Ani manželka sa nebude správať efektívne, keď po prekročení rozpočtu dostane od muža ďalšie peniaze. Tak v stručnosti zhrnul zadlžovanie nemocničných zariadení niekdajší poradca pre zdravotníctvo predsedníčky vlády Ivety Radičovej VILIAM NOVOTNÝ (46). V rozhovore nám autor reforiem ako ochranný limit na doplatky za lieky či vernostné zľavy v lekárňach prezradil, že „vďaka“ zlému systému náhodne objavili dieťaťu nádor na mozgu až po roku, aký má názor na neúspešne predkladanú stratifikáciu nemocníc, čo by prvé urobil ako nový minister zdravotníctva, ale aj o to, prečo sa dal pred voľbami dokopy so stranou Most-Híd a či by bol ochotný ísť do vlády so Smerom. Rozprával sa s ním Matúš Német.

 

Ako funguje naše zdravotníctvo?

To vám môžem povedať na jednom príklade. Na neurochirurgii v Košiciach, kde pracujem, sme nedávno operovali dieťa, ktoré malo rok bolesti hlavy. Vždy ráno vracalo a začal sa mu horšiť zrak. Rodičia sa nevedeli rok dostať k detskému neurológovi a očnému lekárovi, lebo tieto oddelenia v ich okresnej nemocnici zrušili a ambulancie boli beznádejne obsadené. Po roku sa dočítali na nete, že v jednej optike v obchodnom centre v Košiciach občas vyšetruje očná lekárka. Doktorka dieťa vyšetrila a zistila, že ono nevidí dobre preto, lebo má zmeny na sietnici. Okamžite ho poslala do detskej fakultnej nemocnice na CT vyšetrenie, kde zistili obrovský nádor na mozgu. Slovenské zdravotníctvo na to prišlo „náhodou“ po roku. Čiže takto nejako to funguje.

Rodičia očividne nemali svojho „známeho“, ktorý by im vyšetrenie vybavil. Ako sa vy ako autor reforiem v zdravotníctve pozeráte na verejné tabu, že ľudia hľadajú lekárov po známosti?

Keď sme zavádzali reformu, vtedajší minister Zajac mi povedal, že keď skončíme, tak pacienti už nebudú hľadať známeho na telefóne. Lebo každý má mať nárok na rovnakú zdravotnú starostlivosť. Prešlo veľa rokov od reformy a prvé, čo človek spraví, keď ochorie, hľadá známeho lekára. Stretávam sa s tým dennodenne. Mám niekoľko telefonátov od svojich známych, lebo vedia, že som lekár, a potrebujú niečo vybaviť.

Prečo tento stav pretrváva?

V súčasnosti sú obrovské rozdiely v kvalite jednotlivých nemocníc a ambulancií. Aj keď nikto v podstate kvalitu nemeria. Ľudia to však vedia, šíria to ľudovou slovesnosťou - tu operujú zle, sem nechoďte. A ruku na srdce, ak potrebujete nejakého špecialistu v Košiciach alebo v Kráľovskom Chlmci, tak logicky máte väčšiu šancu sa k nemu dostať vo väčšom meste. Výsledkom toho je, že hľadáte známeho, inak sa ťažko dostanete k danej službe.

Vyrieši dostupnosť špecialistov stratifikácia nemocníc?

Stratifikácia by mohla veľmi pomôcť v posilnení nároku pacienta. Pacient totiž nevie, na čo má nárok. Koľko bude za čo doplácať, koľko bude čakať. Stratifikácia by mohla urobiť poriadok v tom, aby sme vedeli povedať, že v tejto nemocnici dostane pacient takúto službu, v tej vyššie zaradenej väčšie spektrum služieb. Mohli by sme zabezpečiť logickú postupnosť pacienta v systéme a vyhnúť sa klientelizmu. Určite treba spraviť stratifikáciu. Nie som optimista, že ju spravíme v tomto období, lebo sme pred voľbami. Ale po voľbách to bude mať nová vláda na stole. Ak to neurobí, doterajší systém zdravotnej starostlivosti bude neudržateľný.

Niekdajší minister Rudolf Zajac sa k stratifikácii vyjadroval kriticky. Dokonca tvrdí, že problémy nerieši.

Ak sa nastavia jasné termíny a pravidlá, môže to fungovať. Stratifikáciu musíme nastaviť motivačne. Nemocnica bude fungovať efektívne, keď bude motivovaný manažment. Kým manažment štátnej nemocnice vie, že keď ju zadlží, tak ju oddlžia, nebude sa správať efektívne. Ani vaša manželka sa nebude správať efektívne, keď jej poviete, že má daný rozpočet na tento mesiac, a keď ho prekročí, dáte jej ďalšie peniaze. Tak prečo by sa správala efektívne?

