Dostal vtedy pozvanie od majiteľa firmy a šéfa Miroslava Bödöra. O tom, ako to vyzeralo na stretnutí v sídle jednej z najväčších bezpečnostných agentúr v strednej Európe pol roka pred vraždou novinára Jána Kuciaka, sa s MARKOM NEMCOM rozprávala Ľudmila Lacková.

Prečo ste šli za Bödörovcami do Nitry?

Všimol som si, že bezpečnostná firma Bonul vyhrala tender Českej sporiteľne. Myslím, že sa to týkalo prevozov hotovosti na pobočkách a do bankomatov. Poslal som vtedy e-mai­lom otázky a po krátkom čase mi zatelefonoval priamo majiteľ Miroslav Bödör. Pozval ma na návštevu do Bonulu.

Bödör dovtedy žiadne rozhovory médiám nedával.

Články o štedrých štátnych kontraktoch pre Bonul boli skôr negatívne ladené. Často sa v nich spomínali konexie na najvyššie postavených vládnych politikov zo Smeru ako Robert Fico či Ľubomír Jahnátek. Imidžovo z nich Bödörovci nevychádzali vôbec dobre. Jeho ochota ma preto zaskočila, ale z pohľadu práce novinára ma tešilo, že budem jeden z prvých, komu sa rozhovor podarí.

Kde sa rozhovor uskutočnil?

Dohodli sme sa, že prídem priamo do sídla firmy v Dolných Krškanoch. Tam ma čakala studená sprcha už na vrátnici. Musel som odovzdať mobilný telefón, fotoaparát, nahrávacie zariadenie, vlastne všetky veci, čo som mal so sebou.

Tak vyzerá vstup pri návštevách vo väznici.

Odôvodňovali to bezpečnostnými opatreniami a predpismi. Spravili mi aj osobnú prehliadku s tým, že hore mi dajú pero a papier, ak si budem chcieť robiť poznámky. Fotografa ani ďalej ako na vrátnicu nepustili a zakázali mu čokoľvek fotiť. Celý čas tam sedel a čakal, kým sa vrátim z kancelárií na poschodí.

Čo sa dialo ďalej?

Na vrátnicu po mňa prišiel starší pán, ktorý bol milý. Jeho meno som si nezapamätal, ale neskôr z debaty vyplynulo, že v oblasti bezpečnosti pracuje dlhodobo a v Bonule zastával nejakú manažérsku funkciu. Ten pán hral pri rozhovore s Miroslavom Bödörom úlohu dobrého policajta. Poznáte to z filmov, kde sú dvaja policajti - jeden je zlý a druhý dobrý.

Kto mal byť ten zlý?

Na moje prekvapenie do zasadačky za nami prišli dvaja ľudia - Miroslav Bödör a jeho syn Norbert. Dodnes si neviem vysvetliť, prečo sa na schôdzke zúčastnil aj on. Po zoznámení sme si sadli za dlhý hranatý stôl tak, že obaja Bödörovci sedeli oproti mne a po mojej pravej ruke za vrchom stola si sadol ten tretí pán z Bonulu. Cítil som sa ako na výsluchu, už chýbala len tá povestná lampa svietiaca do očí.

Prečo?

Ja som si nič z rozhovoru nemohol zaznamenávať, ale mal som pocit, že Norbert Bödör si ho nahrával na mobilný telefón. Za celý ten čas, zhruba asi hodinu, nič nepovedal a tváril sa prevažne zamračene. Jeho otec bol tiež väčšinu času kriticky naladený. Zaujímalo ho, prečo chcem písať o podnikaní Bonulu v Česku, ako som sa o tom dozvedel, kto ma poslal, pre koho v skutočnosti pracujem a podobné otázky. Niektoré mi ani nedávali zmysel. Občas, keď sa zvyšoval hlas alebo stúpali emócie, do rozhovoru zasiahol v pozícii mediátora tretí pán a situáciu viac-menej upokojoval ako taký dedulo. Ponúkli ma však aj kávou, a keďže bolo neznesiteľne teplo, aj vodou.

O čom všetkom ste sa rozprávali?

Expanziu v Česku sme prebrali relatívne rýchlo. Mali dopredu pripravené písomné odpovede na otázky, ktoré som poslal mailom a tie mi odovzdali s tým, že ak ich budem publikovať, chcú článok autorizovať.

