Slovenská herečka Natália Germani (29) sa už čoskoro objaví na filmových plátnach v pokračovaní českého fantasy filmu Princezná zakliata v čase 2. Rozprávku však zažíva aj v súkromí. Svojmu partnerovi hudobníkovi Martinovi Valihorovi (46), s ktorým má dcéru Zunu, pred pár týždňami v americkom Aspene povedala svoje áno. V rozhovore prezradila, prečo sa vydávala za veľkou mlákou a odkiaľ pochádzajú jej svadobné šaty. S čerstvou nevestou sa rozprávala GRÉTA KLIMKOVSKÁ.

Natália, ako sa natáčala Princezná zakliata v čase 2?

Príjemne, točili sme niekedy vo februári až v marci. Nemala som hlavnú postavu, čiže v niečom to bolo jednoduchšie a možno zábavnejšie. Zaujímavý bol aj návrat na pľac. Akoby sme sa po prvom diele nevideli zopár dní, nie rokov. Už sme vedeli, čo od seba môžeme čakať, a nabehli sme do toho hneď.

Nebola nuda hrať znova tú istú rolu?

Moja postava v jednotke bola nútená zamyslieť sa nad tým, čo robí v živote zle. Dospela k tomu, že sa otvorila svetu a bola omnoho úprimnejšia. Prvý diel sa končí tak, že ju zachránila skutočná láska, ktorú jej ponúkol princ Jan. V druhom diele začíname tým, že sme spolu. Fungujeme v manželstve a náš vzťah vyzerá ako bežná domácnosť po rokoch spolužitia. Občas slnko, občas búrka.

Do manželstva ste vstúpili aj v súk­romí, ale vaša svadba bola iná...

Vyšlo nám rozprávkové počasie, takže sme boli veľmi šťastní. Bolo to celé čarovné. Nie že sme netušili, ako bude svadba prebiehať, ale človek mieni, život mení. Mohlo sa stať čokoľvek.

Bola to spontánna záležitosť?

Nie, boli sme zasnúbení rok a pol a svadbu sme mali v pláne už dávnejšie. Cez leto sme boli, žiaľ, pracovne veľmi vyťažení, tak­že sa nám ju skrátka nepodarilo zorganizovať. Tak sme sa rozhodli to spraviť takto, vo svojej intimite, osláviť nás dvoch, naše spojenie. A spätne musím povedať, že to bol krásny nápad. Lebo človek počas organizácie väčšej svadby musí často myslieť viac na ostatných ako na svoje potreby.

Čí nápad bol americký Aspen?

Znie to zvláštne a magicky, ale v podstate nám to napadlo spoločne. Martin má v Colorade uja a veľmi dobrého rodinného priateľa. A keďže sme sa nachádzali v Amerike, naša cesta viedla prirodzene za nimi. S našimi drahými rodičmi, so zvyškom rodiny a s priateľmi to oslávime na Slovensku. Chceme letnú veselicu, tancovanie a obrovskú radosť.

Ženích a nevesta mali rovnakú farbu vlasov, to bol zámer?

Nie, to mi len tak v jeden deň napadlo. Martin mal opäť po dlhom čase krátke vlasy, tak som mu navrhla zmenu, či nechce zaexperimentovať.

Šaty na svadbu ste viezli od ukrajinskej návrhárky. Ako ste na ňu natrafili?

Jednoducho, na Instagrame. Páčilo sa mi, ako pracuje s látkami, mám tiež rada veľmi jednoduché, elegantné strihy. Milujem jednoduchosť, žiadne veľké čačky-mačky, takže sme si napísali a boli sme v kontakte asi pol roka. Pôvodne som si vybrala iné a keď som na poslednú chvíľu zbadala tie svoje, povedala som si: Toto sú ony! Napísala som jej, asi za štyri dni ich ušila a poslala z Ukrajiny. To bol absolútny expres.

Vo všetkom, čo sa na Ukrajine deje, to pre ňu musela byť veľká podpora.

Áno, to bola ďalšia osudová vec. Vzhľadom na situáciu, ktorú krajina zažíva, sa mi to zdalo ako správne gesto. Svojou obrovskou radosťou zo šiat podporiť zároveň ekonomiku krajiny v nechcenom vojnovom konflikte.

V Amerike ste často aj preto, že v New Yorku žije Martinova staršia dcéra Viki.

Áno, študuje druhý rok na umeleckej High school La Guardia a má ambíciu pokračovať na vysokej škole. Celá rodina ju vo všetkom veľmi podporujeme. Je skvelá žiačka a nemá to vôbec vo veľkom svete jednoduché.

Ste tam teraz viac ako doma?

Závisí to len od našich pracovných povinností. Keď točím alebo Martin koncertuje, organizuje, musíme byť na Slovensku alebo v Česku. Teraz pôjdeme späť do Ameriky, pretože mám po všetkých projektoch do konca roka voľno. Na Vianoce sa vraciame späť, chceme ich stráviť v rodinnom kruhu.

Povie vaša dvojročná dcéra Zuna už niečo po anglicky?

Ovláda nejaké frázy, ale nepovedala by som, že je to preto, že trávime čas v Amerike. Určite to vníma, ale pozerá aj americké rozprávky. Od troch rokov začne chodiť do škôlky, takže budeme pracovať doma na slovenčine.

Ako ste sa prvý raz stretli so svojím partnerom?

Zoznámili sme sa na pracovnej párty. Martin tam hral a ja som prišla robiť promo, tuším, seriálu Hotel. Začali sme sa rozprávať a odvtedy nebol deň, keď by sme neboli spolu. V podstate hneď sme začali spolu aj bývať. Takže za štyri roky sme zažili intenzívne obdobia ako niektoré iné páry za desaťročie. Ale to človek nenaplánuje.

Čo vás na Martinovi zo začiatku zaujalo?

Zdal sa mi strašne zaujímavý. Tým, ako rozpráva, ako myslí, celkovým názorom na svet. Mala som skrátka pocit, že som stretla niekoho, kto mi ponúka neskutočné spektrum všetkého.

Určite ste už prežili partnerské nezhody. Ako ich riešite?

Samozrejme, že ich máme aj my. Dôležité je, že si nehľadíme každý len na to svoje a či už s odstupom času, alebo aj hneď sme otvorení diskusii. Ticho sa mi nikdy nevyplatilo. Akýkoľvek problém, nielen čo sa týka vzťahu, riešim hneď. Keby som si ho nechávala pre seba, niekde sa ukryje a po čase znova vypláva.

Čo po vás zdedila Zuna?

Myslím, že výzorovo aj povahovo je viac na Martina. Aspoň to od začiatku všetci hovoria. Zatiaľ má rada spoločnosť, páči sa jej byť stredobodom pozornosti, je jej všade veľa. Zároveň sa mi zdá ako veľmi prirodzená, úprimná, dobrá duša a to sú atribúty, ktorými by som opísala aj Martina.

Na premiére rozprávky sme videli matku Martinovej staršej dcéry, moderátorku Sašu Orviskú. Ako je možné, že spolu tak vychádzate?

Nerozumiem, prečo to nie je až také zvyčajné. Ale určite to závisí od nastavenia každého jednotlivca aj rodiny. Oni svoj vzťah ukončili dávno, medzičasom mali ďalšie funkčné vzťahy. Iné by, samozrejme, bolo, ak by boli po čerstvom rozchode. Čo je dôležité, všetci sme rozumní a vyrovnaní ľudia, chceme nažívať v pokoji a láske. A chceme ten pokoj prenášať na naše deti. Takže vyrastajú spolu od narodenia, poznávajú sa a majú sa veľmi rady. Som rada, že sú parťáci a že sa môžeme pozerať, ako spolu okolo nás pobehujú. Je to krásne.

FOTO V GALÉRII

Znie to jednoducho, ale nie každý to dokáže.

To neviem posudiť, ale s otázkou, ako to dokážeme, sa stretávam veľmi často. V momente, keď sa ma to niekto pýta, nech si sám položí otázku, prečo on niečo podobné nevie. Problém je v ňom, nie v nás.