STRETÁVA SA S TÝM KAŽDÝ DEŇ Podľa Viliama Novotného ľudia v momente, keď ochorejú, hľadajú
odborníka po známosti.
STRETÁVA SA S TÝM KAŽDÝ DEŇ Podľa Viliama Novotného ľudia v momente, keď ochorejú, hľadajú odborníka po známosti.
Zdroj: TONY ŠTEFUNKO

Pôsobili ste ako poradca pre zdravotníctvo u predsedu Najvyššieho kontrolného úradu SR. Môžete uviesť nejaký príklad fakt zlého hospodárenia?

Čo ma najviac zaskočilo, boli obrovské rozdiely v platbách, ktoré robila štátna poisťovňa pre jednotlivých poskytovateľov. Jednoducho, niektorí vybratí poskytovatelia mali za rovnakú službu zaplatené omnoho viac ako iní - neuveriteľný klientelizmus. Čo sa týka štátnych nemocníc, tie, až na výnimky, hospodárili veľmi podobne a zle. Mali obrovský neporiadok v evidencii majetku, nákladov a výnosov. Ani sme nevedeli porovnať jednu nemocnicu s druhou, lebo používali iné účtovné súvahy. Ťažko sme mohli porovnávať ich pohľadávky a záväzky. Vyzeralo to ako v tom vtipe, keď vyberali nového ekonóma v štátnej nemocnici. Komisia sa ho pýta: Čo myslíte, aký dlh je ešte únosný v nemocnici? A on sa tak pozrie a hovorí: A aký by ste potrebovali? To vystihuje, ako to funguje.

To je podľa vás dôvod, prečo sú nemocnice v takom dezolátnom stave?

Problém je v tom, že okrem predražených nákupov, nejakých havarijných opráv a zopár eurofondových projektov za posledných tridsať rokov do štátnych nemocníc neprišli nijaké veľké investície. Priemerný vek slovenských nemocníc sa pohybuje okolo päťdesiat rokov. Aj tak vyzerajú. Od Nežnej revolúcie štát nepostavil jedinú všeobecnú nemocnicu. Čiže to dávam na vrub štátu. Tam, kde prišli súkromní investori, vidno progres, snažia sa niečo s nimi urobiť. Bohužiaľ, v štátnych nemocniciach ten progres vidieť minimálne. Skôr je to stagnácia alebo zhoršovanie stavu. Obávam sa, že to bude len horšie.

Aké riešenie vidíte v rámci štátnych nemocníc?

Odpoveď chcela priniesť reforma zdravotníctva v roku 2004, ktorá sa, žiaľ, nedokončila. Potom sa do toho nikto, s výnimkou krátkej vlády Ivety Radičovej, nepustil. Jednoducho treba nemocnice transformovať, manažmenty v nemocniciach musia byť priamo zodpovedné za hospodársky výsledok. Rovnako zdravotníci musia vedieť, že keď budú efektívne hospodáriť, aj oni budú za to odmenení, budú mať prémie na konci roka. A potom sa zmení prístup. V súčasnosti manažment nemocnice nie je zainteresovaný na hospodárskom výsledku. Dokonca keď sa nemocnica zadlží, tak sú na tom lepšie, lebo aspoň nakúpili predražené prístroje. Nakoniec ich aj tak oddlžia, tak načo šetriť.

Jedna vec je technický stav a ekonomika, na druhej strane narážame na personálne problémy. Naozaj máme málo sestier a lekárov?

Keď to porovnáme s priemerom Európskej únie, tak máme málo lekárov a sestier. Ešte väčší problém je, že lekári starnú a mladí prichádzajú poskromne. Otázne je prečo. A tu mi dal odpoveď jeden mladý lekár zo Slovenska, ktorý študoval medicínu v Brne. Hrdo mi rozprával, že ide pracovať do brnianskej nemocnice, pretože v šiestom ročníku štúdia v januári vyhral konkurz na kardiológiu. Chcel sa síce vrátiť na Slovensko a písal si žiadosti do nemocníc, ale odtiaľ mu odpísali, že konkurzy budú až v auguste. Ďalším problémom je ohodnotenie. Spôsob, akým platia poisťovne napríklad všeobecným ambulanciám, je pre mladých lekárov nezaujímavý. Neplatia podľa toho, koľko odvediete výkonov, ale podľa toho, koľko máte kariet pacientov. V nemocniciach máme zase tarifné platy. Či vykonávate najnáročnejšie operácie od rána do večera, alebo pracujete na „polovicu plynu“, plat je rovnaký. To mladých nemotivuje. Krajšie prostredie, lepšie pracovné podmienky, lepšie odmeny, prečo by teda lekár prišiel z Brna napríklad do Skalice?

Keď to uzavrieme, je tu ešte pacient. Aké sú jeho nároky po príchode do nemocnice?

Treba povedať, že pacient nie je v strede záujmu slovenského zdravotníctva. Je to moja skúsenosť. Stredobodom nášho zdravotníctva sú lekári. Oni určujú, koho prijmú, kedy ho prijmú, či a ako dlho bude čakať. Nárok pacienta nie je nikde definovaný. Pacient má podľa ústavy nárok na všetko, ale dostane vždy len to, čo práve je, čo mu lekári dajú. Pacient nevie, koľko bude čakať na endoprotézu kolena, na operáciu platničky, na vyšetrenie magnetickou rezonanciou. Týždeň? Pol roka? Rozhodne o tom pán doktor. A koľko bude doplácať pri konkrétnom výkone? Žijeme v časoch, keď folklór s vyberaním všelijakých doplatkov dosiahol vrchol. Pacient nevie, koľko bude doplácať napríklad za infúziu v ambulancii. Povedia mu päť eur. A prečo päť? Je nejaký cenník? Pritom pacient je ten, kto všetko platí zo svojej poistky. On je teda klient. On má mať jasný nárok, kedy a čo má dostať, koľko bude doplácať.

Ľudia potom volia „alternatívnu liečbu“ v podobe Dr. Googla.

To je výsledok ďalšieho problému v zdravotníctve. Naši zdravotníci sa s pacientmi rozprávajú veľmi málo. Lekár pacienta vyšetrí a napíše mu nezrozumiteľný text na papier. Sestrička ho niekam pošle, ale že by mu niekto po slovensky vysvetlil, že má takú alebo onakú diagnózu a na ňu potrebuje konkrétnu liečbu, tak to je u nás skôr vzácnosť. Pacienti sa potom utiekajú k internetu. Tam však dostávajú nepresné informácie, ktoré ani nevedia vyhodnotiť. Výsledkom je, že nám klesá očkovanosť detí, že sa ľudia boja ísť na operáciu alebo operáciu odkladajú aj vo vážnom zdravotnom stave. Keď som bol pred rokmi vo Francúzsku, chirurg mal na každého pacienta dvadsať minút. Na modeli ľudského tela vysvetlil ochorenie aj potrebnú operáciu. Pacient sa ho pýtal, aký bude postup po operácii alebo mu hovoril o svojich pocitoch, že má zo zákroku strach. Lekár ho vypočul a všetko mu vysvetlil. Raz by som chcel v takom zdravotníctve pracovať.

SKÚSENOSŤ S PRAXOU Viliam Novotný pôsobí ako neurochirurg v košickej nemocnici.
SKÚSENOSŤ S PRAXOU Viliam Novotný pôsobí ako neurochirurg v košickej nemocnici.
Zdroj: ARCHÍV

Máte skúsenosť, že vás pacient konfrontoval s tým, čo sa dočítal na internete?

Je to pomerne časté. Napríklad, že netreba operovať nádor, lebo keď ho budeme operovať, tak sa zvrhne na zhubný. Alebo si netreba dať operovať chrbticu, lebo potom ochrniete. Ochrnutie vzniká tlakom na miechu a miechové korene, ktoré sa operáciou snažíme uvoľniť. Teda nie naša operácia spôsobuje ochrnutie, ale ochorenie alebo úraz. Často majú pacienti veľké očakávania, že ihneď po operácii budú zdraví. Veľmi často čítajú o nových operačných metódach a vyžadujú si ich. Ale pacient nevie posúdiť ich účinnosť alebo potrebnosť pri svojej diagnóze.

Sú tu však prípady ako nesprávne operované koleno. Ako sa môže stať, že lekár spraví takú zásadnú chybu?

Je to ťažko ospravedlniteľná chyba. Mne ako lekárovi je veľmi nepríjemné vôbec niečo o tom povedať. Uvedomujem si, že to ide na vrub toho, že je málo lekárov, málo sestier v nemocniciach. Zdravotníci sú enormne vyťažení, a keď ste vyťažený, unavený, podráždený, skôr urobíte chybu. Zároveň to nemôže byť ospravedlnenie. Ja operujem predovšetkým medzistavcové platničky. Kontrola u nás prebieha na niekoľkých úrovniach. Pri príjme, na oddelení, na indikačnom seminári, pri zápise do operačného programu. Potom prichádza pacient do operačnej sály, operatér s ním hovorí a pýta sa ho, ktorá noha ho bolí a kde, aby skontroloval, či je platnička vyklenutá viac doľava alebo doprava a na ktorej úrovni. Potom si opätovne pozrie snímky, to isté urobí jeho asistent. Je teda niekoľko stupňov kontroly, aby sa nestalo, že operujete nesprávnu platničku. Pri tom nesprávnom kolene mohlo dôjsť k zlyhaniu takejto kontroly. Alebo došlo k tomu, že to všetci skontrolovali a lekár bol taký prepracovaný, že si neuvedomil, že operuje nesprávne koleno. Ospravedlniť sa to však nedá.

