché ani pre mňa.
Čo si po týchto skúsenostiach myslíte o práve a právnom systéme na Slovensku?
Že sa ako občania musíme biť. A neveriť v žiadnych spasiteľov. Nemyslime si, že nás niekto zachráni. Stále nám tu niekto sľubuje, že nás zachráni a že to zmení. Niekto zachraňoval Slovensko pred Čechmi, Maďarmi, potom ho niekto zachraňoval pred Rómami a naposledy sme tu mali záchrancu pred covidom. Už mám vo svojom veku dosť záchrancov nerešpektujúcich zákon. Zaujímajú ma len kontrolné mechanizmy nad mocou, ale tie nevybudujeme bez toho, aby občania každodenne presadzovali svoje pozície a vyžadovali striktné dodržiavanie zákona policajtmi, prokurátormi, politikmi aj sebou samými. Treba Slovákov presvedčiť, že sa im právny štát oplatí, a potom sa to možno zmení. Aj keď by som mal byť skoro po tridsiatich rokoch skeptik. Možno bude úspech, ak sa nám to nebude zhoršovať.
Ak o obvineniach rozhodoval Kočner s Trnkom, tak aká zákonnosť?!
Ale musíme mať aj nejaké pozitíva.
Áno, že je tu veľa dobrých ľudí, ktorí si naozaj zaslúžia právny štát. Mnohí pomohli Hedvige, ďalší sa zastali Rómov z Moldavy alebo aspoň na nich mysleli. Boli to príslušníci majority, ktorí im ukázali, že nie sú sami, a hoci to nie je populárne, stoja pri nich.
Ako vníma vaša rodina, že ste známy advokát, ktorý je často na očiach verejnosti?
Nevníma to tak. Ani ja si nemyslím, že som známy. Nie som na očiach.
Idú vaše deti vo vašich šľapajach?
Áno, sú právnici.
Okrem „právničiny“ ste spolumajiteľ časopisu Týždeň. Čo vás motivovalo vstúpiť do mediálnej oblasti?
Redaktori ma oslovili s tým, že by bolo treba stabilizovať akcionársku štruktúru. Podľa nich by som práve ja mohol garantovať stabilitu. Tak som to spravil. Ale ani neviem, aké máme výsledky. Kolega chodí na valné zhromaždenia, ale určite to nie je veľmi dobré, lebo médiá dnes nemajú ľahkú situáciu.
