Boli aj časy, keď za stolíkom v parlamente, kde politici rečnia, bolo malé stúpadlo, lebo moji politickí kolegovia boli nižší. Keď som išiel rozprávať ja, stúpadlo som odkopol a oni sa zlostili, že som zvýraznil, že som vyšší než oni, - spomína BÉLA BUGÁR a so smiechom dopĺňa: „No čo už, keď som narástol.“ Hoci je už vyše roka a pol na dôchodku, niekorých súčasných politikov stále irituje. LENKE DALE poskytol rozhovor s vedomím, že zasa budú „naježení“.
Ako trávite čas mimo politiky? Boli ste v nej 30 rokov, z toho vyše 27 ste boli predsedom vplyvnej politickej strany a 14 podpredsedom národnej rady. Chýba vám to?
Myslím, že to je aj pre koňa veľa. Najbližší spolupracovníci vedeli, že aj keby sme sa dostali do parlamentu, tak z politiky odídem. Jednak dcéra sa vydala, stavali v našej záhrade dom, aj ja mám záhradu, máme skoro sedemapolmesačnú vnučku. Mám čo robiť. Vôbec mi nechýba politika. Nehovorím, že sa nepozerám na správy a tak ďalej, ale aby som si sadol k telke kvôli politickej relácii, to už nie.
Hovorí sa, že moc je veľmi návyková. Mnohí politici sa ťažko vyrovnávajú s jej stratou. Máte tieto pocity?
Keby som nebol toľko v politike a mal o desať rokov menej, tak by mi možno aj chýbala. Niečo podobné som zažil v roku 2007, keď ma nezvolili za predsedu SMK. Ľudia sa ako keby v momente vo vzťahu ku mne zmenili. Kolegovia z SMK za mnou prestali chodiť, novinári veľmi nevolali, Duray to hneď využil na útok… Vtedy mi to chýbalo. Frustráciu som prekonával tak tri alebo štyri mesiace. Ale teraz s tým už nemám žiadny problém.
Vyzerá dnes politika úplne inak, ako keď ste do nej vstupovali?
Kedysi politika bola politikou. Chápali sme ju ako službu ľuďom. Poviem príklad - obrátila sa na mňa jedna pani listom, že nedostala dôchodok, pýtala sa, čo sa stalo. Uviedla meno, adresu aj telefónne číslo, bola z okresu Nové Zámky. A ja som išiel za ňou. Aby som mal všetky informácie a vybavil jej otázku. Vtedy to bola naozaj služba občanom.
Politici tu boli v minulosti podľa vás viac pre ľudí?
Myslím, že áno. Samozrejme, doba je rýchlejšia. Niektoré strany ani nie sú normálnymi stranami. Sú to také internetové strany. U nás vždy, keď sme chceli hocičo prijať, rozhodoval buď republikový snem, alebo na základe stanov republiková rada, kde sme mali 60 až 80 ľudí. Keby sme nepresvedčili týchto ľudí z regiónov, asi by sme nemohli robiť to, čo sme robili. Dnešní politici to nerobia a potom sa čudujú, že niektorí ľudia odchádzajú. Sú prekvapení, že za rok stratili 80 percent voličov. Isteže, lebo nekomunikujú.
Videl som v televízii premiérovu tvár. Bola utrápená. Ono nie je jednoduché držať pohromade takúto vládnu koalíciu.
Dnes sa komunikuje skôr cez digitálne platformy, je to rýchlejšie.
Ale osobné stretnutia to nenahradí. Aj dve hodiny sme zoči-voči vysvetľovali každému, čo ho trápilo. Dôchodca chcel viac peňazí a my sme mu pomaly objasňovali, prečo to nie je možné - že máme jeden balík peňazí a z toho treba odkrojiť na sociálne veci, na ďalšie veci. Postupne pochopil. Skúste toto vysvetliť cez internet. Rozpíšete sa na dve, tri strany a nikto to nebude čítať. Takže ja rozumiem rýchlejšej dobe, ale politika bola naozaj úplne iná. Internet to všetko pokazil.
Buďme teraz viac osobní. Maďarská menšina nemá aktuálne v parlamente zastúpenie v podobe žiadnej strany. Nevyčítate si to? Ľudia sa cítili po voľbách oklamaní, keď ste vstúpili do koalície so Smerom, s SNS a so Sieťou. Asi vám to nezabudli.