Momentálne viac ako štátne nemocnice trápi opozičné strany krížové vlastníctvo súkromných spoločností. Pretavili to aj do legislatívneho návrhu, známeho ako lex Haščák. Čo si myslíte o tomto návrhu?

Rozumiem, že je dnes nálada proti konkrétnej finančnej skupine v zdravotníctve a tou je PENTA. Ale ohlupovať ľudí cieleným populizmom, že prídeme s lex Haščák, ktorý vylieči slovenské zdravotníctvo, je neúprimné. Zvlášť od politikov pravicového a liberálneho spektra. Na to som dosť dlho v zdravotníctve, aby som na takýto populizmus „skočil“. Na Slovensku máme stovky ľudí, ktorí disponujú krížovým vlastníctvom. Vlastnia napríklad ambulancie, polikliniky aj lekárne. A napokon tu máme najväčšieho krížového vlastníka, ktorým je štát. Ten má svoju zdravotnú poisťovňu, nemocnice, ambulancie aj lekárne v nemocniciach. Ak ideme zakázať krížové vlastníctvo, som ochotný povedať, poďme do toho, ale pre všetkých. No vyvlastňovať súkromných vlastníkov? To tu robil naposledy Gottwald.

STRETÁVA SA S TÝM KAŽDÝ DEŇ Podľa Viliama Novotného ľudia v momente, keď ochorejú, hľadajú
odborníka po známosti.
STRETÁVA SA S TÝM KAŽDÝ DEŇ Podľa Viliama Novotného ľudia v momente, keď ochorejú, hľadajú odborníka po známosti.
Zdroj: TONY ŠTEFUNKO

Čo hovoríte na súčasnú opozíciu, s ktorou, dá sa povedať, máte podobnú politickú ideu?

Zúčastnil som sa na niekoľkých diskusiách, okrúhlych stoloch zdravotníckych expertov opozičných strán. Je pre mňa sklamaním, že im chýbajú riešenia a kĺžu po povrchu. Očakával by som, že ak po voľbách vznikne nová vláda s iným zložením ako súčasná, urobí reformu zdravotníctva. Veľmi prajem zmene a prial by som si zásadnú reformu zdravotníctva, len zatiaľ zásadné návrhy v opozičných stranách nevidím. Chýbajú skutočné riešenia, ktoré budú bolestivé, aj s odporom samotných zdravotníkov či pacientov.

Nedávno ste sa ako predseda strany Šanca dali dokopy so stranou Most-Híd. Aká bola vaša pohnútka ísť s nimi do volieb?

Je to hlavne programová blízkosť. Most je proeurópska, stredopravá strana. Druhý dôvod bol, že budeme môcť prostredníctvom Mosta presadzovať naše programové priority.

Keby padla požiadavka, že Most by šiel do vlády so Smerom, bolo by to pre vás prijateľné?

Naša dohoda je o tom, že po voľbách spoločne rozhodneme, s kým pôjdeme do vlády. Za stranu Šanca jasne hovoríme, že preferujeme stredopravú vládu bez Smeru a kotlebovcov. Mám jasné predstavy o zdravotníctve a tie sú diametrálne odlišné od toho, čo tu robil Smer dvanásť rokov. Zradil by som to, čomu verím, a to ja neurobím.

Je po voľbách v roku 2020 a vy ste sa stali ministrom zdravotníctva. Čo by bola prvá vec, ktorú by ste začali realizovať?

To najdôležitejšie, čo treba urobiť, je posilniť nárok pacienta. Treba začať pracovať so zdravotnými poisťovňami a dať im možnosť, aby pacientovi ponúkali poistenie podľa jeho výberu - teda kompletný zdravotný plán šitý na mieru. Celé nastavenie potrvá dlhšie, ale treba sa do toho pustiť. Poučenie z reforiem v rokoch 2002 až 2006 bolo, že zásadné reformy treba spraviť hneď v prvom roku. Ja nechcem bojovať s poisťovňami, ale využiť ich, aby boli organizátormi v systéme. Pacient a poisťovňa sú partneri. Poisťovňa má pacientovi zabezpečiť zdravotnú starostlivosť, nasmerovať ho k poskytovateľovi. V súčasnosti je to naopak, pacient blúdi v systéme, hľadá známych a poisťovňa dodatočne za neho zaplatí alebo nezaplatí poskytovateľom. To treba jednoducho obrátiť. Paralelne a omnoho skôr treba urobiť poriadok s poplatkami. Pacienti doplácajú v hotovosti obrovské peniaze, musia vedieť, za čo platia. Nehrajme sa na bezplatné zdravotníctvo, lebo nie je bezplatné.