Čiže rozhovor sa aj rýchlo skončil?

To nie. Starý pán bol zhovorčivý. Hneď na začiatku povedal, že som iba druhý novinár, ktorý prišiel za ním do Nitry. Prvý bol Tom Nicholson. Témou ich rozhovoru mali byť príslušníci rôznych zložiek polície, ktorí zo štátnych služieb prichádzali do Bonulu a potom zase opačným smerom, teda späť do Policajného zboru. Slangovo sa tomu hovorí princíp lietajúcich dverí. Starý pán Bödör vravel, že preferuje osobný kontakt a nie otázky e-mailom poslané na sekretariát so šibeničnými termínmi na odpovede. Vtedy sa zvrtla reč na neskôr zavraždeného novinára Jána Kuciaka. Na neho mal majiteľ Bonulu ťažké srdce.

Čo konkrétne hovoril?

V kocke asi toľko, že Kuciak neustále elektronicky posiela drzé, vykonštruované otázky a Bonul vykresľuje ako spolitizovanú firmu, ktorá kontrakty získava iba na základe konexií a väzieb na politikov. Esbéeske robil podľa starého pána negatívnu reklamu aj v súvislosti s aktivitami jeho syna Norberta či vtedajšieho policajného prezidenta Tibora Gašpara. Jano Kuciak bol kedysi môj kolega v Hospodárskych novinách. Na niektorých článkoch sme pracovali spolu, robil mi editora. Dodnes mám jeho číslo v mobile.

Ako Bödör prezentoval podnikanie Bonulu?

Prirovnal ho k americkému snu. Doslova povedal, že keby takú firmu rozbehol v USA, tak by mu všetci tlieskali a obdivovali ho, kam to húževnatosťou a podnikavosťou dotiahol. Tu sme však v strednej Európe a na Slovensku, preto mu všetci závidia a snažia sa úspešným ľuďom pošpiniť dobré meno. Pochválil sa aj bezpečnostnou previerkou, ktorá mala byť, už sa presne nepamätám, asi na najvyšší stupeň utajenia. To malo zrkadliť to, že ho štát pravidelne preveruje, preto nerobí nič nekalé. Spomínal, že pri rozsahu aktivít a spravovaného majetku sa mohlo stať, že zabudol na nejaký malý pozemok vo Vysokých Tatrách. Pravdepodobne tým narážal na jeden môj starší článok, keď firmy spriaznené s Bonulom sa podozrivo dostali cez Slovenský pozemkový fond k parcele, na ktorej bola príjazdová cesta k rozbehnutému developerskému projektu s drevenými zrubmi pri golfovom ihrisku.

Dalo sa vtedy tušiť to, čo dnes už o Norbertovi Bödörovi vieme z Kočnerovej Threemy?

O spojení Norberta s Marianom Kočnerom som vôbec nevedel, aj keď vtedajšie články o nitrianskom hoteli Zlatý kľúčik naznačovali opak. Známe však bolo, že podnikal s konkurzným právnikom Zoroslavom Kollárom, jedným z expartnerov finančnej skupiny Istrokapitál. Okolo jej konkurznej časti sa dlhodobo pohybuje exsiskár Michal Hrbáček so svojou partiou, ktorá nemá dobrú povesť. O mladom Bödörovi bolo vtedy známe, že je zdatný športovec, často sa pohybuje v spoločnosti takzvaných hrubokrkých a zároveň disponuje kontaktmi na policajné špičky štátu.

Aký ste mali z neho pocit?

Celý čas iba pokojne sedel, nič nerozprával, na nič nereagoval, len v ruke držal telefón. Na konci rozhovoru už vyzeral znudene. Na súčasných fotkách zo súdov vyzerá vyšportovaný a vo forme. Vtedy na mňa pôsobil unavene. Bol pribratejší, s väčším bruchom, mal výrazné kruhy pod očami. Jeho otec, naopak, vyzeral na svoj vek vo výbornej kondícii. Starý pán nosil upravené fúzy, bol nižšieho vzrastu so štíhlou postavou vyformovanou športom. Vyzeral tak na päťdesiat kíl.

FOTO Norberta Bödöra aj zo Špecializovaného trestného súdu v Banskej Bystrici nájdete v GALÉRII >>

Mohlo by vás zaujímať: