V roku 1998 hral semifinále turnaja Australian Open a bol šiestym najlepším hráčom sveta podľa rebríčka ATP. Pred pätnástimi rokmi sa rozlúčil s profesionálnym tenisom vo finále Davis Cupu. Prečo išiel jeden z najznámejších slovenských tenistov do politiky? KAROL KUČERA (46) si k práci poslanca pribral aj úlohu splnomocnenca vlády pre šport. Na stav športu u nás a na patálie klubov a fitnescentier s obmedzeniami pre koronakrízu sa pýtala VERONIKA COSCULLUELA.

V parlamente ste vy, Ján Kroš­lák, Romana Tabák. To je nejaký trend, že bývalí tenisti chcú robiť poslaneckú robotu?

(Smiech.) Či je to trend, neviem. Ani neviem, ako to vzniklo, asi sme sa tu ocitli nejakou zhodou náhod. V OĽaNO však nie sú medzi poslancami len tenisti. Za šport je tu aj Rišo Nemec (bývalý volejbalista - pozn. red.) alebo Peter Vons, bývalý kulturista. Športovci sú aj v iných poslaneckých kluboch. Napríklad sme často v kontakte s Radom Slobodom z SaS, ktorý tiež pôsobil v tenise a je podpredsedom výboru pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport. Je pravda, že športovci sú dobre zastúpení v aktuálnom parlamente.

Občas sa stretnete aj s Dominikou Cibulkovou. Okrem tenisu a malých detí príde reč aj na prácu?

Pýtala sa aj na moju prácu v parlamente, aj na tú, ktorú robím ako splnomocnenec vlády pre šport. Dokonca sme našli spoločné prieniky. Dominika je totiž aktívna na školách smerom k deťom, snaží sa rozvíjať procesy vyučovania telesnej výchovy so svojím tenisovým projektom.

Jej mama bola poslankyňa za SDKÚ, Dominika skončila kariéru v tenise. Je šanca, že aj ju stiahne politika?

Nemyslím si. Chce však byť v obraze a zákony, nielen o športe, zmeny, ktoré sa dejú, ju zaujímajú.

Keď hovoríte o telesnej na školách, ako sme na tom? Je jej vyučovanie naozaj také zanedbané?

Situácia na prvom stupni základných škôl je zlá. Nemáme tam telocvikárov, tí začínajú až od piateho ročníka. Tu vidím zmysel svojho pôsobenia ako splnomocnenca. Chceme vytvoriť hlad po tom, aby telocvikári došli na prvý stupeň. Chceme zapojiť aj zväzy a s ich pomocou dostať výborných trénerov priamo k deťom na hodiny telesnej. Pripravený máme už vo finálnej fáze projekt Tréneri v škole. Chceli by sme ho spustiť od januára. Ak to nedokážeme, záujem detí o šport bude upadať. Rovnaký problém majú v Česku, len dve hodiny týždenne učia telocvik, kým ostatné štáty majú telesnú aj každý deň.

Na druhom stupni síce telocvikári sú, ale učiteľ so špecializáciou nie je záruka toho, že rodič nevypíše z telesnej ospravedlnenku.

Ak štyri roky na prvom stupni dieťa veľmi necvičí, k pohybu si nevytvorí vzťah a pokračuje to práve tými ospravedlnenkami a nechuťou k športu. Navyše si treba uvedomiť, že v 40 percentách škôl chýbajú telocvične. To je dedičstvo, ktoré nám tu nechali minulé vlády. Čo však môžem poradiť rodičom, je, aby išli príkladom svojim deťom. Vyjdite z pohodlia, choďte si zacvičiť, zahrať sa, prejsť sa.

Dominiku Cibulkovú to asi viac ako k politike ťahá k móde.
Karol Kučera

Máte radu pre rodičov, ktorí vidia talent u svojho potomka, ale nemajú financie, aby ho zapísali do klubu, nakúpili mu potrebné veci na športovanie?

Ak sa pýtate na príbehy, keď rodičia nemali ani na tenisky dievčatka z Moldavy, chceme nájsť prieniky s kolegami, napríklad z úradu splnomocnenca pre Rómov. Jeden z najlepších projektov na to, aby mali všetky deti rovnakú štartovú pozíciu, čo sa športu týka, je projekt voľnočasových poukazov. Mala ho v predvolebnom programe SaS a táto téma sa zahrnula aj do programového vyhlásenia vlády. V skratke ide o to, že by každé dieťa do 18 rokov dostalo ročnú poukážku povedzme vo výške 500 eur. Tieto peniaze by sa dostávali do financovania športu zospodu, od detí. Tie by si vybrali kluby, kluby by časť peňazí dávali zväzom a tým by štát už neprispieval priamo zo svojho rozpočtu v takej miere, ako je to dnes.

Je to, že ste známy športovec, výhoda v komunikácii s klubmi, s profesionálmi, so zväzmi?

Možno je to výhoda, badám veľký záujem o stretnutia. Bývalí, súčasní športovci, zväzy, všetci sa chcú rozprávať, stretávať sa. Som s nimi v úzkom kontakte a som rád. Teraz, keď platia obmedzujúce opatrenia, sa na mňa obracajú s otázkami ešte častejšie. Lobujú, či sa ešte nedá s tými opatreniami niečo urobiť, alebo sa len chcú informovať, aby boli pripravení, aby vedeli, čo sa chystá.

Ako ste sa dostali do hnutia OĽaNO?

S Igorom som sa poznal už dlhšie, lanáril ma už dve volebné obdobia predtým. Podpichoval ma, možno aj presviedčal. Hoci som politiku vždy sledoval, nebol som pripravený. Potom som však vnímal, akú paseku tu narobili vlády Smeru. Nepáčilo sa mi, že Slovensko nejde dobrým smerom, chcel som priložiť ruku k dielu, aby sa to zmenilo. Nejako sa to vyvinulo tak, že pred týmito voľbami ma Igor už ani nemusel prehovárať a v podstate som sám od seba vyvinul aktivitu.

Odkiaľ sa s premiérom poznáte? Z tenisu asi nie, on o sebe hovorí, že žiadny športovec nie je.

(Smiech.) To je pravda, veľmi sa nehýbe, ale už sa ho snažíme trochu motivovať. Pravdupovediac, ani neviem, ako sme sa spoznali, je to desať-dvanásť rokov. Pred voľbami sme vždy zintenzívnili komunikáciu, kto nás však zoznámil, si nespomínam. Asi na mňa pýtal kontakt a sám mi zavolal alebo napísal. Stretli sme sa, mne sa vždy páčila jeho svojská, výrazná politika.

Máte za sebou osem mesiacov mandátu. Ako sa cítite na kurte politiky, ak by ste to mohli opísať terminológiou tvrdosti povrchov. Tráva je mäkká, antuka najtvrdšia…

To ma preceňujete, taký zdatný básnik nie som. Mám veľa práce, lebo k poslaneckej sa pridala aj tá splnomocnenecká. To znamená, že som aj akýmsi poradcom vlády, čo sa týka športu, dávam dokopy rôzne projekty a ľudí.

Ste poslušný poslanec oddaný strane alebo aj kritizujete?

Či som kritický? Asi som, keď treba. Kriticky som vnímal opatrenia proti korone týkajúce sa športu. Podarilo sa nám zasiahnuť. Napríklad na náš návrh zvýšili kapacitu divákov z 50 v interiéri na 500 a zo 100 v exteriéri na 1 000. Žiaľbohu, vydržalo to týždeň a prišli zas nové opatrenia. Tie sme sa znovu pokúšali zjemňovať. Veľa energie som vložil aj do novely zákona o fonde na podporu športu, ktorý rieši možnosť fondu sanovať následky pandémie v športe. Popri tom všetkom, čo som vymenoval, a popri dvoch malých deťoch doma mi už nezostáva veľa času vŕtať sa v nejakých konkrétnych detailoch iných zákonov. To nechávam na kolegov, ktorí sa venujú zas iným témam ako ja.

Dotklo sa zatvorenie športovísk aj vás osobne alebo máte všetko na šport doma?

Dotklo sa ma to osobne, pretože som srdcom športovec. Na druhej strane priznávam, že odkedy mám novú prácu, žiaľbohu, na nejaké športovisko sa dostanem sporadicky. Myslel som si, že budem môcť aspoň trochu, radami, pomáhať v Národnom tenisovom centre, ale ani na to popri parlamente a úrade splnomocnenca nemám čas. Maximálne si idem zabehať so psom.

Šport ani zďaleka neutrpel pandémiou také škody ako kultúra.
Karol Kučera

Aj ste pribrali? Premiér Matovič v jednom rozhovore povedal, že pár kíl si za posledného pol roka nabalil.

Naozaj? Nevyzerá, že by pribral. Tak sa ho budeme snažiť na šport viac navnadiť, keď sme v parlamente toľkí športovci. Našťastie, moja váha je stabilná, ale hýbať sa treba. Šport je dôležitý pre telo aj na ventiláciu hlavy.

Aký hlboký je ekonomický problém prevádzok, ktoré zarábali na športe?

Sú športové subjekty, ktoré momentálna pandemická situácia zasiahla bytostne. Musia mať zatvorené prevádzky. To platí aj pre niektoré kluby, ktoré nemajú profesionálne súťaže, ale zaoberajú sa len prácou s deťmi, a teda aktuálne museli zatvoriť. Odpovedať vám presne, aký hlboký je problém, ani nie je možné, lebo to je iks rôznych situácií, ktoré nastávajú. Ťažko sa identifikujú.

Ale nejako ste ich zmapovať museli.

Z mojej iniciatívy ako splnomocnenca sme ešte v auguste dali so zväzmi dokopy platformu, cez ktorú sa môžu všetky rôznorodé situácie tlmočiť úradu hlavného hygienika či štátnemu tajomníkovi. Spolu sme vyhodnotili, že je dôležité, aby mal aj šport zastúpenie v ústrednom krízovom štábe. To sa podarilo a od augusta je štátny tajomník rezortu školstva Ivan Husár prítomný na jeho zasadnutiach. Snaží sa tam za šport bojovať a opatrenia stále zjemňovať. Takisto sme dali dokopy zväzy, aby spísali všetky možné situácie, keď prišli buď zatvorené prevádzky o peniaze, alebo kde priamo zväzy vidia najväčšie škody spôsobené pandémiou. To sa spísalo a veľmi intenzívne sa komunikuje s ministerstvom hospodárstva. Už v dohľadnom čase má prísť nejaká pomoc pre tieto subjekty.

Boli zatvorení v prvej vlne aj dnes. To im ešte pomoc neprišla?

To som povedal len časť sanácií, ktorá môže prísť z ministerstva hospodárstva. Samozrejme, sú aj iné možnosti pomoci, ktoré zastrešuje napríklad ministerstvo školstva. Nedávno poslalo dva milióny práve klubom kolektívnych športov, takých najväčších, to znamená basketbal, volejbal, futbal, hokej, hádzaná. Tieto peniaze sa pre nich rozdelili a ony budú sanovať svoje subjekty, ktoré najviac utrpeli. Fitnescentrá a iné zatvorené prevádzky majú navyše možnosť pýtať peniaze cez systém rezortu práce, za nájmy zas od hospodárstva. Všetky formy pomoci platia pre ne tiež. Čo však treba povedať, je, že šport ani zďaleka neutrpel také škody ako kultúra.

V čom ste na tom lepšie?

My aspoň vieme identifikovať zväzy, kluby. Každý v športe už má vyčíslené straty na papieri. Ľudia z kultúry a ich straty sa rátajú a identifikujú ťažšie. Zväzy dostávajú od štátu takzvaný príspevok uznanému športu. Tento príspevok nebol vôbec krátený. Ani o euro. Šport zo štátneho rozpočtu dostal to, čo mal naplánované. Je to preto, že je viazaný na Tipos. To je 54 miliónov do športu. Veľmi rýchlo sa tiež zmenil zákon cez lex korona, ktorý povolil zväzom peniaze viazané na reprezentácie presunúť na niečo iné v prípade, keď pre zrušené súťaže vo svete nebolo možné reprezentovať.

S turnajmi, so súťažami u nás a vo svete je to chaotické. Niekde sa hrajú futbalové ligy, aj Rolland Garros sa konal. Kto vlastne určuje pravidlá, čo prebehne a čo nie?

Veľké súťaže sú úplne inak organizované a veľké organizácie, ako je napríklad ATP alebo NHL, si to môžu dovoliť. Majú dostatok financií od sponzorov, z reklamy, z predaja televíznych vysielacích práv a podobne. Na Slovensku je situácia iná. Som rád, že to ústredný krízový štáb, vláda aj premiér pochopili a aspoň päť najväčších líg kolektívnych športov sa u nás podarilo spustiť aj v tomto roku.

Zaujímavé je, že často sa hrá bez publika. Vy ste niekedy hrali bez publika?

Jasné, hral som bez publika, keď sa nikto nechcel prísť na môj zápas pozrieť. (Smiech.)

Má zmysel pre profíkov hrať šport pre šport?

Jasné, že každý športovec hrá rád pred veľkým publikom. Je to sen, aby sa na jeho výkony pri­šlo pozrieť čo najviac fanúšikov. Ale športovec sa vie odosobniť a často sa aj musí odosobniť, aby podal čo najlepší výkon. Kulisu zas až tak nevníma. Hrať bez publika je však v momentálnej situácii pre športovca asi to najmenej. Väčší problém, ktorý riešime, je to, aby nezastali.

Aby neprestali trénovať?

Áno. Z vlastnej skúsenosti viem, že prerušiť sezónu na niekoľko týždňov je náročné. Keď sa pripravujete na nejaký výkon, ktorý chcete splniť, a nemáte na tréningy dobré podmienky či nebodaj nemôžete športovať, znovu sa dostať do formy je pre športovca to najťažšie.

Tento rok sa mala konať olympiáda, množstvo vecí bolo už zabezpečených. Stratil štát peniaze, lebo sa nakoniec presunula?

Myslím, že Slovenský olympijský a športový výbor dostal na prípravu doteraz milión eur. Bude môcť čerpanie posunúť. Pretože sa posunul termín olympiády, posunie sa všetko. Prostriedky nebudú krátené, športovci dostanú svoje peniaze. Starosti si robíme s tým, že keď sa teraz kvalifikuje povedzme 60 olympionikov, aby mali kde športovať. Nevieme totiž, ako sa vyvinie situácia. V Európe sa všade zatvára. Vyvinuli sme iniciatívu, aby sa pre vrcholových športovcov vytvorila takzvaná bublina v Šamoríne a všetci by mohli trénovať kontinuálne tam. Nemuseli by cestovať na sústredenia do ďalekých krajín, trénovali by tam na dennej báze, za dodržiavania všetkých hygienických opatrení.

Pred pár rokmi sme videli Veroniku Zuzulovú pre pomery v lyžiarskom zväze plakať na tlačovke a dnes počúvame, ako sú slovenskí zlatí hokejisti rozhádaní. Ako je vlastne na tom slovenský šport?

Vnímame veľa podnetov o zvláštnom narábaní zväzov s finančnými prostriedkami. Problém je, že každý šport má svojho kontrolóra a ich kontroly nefungujú. Navyše celý štátny šport má svoju hlavnú kontrolórku, pani Alicu Fisterovú. Ona z nášho pohľadu nekoná, ako by mala. Všetky podnety, ktoré sa k nám dostávajú, zostali ležať ladom. Nič sa neoverilo, nič nevyšetrilo, všetko je akože v poriadku.

Budete konať?

Spolu so štátnym tajomníkom Husárom chceme zmenu. Zväzy musia byť nútené narábať čo najefektívnejšie s prostriedkami, ktoré sa im zo štátneho rozpočtu zveria.

Čoho sa podnety o zlom narábaní s prostriedkami vo zväzoch týkajú? Ulievajú si funkcionári pre seba? Alebo sú to čudné obstarávania pre známych? Vysoké platy?

Vo viacerých prípadoch sú nejasnosti. Videli ste napríklad, že do hokejového zväzu nabehla NAKA, kontrolovali verejné obstarávanie na hokejky. Zašlo to ďaleko. Ide o extrém, ale ukazuje nám to, že podnety sú opodstatnené. Týkali sa napríklad nevyplatenia súm trénerom, masérom, aj malé veci, aj veľké. Nehovorím, že všetko, čo dostávame ako podnet, je kauza. Každý zväz má svoje žabomyšie vojny, ale treba sa tomu venovať. Z tohto pohľadu vidíme veľké rezervy u kontrolórov.

Vymeníte kontrolórov?

Aby sa situácia zlepšila, bude nutné ich vymeniť.

Vaším predchodcom bol bývalý úspešný futbalista a tréner Dušan Galis zo Smeru, teda zo strany, pre ktorej politiku ste vlastne vy do politiky vstúpili. Všimli ste si, že by Galis urobil z postu splnomocnenca niečo pozitívne?

Skôr by som bol k nemu kritický. Mal len projekt nejakých multifunkčných ihrísk, ktoré sa po krajine vystavali. Niekde si to pochvaľujú, niekde hovoria, že majú problém s údržbou. Ale nechcem to hodnotiť. Zdá sa mi to však trochu málo za tých šesť rokov, keď bol Dušan Galis vo funkcii.

FOTO Karola Kučeru v úlohe tenistu aj  poslanca v GALÉRII

Keď ste ohlásili, že kandidujete do parlamentu, médiá si všimli hoaxy na vašom Facebooku. Ešte niečo také zdieľate?

Dávam si veľký pozor. Už som verejný funkcionár, mám dnes väčšiu zodpovednosť. Za to, čo som v minulosti zdieľal, som sa ospravedlnil.