Urobil by som to zas. Boli vtedy iba dve cesty: predčasné voľby alebo koalícia, ktorá vznikla. Poviem pravdu, že som bol po predvolebnej kampani unavený a nemal som najmenšiu chuť absolvovať to znova. Opäť na cestách za voličmi, zasa zháňať peniaze na kampaň a čo by sme dosiahli? Možno by Smer alebo SNS boli silnejší. Po rozhodnutí SNS vstúpiť so Smerom do koalície bolo pre nás rozhodnuté, že tam v záujme nášho programu vstúpime tiež. A poviem to tak, ako je - v tretej Ficovej vláde sme spravili pre voličov viac ako kedykoľvek predtým. Je to paradox, ale je to tak.
Voliči to však asi tak pragmaticky nevnímali.
My sme mali na bilbordoch: „Viete si predstaviť vládu bez Smeru? My áno.“ Lenže ľudia volili inak a bolo jasné, že ak môže vzniknúť koalícia, tak len taká, aká vznikla. Novinári útočili, že sme oklamali voličov. Ale my sme nikdy nepovedali, že nepôjdeme so Smerom, ale vedeli sme si to predstaviť. Žiaľ, nedalo sa. Pamätám si prvé rokovanie po voľbách so Sulíkom, kde povedal, že nevie zabezpečiť napríklad podporu matovičovcov k menšinovým otázkam. Načo by sme boli v takej vláde, kde pre nás dôležité veci neprejdú?
Potom vám to voliči spočítali a do parlamentu ste sa už nedostali.
To nebolo preto. Médiá masírovali ľuďom mozgy - že oklamali vás, lebo povedali, že so Smerom nikdy spolupracovať nebudú, a spravili to - a nám preferencie poklesli. Potom sa nám pomaličky začali voliči vracať. Zlom nastal po vražde novinára Kuciaka a jeho snúbenice.
Vtedy bol váš odchod z koalície horúcou témou, ale nič sa neudialo. S odstupom času - hodnotíte zotrvanie vo vláde po vražde novinára ako správny krok, ktorý by ste zopakovali?
Tu by som dnes konal inak, ale celé to bola zvláštna situácia. Mimoriadne zasadala republiková rada, kde väčšina členov žiadala odchod z vlády. S Lacim Sólymosom sme ju prerušili a išli sme na rokovania za Smerom, komunikovali sme to s Ficom. O hodinu a pol sme sa vrátili a nálada na zasadaní bola úplne iná - zástupcovia regiónov a starostovia zistili, že nebudú môcť dokončiť rozrobené projekty. Jednoducho, zrazu bol problém pretlačiť v strane odchod z vládnej koalície. A to bola chyba. Keby sme sa vrátili do obdobia 2018 a ja by som mal informácie, aké mám dnes, tak by som z koalície odišiel. Vtedy by to strane uškodilo, ale dnes by bola určite v parlamente, hoci bezo mňa.
Keď ste ohlásili odchod z politiky, nevylúčili ste, že možno budete robiť poradcu niektorej politickej strane. Robíte ho aktuálne napríklad strane Aliancia, ktorá sa sformovala z troch maďarských strán?
Nie. Keď sa objaví tento článok, zasa budú niektorí z nich naježení. Niektorí ľudia z vedenia tej strany mali nedávno problém, keď som vystupoval v televíznej diskusii. Pýtali sa, prečo ja.
Majú z vás strach?
Strach nikomu nepomôže. Keby som chcel byť v politike, bol by som tam. Ľudia mi píšu, nechávajú odkazy, aby som sa vrátil. Ale to určite neplánujem.
Aké máte teda vzťahy so súčasnými politikmi zastupujúcimi Maďarov na Slovensku?
Ja im nerozumiem. Keď sa na mňa alebo mojich kolegov, napríklad spomínaného Lászlóa Sólymosa, ktokoľvek obrátil, že má nejaký problém, chcel počuť našu radu alebo názor, tak sme ho povedali. A vtedy sa niektorí začali báť, či Bugár je ešte poradcom Mosta-Híd. Čo je toto?! V momente keď nastúpila súčasná vláda, dostal som ponuku byť oficiálnym poradcom jednej koaličnej strany, ale som ju odmietol. Nebudem tú stranu menovať, lebo som mlčal aj vtedy. Čo však chcem povedať? Nemám problém odpovedať, keď sa ma niekto opýta na názor. Ale už nechcem byť spájaný s politikou ani tak, že som niečí oficiálny poradca.
Poslanec za OĽaNO Gyimesi v podstate asi ako jediný rieši otázky maďarskej komunity v parlamente. O vás sa vyjadril veľmi nelichotivo, máte podľa neho ostať na dôchodku.
Nemá ma rád. Jeho otec musel totiž odstúpiť, keď som bol vo Federálnom zhromaždení. Začali sa otvárať spisy bývalých eštebákov a on bol medzi nimi. Gyimesi vie, že viem veľa vecí, ale starý otec ma vždy učil - keď niekomu nemôžeš pomôcť, aspoň mu neškoď.
Teraz keď počúvam, že títo bojujú proti mafii, tak sa len pýtam: Vážne?! Dostali aj oni granát? Chceli im uniesť dcérku? Lebo ja som bojoval aj proti mafii a toto všetko som zažil.
Je zaujímavé, že Igor Matovič má u seba politika, ktorý jeho voličov vyslovene provokuje otváraním národnostných tém.
Gyimesi otvorí témy, burcuje ľudí a výsledok je nulový. Škodí Maďarom viac ako hocikto iný. Pre Slováka jeho témy znamenajú automaticky zvýšený adrenalín. Matovič chce evidentne získať aj takýchto voličov. Gyimesi sa minimálne môže pokúšať odlákať aspoň časť voličov Aliancie, aby sa nedostali do parlamentu. A ak sa zameria na mladých, radikálnejších, aj sa mu to môže podariť.
Hovorili sme, že súčasné strany už nie sú klasické, ako sme ich poznali, nemajú ani štruktúry. Ľudí však presvedčila ich snaha bojovať proti mafii. Ako to vidíte?
Za tých tridsať rokov som bol pri každom dôležitom rozhodnutí: či pri prijatí Základnej listiny ľudských práv alebo pri vstupe Slovenska do Európskej únie, do NATO, bol som pri konsolidácii bankového systému. Teraz keď počúvam, že títo bojujú proti mafii, tak sa len pýtam: Vážne?! Dostali aj oni granát? Chceli im uniesť dcérku? Lebo ja som bojoval aj proti mafii a toto všetko som zažil.
Pamätám si to. Bola to reakcia na vašu otázku v parlamente - ako je možné, že prepustili z väzby mafiánov pápayovcov na základe sudcovského omylu. Ako ste to prežívali?
Sledovali ma. Dvaja členovia pápayovcov mali dokonca preukaz tajnej služby. Mali sme vtedy pletivový plot. Za dva týždne som ho zmenil na betónový, aby nebolo nič vidieť. Chodili za mnou na svojich džípoch. Stalo sa aj to, že sme išli s manželkou a dcérkou nakupovať a oni nám cestu zatarasili autami. V tej chvíli som odistil zbraň.
Mali ste pri sebe zbraň?
Áno, chodieval som koncom 90. rokov ozbrojený a spal som so zbraňou pod vankúšom. Ale je to za nami.
Vedeli ste strieľať už predtým alebo ste sa museli učiť?
Raz za rok som chodieval na strelnicu v Šamoríne, ale toto bola nová situácia. Začal som normálne cvičiť, mimo Šamorína, aby to dotyční nezistili. Strieľal som tak dobre, že keď otvorili na vzdialenosť desať metrov na osem sekúnd štyri terče, trafil som stred. Učil som sa strieľať bez mierenia, pudovo. Potom ma niekto z národnej rady udal a ja som znovu musel robiť psychotesty, či môžem byť držiteľom zbrane. Na polícii som vysvetľoval, že ochrana politika sú jeho ústa, jeho vyjadrenia a nie streľba.
Neodhovárala vás manželka od politiky? Veď to muselo byť strašné obdobie.
Nie je zábava, keď vidíte, ako vám za chrbtom vyskakujú veľkí chlapi z auta a pri vás sedí trojročné dieťa. Manželka sa vnútri určite bála. Ale bola statočná a vždy mi bola oporou. Ani politika sa nedá robiť bez podpory rodinných príslušníkov.
Kedy sa to skončilo?
Vyostrilo sa to v roku 1995 a trvalo to tri až štyri roky. Skončilo sa to fakticky vtedy, keď v Dunajskej Strede postrieľali všetkých pápayovcov.
Dnes Slovensko zápasí hlavne s nedostatkom peňazí. Máme najvyšší verejný dlh v histórii. Sú obavy, čo bude s krajinou ďalej.
Keď sme preberali v roku 1998 vládu po Mečiarovi, museli sme konsolidovať banky za 110 miliárd korún, čo je vyše 3,6 miliardy eur. Na úkor čoho? Isteže na úkor toho, aby sme rozdávali. Keď Radičovej vláda prebrala po Ficovi vedenie štátu, bol problém s Lehman Brothers, ktorej krach odštartoval svetovú finančnú krízu. Nebáli sme sa toho. Zdvihli sme daň na 21 percent, lebo nebola iná možnosť. Teraz ako keby sa báli prijať rozhodnutia, ktoré nie sú populárne. Je daňová reforma, o ktorej čerstvo hovorí minister financií, prerokovaná s koaličnými partnermi? Bude z toho nakoniec niečo alebo nič? Nevie sa. Je strašné, ako sme zadlžení a pýtam sa na hospodárnosť vlády. Isteže, veľká časť peňazí išla na záchranu hospodárskych podnikov. Ale koľko miliónov sme vyhodili do luftu napríklad na atómovú zbraň zvanú antigénové testy?
Už nechcem byť spájaný s politikou ani tak, že som niečí oficiálny poradca.
V súčasnosti čelíme obrovským problémom s covidom, situácia je viac ako vážna, opäť máme lockdown, sme najhorší na svete v počte nakazených. Nemocnice nestíhajú.
Zlyhalo sa už pri očkovaní. V iných krajinách s podobnými historickými skúsenosťami fungujú inak. Prečo? Lebo opäť - komunikácia vlády nebola jednoznačná. Namiesto toho, aby na začiatku doniesli dva milióny Pfizerov, doniesli Sputnik a hádali sa. Všetko sa robí pre kamery. A ďalší problém: nemáme peniaze pre lekárov, ale vyhodíme 29 miliónov za lotériu. A problém je širší. Zoberte si človeka, ktorý má onkologické ochorenie. Povedia mu, prídite o dva mesiace, vtedy ho už však nemusia zachrániť. Vláda sa nesmie báť toho, čo povedia ľudia. Má konať v ich záujme.
Ľudia dnes často protestujú. Neobávate sa, že sa to vymkne spod kontroly?
Ľudia na Slovensku sú ochotní protestovať, ale nemyslím, že to vyústi do niečoho tvrdšieho. To by musel niekto organizovať.
Predošlého premiéra Matoviča ste často kritizovali. Ako vnímate jeho nástupcu Eduarda Hegera. Udrží podľa vás vládu?
S Matovičom som mal vždy problém, toho naozaj nebudem hodnotiť. A čo sa týka pána Hegera - nie je jednoduché byť premiérom tejto koalície. Má tam jednu stranu, ktorá už prakticky neexistuje. Ďalšia má úplne iné záujmy. A minister financií a predseda najsilnejšej strany je na nože s predsedom druhej najsilnejšej strany. Videl som v televízii premiérovu tvár. Bola utrápená. Ono nie je jednoduché držať pohromade takúto vládnu koalíciu.
Ani v minulosti to nebolo ideálne, strany sa rozpadajú, spájajú, poslanci sa preskupujú.
Spája sa mi s tým jedna vtipná historka. Pamätáte sa na Dzurindovu vládu, kde bola podpredsedníčkou Zuzana Martináková? V čase, keď už boli problémy s odchodom časti poslancov, sme mali akciu na Bradle. Pili sme čaj a ona odišla na toaletu, mobil nechala na stole. Chytil som jej mobil a poslal som Dzurindovi esemesku, že dlabem ti na SDKÚ. Keď sa Martináková vrátila, povedal som, čo som spravil, ale správa sa už nedala vymazať. Martináková rýchlo Dzurindovi vysvetľovala, že to písal Bugár, ale Dzurinda tomu neveril.
Kedysi ste vydali knihu Žijem v takej krajine. Nechystáte po odchode z politiky ďalšiu?
Práve ju dokončujeme, ale bude dosť suchá. Budú tam len naše výsledky za posledné štyri roky vo vláde. Inšpirovalo ma to, ako mnohí vravia, že sme nič nerobili. Tak z toho bude kniha, ktorá má 80 strán. Okrem toho ma už mordujú, aby sme dali dohromady aj tých tridsať rokov, len to je obrovská práca.
Spomínate si z politiky ešte na nejaký vtipný zážitok, nech teda neskončíme „sucho“?
Boli sme s predsedom parlamentu Andrejom Dankom v Rakúsku. Všimol som si, že má značku DS na aute. Povedal mi, že keď používa maják, aby si ľudia mysleli, že som tam ja. Tak som mu ju nenápadne zo zadnej strany auta odšrauboval a dal tam našu - BA. Keď sme prechádzali cez hranicu, chcel som upozorniť policajtov na hranici na auto za nami, ktoré má iné éčevéčko vpredu a iné vzadu. Viete, zábava musí byť. Neprežijete v politike, ak trošku nevypustíte paru.
